Zaregistrovať sa

Heslo vám bude zaslané na vás.

Keďže pred pár rokmi začalo štúdio Sega aktívne expandovať na platformu PC, po prvýkrát sa ku mne dostal bojový hit menom Bayonetta. Nielenže sa jednalo o prvé zoznámenia sa s tvorbou renomovaného štúdia PlatinumGames, šlo o frenetický akčný titul, ktorý svoju žánrovú hrateľnosť doviedol takmer k dokonalosti a absolútnej bravúrnosti. Moja doterajšia skúsenosť s Vanquish bola striktne teoretická a najmä preto ma kolekcia týchto dvoch klasík, ktorú sa rozhodla Sega tento rok vydať, uviedla do neprimeraného nadšenia. Má zmysel oprášiť dva staré tituly s mierne inovovaným kabátikom a opätovne, prípadne po prvýkrát, sa do nich pustiť?

Recenzovaná verzia: PlayStation 4

PlatinumGames máme v obľube mnohí z nás. Ide o autorov, ktorí sa primárne sústredia na súbojový systém a na to, aby po tejto stránke všetko bezproblémovo fungovalo. Aby som vám aspoň sčasti načrtol ich tvorbu, priniesli nám napríklad Nintendo Switch exkluzivitu Astral Chain, apokalyptické Nier: Automata alebo brutálne Metal Gear Rising: Revengeance, teda spin-off špionážnej značky Hidea Kojimu Metal Gear. Môžete si pustiť ľubovoľné video zo spomínaných titulov a nájdete v ňom nespočetné množstvo protivníkov, ktorých hlavný hrdina alebo hrdinka daného príbehu porciuje výborne vyzerajúcimi spôsobmi. A to sa za tie roky od vzniku PlatinumGames stalo ich nefalšovaným trademarkom.

Roky 2009 a 2010 pre vtedy začínajúcich autorov patrili k prelomovým, nakoľko vtedy vznikli projekty Bayonetta a Vanquish. Tie sa dočkali obrovského kultu fanúšikov a to najmä preto, že prvotiny vývojárov sa nikdy nedostali na mainstreamové platformy a teda ani k najširšiemu prúdu hráčskeho spektra. Tento zlom učinila až spomínaná Bayonetta, ktorú mnohí považovali za ženskú variáciu ságy Devil May Cry, z ktorej však nebolo cítiť feministickú propagandu, ani nič podobné. Navyše sa tento magický masaker svojskej čarodejníčky výborne predával, i keď vtedajší prezident PlatinumGames, Tatsuya Minami, prehlásil, že predsa len očakávali viac.

Science fiction akcia Vanquish už taký komerčný úspech nezaznamenala, ale aj tak ju sprevádzali výborné hodnotenia, kde mimo iné, japonskí autori preukázali, že im nie je cudzí žáner strieľačiek. Súčasne mu však dokázali dať svoj punc kvality a tým pádom má Vanquish svoju vlastnú tvár, ktorá je tak typická pre PlatinumGames. Obe hry si už odbili svoje desiate výročie a pri tejto príležitosti vydáva Sega kolekciu oboch hier, ktoré vo svojom čase predstavovali žánrovú špičku. Zub času je však mnohokrát neúprosný a otázkou teda zostáva, ako veľmi nahlodal kvality Bayonetty a Vanquish.

Svojská čarodejníčka s bujným poprsím a najväčšou katanou v okolí 

Keďže sú pre mnohých hráčov oba tituly až notoricky známe, ani v jednom prípade vás nebudem zdržiavať s vypisovaním príbehového zasadenia, tematickosti a štýlu rozprávania. Sústredím sa skôr na aspekty, ktoré súvisia s hrateľnosťou, vystavaním niektorých pasáží a dizajnom, ktoré sú predsa len kľúčovejšie pri porovnávaní terajšej funkčnosti hier. Každopádne sa najprv pozrieme na nekompromisnú Bayonettu. Tá sa snaží ohúriť perfektnou choreografiou v rámci filmových scén, množstvom rôznorodých zbraní a kombo útokov, ako aj sexuálne orientovaným humorom, ktorý zámerne prezentuje hlavnú hrdinku ako prehnane vyzývavý mužský idol.

