Register

A password will be e-mailed to you.
Hľadaj
Domov

Rok 2022 je definitívne vo svojej finálnej fáze. Všetky dobré tituly sme si už mohli zahrať a rovnako sa nejeden z nás nepekne popálil pri rôznych videoherných sklamaniach. Keď sa takto spoločne ohliadneme, môžeme s ľahkým srdcom skonštatovať, že to bol naozaj výborný rok, minimálne čo sa hier týka. Stačí sa zamyslieť aké tituly naprieč uplynulým kalendárnym obdobím vychádzali. Fanúšikovia Souls žánru sa dočkali eposu s menom Elden Ring. V rovnakom období ale vychádzali výborné počiny ako Dying Light 2: Stay Human, Horizon Forbidden West, automobilové Gran Turismo 7, ktoré nám všetkým ukázalo ako vyzerá správny žánrový projekt pre fanúšikov pretekov. A to iba kvôli tomu aby sme sa o pár mesiacov mohli strieľať kostlivcov v Tiny Tina’s Wonderlands či bojovať s ikonickými príšerami v Stranger of Paradise: A Final Fantasy Origin. Bolo toho naozaj mnoho, pričom v tomto výpisku sme sa nedostali ani do polovice roka. Každých dvanásť po sebe idúcich mesiacov ale má svoju odvrátenú stranu mince. A ňou, ako isto chápete, sú sklamania. Či sa nám to páči alebo nie, aj tých nám tento rok uštedril viac ako dostatok. Ktoré nás však štípali a boleli zďaleka najviac? To si rozoberieme v najbližších riadkoch.

Už síce ide o každoročnú tradíciu, musíme na to upozorniť opätovne. V našom zozname sklamaní nenájdete iba zlé a tým pádom nehrateľné tituly. Niektoré projekty sú dokonca veľmi kvalitné, avšak fanúšikovské očakávania (prameniace z prezentácií, autorského zoskupenia alebo atraktívnych ukážok) boli predsa len o niečo vyššie. Bez ďalšieho zdržiavania sa preto pustíme do rozboru ôsmich najzásadnejších sklamaní a jedného nečestného člena tejto kategórie, ktorou sa žiaden z autorov zrejme dobrovoľne nepochváli.

8. THE HOUSE OF THE DEAD: Remake

Nostalgia vie byť občas poriadne kontraproduktívna. Obzvlášť ak si spomeniete na časy, keď ste na automatoch kdesi v zapadnutej herni držali plastovú pištoľ a strieľali živé mŕtvoly, ktoré sa objavovali na obrazovke. Muselo to byť svojho času fantastické, ba priam revolučné a dych berúce. Automat starodávneho The House of the Dead bol skutočne krásny a držať v ruke „ozajstnú“ zbraň malo nepochybne svoje čaro. Tieto staré časy si s najväčšou pravdepodobnosťou pamätali i hráči, ktorí netrpezlivo vyčkávali na príchod THE HOUSE OF THE DEAD: Remake. Ostatne, po dlhých dekádach sa konečne mohli vrátiť k zombie akcii, ktorá spustila úspešnú žánrovú sériu. Lenže mnohí z nich následne zostali nepríjemné zaskočení. Dôvod? Ten je zmienený hneď na začiatku tohto odstavca – je ním nostalgia a povestné ružové okuliare.

Remake je veľmi krátky, nie vizuálne atraktívny a dizajnovo neaktuálny. Lenže v tomto prípade si treba uvedomiť, že to sú všetko problémy pôvodnej hry, ktoré zostali zahalené clonou nostalgie. Súčasne, nie každá herná prerábka si môže dovoliť sofistikované úpravy originálneho materiálu ako napríklad Resident Evil 2, Final Fantasy VII, prípadne nadchádzajúci remake najlepšieho moderného hororu všetkých čias. Ostatne, kult a aj dopyt po rail shooter žánri je výrazne menší ako v prípade vyššie spomenutých titulov, ktoré hravo prežili deväťdesiatkovú dekádu (akurát teda upravili elementárne princípy i prístup k látke). Teraz ale ruku na srdce a úprimne sa opýtajme samých seba – kto v dnešnej dobe v AAA priemysle prichádza s rail shooter projektami? Samozrejme, bez pomoci VR technológie, ktorá zážitok výrazne zintenzívni (čo je vidieť napríklad na Until Dawn: Rush of Blood).

