Wolfenstein: Youngblood – Vykastrovaný lov Tretej ríše

Dnes snáď nejestvuje hráč, ktorý by bol fanúšikom žánru first person shooter a nehral by minimálne jeden diel známej série Wolfenstein. Wolfenstein 3D, na ktorom spoločne pracovali legendy herného priemyslu John Romero a John Carmack je považovaný za starého otca FPS žánru. Niet sa čomu čudovať, pretože na začiatku deväťdesiatych rokov by ste len ťažko hľadali svižnejšiu, brutálnejšiu a hlavne zábavnejšiu akciu, akou bola práve prvá 3D verzia príbehu s lovcom nacistov Williamom Blazkowiczom. Odvtedy prelial neohrozený hrdina množstvo nemeckej krvi, dočkal sa pokračovaní, reštartov, až sa v roku 2014 podarilo štúdiu Machine Games značku znovu nakopnúť s titulom The New Order, ktorý udal štandard nadchádzajúcich pokračovaní. Youngblood je však spin-offom, ktorý sa trochu vymyká zabehnutým pravidlám a prináša jednoduchšie RPG elementy, kooperáciu a ikonického Terror Billyho zamieňa za jeho dve dcéry. Ako dopadol tento riskantne znejúci experiment? 

Recenzovaná verzia: PlayStation 4

Nie som skalným fanúšikom first person shooter žánru a ani série Wolfenstein. Preto som aj k tak výraznej zmene, ktorou bol príklon k RPG a kooperácii, pristupoval s chladnou hlavou. Počas leta som si však urobil menší výlet do histórie a premiérovo som kompletne dohral klasický Return to Castle Wolfenstein a môžem povedať, že to je typ hry, ktorá je ako víno, čiže starne do krásy. Samozrejme, grafické stvárnenie napreduje, pocit zo streľby je stále komplexnejší, v novších dieloch B. J. brutálne trhá svojich nepriateľov na márne kúsky, avšak všetky zmienené základy sú zakorenené v už legendárnom návrate na nacistický hrad. Úzke koridory aj väčšie bojové polia, enormné násilie, zvučný hudobný sprievod, výborná retro atmosféra, humor častokrát čiernejší než uniformy členov gestapa. Zmienené aspekty pritom spájal síce jednoduchý, avšak stále dostatočne zábavný príbeh, ktorého naratívne línie držali pohromade.

Za minulosťou sa každopádne neobhliadam náhodne. Chcem tým zdôrazniť, že tieto staršie tituly majú vlastný charakter, rozumejú svojmu žánru a výborne dokážu uspokojiť i modernejšieho hráča, ktorý si za každú cenu nepotrpí na realistickej grafike. Presuňme sa však do súčasnosti a pozrime sa na Youngblood. Je totiž titul, ktorý je pravým opakom zmienených herných projektov. Novinka z dielne Machine Games nerozumie žánru, do ktorého autori vstúpili, nezaujímavým spôsobom spracúva kooperáciu a dovolím si povedať, že ide o najzabudnuteľnejší diel série Wolfenstein, aký nám história ponúkla.

Once upon a time in Nazi occupied France

Heil Hitler! – prehlásil člen ustupujúcej Tretej ríše predtým, než mu jedna zo sestier vrazila nôž do hlavy. Podrobne rozoberať príbeh v prípade Youngblood nemá zmysel, pretože ten je takmer neexistujúci. Sestry Blazkowiczové prichádzajú do Francúzka hľadať svojho nezvestného otca, spájajú sa s tamojším odbojom a kým sa dostanú k des naháňajúcemu Terror Billymu, vyvraždia takmer polovicu elitných jednotiek nemeckej armády. Približne takýmto spôsobom a bez výraznejších prekvapení sa vyvíja dej celej hry, čo je škoda, keďže jej predchodcom sa darilo aspoň miestami vyčarovať naozaj zapamätateľné momenty. Na tie však tentokrát môžete zabudnúť a musíte sa uspokojiť výhradne so sériou cutscén na začiatku a na konci hry. Medzitým totiž nič podobné nedostanete a dôvod tejto absencie si vysvetlíme o niečo nižšie.

