Brány Skeldalu: 7 mágů – Brány sa znova otvorili

Mali ste niekedy radi žáner dungeon crawler, ktorý reprezentuje napríklad hra  Dungeon Master? Už dávno sa neteší takej popularite ako kedysi, ale občas sa k nemu niektorí vývojári vrátia a oprášia ho. Teraz sa tak stalo v treťom pokračovaní série Brány Skeldalu od českého vývojárskeho štúdia Napoleon Games nazvaného Brány Skeldalu: 7 mágů. Ako dopadol nový prírastok do tejto série?

Recenzovaná verzia: PC

Hneď na začiatku treba poznamenať, že tvorcom hry nešlo o oživenie už  v podstate mŕtveho žánru a ani slávy pôvodnej hry z roku 1998. Takéto ambície sú jednoducho priveľké na malé štúdio, ktoré sa v posledných rokoch venovalo skôr tvorbe hier na mobilné platformy. 7 mágů je každopádne zjavným návratom k štýlu prvého dielu a nie k dvojke, ktorá bola skôr mixom RPG a adventúry. Je to proste poctivý dungeon crawler, držiaci sa pevne svojich starých, no osvedčených princípov. V ňom napríklad nikdy nešlo o nejaký prepracovaný príbeh a novinka štúdia Napoleon Games sa toho drží. Príbeh sa odohráva na ostrove Rovenland,  kde sú miestni roľníci pravidelne terorizovaní skupinkou asi tridsiatich prospektorov. V súvislosti s tým sa vyberú hľadať pomoc a to je už úloha pre vás. Nakoľko by ste však sami nič nezmohli, rozhodnete sa vyhľadať ďalších šiestich mágov, s pomocou ktorých by ste ich mohli ochrániť.

Ide o známy koncept, s ktorým prišiel prvýkrát japonský film Sedem samurajov (1954). Tvorcovia sa dokonca priamo inšpirovali aj niektorými postavami a scénami z tohto filmu. Hlavný hrdina je napríklad rovnako sympatický outsider a podvodník neurodzeného pôvodu, akým bol falošný samuraj Kikuchiyo v spomínanom filme. V hre sa dokonca dočkáte priamej narážky na slávnu scénu z filmu, kedy sa ho ostatní rozhodnú pred odchodom z mesta vyhodiť zo skupiny a on sa k nim vráti pri chytaní rýb. Vaša cesta sa však na rozdiel od filmu začína v krypte pod miestnym hostincom, kde ihneď nájdete prvého spoločníka. Vašou úlohou je potom nájsť ďalších piatich.

Hľadanie ďalších posíl je náplňou takmer celej prvej polovice hry. Celá táto časť sa drží jednoduchej schémy. Vyhľadať správny dungeon, zistiť, ako sa v ňom dá prežiť a na jeho konci získať ďalšiu posilu. Ku každému novému členovi sa teda musíte doslova prebiť a jedinou výnimkou je čarodejnica pochádzajúca priamo z mesta. Tá sa k vám pridá len potom, čo dosiahnete dostatočne vysokú úroveň charizmy. Samotné stretnutia s novými spoločníkmi sú však často dosť nepresvedčivé. Napríklad starý mág na otrokárskej lodi ani nedokáže poriadne vysvetliť, čo tam robil, a miesto toho vás okamžite odmietne. Keď mu však poviete, že chcete brániť dedinu pred zlými mágmi, ihneď zmení prístup a názor na vás.  Podobne je na tom čarodejnica z močiarov, ktorá postáva na ich konci. Z dialógu s ňou som vonkoncom nepochopil, či patrila k miestnemu kmeňu, alebo bola ich zajatec.

Dialógy a príbeh je asi najväčšou slabinou hry. Ako som spomínal, v tomto žánri o príbeh nikdy nijak zvlášť nešlo, ale  to nič nemení na tom, že mu chýba elementárna logika.  V textoch sú občas náznaky humoru a snaha o originalitu, ale nakoniec som bol vždy rád, keď sa tieto nie príliš vydarené dialógy skončili a začala bojová časť.