Je pravdou, že herná doba sa v minulosti natiahla kvôli nutnosti vhadzovať mince do automatu. Tento archaický prístup je vyriešený čiastočnými záchytnými bodmi a preto sa dokážete prestrieľať na koniec zhruba za hodinku (v prípade kooperácie je čas polovičný). Áno, audiovizuálne stvárnenie mohlo byť lepšie, avšak vydavateľstvo Sega už nedisponovalo originálnym zdrojovým kódom. Vývojári zo štúdia MegaPixel pretol museli vytvoriť všetko od úplného počiatku a z tohto hľadiska je fascinujúce, že sa takto priblížili pôvodnému počinu z roku 1996.

Zvyšné prvky sú pritom stále rovnako kvalitné. Architektúra a vetvenie lineárnej cestičky potešia. Zachraňovanie vedcov, hľadanie nových zbraní i viacero herných režimov zasa rozširujú hernú dobu, pričom takýmto spôsobom sa viete dopracovať k desiatim hodinám. A to už nie je najhoršie (pri cenovke 30 eur). Je sklamanie pochopiteľné? Z jednej strany áno, avšak musíme si naliať čistého vína a objektívne napísať, že ak by sme sa ako hráči v dnešnej dobe dostali k pôvodnej verzii, nadchla by nás primárne kvôli možnostiam samotného stroja. A hrateľnosť i stvárnenie ako také by sme vnímali veľmi podobne.  

7. Gotham Knights

Batman je mŕtvy a existencia Gothamu teraz závisí od štyroch dobre známych hrdinov. Batgirl, Nightwing, Robin a Red Hood musia bojovať ako s ikonickými zločincami, tak aj s legendárnym Court of Owls. Popritom odhaľujú záhady mestečka kriminality a rozvíjajú vlastnú dejovú líniu, ktorá by mohla odštartovať úspešnú hernú sériu, prípadne akúsi trilógiu. Koncept znie sľubne, no nie? Ešte väčšmi v momente, kedy si uvedomíte, že na tomto projekte aktívne niekoľko rokov pracovali WB Games Montréal. A v prípade, že ste na autorov zabudli, pripomíname, že to sú tvorcovia, ktorí nám takmer pred dekádou priniesli pekný vianočný darček v podobe Batman: Arkham Origins. Nanešťastie, tentokrát sa veľkého úspechu nedočkali. A mnohí DC fanúšikovia zostali s trpkým úsmevom na tvári, ktorému by sa svojím groteskným vzhľadom nevyrovnal ani fanatický komiksový antagonista Joker.

Gotham Knights trpí podobným problémom ako mnohé filmové pokračovania. Všetko čo robili predchodcovia výborne, je tu nanajvýš jemne nadpriemerné. A to je problém, keď nadväzujete na jedno z najlepších ukončení trilógií herného priemyslu (áno, myslíme Arkham Knight). Čo presne sa teda pokazilo? Aby sme začali na pozitívnu notu, takmer všetky recenzie sa zhodnú na tom, že novinka exceluje v kooperácii a tlčenie početných oponentov je po boku dobrého herného kolegu naozaj zábavným zážitkom.

Všetko ostatné však zlyháva, prípadne jednoducho nedokáže prekonať latku nastavenú hrou, ktorá k nám dorazila pred neuveriteľnými siedmimi rokmi. Kritika tvrdí, že loot systém sa do titulu nehodí. Celý počin trpí na zbytočné grindovanie, ktoré začína byť tak únavným a dookola využívaným prvkom, že ho už málokto chce v tej či onej hre vidieť (keďže na spočítanie takýchto projektov iba za posledné dva roky by vám nestačili ani Gorove štyri ruky). A aby toho nebolo málo, opäť sa ukazuje, že klasický príbeh z prostredia Gothamu, ale bez Batmana, netiahne ani zďaleka takým spôsobom ako keď je netopierí bojovník so zločinom priamo na scéne. Ostatne, nie nadarmo je v popkultúre známy ako World’s greatest detective.

Aby toho ale nebolo málo, technické problémy neobišli ani túto hrdinskú záležitosť. Následkom toho sa niektorí hráči dočkali naozaj frustrujúceho zážitku, ktorý im pripomenul temné časy vydania Batman: Arkham Knight. Fantastická akčná záležitosť s dramatickým príbehom takisto bežala pri svojom release katastrofálne. To sa časom, našťastie, opravilo a hráčske ohlasy šli rapídne hore. Záverečným klincom do truhly Gotham Knights bol ale fakt, že na konzolách (starých aj aktuálnych) beží hra na nedostačujúcich 30 FPS. Bolo pritom ohlásené, že sa neplánuje žiaden patch alebo update, ktorý by hranie na súčasnej generácii spríjemnil. A práve vtedy bolo jasné, že po Batmanovi od Rocksteady Studios Gotham Knights žezlo prevezmú iba veľmi ťažko. Ak teda vôbec.