Náplň hrateľnosti pozostáva z primerane náročných súbojov, kde sa tradične pohybujete po koridorových úrovniach s menším počtom odbočiek. Väčšinu času kosíte desiatky a desiatky dizajnovo úchvatných oponentov, ktorí neraz precvičia vašu schopnosť vnímať jednotlivé podnety a v pestrofarebnom bojisku svetelných útokov a odtrhnutých končatín nájsť nejaký poriadok a usporiadanie. To je snáď najdôležitejšie, nakoľko PlatinumGames neraz prichádza so žánrovými inováciami, takže do prvej Bayonetty implementovali funkciu Witch Time. Tá je založená na tom, že v prípade ak sa na poslednú chvíľu uhnete monštru, dostanete sa do akéhosi spomaleného režimu, kedy sú ale vaše úkony o to rýchlejšie. Tým pádom máte ideálnu príležitosť ľubovoľným spôsobom rozštvrtiť zamrznutého protivníka, ktorý sa následne rozletí na desiatky nepravidelných krvavých mnohouholníkov.

Čistokrvná akčná nálož 

Pri Bayonette je veľmi dôležité neskúsenému a tvorbou japonských autorov nepobozkanému hráčovi predať súbojovú zložku, ktorá by mala byť lákadlom pri podobných hrách. Ja môžem len s radosťou prehlásiť, že i po rokoch šliapu akčné časti hry lepšie ako v ktorejkoľvek testosterónovej záležitosti so zameniteľným svalovcom v hlavnej úlohe. Vopred sa ospravedlňujem za výraz a jeho ironickosť, ale pokiaľ má prsnatá čarodejníčka v ruke zbraň, celá záležitosť má takpovediac neuveriteľné gule. Naprieč viac ako pätnásťhodinovou kampaňou ma rozsekávanie akéhokoľvek okoloidúceho mimoriadne bavilo. V súbojoch sa dočkáte výbornej zvukovej stránky a frenetický základ je dopĺňaný nemenej energickým hudobným podkladom, ktorý akoby sa snažil o podporenie grotesknosti a bizarnosti celej záležitosti.

Nehovoriac o tom, že divoké stláčanie rýchleho útoku, ktoré striedate s ťažkým úderom, výskokom, obranou a strieľaním, sprostredkúva mimoriadnu satisfakciu a potešenie. Stačí si predstaviť nádherne spomalenú sekvenciu a Bayonettu ako sa v úzkom čiernom obleku agilným skokom blíži k svojim nepriateľom. Katanu v ruke zdvíha a znova spúšťa s presnosťou samurajského majstra a následne protivníka odkopne do diaľky. To však rozhodne nestačí, keďže naša hrdinka s infantilným zmyslom pre humor, má spravidla k svojím mohutným opätkom pripevnené zbrane, z ktorých vyšle salvu a ktoréhokoľvek padlého anjela pošle späť na dlhú cestu za stvoriteľom.

A takýchto momentov je v jednej sekvencii hneď niekoľko. K tomu vývojári šikovne pridávajú pasáže s megalomanskými bossmi a celý koncept príležitostne ozvláštňujú schopnosťou cestovať po stenách a šikmých objektoch. Len si skúste predstaviť ako veľkolepo pôsobí šplh po streche mrakodrapu za sprievodu oceľových zvukov chladných zbraní, ktoré sa derú cez nepriateľskú fyzickú schránku. Do toho je namiešaná jedna mimoriadne intenzívna naháňačka po frekventovanej diaľnici (len málokto si nespomenie na Matrix: Reloaded), jazda na odistenej rakete alebo cesta do hlbokého vesmíru.

Začínajú čarodejníčke vŕzgať kolená? 

Navyše prítomnosť obchodníka (ktorý v jednom prípade odkazuje na hororovú legendu Resident Evil 4) a získavanie nových zbraní vnáša do akcie diverzitu a zároveň stimuluje k opakovaniu na vyšších obtiažnostiach. Nielenže chcete celé dobrodružstvo po dohraní prežiť znova, pridaný ťažký mód ešte väčšmi preverí všetko, čo ste sa mali naprieč príbehom naučiť. Musím sebakriticky skonštatovať, že výzvu mám síce v obľube, ale na prvé hranie som nebol schopný pokoriť vyzývavé challenge sekvencie, dokonca ani získať vždy to najlepšie skóre.

