Naruto to Boruto: Shinobi Striker – Cesta mladého nindžu

Naruto je v súčasnosti jedným z najväčších anime fenoménov, ktorého fanúšikmi sú starší diváci, teenageri, ale aj tí najmladší. Dlhoročný seriál, inšpirovaný mangou Masashiho Kishimota, sa vďaka obrovskému úspechu dočkal niekoľkých desiatok videoherných spracovaní. Či už sa jednalo o adventúrnejšie ladené počiny, titul s otvoreným svetom alebo klasické boje jeden na jedného, mohli ste očakávať výborný a svižný súbojový systém, no hlavne vizuálnu stránku, ktorá sa snažila, čo najviac evokovať anime originál. V rovnakom duchu sa snaží ísť aj Naruto to Boruto: Shinobi Striker, ktorý je však omnoho viac orientovaný na online hranie. Ako zafungoval tento experiment? 

Recenzovaná verzia: PlayStation 4

S anime Narutom som, tak ako aj mnohí ďalší diváci, zažil nejedno dramatické dobrodružstvo, srdcervúci moment i pocity šťastia, lásky či radosti. Hoci som toto anime nikdy kompletne nedopozeral, keďže prezretie viac ako siedmych stoviek epizód bolo nad moje sily, v budúcnosti by som určite rád zistil záver príbehu mladého a sprvoti v boji neskúseného, neskôr o niečo staršieho a vetrom ošlahaného Uzumakiho, ktorý sa zúčastnil mnohých náročných súbojov. Nehovoriac o tom, že i Narutov syn, teda Boruto Uzumaki, sa už dočkal svojho seriálu, čo dokopy činí takmer ďalších sto epizód. Moje nadšenie z anime sa však nikdy neprenieslo do videoherných počinov, ktoré má buď frustrovali alebo svojou hrateľnosťou vyložene nebavili. Väčšinou sa však jednalo o tituly, ktoré boli veľmi dobre hodnotené recenzentmi, no mňa, bohužiaľ, nikdy nejak nezaujali. I napriek tomu som v Naruto to Boruto: Shinobi Striker veril a na počin, ktorý mal byť orientovaný viac na online hranie som sa skutočne tešil. Vydržalo mi optimistické myslenie aj po dohraní celého titulu?

Plnohodnotný príbehový režim? 

Multiplayerovo orientované tituly väčšinou nedisponujú obdobne kvalitným príbehom, ako tie určené pre jedného hráča. Shinobi Striker v tomto ohľade nie je žiadnou výnimkou, čo však pôsobí trošku ironicky, keďže v ňom nájdeme režim určený pre sólo hranie. Skutočne sa však jedná o jeden z najbanálnejších príbehov, s akými som sa za poslednú dobu stretol. Na začiatku si totiž vytvoríte unikátneho nindžu, ktorý bude vaším hlavným príbehovým hrdinom, pričom si môžete zvoliť vlastné meno, vzhľad či výšku a k dispozícii je i výber jedného z vytvorených hlasov. Následne sa už presúvate do takzvaného lobby, v ktorom je možné nájsť niekoľko obchodov, zastihnúť nindžov známych zo seriálu, a v jednom z prvých dialógov sa dozvedáte, že ste prišli do niektorej z dedín so záujmom trénovať a vylepšovať svoje schopnosti.

Z toho by sa síce dala vytvoriť zaujímavá zápletka, avšak vývojári išli s dobou a preto prišli s takzvaným VR tréningom. Ten striktne simuluje jednotlivé udalosti a všetci nepriatelia sú teda iba dáta, na čo hráčov upozorní samotný Kakashi Hatake. Celá kampaň pre jedného hráča má teda minimum cutscén, je emocionálne vyprahnutejšia než Frodo a Sam, ktorí práve prešili Mordorom a na akékoľvek zaujímavé, či silné momenty môžete zabudnúť. Pre fanúšikov však môže byť menšou útechou fakt, že sa stretnú so svojimi obľúbencami, pričom môžeme spomenúť Boruta, Gaaru, či Rock Leeho, ktorí im, po krátkom rozhovore, sprístupnia nové VR výzvy.

Nepríjemný pocit z premárneného príbehového potenciálu vám zrejme vyšumí z hlavy, až nejakú dobu potom, čo kompletne dohráte sólové VR výzvy. V samotnom závere sa autori ešte nostalgicky obzerajú za vašou doterajšou cestou, čo má zrejme fungovať ako bodka za jednou časťou príbehu. Lenže vďaka tomu, že sa nijak výrazne nezžijete s väčšinou prítomných charakterov, finále pôsobí vcelku nefunkčne. Chuť vám však istým spôsobom napraví druhá várka misií, ktoré majú náplň, zasadenie i úvodný text úplne identické. Treba však podotknúť, že ponúkajú omnoho brutálnejšiu výzvu za ktorej diabolskú náročnosť by sa nemusel hanbiť ani démonický Orochimaru.