6. Elex II

Indie RPG Elex v podstate nikdy nepatrilo k vyloženým herným hitom. Je pravdou, že tvorcovia z Piranha Bytes priniesli zaujímavú víziu žánrového projektu, ktorý si práve vďaka svojej archaickosti našiel nemalú fanúšikovskú základňu. Ostatne, aj naša recenzia ho svojho času prijala relatívne pozitívne. Hráči pritom, logicky, očakávali, že autori v pokračovaní s príhodným názvom ELEX II nedostatky prvotiny odstránia a prinesú ešte lepší žánrový zážitok. Koniec koncov, načo prichádzať s druhým dielom ak by nenaprával hriechy minulosti?

Nestalo sa tak. Nielenže vývojári zopakovali množstvo chýb, ktorými bolo opradené už originálne akčné RPG, tentokrát pridali hneď niekoľko zásadných nedostatkov. Na pokračovaní vás môže baviť kostrbatý súbojový systém, vedľajšie úlohy alebo základný gameplay loop, avšak ani na minútu sa nezbavíte pocitu, že Elex II mal na svoje veľké ambície až príliš utiahnutý rozpočet, prípadne tápajúcich a neistých autorov. Okrem toho, audiovizuálna stránka skutočne pôsobí ako z dôb dávno minulých, čo na zážitku z prechodu týmto post-apokalyptickým svetom vôbec nepridáva.

Väčšina pokračovaní sa pritom snaží o invenciu ak nie rovno o menšiu evolúciu v rámci danej hernej série. Tu však autori zlyhali na plnej čiare a takýmto spôsobom zrejme aj zabili celú IP Elex, o ktorej už možno v budúcnosti nebudeme počuť . A to je pre určitú skupinu hráčov veľká škoda, keďže potenciál obe hry majú. Predsa len pripomínajú old school RPG a takých sa dnes rodí pramálo. Ešte podrobnejšie sa jednotlivými nedostatkami (ako i hŕstkou pozitív) zaoberá naša recenzia.

5. Saints Row

Túto šialenú variáciu na Grand Theft Auto netreba žiadnemu fanúšikovi herného priemyslu siahodlho predstavovať. Hoci sa zdalo, že pôjde iba o lacnú kópiu zmienenej série od Rockstar Games, postupom času sa z nej vybudovala samostatná a úspešná značka s kultom náruživých nadšencov. Pôvodne tak trochu uvoľnenejšie GTA s ukotvením v autenticky pôsobiacom modernom meste, neskôr paródia na všetko možné i nemožné. A, hlavne, absolútna kreatívna sloboda prekračujúca štandardizované hranice všetkého korektného. Preto sme sa dostali aj k superhrdinom, živým mŕtvym, Burtovi Reynoldsovi či skroteniu pekelných útrob, kde ste si to vo finálnom dueli rozdali so samotným satanom.

V bizarnosti sa už autori (po deviatich rokoch) nemali kam pohnúť, nakoľko dosiahli maximum. Preto značka dostala na nejaký čas pauzu. Respektíve, to bol jeden z dôvodov, keďže kvalita doteraz poslednej časti Gat out of Hell (2015) hráčov i kritikov výrazne sklamala. To je ostatne aj dôvod prečo sme na nový, plnohodnotný diel čakali dlhých sedem rokov – čo je ale stále výrazne menej než čakáme na Grand Theft Auto VI, takže zrejme je stále všetko v poriadku. Už úvodné trailery však nejedného niekdajšieho fanúšika pomerne vydesili.

Áno, nové Saints Row je tak trochu “woke” a vytratil sa z neho testosterón predošlých (nadmieru úspešných) častí. Reboot na hernú scénu prišiel s trochu odlišnou víziou, ktorá sa nestretla s vehementnou fanúšikovskou láskou. V jadre pritom vôbec nejde o zlý titul. Akcia je mimoriadne zábavná, nezriedka využíva šikovný dizajn a aktivitám napomáha i autorská nápaditosť vychádzajúca z rokov skúseností. Predsa len však ide o slabší diel ako to najlepšie, čo nám séria v minulých dekádach ponúkala.

