Ride 4 – Spanilá jazda s vysokou náročnosťou

Leto je už za nami, v MotoGP sezóne ostáva iba 6 pretekov a poslednou dobou v segmente motorkárskych titulov zavládlo na hernej scéne mierne sucho. Vývojári v talianskej firme Milestone však už dva roky varia niečo špeciálne a tento poriadne schladený október nám chcú patrične ohriať a naservírovať nám ich predstavu o simulácii profesionálneho jazdenia na dvojkolesových tátošoch. Pre mňa sú v princípe všetky druhy motoršportu veľkou vášňou a motorky nie sú žiadnou výnimkou. Recenzovaním moderného motorkárskeho titulu, od ktorého mám isté očakávania, som teda rozhodne nepohrdol. Poďme sa teda pozrieť, ako sa tieto očakávania pretavili do reálneho zážitku na tratiach v novom motorkárskom titule Ride 4. 

Recenzovaná verzia: PlayStation 4

Ako už číslovka v názve naznačuje, vývojári hry majú v tomto segmente niečo za sebou. Už na začiatku uvediem, že nakoľko som netestoval predošlé tri diely Ride, do štvorky som sa pustil ako nováčik v sérii. Aj napriek tomu, že som sa rozhodol titul ohodnotiť z externého a čerstvého pohľadu, pred jeho hraním som si zbežne zosumarizoval obsah a vzhľad predošlých častí prostredníctvom informácií o sérii, ktoré poskytli ostatní. Najdôležitejšia metrika pre väčšinu hráčov je počet okruhov, ktorých má Ride 4 presne 30. Medzi tie naše najznámejšie európske patrí legendárna talianska trojka Monza, Imola a Mugello (na ktorých sa zhodou okolností v tomto roku prvýkrát kompletne jazdila aj F1). K dispozícii je taktiež veľmi nebezpečný Nürburgring – a to ako v GP tak aj v Nordschleife prevedení – a medzi inými aj napríklad okruh Isle of Man. Zo známych amerických tratí tu je Laguna Seca, Road America, Road Atlanta a napríklad aj brazílsky Interlagos. V Ázii zase máme japonské legendy Suzuka a Tsukuba. Ostatné okruhy sú doplnené tak, aby hra disponovala patričnou variabilitou prostredí (francúzska riviéra, Austrália a ďalšie). Nekopíruje teda kalendár ozajstnej MotoGP, ale ide si výberom okruhov svojou vlastnou cestou. 

Nemenej dôležitou metrikou je zoznam motocyklov, ktorých má hra cez 170, a ktoré boli všetky vyrobené nanovo pomocou proprietárnej technológie 3D skenovania. Tu nechýbajú známe značky ako Ducati, Harley Davidson, Honda, Kawasaki, Suzuki alebo Yamaha. Väčšina motocyklov štandardných moderných modelov, poväčšine nie starších ako 5 až 10 rokov, avšak nájdu sa aj raritnejšie kúsky ako napríklad niektoré Yamahy z osemdesiatych rokov. Ride 4 ponúka hneď niekoľko herných módov, z ktorých je najpodstatnejší mód kariéry. V ňom nový diel okamžite otestuje vaše jazdecké schopnosti a privíta vás v prvom type jazdy, ktorý musíte zdolať: Time attack. Cieľ je jednoduchý: Hra vám udelí zlatú, striebornú alebo bronzovú medailu podľa času, ktorý musíte na okruhu zdolať. Zároveň platí, že vás nepustí ďalej ako za intro, pokiaľ sa vám nepodarí dostať aspoň na bronzový čas. No zajazdiť čas hodný kvalifikačného kola snáď nebude robiť po niekoľkých pokusoch nikomu problém. Nepriaznivejší je však fakt, že ako v reálnych motoršportoch, aj tu vám hra nekompromisne vymaže čas v momente, kedy sa ocitnete čo i len jeden centimeter mimo obrubníkov trate. Pri formulách to nie je až taký problém, nakoľko dvoma kolesami môžete byť stále na hraniciach trati, avšak pri superšportových motocykloch je to horšie. Taktiež sa vám nebude počítať ani čas vo vašom nasledujúcom rýchlom kole, nakoľko aj to predošlé musíte zajazdiť bezchybne. 

