Ghostwire: Tokyo – V meste prízrakov

Štúdio Tango Gameworks založil pred 12 rokmi legendárny Shinji Mikami, ktorý z pozície režiséra dohliadal na úplne prvý Resident Evil, Dino Crisis alebo Resident Evil 4. I z toho dôvodu boli na tvorbu štúdia kladené nemalé nároky. Ich prvotina The Evil Within fanúšikov hororového žánru bezpochyby potešila, pričom nemalú zásluhu na tom mala i skutočnosť, že Mikami opäť zasadol na režisérsku stoličku. Pokračovanie sa priklonilo viac k akcii, čo pre zmenu fanúšikov nepotešilo, hoci recenzenti siahli po vyšších známkach než u predchodcu. Po oznámení ich tretieho počinu Ghostwire: Tokyo opäť vzrástla zvedavosť hráčov, keďže titul oznámil zaujímavý trailer. Očakávalo sa, že pôjde o horor, čo následne podkopala gameplay ukážka. Potvrdzuje to však i výsledný produkt, ktorý je predovšetkým akciou. To však vôbec nemusí byť negatívom.

Recenzovaná verzia: PlayStation 5

Prečo vám to hovorím hneď v úvode? V prvom rade preto, aby ste vedeli, do čoho idete. Samotný Mikami sa vyjadril, že nechce, aby Tango Gameworks bolo štúdio, ktoré je spájané iba s horormi a AAA hrami, čo je na ich najnovšom počine poznať. Samozrejme, v tomto prípade ide o AAA titul, obsahuje aj nejaké hororové prvky, no tie sú iba doplnkom. Ghostwire: Tokyo však napriek tomu stojí za pozornosť, pretože ponúka zaujímavý zážitok a hoci “mŕtve”, no atmosférické Tokio.

Hannya

Príbeh hry vôbec nie je komplikovaný a ani plný hlavu zavarujúcich zvratov. V konečnom dôsledku je vcelku jednoduchý a ak už máte čo-to odohrané, pravdepodobne, dokážete uhádnuť, čo sa vlastne v Tokiu deje a ako to všetko dopadne. V krátkosti tu však máme hlavného zloducha, ktorý nosí masku Hannya, pričom práve on je strojcom zmiznutia takmer všetkých obyvateľov Shibuye, čo je jedna z 23 štvrtí v Tokiu a najmä dejisko hry.

Hlavným hrdinom je Akito, ktorý mal nehodu, pri ktorej takmer zomrel. Toho využil KK, detektív, ktorý sa už vo forme ducha vtelí do Akita, čím ho v poslednej chvíli zachráni pred zmiznutím, keďže jeho nadprirodzené schopnosti Akita ochránia. Ich úvodné spolunažívanie ale nie je zrovna harmonické, no čoskoro obaja pochopia, že pre naplnenie cieľa jedného či druhého budú musieť spolupracovať. KK chce zastaviť to, čo sa v Tokiu deje, pričom Akito zase chce pomôcť svojej sestre, ktorá po nehode v jej byte skončila v nemocnici. Ako sa veľmi rýchlo ukáže, nejaký zámer s Akitovou sestrou má i hlavný antagonista, čiže v konečnom dôsledku je cieľ oboch protagonistov viac-menej rovnaký.

Ako som už napísal vyššie, príbeh hry je pomerne jednoduchý, no napriek tomu sa mi páčil. Ocenil som aj skutočnosť, že hoci ide o open world titul, tak k záverečným titulkám môžete pokojne dôjsť za 10 až 15 hodín hrania. To však platí v takom prípade, že odignorujete väčšinu vedľajších aktivít.

Čo robiť pomimo?

Ako už býva pri hrách s otvoreným svetom vo zvyku, tak i v Ghostwire: Tokyo možno okrem hlavnej príbehovej línie plniť rôzne postranné aktivity. Či už sa rozhodnete odchytiť všetky duše zmiznutých občanov mesta, prípadne objavovať krásy Shibuye, alebo plniť regulárne vedľajšie misie, ktoré sú veľmi fajn, nakoľko majú slušnú rozmanitosť, sú zaujímavé a často vás oboznámia s nejakou japonskou legendou či mýtom. Aby toho nebolo málo, nejeden raz ponúknu niečo hororovejšie, atmosférické, čo mňa potešilo. I vďaka postrannému obsahu môže herná doba narásť na 30 hodín, čo už rozhodne neznie zle. Mňa potešilo, že Ghostwire: Tokyo v konečnom dôsledku nie je hrou na 100 hodín a konečne tu je i nejaký open world počin, ktorý má “rozumnú” hernú dobu. Chápem, že niekto môže namietať, že chce za svojej peniaze poriadnu porciu obsahu, no tu autori urobili správne rozhodnutie. Hlavný príbeh je vďaka zvolenej dĺžke svižný, nemá zbytočné hluché miesta, postranného obsahu je dostatok, avšak nie je zbytočne nafúknutý hlúposťami a všetko skrátka pôsobí dojmom, že je toho tak akurát.

