Like a Dragon: Infinite Wealth – Načo opravovať čo nie je pokazené

Nový diel série Like a Dragon (predtým ste ju mohli poznať dlhší čas pod názvom Yakuza) patril bezosporu k jedným z najočakávanejších titulov roka. Značka, ktorá prešla počnúc siedmou časťou menšou žánrovou renesanciou, naberá i vo svete na väčšej, no plne zaslúženej, popularite, z čoho mám asi nielen ja veľkú radosť. Otázkou teda nebolo ani tak ani to, či novinka štúdia Ryu Ga Gotoku zaboduje, to sa totiž dalo zákonite očakávať. Nik však nevedel nakoľko zaboduje a či sa smelé plány vývojárov zúročia na sto percent. A presne to si poďme rozobrať v tejto recenzii.

Recenzovaná verzia: PC

Hneď na úvod však treba napísať, že pokiaľ vás už z trailerov zaujalo prostredie Havaja a rozmýšľate, že dáte titulu šancu, je tu hneď jedno veľké ale. Neprekvapivo sa to dotýka náväznosti na predošlé diely, pričom tentokrát sa autori rozhodli zakomponovať po vzore niekoľkých z nich viacero hrateľných postáv. K minule predstavenému Ichibanovi, ktorý si svojim večne optimistickým prístupom ihneď získal srdcia fanúšikov, totiž tentokrát pribudol i dobre známy Kazuma Kyriu, držiaci sa série zubami nechtami napriek pôvodne plánovanej rozlúčke v šiestej časti. No zatiaľ čo u Ichibana vám teoreticky postačí kratšia rekapitulácia, u Kyriuho s tým s veľkou pravdepodobnosťou nepochodíte. Pokiaľ ste jeho životné patálie neprežili na vlastnej koži, viaceré momenty – a že ich nie je práve málo – na vás skrátka nebudú mať očakávaný dopad, čo môže byť pre viacerých menší zápor. Poďme sa však venovať hre ako takej a čo všetko vlastne ponúka.

Jadro zápletky sa odohráva štyri roky po finále Yakuza: Like a Dragon, kde došlo k rozpusteniu dvoch najväčších mafiánskych organizácií Tojo Clan a Omi Alliance. Hrdina Jokohamy Ichiban Kasuga sa snaží pokračovať v začatej práce a ako zamestnanec Hello Work pomáha bývalým členom Yakuzy čo najrýchlejšie sa zapojiť do života bez zločinu. A to sa mu aj darí, no udalostí naberú rýchly spád po falošnom expozé na populárnom kanáli Vtuberky Tatary Hisoky. Novo nezamestnaný Ichiban je tak bezprostredne na to požiadaný návštevou Havaja, kde sa má údajne ukrývať jeho stále žijúca biologická matka. Jeho cesta sa navyše veľmi rýchlo pretne so záujmami a poslaním bývalej legendy Kazumu Kyriuho, no ani jeden v nich v tej chvíli netuší skutočné dôvody, ktoré ich zaviali tak ďaleko od domova.

Autori sa už pred vydaním oháňali, že Infinite Wealth bude najdlhším prírastkom série vôbec a len hlavný príbeh vám zaberie približne päťdesiat hodín. No a s prvou časťou konštatovania asi možno súhlasiť, hoci spomínané číslo by som určite zrazil o niečo nižšie. V súvislosti s tým ma však určite teší, že príbeh ako taký je napísaný veľmi dobre a dokáže držať pozornosť aj na takejto ploche. Vďačiť za to môže hlavne dvom aspektom. Prvým je, samozrejme, na pomery série mimoriadne netradičné primárne zasadenie (hoci na Japonsko ako inak dôjde), čo po rokoch strávených v tradičných uličkách pôsobí až nečakane osviežujúco. Výrazne však pomáha i spomínaná dvojica protagonistov a hoci trochu trvá, kým to začne hra naplno zúžitkovávať, v neskorších fázach to pomáha udržovať potrebnú zaujímavosť. Úplný záver je síce z pohľadu fanúšikov až nezvykle polarizujúci a čiastočne súhlasím s prezentovanými výčitkami, ale… užil som si ho aj napriek tomu.