Nemôžete sa tým pádom ani čudovať, že postavy sú ploché, nezaujímavé a v prípade hlavných protagonistiek v určitých momentoch dokonca i neznesiteľné. Jednoducho povedané, scenáristi sa ani veľmi nesnažili o to, aby jednotlivé postavy pôsobili sympaticky, prípadne mali aspoň nejaký charakter alebo konkrétne črty, ktoré by ich definovali. Na druhej strane, poteší aspoň návrat laboratórií X, ktoré nápadne svojím spracovaním a funkciou pripomínajú pôvodný level z Return to Castle Wolfenstein. Obstojná je i dejová línia s Blazkowiczom, silnými výkyvmi počasia a jedným prekvapením, ktoré by mohlo v budúcnosti zamiešať karty. Všetky zmienené momenty sa však nachádzajú v samotnom závere hry a rozpracované sú skutočne len čiastočne. Nový diel by sa mal zrejme znova vrátiť v čase, teda opäť by sme sa mali pozrieť do šesťdesiatych rokov, kedy William zabil Adolfa Hitlera, čo prítomní aktéri častokrát spomínajú.

We’re gonna be doing one thing and one thing only. Killing Nazis.

Likvidovanie členov nemeckej ríše je neprekvapivo najvýraznejšou zložkou hrateľnosti. Toto zatiaľ Machine Games zvládlo adekvátne spracovať v každej svojej hre, pričom ani Youngblood nie je výnimkou. Pocit zo strieľania je výborný. Zbrane majú vlastný spätný ráz, každá z nich sa ovláda tak trochu iným spôsobom, respektíve mierenie je pri niektorých kúskoch náročnejšie a inde zasa jednoduchšie. Podstatné je, že si akcia udržiava neustálu dynamiku. Pochopiteľne sa môžete kryť za objektmi, čakať, pokiaľ nejaký úbožiak bez helmy vystrčí hlavu a následne mu rozobrať mozog na sedem samostatných kúskov.

Rovnako vám však hra nebráni lietať po celom leveli a hrať skôr run and gun štýlom. Mne osobne takýto postup príliš neimponuje a preto som radšej vyhľadával výhodné pozície, z ktorých som následne nazbieral desiatku úlovkov. Raz sa mi dokonca podarilo skryť sa za nahromadenými mŕtvolami padlých vojakov Gestapa, čo mi vtipne pripomenulo známu scénu z Divokého Djanga. Zásahy dokážu uspokojiť, pretože protivníci sa doslova rozpadávajú. Ničíte im dostupné brnenia a v prípade, že prejdete cez robustnú železnú ochranu, prichádza na rad koža, mäso, až trháte kompletné končatiny a v bruchách Nemcov tvoríte priehľadné diery o veľkosti dvoch zaťatých pästí. Neodpustím si však jednu menšiu výhradu, pretože hudobný sprievod je biedny a nemá čím zaujať, a už vôbec nie podporiť pozitívne dojmy zo samotného strieľania.

Arzenál zbraní ponúka unikátne kúsky a od inovovaného Sturmgewehru sa môžete dostať k výbušným delám. Zaujímavou inováciou je dostupnosť rozličnej munície. Brnenie niektorých neprajníkov môže byť viac náchylné k jednému z dvoch typov nábojov. Vďaka tomu musíte priamo v prestrelke častokrát meniť zbraň, aby ste sa stali efektívnejším členom na bojovom poli. Túto novinku vnímam viac než pozitívne, pretože vás stimuluje k striedaniu zbraní a využívaniu plného potenciálu dostupného arzenálu. Nemyslite si však, že za použitia inej munície nedokážete poraziť protivníka. Je to, samozrejme, možné, akurát to bude trvať o pár sekúnd dlhšie.

Zásadne však odmietam tvrdenia, že prítomné levely a vlastne aj levelovanie vašej postavy kazia pôžitok z rýchlosti a svižnosti akcie. Väčšina protivníkov má totiž level prispôsobený tomu vášmu a väčšie množstvo munície musíte investovať iba v prípadoch, keď sa prebíjate i cez brnenia a je úplne logické, že niečo podobné vyžaduje väčšiu paľbu. Stále však nehovoríme o bullet sponge oponentoch ako v prípade takého The Division, kedy vysolíte dva zásobníky do jediného cieľa. Tu sa niečo podobné deje iba s bossmi, alebo obrovskými robotmi, čo je za mňa akceptovateľné.

Samotné vylepšovanie zbraní dokáže zabaviť a patrične zaujať. Ku každej zbrani máte k dispozícii tri rozličné druhy vylepšení, pričom jedno sa sústredí na rýchlu streľbu, druhé na presnosť, no a tretie zasa na spôsobené zranenia. Máte možnosť vytvárať vlastné sety, čiže si prispôsobiť danú zbraň vašim vlastným preferenciám a z útočnej pušky si vytvoriť buď rýchlopalný guľomet, presný samopal na diaľku, prípadne stroj, ktorý pomelie každého nacistu. Oproti The Division 2 sú možnosti pomerne komorné, avšak pre potreby Wolfensteina adekvátne.