Úlohy sa totiž po nejakom čase mierne opakujú, vizuálne stvárnenie neevokuje terajší štandard a písanie príbehu zvolilo iný prístup, ktorý svojimi postavičkami neraz pripomína seriál Friends. Samozrejme, iba za predpokladu, že by hrdinovia viacgeneračnej ikony bezproblémovo kosili davy nepriateľov a o svojich úlovkoch vtipkovali zatiaľ čo v zapadnutej kaviarničke srkajú sladké latte. Áno, naša recenzia videla open world záležitosť v pozitívnejšom svetle, dokonca sa nám nadmieru páčila. To však nič nemení na fakte, že fanúšikovia zostali skôr trpko zaskočení než pozitívne prekvapení.

4. Shadow Warrior 3

Brutálne gore, burácajúca hudba a svižnosť dynamickej akcie, v rámci ktorej katanou a strelnými zbraňami kosíte ohavných démonov nabiehajúcich do arény zo všetkých smerov. Fanúšikovia retro FPS záležitosti tento koncept veľmi dobre poznajú. Ostatne, Shadow Warrior po prvýkrát štartoval v roku 1997, kedy šlo o tradičnú obdobu úspešnej deväťdesiatkovej FPS dekády. Podobne ako aj reštartovaný Doom, i východný bojovník z tejto ságy sa dočkal vlastnej reinkarnácie. V roku 2013 i 2016 na svetlo sveta prišli moderné záležitosti, ktoré nadšencom žánru priniesli adekvátnu porciu prehnane násilnej akcie.

Najmä preto sa nejeden fanúšik tešil na príchod tretieho dielu. Ten však, nanešťastie, mierne zaostal za pomerne veľkými očakávaniami. Snáď najväčším problémom je dĺžka samotnej hry, ktorá je nedostačujúca, keďže ju dokážete prejsť zhruba za takú dobu ako priemernú Call of Duty kampaň. A ak to náhodou neviete, to nie je veľmi dlhý čas. Niektorým nesadla ani zmena hlavného dabéra či iný prístup k akčnej látke, ktorému chýba výraznejšia chuť či dizajnová špecifickosť. Oba aspekty sú pritom pre FPS záležitosť kľúčové.

Výsledok teda mnohých hráčov očakávajúcich ďalšiu akčnú bombu sklamal. Áno, v jadre je to stále solídna frenetická strieľačka, ktorá vášho žánrového ducha do sýtosti naplní. V porovnaní s minulými dvomi predchodcami však ide o jasný krok vzad, čo vysoká nevôľa fanúšikov dala jasne najavo. Tak snáď v štvrtom dieli autori opätovne vylezú na pomyselného koňa a dodajú nám akčný zážitok tých najlepších kvalít. Shadow Warrior 3 to totiž nie je.

3. Pokémon Scarlet and Violet

Nie, tieto animované monštrá nezomreli ani po dvadsiatich šiestich rokoch od svojho pôvodného uvedenia. Práve naopak, žijú ďalej a ich komunita fanúšikov rapídne rastie. Koniec koncov, stačí sa pozrieť na predaje Pokémon Scarlet and Violet. Za prvé tri dni od vydania totiž nový prírastok do univerza predal neuveriteľných 10 miliónov kópií. Len pre upresnenie, akčný RPG hit tohto roka od spoločnosti Sony, God of War Ragnarök, v prvý týždeň po vydaní disponoval „iba“ polovičným výsledkom. Áno, takto silnou značkou je Pokémon.

Bohužiaľ pre všetkých fanúšikov, Scarlet ani Violet nie sú bezchybnými hrami a naša recenzia to iba potvrdí. Mnohí síce chvália výborný otvorený svet a zaužívanú hrateľnosť, ktorá baví i po toľkých iteráciách, titul ale postihli technické problémy. Tie začínajú byť na konzolách Nintendo Switch čoraz častejšie. Už sme si pritom zvykli, že hry na tejto platforme nepatria medzi graficky najpôvabnejšie záležitosti, avšak mnohé glitche a nepekné vizuálne stvárnenie nejednému fanúšikovi vyložene pokazili hranie najaktuálnejšej (inak kvalitnej) Pokémon hry.