Býva nepísaným, no rokmi overeným pravidlom, že hry, pochádzajúce z produkcie východných vývojárov by mali mať hovorené slovo nastavené na japonský, či čínsky jazyk, pretože ten v nich pôsobí najprirodzenejšie. Stačí si spomenúť na zatiaľ ešte dvojdielny kult Shenmue, mnohé časti z úspešnej JRPG série Final Fantasy alebo Ni no Kuni II: Revenant Kingdom, spadajúce do identického žánru ako dlhoročná sága od štúdia Square Enix. Toto pravidlo môžeme aplikovať aj pre Naruto to Boruto: Shinobi Striker. Nieže by anglický dabing bol zlý, dokonca si myslím, že pokiaľ ten japonský nevyskúšate, určite vám nebude prekážať, avšak akonáhle si ich porovnáte, zrejme zostanete pri tom pôvodnom.

Menšie výhrady mám i k vizuálnej stránke, ktorá síce nie je zlá alebo nedetailná, no očakával som, že podobnosť s anime seriálom bude markantnejšia. Hoci pri akčných pasážach kvôli obrovskému počtu zúčastnených postáv, najrôznejších efektov, pochádzajúcich s takzvaných ninjutsu schopností, ktoré dokážu napríklad vyvolávať enormne veľkých hadov, prípadne drakov, vám bude Shinobi Striker istým spôsobom úspešné anime pripomínať. Lobby, prostredie a vlastne aj detailné pohľady na telesné schránky i známych postáv už znateľne ukazujú obrovskú vizuálnu priepasť medzi hrou a seriálom.

Jednoduchý hack and slash alebo dômyselné RPG? 

Náplň jednotlivých VR misií väčšinou pozostáva z likvidovania rôznych druhov nepriateľov. Samozrejme, nájdu sa aj výnimky, vyskytujúce sa najmä v úplných začiatkoch, v ktorých máte iba pozbierať určitý počet zvitkov. Avšak celkovo tu ide najmä o súboje. Tie môžem pomerne chváliť, no ani táto časť hrateľnosti sa nevyhne istej kritike. Začnem však s tým pozitívnym a teda s voľnosťou, ktorú vám autori ponúkajú v bojoch.

Ani pre začínajúceho nindžu totiž nie je najmenším problémom tĺcť do nepriateľov vo vzduchu, zápasiť s nimi počas utekania cez šikmú stenu, či rozseknúť aj piatich protivníkov súčasne – samozrejme za predpokladu, že máte k dispozícii dostatočne silnú zbraň. Útoky sú navyše poriadne rýchle a to aj v prípade, že práve v ruke držíte obrovský meč, pripomínajúci ten patriaci Ichigovi Kurosakimu. Rovnaké kúsky však dokážu aj vaši protivníci, ktorí väčšinou útočia v presile, čiže niekedy je lepšou taktikou nachvíľku sa stiahnuť, vytipovať si možnú útočnú pozíciu a v pravý moment zasiahnuť.

Pri tejto príležitosti sa hodí podotknúť, že pred každou misiou vás čaká výber takzvanej bojovej triedy, ktorá určuje vaše miesto a zaangažovanosť pri fyzických stretoch s inými nindžami, prípadne monštrami. K dispozícii sú štyri, konkrétne ide o útočníka, lekárnika, zálohu a obrancu. Útočník má logicky tie najničivejšie útoky, no nie je mu umožnené používať chladné zbrane a musí si vystačiť s päsťami, či boxerom na ruku. Lekárnik, záloha a obranca sú identickí v tom, že každý môže používať unikátne chladné zbrane, ku ktorým sa radia rôzne katany, bežnejšie meče, gigantické meče, no i kuriozity ako napríklad pečené knedličky. Rozdiel je však v tom, že lekárnik môže, pokiaľ má nabitú potrebnú schopnosť, všetkých vyliečiť, záloha má silné útoky na diaľku, no a obranca má zase čo najrýchlejšie skoliť veľký počet protivníkov.

Menšie RPG prvky sa objavujú v niekoľkých obchodoch, nachádzajúcich sa v lobby. Naskytuje sa vám totiž možnosť zakúpiť si zbrane práve pre vaše bojové triedy, no i oblečenie, ktoré danému hráčovi prepožičiava rôzne priaznivé atribúty. Bohužiaľ sa nejedná o nič komplexné, keďže si obliekate horný a spodný odev, pričom výsledný outfit môžete obohatiť doplnkom. Rovnako je to aj so zbraňami, ktorých síce nie je veľa, no niektoré z nich, aj v prípade, že patria do rovnakej triedy, disponujú odlišnými útokmi. To znamená, že si musíte vybrať nielen najsilnejšiu ale zároveň aj tú, ktorá vám vyhovuje svojimi útočnými pohybmi. Keď k tomu ešte prirátate ninjutsu útoky, výber majstra, ktorý vás bude sprevádzať na sólo misiách, príprava na misiu vám môže zabrať viac času ako jej plnenie.