Tá je totiž  najsilnejšou zložkou hry. Pohybujete sa po štvorcoch a keď narazíte na protivníka, hra sa prepne do ťahového režimu. Toto pravidlo však neplatí úplne, pretože keď sa vám podarí v diaľke zhliadnuť protivníka, tak ho môžete v reálnom čase zasiahnuť diaľkovými kúzlami, či šípmi. Takže keď sa začne bojovať naostro, je už zranený a v ťahovom súboji máte výhodu. Príjemným spestrením je využívanie hudobných skladieb priamo v boji. V podstate ide iba o akýsi iný druh kúzlenia, ale na rozdiel od klasických kúziel sa skladby zosielajú pomocou hudobných nástrojov. Niektoré sú naviac originálne a ich spracovanie je veľmi vydarené. Napríklad ak zahráte skladbu Mojžiš, tak sa pred vami otvorí morská hladina ako v Biblii a môžete chodiť po morskom dne suchou nohou, navyše práve pri tomto kúzle hrala skvelá orchestrálna hudba.

Prostredia sa často menia a to dosť zásadne. Jednu chvíľu si vykračujete príjemným lesom so žltým nádychom, aby ste sa po tom, čo vleziete cez jeden otvor, ocitli okamžite v krajine večného ľadu. Zmeny sú vždy rýchle a radikálne, takže to môže byť ďalším prvkom, čo môže vadiť hráčom odchovaným na dnešných hrách. Staré dungeony nikdy neoplývali nejakým realizmom, takže aj v tomto nové Brány Skeldalu len pokračujú vo vychodených šľapajách.

Rovnako je to aj s nápovedou, ktorá je tu minimálna a hráča za ručičku nikto nevedie. Kde a aké kúzlo použiť sa dá pochopiť z denníka, ktorý obsahuje ich podrobný popis, ale často sa mi stalo, že som netušil, čo a ako presne mám spraviť. Všetci členovia vašej skupiny sú síce v zásade mágovia, ale každého môžete levelovať iným smerom.  Z jedného som spravil výborného strelca, keďže som mu zvyšoval rýchlosť a z hlavného hrdinu bol nakoniec bojovník s halapartňou. Akým smerom by sa každá postava mala uberať, vám inak jemne naznačujú aj ich základné štatistiky. V okamihu, keď bude vaša skupinka kompletná, totiž musíte mať jasno, kto bude v prvej línii a kto bude len zozadu podporovať kúzlami.  Samotné súboje len na normálnej náročnosti nie sú vôbec jednoduché a pri zlom zostavení skupiny sa neskôr poriadne zapotíte. Princíp súbojov je navyše často postavený na vhodnom rozmiestnení vašich členov partie, pretože len jednoduchým kúzlením si nevystačíte. Pri každom súboji máte totiž možnosť rozmiestniť vašich spoločníkov na okolité štvorce a prípadne aj protivníka obkľúčiť. Občas je to dokonca nutnosť – napríklad pri bojoch s vyvolávačmi, kde dvaja môžu bojovať s vyvolanými príšerami, zatiaľ čo zvyšok likviduje samotných vyvolávačov. Tento systém rozmiestňovania je využitý aj v iných aspektoch hry. Často musíte s jednou postavou urobiť nejaký úkon, aby zostávajúce mali čas sa niekam premiestniť, alebo niečo otvoriť.

Vizuálne spracovanie hry považujem za dostatočné, aj keď krajina a prostredie neoplývajú veľkou detailnosťou. Celá krajina, dokonca aj veľké mesto v úvode hry sú takmer bez života a pôsobia dosť sterilne. Základom PC verzie je totiž pôvodom mobilná hra a technické limity tak boli jasne dané. Samotný PC port sa síce vydaril, ale modely postáv a objektov, ktoré môžu na tablete vyzerať pekne, na veľkom monitore počítača krásou iste neoplývajú.

Hra však vo mne nakoniec zanechala pozitívne dojmy. Rozhodne jej nechýba atmosféra starých hier a nové princípy, ktoré prináša, sú spracované na jednotku. Takmer v každej časti ma prekvapila originálnou hádankou a hudobná mágia je rozhodne dobrý a svieži nápad. Súboje sú zaujímavé a možnosť ich riešiť taktickým rozmiestňovaním postáv zabraňoval číhajúcemu stereotypu. Príbeh je síce jednoduchý a dialógy slabé, ale v tomto žánri sa to dá akceptovať. Aj preto môžem nové Brány Skeldalu odporučiť minimálne fanúšikom dungeon crawlerov. Nostalgický závan starých čias sa dostavil a to je to hlavné.

Komentuj!