No ak by som mal niečo predsa len vytknúť, tak je to fakt, že ústredná zápletka je až až príliš nasilu kúskovaná vedľajšími akvititami. A tým teraz nemyslím to, že si v jej priebehu odbehnete skúmať havajské zákutia alebo že začnete len tak venovať hazardnému hraniu. Titul vám totiž nezriedka preruší príbehové snaženie vedľajšími úlohami či dodatočnými aktivitami, len aby vám ich bližšie predstavil. Nie je pritom v rámci série žiadna novinka a svojim spôsobom to dáva zmysel, no už minule mi trochu prekážal spôsob akým sa to deje. Jednoducho povedané, náväznosť je nezriedka problematická a pre tých čo chcú čo najrýchlejšie prebehnúť jednotlivými kapitolami to asi bude pôsobiť ako zbytočne zdržujúca výplň. Čo v podstate aj je.

Objektívne však musím iba chváliť, koľko rozmanitého obsahu v Infinite Wealth nájdete. Mimo tradičných minihier kde nechýba mahjong, šípky, karaoke, poker či golf a ktorým sa vlastne ani nemusíte venovať, vlastne ani nebudete vedieť kam skôr skočiť. Ak nerátam množstvo či už vtipných alebo emotívnejších vedľajších úloh, čo je taký štandard všetkých častí obecne, užívať si môžete aj roznášky jedla na bicykli, fotenie osôb s úchylkami, internetové randenie či novú sériu kvízov pripravených na to, aby preverili vaše všeobecné znalosti. K tomu treba prirátať i viacpodlažný dungeon s neustále sa meniacou štruktúrou (na akúkoľvek logiku rovno rezignujte) no primárna pozornosť je znova venovaná dvojici veľkých minihier, schopných zabrať vám v prípade záujmu poriadnu porciu času.

Kým prvá z nich paroduje populárnych Pokémonov, respektíve Pokémon Snap – odtiaľ pochádza aj názov Sujimon -a sama o sebe ma úprimne až tak nezaujala, tá druhá mi trafila presne do vkusu. Dondoko Island ako priznaná paródia na populárny Animal Crossing totiž prináša presne to čo by ste asi čakali, ak ste niekedy prišli do kontaktu s touto značkou. To znamená zveľaďovanie celého ostrova, vrátane zbierania surovín, následného craftenia či farmárčenia, pričom primárnou úlohou je v tomto prípade starať sa o blaho vašich hostí a dostať váš dovolenkový rezort naspäť na výslnie. Pochváliť možno i slušné previazanie so Sujimonmi, občasné súboje s pirátmi oživujúce po chvíli vcelku automatické pobehovanie z jedného miesta na druhé a poteší taktiež možnosť nahrať svoj ostrov na internet či navštíviť ostrovy iných hráčov.

Toto však platí výhradne pre Ichibana a je na mieste konštatovať, že Kyriu, ktorý má i menej príbehových kapitol ako hrateľná postava, je na tom predsa len chudobnejšie. V jeho prípade totiž absentujú aj klasické substories, čo by mohlo nahrávať mienke, že pasáže s ním po stránke obsahu navyše pokrivkajú. Až na to že ani nie. I on má k dispozícii vlastný hoci rovnako vystavaný dungeon – aj keď vás asi veľmi rýchlo omrzí – v rámci vedľajšej aktivity budete zachraňovať civilistov pred nepriateľsky naladenými spoluobčanmi a návrat hlási aj zbieranie plechoviek z minula. No a potom je tu fotografovanie pamiatok, no hlavne hľadanie memoárov, čo je inak asi najzaujímavejší prvok – a to má nezriedka podobu len krátkeho zaspomínania či dlhšej cutscény po ktorej ani nemusí nasledovať žiadny súboj. Z nostalgického hľadiska to však funguje na jednotku s hviezdičkou a pokiaľ by šlo o definitívnu rozlúčku tejto postavy, šlo by o rozlúčku so cťou. Nechajme sa prekvapiť.