Menší problém tkvie každopádne v tom, že predmetov síce je štyritisíc, avšak väčšina z nich sa rozlišuje iba triviálnymi kozmetickými zmenami. Inak môžete mať pokojne aj päť nohavíc rôznej farby, ktoré však majú rovnaký špeciálny atribút. Zbrane si spravidla vyberáte iba na základe útokov, keďže takmer všetky sú na chlp rovnaké v sile, rýchlosti zásahu, či jeho rozsahu. Vylepšovanie starších majstrov síce prináša zaslúžené ovocie, no to sa už nedá povedať o vašej postave. Síce som presiahol päťdesiatu úroveň, avšak nikdy mi nebolo umožnené zvýšiť mojej postave život, útok, alebo rýchlosť. Levelovanie prostredníctvom skúsenostných bodov potom pôsobí úplne zbytočne.

Kamera horšia než Madara

O niečo vyššie som naznačoval, že súbojový systém nie je napriek istej zábavnosti bezproblémový a preto vám priblížim jeho najkritickejšie chyby. Určite musím spomenúť kameru, ktorá je v podstate samostatnou bytosťou, robiacou si čo sa jej zachce. To sa špeciálne prejavuje v tých najnevhodnejších príležitostiach, teda v súbojoch. Ako v mnohých iných tituloch, aj tu môžete sústrediť kameru iba na jedného oponenta. V hrách ako Bloodborne, či Dark Souls sa však kamera umiestni za vás a následne sa pohybuje spolu s protivníkmi, no v Shinobi Striker to funguje trochu inak. Kamera totiž iba nepretržite mieri na vami vybraného protivníka a to aj v prípade, že vďaka tomu neuvidíte svoju postavu alebo sa s obrazovkou zaseknete na nepríjemnom mieste. Nehovoriac o tom, že samovoľné prepínanie cieľov je na dennom poriadku.

Niekomu tiež nemusí vyhovovať prílišná chaotickosť bojov, spôsobená občas až príliš veľkým počtom nepriateľov. Veľmi zlá umelá inteligencia nindža majstrov, ktorí takmer vôbec nevyužívajú svoj potenciál a tým pádom sa z nich stávajú nepotrebné bábky. Citeľným problémom je i to, že si protivníci často všímajú iba vás a na majstrov vôbec neútočia. To by možno nevadilo v titule, kde bojujete proti piatim alebo šiestim nepriateľom, avšak tu odrážate útoky desiatok a preto rozhodne nie je dobré, že sa ocitáte pod takým množstvom úderov, ktoré vám neumožnia postaviť sa nohy.

Ako je to s online hraním? 

Autori okolo svojho projektu spôsobili najväčší rozruch najmä tým, že neustále prízvukovali a propagovali jeho online funkcie. Často zazneli slová, že sa budeme cítiť ako v skutočnom Uzumakiho svete, kde bude interakcia so živými hráčmi naozaj výrazná. Výsledok je však úplne niekde inde. K interakcii máte k dispozícii len niekoľko archetypálnych viet typu dobrá práca, ahoj alebo nevzdávajte sa. Po lobby sa s vami síce prechádzajú ďalší hráči, no k žiadnemu úžitku to vlastne ani nie je. Inými slovami k niečomu poriadnemu dôjde až v jednotlivých hrateľných módoch. Osobne som sa tešil na nejaké minihry, väčšie možnosti zábavy, variabilné questy, no nič podobné sa nedostavilo.

Inak teda môžete očakávať klasické módy ako napríklad capture the flag, či súboj štyroch proti štyrom, čiže nič prevratné. Na rozdiel od sólo VR misií, sa môžete zhostiť úlohy samotných starších majstrov a teda vyskúšať si ich schopnosti, útoky i unikátne ability na vlastnej koži, čo isto mnohých nadšencov privedie do eufórie. Pokiaľ máte vlastnú partiu virtuálnych nindžov, môžete sa pustiť aj do kooperatívnych VR výziev, pričom práve takéto hranie zaujalo mňa osobne najviac. Niektoré mapy, úlohy, bossovia sú totiž doslova stavaní na spoluprácu, pretože kombinácia všetkých štyroch bojových tried dokáže narobiť poriadnu spúšť, dokonca si dovolím povedať, že so skúsenejšími hráčmi ste neporaziteľní.

Naruto to Boruto: Shinobi Striker je trochu zvláštnym titulom. Takmer na každý pozitívny aspekt pripadá aj jeden negatívny. Autori toho jednoducho nasľubovali až príliš veľa, pričom v konečnom dôsledku sa jedná iba o slušnú akčnú multiplayerovo zameranú arkádu. Žiadnu revolúciu neočakávajte a pokiaľ by ste radi vyskúšali nejakú hru zo sveta Naruta, radšej siahnite po ľubovoľnom staršom počine. Fanúšikovia mangy a anime však dostanú svoju porciu zábavy, pričom v prípade, že ich hrateľnosť bude neustále baviť, tak môžeme hovoriť až o stovkách hodín veselého hrania. Akurát nesmiete pristupovať k celému počinu s prehnanými očakávaniami.

Hru na recenziu poskytla spoločnosť

Komentuj!