Nakoľko nedisponujem vysokofrekvenčnou kamerou, neviem túto realitu otestovať, no mám pocit, akoby tvorcovia schválne zapracovali do ovládania akýsi input lag. To znamená, že hra reaguje na posun analógu na ovládači s istou časovou rezervou. Nie je to tak hrozné ako v niektorých minulogeneračných adventúrach, ale je potrebné si na túto vlastnosť ovládania zvyknúť. Ride 4 inak beží v 60 snímkoch za sekundu, teda s plynulosťou ovládania nie je problém. Môj názor je, že sa autori snažia urobiť z jazdy ozajstnú simuláciu a tuhšia responzívnosť ovládania má za následok, že si uvedomujete hmotnosť motocykla, ktorý ovládate. Zo sledovania MotoGP viem, že zájsť poriadne krivú zákrutu otočením smeru celého motocyklu chvíľu trvá. Po zdolaní úvodného testu vás hra pustí do hlavnej náplne kariéry. Tu si na začiatku musíte vybrať, do ktorej licencie váš jazdec spadá. Konkrétne si musíte vybrať európsku, ázijskú alebo americkú motorkársku ligu, pričom ostatné sa vám odomknú až neskôr. Ja som išiel cestou tej európskej. V každej čaká ďalší test v podobe ešte náročnejších šiestich jázd, kde sa hráč musí stať naozaj schopným jazdcom.

V type jazdy Track test napríklad musíte zdolať rovnakú skúšku ako v už spomenutom Time attacku – avšak musíte prekonať sériu rýchlostných pascí umiestnených po celej dĺžke trate, ktoré sú skonštruované pomocou dvoch stojanov o šírke jednej tretiny daného úseku trate. Ak sa vám nepodarí trafiť presne medzi stojany a zhodíte stožiar, prípadne nedosiahnete požadovanú rýchlosť v danom úseku, či úplne miniete pascu, dostanete časovú penalizáciu. V tomto móde je možné vyjsť z trate, ale stratíte drahocenné sekundy a hlavne netrafíte všetky pasce. Tréning pokračuje napríklad aj módom, v ktorom musíte predbehnúť čo najviac jazdcov v niekoľkých kolách, čím si trénujete predbiehacie manévre. Celý tento úvod neviem popísať inak ako Dark Souls motoršportových hier, avšak s každým zlyhaním sa niekam posuniete a budete lepšie rozumieť ovládaniu. Pred každou jazdou máte možnosť nastaviť si vlastnosti motocykla, a keďže ide o simuláciu, viete manipulovať s úrovňou kompresie pružín, mierou vyváženosti prednej a zadnej časti vozidla, citlivosťou prevodovky a napríklad aj s agresívnosťou zrýchlenia a brzdenia. Vrelo odporúčam otestovať jednotlivé nastavenia, nakoľko vám môžu, podobne ako mne, pomôcť si zvyknúť na ovládanie.

V kariére následne dostanete prístup k jednotlivým šampionátom, ako pohár začiatočníkov až po pokročilejšie série, ktoré pozostávajú z troch až štyroch jednotlivých pretekov. Súčasťou regionálnej ligy sú aj exhibičné série, ktoré pri premenlivých podmienkach poskytujú možnosť predviesť svoje schopnosti v sekvencii časových skúšok a samostatných pretekov, a niekedy sa nachádzajú aj na okruhoch, ktoré sa v bežných pohároch v kampani nevyskytujú. Po získaní piatich pohárov z regionálnych líg sa otvára svetová liga, po ktorej zdolaní sa dostanete do takzvaných finálových líg. V nej sa bojuje o dva tituly: Superbikes a Endurance. Endurance je extra zaujímavý, nakoľko ide o ozajstný pretek, kde je potrebné aj navštevovať pitstop, pretože sa motocyklu po desiatkach minút jazdy deformujú pneumatiky.  Problémom nebude jedine kvalita simulácie jazdy na motocykloch, ale aj umelá inteligencia, ktorá je podľa tvorcov trénovaná na ich vlastný machine learning model. Môžem potvrdiť, že niektoré súboje, ktoré som mal s konkurenčnými jazdcami, boli brutálne, je to však relatívne ťažké porovnať s inými pretekárskymi hrami ako s Forzou, kde je tiež učenlivá AI. Rozhodne však ide o lepší zážitok, ako keby boli jazdci naskriptovaní. Jednoznačne sa nepredierajú ideálnou jazdnou líniou ako tanky, ale riskujú, uhýbajú sa a zároveň využívajú dynamicky vaše jazdecké chyby pri zákrutách (a verte mi, že ich robiť budete). 