Čo sa inak týka hrateľnosti, tá sa v podstate nedočkala radikálnych zmien. Až by sa hodilo napísať, že čo nie je pokazené nemá zmysel opravovať, keďže prechod z beat’em-up na plnohodnotné RPG prebehol v Yakuza: Like a Dragon viac než dobre. V druhom dieli po sebe sa tak niečo podobné nestihlo opotrebovať a nemá zmysel sa púšťať do zdĺhavého popisovania jednotlivých mechaník. RPG aspekty boli v Yakuze prítomné odjakživa, no tu sa už skutočne musíte naučiť brať hru ako zástupcu tohto žánru. To znamená, že pokiaľ prestanete zvládať dôležité súboje, je na čase pouvažovať či už nad zvýšením aktuálneho levelu alebo výmenou vybavenia, respektíve upgradom vašej zbrane. Zabúdať nemožno ani na utužovanie vzťahov s vašimi spoločníkmi, čo vám dáva ďalšie a ďalšie výhody do samotných bojov.

No a keď som ich už načrtol, je na čase sa pri nich trochu prizastaviť. Akokoľvek totiž nie som až tak veľký fanúšik ťahových súbojov, tu vlastne nemám žiadne väčšie výhrady. Znova sú totiž správne uletené, naďalej až prekvapivo dynamické a pomáha i niekoľko viac než sympatických noviniek. Nakoľko sa môžete v rámci jednotlivých ťahov voľne pohybovať, nielenže to odstraňuje väčšinu problémov s pathfindingom, no taktiež to pomáha z pohľadu vašej efektivity pri jednotlivých zápoleniach. Po novom totiž viete súpera nasmerovať na ďalšieho spoločníka, čím od neho dostane úder navyše. Alebo ho môžete jednoducho odhodiť na iného súpera, čím sa viete zbaviť dvojice múch jednou ranou. Veľkým zlepšením sú vzájomné kombá, kde môžete pekne reťaziť útoky a aby to ho nebolo málo, Kyriu (ktorý ako jediný nepoužíva zbraň) môže ako líder tímu porušiť všetky pravidlá tohto systému. To znamená, že po nabití špeciálneho ukazovateľa si ním viete na kratší čas aktivovať mlátenie v reálnom čase, čo je viac než skvelý nápad. Chválim i takzvaný skill inheritance, kde sa dá každé povolanie obohatiť o skilly z tých ďalších, hoci potenciálne to prináša nevýhodu v podobe menšej nutnosti skúšať ďalšie.

Mimochodom, technický stav je rovnako kvalitný a v priebehu testovania som nenarazil na žiadne väčšie problémy. Postrehol som akurát to, že v jednom momente prestala hrať hudba (a pritom mala podľa videa na internete hrať), no to je tak asi všetko. Framerate je inak stabilný a vizuálne hra vyzerá viac než dobre, hoci hlavnej kampani bola tradične venovaná väčšia pozornosť, čo badať i na kvalite animácií. Pochvalu však určite nemôžem smerovať DLC politike, ktorá je… viac než diskutabilná. Zamknúť režim New Game Plus s bonusovým dungeonom za platené DLC je totiž diskutabilné i s ohľadom na to, že sa to zrejme dotkne iba najväčších fanúšikov. Takto sa to rozhodne nerobí SEGA…

V zásade som teda viac než spokojný, nakoľko som sa hneď z úvodu roka dočkal plnohodnotného RPG zážitku, na aký sa len tak nezabúda. A to vám garantujem, že na Infinite Wealth sa v záverečnom zhodnotení toho najlepšieho nezabudne, hoci koruna úplného kráľa mu s najväčšou pravdepodobnosťou nepripadne. To však vonkoncom nevadí a pokiaľ pristúpite na fakt, že i vlk samotár Kyriu odrazu pobehuje výlučne s partiou (aj keď je to obhájené samotným príbehom, no nechcem príliš zachádzať do spoilerov), garantujem vám, že si ho budete po mojom vzore užívať plnými dúškami. Jeden z najlepších dielov značky disponujúci dostatočne silným príbehom a skvelo napísanými postavami si to jednoznačne zaslúži.

Komentuj!