Zvyšovanie svojho levelu vám zaistí i takzvané skill points, za ktoré nakupujete nové schopnosti. Okrem archetypálneho zvýšenia zdravia a obrany môžete získať i omnoho zaujímavejšie kúsky. Hovoríme napríklad o možnosti využívať dual wield, na mape sa vám zobrazia všetky skryté predmety, alebo získate zručnosť v používaní ťažkých zbraní, ktorá rozhodne nie je na škodu. Som pomerne rád, že Machine Games implementovalo do hry takéto vylepšenia a je to jeden z mála prvkov, ktoré by som rád videl i v budúcich iteráciách. Bethesda si však neodpustila prítomnosť hernej meny, za ktorú si môžete zakúpiť zopár vizuálnych doplnkov. Najdrahšia verzia zlatých tehličiek však stojí polovičnú cenu celého počinu. Naozaj by som rád videl štatistiky Bethesdy, pretože osobne neverím, že za niečo podobné hráči vyhadzujú peniaze. Obzvlášť pri takto chabej odmene za utratené eurá.

V úrovniach problém nie je

Architektúra úrovní je veľmi dôležitým prvkom vo first person shooter hrách. Našťastie, v tomto ohľade má Machine Games jasno a za pomoci vývojárov z Arkane Studios odviedli veľmi dobrú prácu. Chápu, akým spôsobom vytvoriť kvalitné lokácie, z ktorých akčná hra ťaží a to sa odráža na ich výbornom spracovaní. Všadeprítomné uličky, rôzne steny, šikmé odbočky, prípadne vysokopostavené úkryty hráčovi umožňujú využívať výhodne pozície pre útok. Súčasne som vďaka šikovnému rozmiestneniu munície, lekárničiek a olovených brnení nemal problém s nedostatkom, nakoľko predsa len hovoríme o akčnej hier a nie o survival titule.

Celkovo platí, že sa neustále pohybujete po atraktívnych lokáciách. Všade na vás svietia hákové kríže, podobizne nemeckých vodcov, z rádií počuť nemecký jazyk alebo vybrané piesne. Parížske ulice sú zdemolované, z objektov cítiť chaos a nepokoje. Levely navodzujú atmosféru a preto vás baví hľadanie lootu, munície, skrytých predmetov a ďalších vecí. Prekvapujúco možno pôsobí fakt, že Paríž napriek svojej špecifickosti nie je až tak odlišný od minulej Ameriky. Minimálne farebná paleta a výzdoba interiérov a exteriérov je takmer úplne rovnaká. Jedná sa však o veľmi príjemnú vizuálnu kulisu, ktorá môže konkurovať oficiálnemu predchodcovi s podtitulom New Colossus, pretože sa vlastne ani príliš nezmenila.

Nein, nein, nein, nein, nein, nein, nein!

Prejdime však k tomu, kde hra výrazne zlyháva, čo jej do značnej mieri podkopáva nohy. V prvom rade to sú misie, pričom sám sa trochu zdráham použiť tento termín. V celej hre nájdete viac ako tri desiatky samostatných úloh, ktorým chýba zaujímavá náplň. Sú to fetch questy, kde sa cítite ako poslíček s pizzou. Príď sem, zabi tamtoho, vezmi toto a vráť sa. Zadávateľom úloh chýbajú akékoľvek emócie a náplň trpí absenciou srdca. Hlavných misií sa zúčastňujete primárne v úvode a závere a práve preto je jadro suchým nezáživným doplnkom bez poriadnej naratívnej línie.

Hoci ste v centre obrovskej revolúcie a prevratu, počas celej hry nerobíte takmer nič zaujímavé (s výnimkou niektorých hlavných misií, ktoré však vytŕčajú najmä vďaka svojej lokácií). A ja sa naprieč mojím dvadsaťhodinovým hraním pýtam, kam sa podela poriadna náplň? Prečo nemá to zabíjanie zmysluplnejšie opodstatnenie? A hlavne, prečo sa desiatykrát vraciam do identickej lokácie? A toto autori robia pomerne často. Nútia vás neustále preskúmavať jednu z jedenástich oblastí, zabíjať rovnakých protivníkov, ktorí sa stále a stále respawnujú, čo prestáva byť zábava už po pár hodinách. Vrcholom je fakt, že títo oponenti sa môžu na tom istom mieste objaviť do niekoľkých sekúnd. Stačí zájsť za roh, do budovy a desiatka nacistov je zasa raz na svojich pozíciách.