Hra taktiež disponuje voľnou jazdou, ktorú viete zapnúť nezávisle od kariérneho módu. Ponúka samostatnú jazdu na hociktorom okruhu, už spomínaný Endurance pretek a časové kolo. Tu to funguje identicky ako vo Forze, teda nezískavate za voľný pretek odmeny do kariéry a zároveň si viete jazdu nakonfigurovať podľa vašich preferencií a taktiež si zadarmo prenajať ľubovoľný model motorky. Ride 4 taktiež disponuje aj multiplayerom, kde sa viete pripojiť do ľubovolnej lobby, alebo viete vytvoriť vlastnú a nakonfigurovať pretek na úrovni typu motorky, počtu kôl, penalizácií, deštrukcie pneumatík alebo aj fyziky. Následne máte pod kontrolou aj počasie (alebo jeho zmenu) a typ okruhu. Na začiatku dostanete niekoľko dvojkolesových démonov zadarmo a tie pokročilejšie si môžete kupovať v obchode za kredity získané počas pretekov. Musím povedať, že udeľovanie kreditov je vyrovnané a náročnosť jázd je patrične odmeňovaná, teda po niekoľkých úvodných jazdách už budete mať zarobené na celkom slušné vozidlo. Samozrejme, ako endgame obchod obsahuje aj kúsky za stovky tisíc kreditov, teda minimálne poskytuje motiváciu pre hranie do budúcna. Vášmu virtuálnemu jazdcovi viete taktiež dokupovať rôzne helmy, kombinézy a ďalšiu výstroj, ale ide vyslovene o kozmetické položky.

Technicky je titul na solídnej úrovni, pričom najdôležitejšia je kvalita modelov jednotlivých okruhov. Keďže som niektoré okruhy skúšal v množstve kvalitných hier (a na niektorých som bol aj osobne), môžem ich ohodnotiť ako výborné. Šírka tratí sedí a detaily ako obrubníky, vedľajšie budovy alebo príroda a sklony terénu mi prídu vytvorené správne. Grafika sa dá rozdeliť do dvoch kategórií to kvalita modelov motocyklov a všeobecná stránka. Motocykle sú fantastické a na ich detailoch si tvorcovia dali skutočne záležať. Motor, šasi a mechanické prvky zvonku vyzerajú úplne verne a na niektorých modeloch vidno konkrétne šróby. Modely majú vysoký počet polygónov, takže ani rôzne plastové alebo karbónové elementy v konštrukcii, ktoré disponujú atypickými zahnutiami, netrpia renderovacími artefaktmi. Motocykle majú aj vysokokvalitné materiálové nasvietenie, takže výfuk a kovové potrubia difúzne odrážajú zdroje svetla, pričom matné a tmavšie povrchy svetlo realisticky pohlcujú. Čo sa týka nasvietenia sveta a tratí, ide o dostatočnú úroveň kvality, avšak na trhu existujú aj graficky kvalitnejšie pretekárske kúsky. Najslabším prvkom sú jednoznačne tiene, ktoré nesimulujú variabilitu penumbry, teda tiene absolútne všetkých objektov (a nie všetky ich majú) z ľubovoľnej vzdialenosti vyzerajú rovnako ostro a tmavo. Čo sa týka hudby, tak preteky nedisponujú skladbami na pozadí a jemný beat v menu nijako neurazí. Zvuky motoriek sú realistické a každá motorka znie inak. Či ide o realistickú simuláciu zvukov neviem posúdiť, no mňa presvedčila hlavne keď som pribrzďoval, alebo neskôr hnal motor rýchlo do extrémov a počul som reakciu vozidla.