Bayonetta zostarla najmä v oblasti kúskovania hrateľnosti. Levely vyzerajú príťažlivo, i keď dnes už pochopiteľne zovšedneli, dokonca sa príležitostne dočkáte jednoduchej hádanky. Tie cibria reflexy a osobne si myslím, že sa pozriete na naozaj originálne miesta, o ktorých som už písal vyššie. Nikdy som však nemal pocit akéhosi kontinuálneho súbojového zážitku a po každej bitke, ktoré sú rozdelené do akýchsi veršov, vás čaká menšia odmlka, pokiaľ sa opätovne pustíte do divokého zápasenia.

Z textu to možno neznie najhoršie, ale približne od polovice celej hry mi neustále rozdeľovanie prišlo mierne frustrujúce. Častokrát som sa len čudoval, keď som mal prejsť dlhou chodbou alebo schodiskom, kde ma však nijaký protivníkov neprekvapil. Následkom toho niektoré pasáže pôsobia prázdno a akosi nevyplnene. Netvrdím, že v každej hre musíte neustále drviť protivníkov, ale práve pri takejto žánrovej záležitosti je to nutnosť.

Mimo tohto evidentného problému si ale myslím, že Bayonetta odoláva zubu času efektívne a ladne. Vizuálna stránka pôsobí trochu zaprášene a je škoda, že sa port pre konzoly terajšej generácie nedočkal v tomto ohľade adekvátnejšej prerábky. Na druhej strane musím uznať, že spôsobom spracovania dostupných lokácií sa autori poriadne vyhrali a ich kreativita ma dokázala ohúriť aj dnes. A aby som nezabudol, v rámci filmových scén, kedy máte možnosť si dosýta užiť poctivo naplánovanú choreografiu, ktorá je navyše perfektne nasnímaná, sa prítomný autorský tím ukazuje ako nadmieru talentovaný. Len máloktorá dnešná záležitosť sa môže popýšiť takou ladnosťou medzi vážnymi situáciami, dobre miereným humorom a príjemnou akčnou zábavou.

Poriadna vesmírna strieľačka pre pravých chlapov 

Hlavou druhého dostupného projektu, teda Vanquish, bol Shinji Mikami. Áno, režisér prvého a štvrtého dielu značky Resident Evil, ktorý je súčasne jedným zo zakladateľov PlatinumGames (vzhľadom k tomuto faktu je vyššie zmienená referencia na jeho tvorbu pochopiteľná). Ten sa rozhodol adrenalínové tempo Bayonetty preniesť do úplne iného prostredia a určitým spôsobom aj do iného žánru. Pre fanúšikov akcie si pripravil nefalšovanú strieľačku, ktorá príliš nepremýšľa a skôr sa snaží výsledného užívateľa zahltiť množstvom akcie, burácajúceho hudobného sprievodu a vizuálnej podmanivosti.

Hoci sa Bayonetta na pár krátkych momentov pozrela do vesmíru, dynamické Vanquish sa v ňom odohráva celý čas, samozrejme s výnimkou kratšej tréningovej sekvencie v akejsi stanici. A už od začiatku každého jasne presvedčí, že tu nepôjde o príbeh. Dokonca nepôjde ani o postavy, dianie alebo zvraty. Shinji Mikami a jeho tím vsádzajú všetko na nepretržitý sled strieľania, krytia sa, nabíjania futuristických zbraní a spomaľovania času. Vanquish je totiž jeden funkčne prepojený kolobeh akčných situácií. Tento sled disponuje nekonečnou pumpou adrenalínu, ktorá je napojená na každého hrajúceho hráča. Okrem toho je dôkazom toho, ako môže byť evidentná jednoduchosť dovedená k žiadanej unikátnosti.

Just run and gun 

Vo Vanquish toho okrem neustáleho postupu vpred a mierenia na početné robotické konštrukcie veľa nerobíte. Je pravdou, že mnohé podobné záležitosti po istom čase doplatia na monotónnosť a nudu, ktorá pramení z faktu, že jednoducho len chodíte a strieľate. To, našťastie, nie je prípad jedinej cover shooter akcie od PlatinumGames a tá si vašu pozornosť udrží naprieč kompletnou hrou. Vanquish síce nie je príliš dlhý, ale využíva svoju intenzívnosť, aby dokázal nakoniec sprostredkovať maximálne satisfakčný zážitok.