A to dokonca do takej miery, že hráči vo veľkých húfoch žiadali o refund, pričom samotné Nintendo im vo väčšine prípadov vyhovelo. Niečo podobné je pritom naozaj ojedinelým zážitkom, ktorý sa nedeje pri každom titule. Je to škoda a súčasne to opätovne potvrdzuje, že prísť s veľkým svetom, ktorý by táto hybridná konzola dokázala utiahnuť, nie je vôbec jednoduché. Ostatne, i tituly ako The Witcher 3 alebo Xenoblade Chronicles 3 sú na Nintende Switch nadmieru kvalitné, avšak technické spracovanie je v nich zďaleka najslabšie.

2. Overwatch 2

Jedným zo zásadných sklamaní súčasného kalendárneho obdobia bol aj projekt menom Overwatch 2. Taktiež na internetových portáloch pomerne posmešne označovaný ako Overwatch 1.5. Áno, naozaj nemožno hovoriť o vyloženej dvojke, ktorá by fungovala ako nadstavba pôvodného, mimoriadne úspešného, multiplayerového projektu, ktorý si získal obrovskú fanúšikovskú základňu. A kto za to vlastne môže? Pravdepodobne firma Blizzard Entertainment, ktorej kroky za posledné obdobie skutočne nedávajú žiaden zmysel. Alebo možno dávajú, no jedine v prípade, že sa snažíte o speedrun k dosiahnutiu titulu najnenávidenejšej firmy herného priemyslu.

V roku 2020 uzrel svetlo sveta tragický Warcraft III: Reforged, ktorý ale nie je hoden svojho mena, nakoľko fungoval a vyzeral výraznejšie horšie ako fantastická stratégia spred dvoch dekád. O dva roky neskôr sme sa dozvedeli, že na kompletné vylepšenie postavy v Diablo Immortal by ste museli minúť neuveriteľných 110 000 amerických dolárov, no a teraz prišiel Overwatch 2. „Pokračovanie“ inovujúce primárne menovú politiku, ktorá je omnoho agresívnejšia a snaží sa z hráča za virtuálne skiny vytrieskať čo možno najviac peňazí. Ono nie je nič zlé na tom ak nadšencom poskytnete nejaký ten oblek alebo dva ako vizuálnu variáciu pre ich obľúbených hrdinov, avšak pýtať za jeden takýto (v zásade bezcenný) skin 10, 15 alebo rovno 20 €? To už tak trochu hraničí s negatívnym postojom voči koncovému používateľovi, ktorý nechce v online hre nechať celú svoju hypotéku.

Okrem toho sa akčná online záležitosť nedočkala ideálneho štartu (čo je bizarné, nakoľko obsahovo sú obe časti takmer identické) a problémy so servermi či zle fungujúcimi abilitami hrdinov mnoho hráčov rovno odradili. Áno, aspekty fungujúce už v pôvodnej hre, fungujú i tu. Zápasy sú dynamické, sústredia sa najmä na kooperáciu jednotlivých tried hrdinov a mapy hýria detailmi, pričom i svojím dizajnom spĺňajú požiadavky žánrových záležitostí.

Na čom však vývojársky tím tak dlho pracoval, keď v konečnom dôsledku je najväčšou zmenou prechod na free to play model? To je otázka, ktorá nepochybne trápi nejedného fanúšika. Koniec koncov, o príchode dvojky sme sa dozvedeli ešte v roku 2019 a nakoniec v nej chýba i sľúbený single-player režim, ktorý snáď dorazí nadchádzajúce kalendárne obdobie. Je to smutné a hoci hráčov je stále dosť, mnohí majú po nepríjemnom štarte pachuť v ústach a pocit trpkého sklamania. Uvidíme preto dokedy si Overwatch 2 udrží svoju niekdajšiu popularitu.

1. The Callisto Protocol

Novodobý Dead Space prichádzajúci od duchovného otca (Glen Schofield) zmienenej série. Potreboval projekt The Callisto Protocol vôbec lepšiu reklamu? Pravdepodobne nie. Áno, vývoj bol pomerne komplikovaný. Pôvodne sa dokonca počítalo s tým, že táto hororová science fiction záležitosť bude zasadená do univerza PlayerUnknown’s Battlegrounds. Neskôr sa ale ukázalo, že šlo skôr o požiadavku vydavateľstva Krafton než o originálny autorský zámer. Tak či onak, z The Callisto Protocol sa stala samostatná značka, ktorá v mnohom pripomínala práve ikonu svojho vlastného žánru. Počin však nakoniec nedopadol tak dobre ako si fanúšikovia a, pochopiteľne, i vývojári priali.