Musím však spomenúť aj niektoré negatíva, ktoré budú pre mnohých subjektívne. Najväčším nedostatkom je pre mňa jednoznačne úroveň plynulosti v používateľskom rozhraní, pričom bolestivé sú hlavne prechody do pretekov, alebo ich reštartovanie. Načítavacie časy jednotlivých tratí sú relatívne rýchle a oceňujem prítomnosť autopilota, ktorý vám pred jednotlivými pretekmi (hlavne tými časovými) hodí nejaký rozbeh. Ten rozbeh však trvá pridlho a pri brutálnej náročnosti niektorých skúšok, ktoré vás čakajú, to zoberie také množstvo času, že pri opakovaných pokusoch hra prestáva byť zábavná. Čo je horšie, pri niektorých časových okruhoch ako napríklad toskánske Mugello vám autopilot prenechá kontrolu niekde v polovici trati, následne musíte s motocyklom dokončiť tú druhú polovicu a až po príchode na začiatok sa vám počíta rýchle kolo, čo trvá dobrých 40 sekúnd než sa dostanete k pokusu.  Pri dvoch rôznych okruhoch mi v Endurance pretekoch autopilot odovzdal kontrolu v jednej z najrapídnejších zákrut daných okruhov. Keď čakáte na odovzdanie kontroly od autopilota na rovinke, držíte plyn a prechod je plynulý, avšak keď je autopilot v zákrute, nemáte tušenia, do akej miery zatáča. Výsledkom bola takmer vždy kolízia s jazdcom, alebo do zábran okruhu. V niektorých pretekoch vám taktiež autopilot odovzdá kontrolu mimo ideálnej jazdnej stopy, čo vám nedáva možnosť na najlepší štart.

Iritovalo ma taktiež maximálne prísne zastavenie časového preteku, v momente keď čo i len jedno koleso motocyklu opustí okruh na milimeter. Ak si to strihnem cez trávnik alebo štrk a hre sa to nepáči, dá sa to ešte považovať za legitímne vysoké požiadavky na hráča. Ak však zájdem v Monze na parabolický obrubník, ktorý je súčasťou samotnej vozovky a všetky reálne motoršportové súťaže si naň môžu vyjsť v súlade s pravidlami a využiť ho na odpich na rovinku, hra by mi nemala krutým spôsobom rušiť pokus a následne ma nechať čakať desať sekúnd, kým sa mi objaví ponuka na opustenie jazdy a možnosť reštartu. Ani v reštarte boj nekončí, keďže jeho potvrdenie je nasledované varovným okienkom, či som si naozaj stopercentne istý, že to chcem skúsiť znova. Potvrdenia nie sú pritom nikdy namapované na konkrétne tlačidlo, ale je potrebné posunúť sa doprava a následne kliknúť (a ešte k tomu je potrebné opäť čakať na autopilota a dojazd na začiatok trate). V roku 2020 si reštart preteku po hláške indikujúcej, že ste niečo nezvládli, predstavujem tak, že stlačím jedno tlačidlo a presuniem sa okamžite do jazdy. Toto nevyriešia ani nové konzoly s SSD, nakoľko ide vyslovene o dizajnový nedostatok.

Napriek spomínaným problémom, ktoré dokážu niekedy znižovať výsledný zážitok, považujem Ride 4 za solídnu motocyklovú hru. Dovolím si tvrdiť, že keď budem niekoho nahovárať na poriadnu motorkársku jazdu, dôjde práve tento titul. Vernosť kľúčových tratí, kvalita modelov motoriek a spôsob, akým hra pristupuje k simulácii ovládania pomáhajú negovať i vybrané nedostatky. Rozhodne sa nejedná o arkádu a treba si pripraviť pevné nervy, no ak sa chcete stať ozajstným profesionálnym motojazdcom aspoň vo virtuálnom svete, Ride 4 môžem iba odporúčať.

Hru na recenziu poskytla spoločnosť

Komentuj!