Hellpoint – Ďalší klon Dark Souls vo futuristickom prostredí

Od vydania kultovej hry Dark Souls už pretieklo pomerne veľa vody a tá časom priniesla na videoherný trh záplavu podobných titulov. O najnovší prírastok do tejto skupiny “souls-like” hier sa postaralo štúdio Cradle Games so sídlom v Quebecu. A aj oni, podobne ako napríklad tvorcovia The Surge opustili zaužívanú fantasy estetiku a svoj počin zasadili do futuristického sci-fi prostredia.

Recenzovaná verzia: PC

Hellpoint sa odohráva na palube zdanlivo opustenej a rozľahlej vesmírnej stanice Irid Novo. Ako hráč sa ujmete úlohy bezmenného výtvoru záhadného Tvorcu, ktorý vašu postavu vyslal na túto stanicu za účelom vyšetrenia tamojších zvláštnych udalostí. Irid Novo sa totiž nachádza v tesnej blízkosti čiernej diery, z ktorej do stanice začali prenikať bytosti z iných svetov alebo dimenzií. Toto je v podstate celý základný príbeh, pretože ten je v rámci žánru „soulovek” podávaný tradične len útržkovite, hlavne prostredníctvom kratučkých dialógov, či stručných popisov nájdených predmetov. Aj samotnú podstatu tamojších udalostí môžete vyčítať iba zo zovňajšku okolitého prostredia, takže je len na vás, nakoľko sa ponoríte do odhaľovania mytológie Irid Novo, alebo sa bezmyšlienkovite budete venovať iba zabíjaniu príšer.

Od začiatku bolo jasné, že Hellpoint až v príliš veľa aspektoch kopíruje svoj veľký vzor, Dark Souls. A to ako v prípade takých maličkosti, ako je zobrazenie jednotlivých “barov” vašej postavy, ktoré reprezentujú health bar, stamina bar a mana bar, až po veci prakticky zásadné. Doslova identický je nielen systém bossov, minibossov a spôsobov ich prevedenia, ale aj súbojového systému. Duše sú nahradené axiónmi, oživovacie body (v Dark Souls zvaných bonfire) nahradené takzvanými rifts, vrátane už spomínaných prostriedkov narácie (krátke popisy predmetov, útržkovité, nejasné dialógy, či odkazy). Musím však podotknúť, že tvorcovia Hellpointu sa tým od začiatku vôbec netaja a spoliehajú sa na to, že tento osvedčený systém od začiatku neustále podnecuje v hráčovi túžbu pokračovať ďalej a zdolávať prekážky.

V čom sa však Hellpoint od svojho znamenitého predchodcu podstatne líši, je nemožnosť si na začiatku hry vytvoriť postavu, či vybrať vytúžené povolanie. Smerovať postavu k vybranému povolaniu si môžete vlastným levelovaním postavy a zvyšovaním jednotlivých atribútov. Čo sa týka kategórii zbraní, v Hellpointe sa delia veľmi jednoducho na ťažké zbrane na blízko, ľahké na blízko a strelné na diaľku. Z nich každá obsahuje niekoľko typov útokov, vždy ľahký a rýchly útok, ťažký a pomalší a častokrát aj a špeciálny, ktorého prevedenie postave uberá akúsi tamojšiu manu, reprezentovanú modrým barom.

Zabíjaním príšer získavate axióny (duše), ktoré môžete následne minúť pri už spomínanom rifte, slúžiacom na oživovanie. Míňať ich môžete za jednotlivé atribúty, z ktorých každý už tradične zvyšuje nejakú konkrétnu schopnosť alebo vlastnosť vašej postavy. Aj tu však tvorcovia siahli po zmene, keďže na rozdiel od série Dark Souls sa vám elixíry doplňujú predovšetkým úspešnými zásahmi. To znamená, že sa vám pokojne môže prihodiť, že keď si pred nešťastnou smrťou všetky vyčerpáte, prebudíte sa pri rifte síce s plným zdravím, ale bez liečenia. Tento aspekt robí vašu prípadnú výpravu za stratenými dušami o niečo stresujúcejšou. Tvorcovia do Hellpointu zahrnuli aj mechaniku takzvaných “ghostov”, teda zelených PC AI dvojníkov vašej postavy, používajúcich rovnakú výbavu. Dvojníci vás po smrti prenasledujú a nedajú vám pokoj, dokiaľ ich nezabijete.

Základom každej “souls-like” hry sú početné súboje s bossmi a v prípade Hellpoint platí, že vývojári si na nich dali zrejme špeciálne záležať. Ich výzor je často veľmi nápaditý a boje s nimi sú dlhé. Tieto stretnutia sú však napríklad na rozdiel od Dark Souls 3 veľmi náročné, no vývojári ponúkajú viacero možností, ako si ich aspoň trochu zľahčiť. Pomocou špeciálnych predmetov si môžete nielen znížiť náročnosť podľa potreby, ale aj si povolať na pomoc ďalšieho hráča, či už prostredníctvom online multiplayeru či split screen co-opu. Aj keď niečo podobné v zásade fungovalo aj v Souls sérii.

Technická stránka je na pomery indie titulu na špičkovej úrovni, pretože za celú dobu hrania som nenarazil na jediný výraznejší bug, okrem menších chybičiek, ktoré však nemali výraznejší dopad na hrateľnosť. Naproti tomu je však vizuálna stránka level dizajnu je po celý čas taká nemastná neslaná. Vzhľadom na to, že celý Hellpoint sa odohráva iba na palube vesmírnej stanice Irid Novo, prechádzate prakticky výhradne len neustále sa opakujúcimi generickými zameniteľnými chodbami, priechodmi, sálami a plošinami. Skutočne zapamätania hodné lokácie v Hellpointe žiaľ absentujú. Tomu všetkému príliš nepomáha občas neprehľadná kamera, najmä ak sa pokúšate si zamerať protivníka.

Čo sa týka štruktúry jednotlivých úrovní, tak v tomto naopak hra patrí k tomu lepšiemu čo žáner ponúka. Jednotlivé lokality sú zväčša nelineárne, obsahujúc množstvo prepojených chodieb, vrstiev, plošín, či skrytých tajných miestností. Prakticky žiadnu lokalitu netvorí jedna priama chodba s odbočkami, ale vždy ide o sled komplex chodieb, dokonca priestorovo rozvrstvených, čím opäť vzdáva poctu svojmu originálnemu predchodcovi.

Aj atmosféra v mnohom pripomína svoj veľký vzor. Takmer z každej chodby je cítiť depresia, zúfalstvo a izolovanosť. Tieto pocity umocňuje vydarená ambientná elektronická hudba. Okrem solídnej hrateľnosti aj tento aspekt v neposlednom rade prispel k tomu, že sa prikláňam k mierne nadpriemernému hodnoteniu. Fanúšikom tohto typu hier môžem teda Hellpoint aj napriek istým nedostatkom odporučiť, už len kvôli originálnejšiemu zasadeniu. Aj keď len s prižmúrenými očami. Dark Souls zostáva i naďalej najdokonalejším zástupcom tohto subžánru a pokiaľ ste s touto značkou ešte neprišli do kontaktu, nemáte ani najmenší dôvod začínať niečim podstatne slabším ako originál.

Komentuj!