Samostatnou tragédiou je umelá inteligencia. Nepriatelia, ktorí sa vás snažia zastaviť, vám sami nabiehajú do centra mieridla a absolútne nemajú prehľad v bojisku. Nedokážu pochopiť, že všetci okolo nich zomierajú a preto by bolo užitočné stiahnuť sa. Niekedy paľbu sústredia na vašu sestru, no vás neregistrujú ani v prípade, že stojíte priamo pred nimi. Periférne videnie u nich absentuje, dokonca sa občas premenia na tank a sami k vám prídu, pričom sa následne i nechajú rozstrieľať na márne kúsky. Myslíte si, že je na tom váš spolubojovník o niečo lepšie? No určitým spôsobom áno. Minimálne dokáže mieriť a občas niekoho zasiahne. Pokiaľ však hráte s umelou inteligenciou, iba sa vám pletie do cesty, zavadzia vo výhľade, príležitostne vás jednoducho neoživí a to i napriek tomu, že ležíte v smrteľných kŕčoch vedľa nej. A aby som nezabudol, ak by ste sa náhodou rozhodli pokračovať kradmým postupom, neočakávajte akúkoľvek podporu.

Je pravdou, že hlúpej spoločníčky sa dá zbaviť vďaka kooperácii. Prizvete si ďalšieho hráča a istá monotónnosť sa vďaka vášmu vtipkovaniu a komunikácii istým spôsobom vytráca. Dokonca je šanca, že zabudnete na nevýraznosť soundtracku. Neberiem to však ako plus tejto hry, pretože to platí takmer o každom kooperatívnom hraní. Spoluprácu ako-takú som tu však veľmi necítil a to, že sa na mape ocitáte v sprievode ďalšieho hráča ešte neznamená, že skutočne kooperujete. Taktizovanie nie je potrebné a dokonca ani nemôžete spoločne vytvárať husárske kúsky a preto len zabíjate nekončiace vlny nacistov. Je škoda, že titul, ktorý je primárne založený na kooperatívnom hraní nevyužíva túto funkciu zaujímavejším spôsobom.

A čo bude ďalej? 

Youngblood síce nie je úplnou tragédiou, ale i napriek tomu považujem tento spin-off skôr za omyl. Podobné experimenty sú rozhodne nutné, aby vývojári zistili, čo v konkrétnej sérii funguje, prípadne danú značku vhodili do neprebádaných vôd. No a v prípade, že to nebude fungovať, stačí sa znovu vrátiť ku klasickému štýlu, ktorý zahojí všetky finančné rany, i kritické poznámky hráčov a recenzentov. To však, bohužiaľ, nie je prípad Wolfenstein: Youngblood, nakoľko sa výkonný producent, Jerk Gustafsson, vyjadril, že tak ako pred piatimi rokmi určil smerovanie značky diel s názvom The New Order, teraz by sa malo opakovať niečo podobné a nadchádzajúce diely by sa mali niesť v tomto duchu. A pokiaľ je to pravda, pre túto značku je to obrovský problém.

Vývojári z Machine Games totiž nemajú potrebné know how a akonáhle sa pokúšajú o niečo iné, než to, čo im prinieslo slávu v predošlých dvoch dieloch, je cítiť, že tápu. Netvoria zaujímavé questy a radšej hráča ubijú v náplňovej vate bez akejkoľvek invencie. Kooperácia v ich podaní pôsobí len ako zbytočný doplnok a neustále preskúmavanie rovnakých lokácií frustruje. Vďaka tomu Youngblood výrazne prehráva pri priamom porovnávaní s akoukoľvek žánrovou konkurenciou a súčasne sa mu dá bez problémov udeliť nálepka najhoršej Wolfenstein hry od vzniku celej série. A pokiaľ sa skutočne naplnia slová producenta, ktorému sa zapáčil štýl Ubisoft hier, máme sa čoho obávať. Roky trvajúca first person značka totiž stráca svoju tvár a mení žáner, v ktorom jej to nielenže nesvedčí, ale zlyháva v napĺňaní základných pilierov hrateľnosti.

Hru na recenziu poskytla spoločnosť

Komentuj!