Sami vývojári nechcú, aby ste sa zastavovali a preto na vás posielajú nekonečné zástupy vojakov, opätovne gigantických bossov a do toho všetkého pridávajú niekoľko ozvláštňujúcich pasáží. Vďaka divokému tempu, solídnemu arzenálu a plynulosti pohybu, sa všetko príjemné hrá a odsýpa. Subjektívne prehlásim, že mierenie na gamepade nie je až tak problematické a vďaka tomu si užijete každý jeden zásah do hlavy, tela alebo končatín. Z dnešného hľadiska mám pocit, že takto nejako by mohol vyzerať prepadák štúdia Bioware Anthem, keby z neho stereotyp nevysal takmer všetku zábavnosť.

Kulisy sú v tomto ohľade nemenej dôležité, keďže aj po rokoch pôsobia atraktívne. Po grafickej stránke mierne zastaralo, no stále v konkrétnych prípadoch pôsobivo, o čom vás môžu presvedčiť prítomné obrázky z hrania. Príležitostne je radosť sa dívať na okolie, ktoré navyše dobre zachytáva dusnosť vojny a jej chaos. Koniec koncov, samotný úvod pripomína fiktívne vylodenie v Normandii, akurát sa nachádzate v obývanom vesmíre. A to majú pritom tvorcovia v rukáve niekoľko ďalších krásnych scenérií, ktoré sa zapíšu do pamäti.

Mohli sme si priať niečo viac? 

Kolekcia Bayonetta a Vanquish nemusí odchádzať so sklopeniu hlavou. Nadčasovosť PlatinumGames a ich tvorby sa v plnej miere prejavila, pričom obe hry každému dokážu, že ich postupy a konvencie náramnej fungujú aj dnes. Ani vo svojej dobe sa pritom nejednalo o obrovskú revolúciu, ktorá by menila pravidlá, žánre a spôsob vyvíjania hier. Osobne si však myslím, že poctivých žánrových zástupcov budeme potrebovať vždy a za akýchkoľvek okolností. A presne tými sú magická Bayonetta z fantazijných svetov a vesmírna vojna vo Vanquish.

Vývojári jednoducho do svojich rúk vzali koncept, ktorý je populárny i úspešný, no a pretvorili ho k svojmu obrazu, ktorý kvalitatívne pokorí takmer všetku konkurenciu súčasnosti aj minulosti. Je pravdou, že obe hry vizuálne zostarli a bolo by adekvátnejšie ich oprášiť, ale okrem toho a pár ďalších drobnejších neduhov, sme sa dočkali strhujúcich akčných jázd. Tie excelujú v tom, čo robia a následkom toho prinášajú funkčný celok, ktorý síce má desať rokov, ale nie je to na ňom príliš poznať. Jedná sa teda o nádherný ľubostný list zárodkom dnes už ostrieľaných autorov, na ktorý by sa určite nemalo zabudnúť.

Hru na recenziu poskytla spoločnosť

Bayonetta & Vanquish - Adrenalínový ľúbostný list od PlatinumGames
Sega nám uštedrila nádherný virtuálny dar, ktorý nesmie minúť žiaden fanúšik adrenalínovej akcie a súčasne ho musí oceniť každý milovník tvorby PlatinumGames i žánrovej hrateľnosti. O nadčasovosti a kvalitách hier Vanquish a Bayonetta svedčí aj fakt, že fungujú mimoriadne dobre v súčasnosti a bezproblémovo ich možno odporučiť modernému publiku.
Pozitíva
  • Plnotučná akčná zábava oboch hier s bravúrnymi súbojovými systémami a over the top momentami
  • Stále strhujúca hrateľnosť, ktorá úspešne odoláva zubu času
  • Filmové sekvencie a prítomné svety fungujú i dnes
Negatíva
  • Bayonetta v určitých aspektoch príliš dobre nezostarla
  • Vizuálnych zmien mohlo byť viac
80%Celkové hodnotenie
Hodnotenie čitateľov: (0 Hlas)
0%

Komentuj!

komentárov