Experiment, ktorý potrebuje doladiť

Ghostwire: Tokyo, hoci sa to spočiatku nemuselo zdať, je v konečnom dôsledku štandardnou akciou z pohľadu prvej osoby. Jasné, nemáte tu až na luk klasické zbrane, miesto nich využívate nadprirodzené útoky založené na elementoch (vzduch, oheň, voda), no v zásade akcia pôsobí dojmom, akoby ste miesto kúziel využívali klasický arzenál. Tokio totiž vôbec nie je prázdne mesto, hoci jeho obyvateľov tu nenájdete. Miesto nich tu sú Visitors, a teda démoni, ktorí majú rôznu podobu. Vývojári si zobrali inšpiráciu z japonského folklóru, takže na vás budú čakať rôzne potvory a stvorenia, ktoré by ste v realite naozaj stretnúť nechceli. Okrem klasických protivníkov potulujúcich sa po uliciach a interiéroch Shibuye tu nechýbajú ani bossovia, na ktorých sa vývojári slušne vybláznili, pričom práve strety s nimi patrili k tomu najzábavnejšiemu, čo hra ponúka. Každý jeden je totiž iný a vyžaduje mierne odlišný prístup. Tu však musím rovno poznamenať prvú, minimálne pre mňa negatívnu vec, ktorou je náročnosť. V Ghostwire: Tokyo mi prišla aj ťažká náročnosť pomerne bezproblémová, čo ma nepotešilo. Nie, nehľadal som “souls” náročnosť, ale väčšia výzva by potešila. Na margo akcie ešte možno dodať, že je fajn a zábavná, no väčšia prepracovanosť a variabilita by v tomto smere nezaškodila.

Hre na moje prekvapenie podkopáva nohy ovládanie, ktoré by potrebovalo doladiť. Problém robia najmä dve veci. Prvou je otváranie niektorých dverí. Na nich je povedzme magická pečať, ktorú otvoríte “vykúzlením” určitého znaku. Ten sa objaví a vy ho následne zopakujete. To by nijako nevadilo, avšak v prípade PS5 verzie sa tento úkon vykonáva skrz dotykovú plochu ovládača. Neviem, či niekde urobili chybu vývojári, prípadne je dotyková plocha tak nepresná, no často urobíte (zdanlivo) to, čo sa od vás požaduje, no titul to buď nezaregistruje, prípadne vyhodnotí tak, že ste to neurobili správne. Dá sa s tým fungovať, no určite by sa s týmto neduhom mohlo niečo urobiť.

Ďalšie, a pre mňa omnoho prekvapivejšie zistenie bolo, že vývojári nedokázali dobre optimalizovať ovládanie pohľadu. Východzie nastavenie je veľmi zvláštne, kedy najskôr kamera rýchlo akceleruje a potom dobrzďuje, čo pri mierení rozhodne nerobí dobrotu. Nech som s posuvníkmi akcelerácie, deakcelerácie a samotnej citlivosti manipuloval hocako, nepodarilo sa mi docieliť požadovaný stav. Je to zvláštne, dnes totiž nie je problém s ovládaním first person strieľačiek a hier obecne na gamepade, no v prípade Ghostwire: Tokyo to autorom úplne nevyšlo. Po vydaní sa určite objavia nejaké tipy a návody, o tom nepochybujem, no omnoho lepšie by bolo, ak by si k tomu sadli vývojári a skúsili ovládanie ešte optimalizovať. Vývojári o tom ale asi vedia, nakoľko tlačidlo L2, ktoré slúži na presnejšie mierenie vám ponúka v podstate automatické zameriavanie na daného nepriateľa. A to som v hrách už nevidel pekne dlho.