Opätovne je aj v prípade pomyselného výhercu tejto kategórie nutné upozorniť na fakt, že nejde o zlý titul. Hororová záležitosť sa primárne pohybuje na úrovni sedmičky, kde niektoré portály vyložene hovoria o výbornom balanse virtuálneho strachu a surovej akcie s dávkou brutálneho gore. PC verziu ale hneď v deň vydania postretli nepríjemné technické problémy a očakávaný projekt sa stal takmer nehrateľným. To je ostatne aj dôvod prečo sa The Callisto Protocol doteraz na Steame pohybuje iba v priemerných hodnoteniach. A len veľmi ťažko povedať či sa z nich vyšvihne nahor.

Ak už zahraničné i tuzemské recenzie niečo kritizujú, je to práve nedostatok invencií. The Callisto Protocol totiž v mnohom pôsobí ako jasný klon a nie ako duchovný nástupca s vlastnou tvárou či víziou. Krásnym príkladom je napríklad The Evil Within, ktoré síce do veľkej miery vychádzalo zo štvrtého Resident Evil titulu, vďaka psychedelickému podhubiu si dokázalo nájsť svoju unikátnosť a novú fanúšikovskú základňu. Toto počin štúdia Striking Distance Studios podľa všetkého nemá a je to určite škoda. Potenciál tu bol enormný, avšak akonáhle nadväzujete na absolútnu klasiku herného priemyslu, nesmiete zabúdať, že nestačí iba zopakovať funkčný koncept.

Nečestné umiestnenie: The Last Oricru

Dnes už má snáď každý druhý vývojár vlastnú variáciu na Souls žáner. Bolo teda iba otázkou času, kým tento trend dorazí i do našich končín. A tohto roku sa tak naozaj stalo. Vývojári z GoldenKnights nám priniesli svoju hernú víziu, ktorú si údajne v hlave držali takmer dve dekády. Ak by vám názov The Last Oricru nič nehovoril, možno je to preto, že pôvodne mal byť akčný RPG počin distribuovaný pod pomenovaním Lost Hero.

To sa ale v priebehu minulého kalendárneho obdobia zmenilo, čo mohlo niektorých z vás ľahko pomýliť. Každopádne, v čom tkvie najväčší problém ambiciózneho a nie najhoršie javiaceho sa počinu? Podľa nejedného skúseného hráča je to kríza identity. Prvotina vyššie zmieneného štúdia by chcela byť veľkolepým príbehovým RPG, v ktorom môžete prostredníctvom početných rozhodnutí ovplyvniť priebeh i koniec rozvetvenej naratívnej štruktúry. Na to má ale The Last Oricru tento element príliš rozbitý, kde sa vám neraz stane, že vami zvolená cestička prestane dávať v priebehu hrania zmysel. Prípadne sa spustí cuts-scéna, ktorá ešte nemala začať.

Jadrom hrateľnosti je pritom bojovanie a rôzne RPG elementy či zbieranie lootu. Práve posledné dve zmienené podľa všetkého fungujú na výbornú. Čo však z toho, keď práve súboje nie sú až tak zábavné? Je síce cítiť inšpiráciu Miyazakiho tvorbou, jednotlivé aspekty ale vyznievajú kostrbato a umelá inteligencia dokonca nefunguje ideálne – inými slovami je mimoriadne hlúpa. Býva pritom tradíciou, že sa v kooperácii žánrové projekty hrajú ešte lepšie ako v režime osamelého vlka.

Nanešťastie, česká novinka i v tomto zlyháva. Druhý hráč je totiž iba doplnkom pre frekventované súbojové sekvencie. Nevyskytuje sa ani v príbehových sekvenciách, nemôže nijakým spôsobom interagovať s dialógovými možnosťami a vlastne to vyzerá akoby ani vo svete neexistoval. A to je pre stranu sekundárneho bojovníka len veľmi plytký zážitok. Je teda logické, že The Last Oricru nechalo (najmä tuzemských) hráčov výrazne sklamaných.

Tak to bol náš zoznam najzásadnejších sklamaní roka 2022. Súhlasíte s ním? Prípadne vám nejaký počin v našom článku ešte chýbal? Pokojne sa podeľte o svoje tipy a trpké sklamania prostredníctvom dostupnej komentárovej sekcie. My vám prajeme už len príjemne prežitie končiaceho decembra a množstvo kvalitných a zábavných herných zážitkov v roku 2023.

Komentuj!