Tokio má svoje čaro

Postupné odhaľovanie Ghostwire: Tokyo som poctivo sledoval a po prvej, za mňa podarenej ukážke (hoci nie in-game) prišla mierne studená sprcha. Hra sa mi totiž veľmi nepáčila. Vôbec totiž nepôsobila next-gen dojmom. V konečnom dôsledku som však s vizuálom spokojný, no nebál by som sa použiť známe “not great, not terrible”. V globále je vizuál pekný, no veľmi bude záležať na tom, čo vám hovorí Japonsko, hry odtiaľ a s tým spojená estetika. Na niektorých miestach totiž prekvapí množstvom detailov, peknými scenériami, aby vás pre zmenu niekde inde obliala vedrom ľadovej vody. Zrazu nájdete miesto, ktoré pôsobí veľmi zastaralo, plocho a vôbec nie hodné roku 2022. Je to však niečo za niečo. Mne osobne je japonská tematika blízka, mám túto inakosť rád a preto som nakoniec mohol dať palec nahor. Určite by som však uvítal nejaký prepínač chromatickej aberácie, nakoľko tento v poslednej dobe populárny efekt pre zmenu neobľubujem.

Autori sa však celkom vybláznili inde, nakoľko PS5 verzia ponúka až 6, slovom šesť, grafických režimov, čo je na dnešné pomery bizarné. Väčšinou sa stretnete s 2, maximálne 3 režimami, no Tango Gameworks trošku popustili uzdu fantázii. V skratke tu však nájdete 4K/30fps, nižšie rozlíšenie pri 60fps, tieto dva varianty v prevedení s odomknutým frameratom a ešte raz dané dva varianty s odomknutým frameratom ale aj so zapnutým VSyncom. Odskúšal som všetky možnosti a nakoniec aj tak zostal pri východzom režime, ktorý je 4K rozlíšenie v 30fps a ray-tracingom. Hra sa dobre hýbe, nepôsobí spomalene a hoci je 60fps režim svižnejší, nijako ma polovičný počet snímkov za sekundu neobmedzoval. Voľba je však, samozrejme, iba na vás. Pre zhrnutie, grafické varianty sú nasledovné: Quality Mode, Performance Mode, HFR Quality Mode, HFR Performance Mode, HFR Quality Mode (VSync) a HFR Performance Mode (VSync).

Keďže v tomto prípade ide o ročnú PS5 exkluzivitu, vývojári úzko spolupracovali so Sony a mohli tak využiť DualSense ovládač naplno. KK k vám prehovára cez repráčik na ovládači, haptika reaguje ukážkovo a pozadu nie sú ani adaptívne triggery. Áno, pri first party hrách priamo od PlayStation ide dnes už o štandard, no pri third party vývojároch, respektíve pri štúdiu, ktoré dnes už patrí pod Xbox Game Studios, ide o veľmi dobrú prácu.

Dabing, minimálne japonský, je skvelý, ozvučenie taktiež, v tomto smere nemám žiadne výhrady, produkčné hodnoty sú na vysokej úrovni. Odporúčam však hranie so slúchadlami, ktoré sa postarajú o lepší zážitok.

Do tretice všetko dobré

Tretí počin Tango Gameworks minimálne pre mňa dopadol dobre. Samozrejme, mohol aj lepšie, potenciál tu bol, no s výsledkom som spokojný. Príbeh je fajn a vďaka dobre zvolenej dĺžke pekne odsýpa, vedľajšie úlohy sú zaujímavé a pekne rozmanité, v niektorých misiách nechýba ani fajn hororová atmosféra, pričom, keď už spomínam atmosféru, tá je výborná počas celej hry. Vyľudnené Tokio má totiž svoje kúzlo, hoci ho neocenia všetci. Náročky som si až na záver nechal transformácie prostredia, ktoré sa z času na čas dostavia a sú naozaj pôsobivé, dokonca patria k tomu najlepšiemu, čo hra ponúka. Je veľká škoda, že akcia nie je o niečo zaujímavejšia a i náročnosť mohla byť vyššia, hre by to prospelo. Tak či onak, Ghostwire: Tokyo je podarený počin, ktorý stojí za pozornosť. Ak máte radi japonskú tematiku, folklór, rôzne legendy a mýty, potom po hre bez obáv môžete siahnuť ihneď. V opačnom prípade si môžete počkať na nejakú zľavu, o nič zásadné či prelomové totiž neprídete.

Komentuj!