Register

A password will be e-mailed to you.

Mafia: The City of Lost Heaven z roku 2002 patrí k nesmrteľným českým klasikám a mnohí na ňu nedajú dodnes dopustiť. Hier, ktoré v našich končinách doslova skultoveli, je pritom viac, no ani legendárny Vietcong, či Posel Smrti sa nedokážu svojou popularitou vyrovnať dielu Illusion Softworks, dnes už pôsobiaceho pod názvom 2K Czech. Sila tejto značky je nespochybniteľná aj vo svete a len pred pár rokmi uzrel svetlo sveta tretí diel pod taktovku vývojárov zo štúdia Hangar 13. A práve tí dostali na starosť aj novú verziu tohto českého klenotu. Je však Mafia: Definitive Edition skutočne titulom, ktorý pristupuje k svojmu predobrazu so cťou a súčasne obstojí na vlastných nohách?

Recenzovaná verzia: PlayStation 4

Hneď na úvod by som chcel vyjasniť môj vzťah k prvej Mafii. Mám ju veľmi rád, neprešiel som ju iba raz, no súčasne ju nepovažujem za bezchybnú záležitosť. Z dnešného pohľadu na nej navyše nesporne podpísal zub času a tým nenarážam iba na technické spracovanie, aj niektoré herné mechaniky, dané limitami doby. Je mi, samozrejme, jasné, že sa nájdu i fanúšikovia, ktorým niečo podobné vyhovuje a necítia potrebu na tom niečo meniť – lenže v porovnaní s ďalšími dvoma dielmi je cítiť zastaralosť zďaleka najviac. A to bol zrejme hlavný dôvod, prečo dal vydavateľ 2K zelenú remaku.

Z tohto pohľadu je Mafia: Definitive Edition naozaj zavádzajúcim názvom, pretože nejde o žiadnu definitívnu edíciu, ale kompletný remake. Tak ako originál, aj nová verzia vás pritom prenesie do tridsiatych rokoch dvadsiateho storočia a cez dvadsiatku misií rozložených do ôsmich rokoch vám predstaví príbeh taxikára Tommyho Angela, od jeho začiatkov v miestnej mafii, až po moment, keď sa to všetko pokazilo. Samotná zápletka sa odvíja formou flashbackov, ktoré hlavný hrdina postupne dávkuje detektívovi Normanovi, takže ani z tohto pohľadu sa nejedná o nič, čo by skalných prekvapilo. Rovnako platí, že dej si zachováva identickú kostru a sú tu prítomné všetky naozaj kľúčové postavy a momenty. Netreba zabúdať ani na úvodné intro, ktoré prostredníctvom znovunahranej legendárnej melódie Vladimíra Šimůnka navodí zimomriavky nejednému pamätníkovi.

Lenže nie všetko je tu, samozrejme, rovnaké. Príbeh sa totiž dostal na vybraných miestach rozšírenia, na iných zase krátenia a dialógy sú napríklad kompletne nové. Nič z toho však nie je na škodu veci a ak môžem niečo oceniť hneď na úvod, tak je to istý posun od romantizujúceho vyznenia zápletky k realistickejším kontúram. Samotní mafiáni pôsobia od začiatku o poznanie drsnejšie a celkový tón je o niečo dospelejší, čo plne korešponduje i s nasledujúcimi časťami. Príjemný je aj fakt, že viaceré postavy sa dočkali sympatického rozvinutia – či už sa to týka Sama, Ralphieho (tomuto na to pritom stačí iba jedna veta prednesená vo vhodnom momente), alebo Sáry. Tá vlastne prežila asi najväčšiu zmenu a z naivnej a nezaujímavo vykreslenej postavy sa stal razom plnohodnotný charakter. Ak sa po prečítaní predchádzajúcich riadkov náhodou bojíte, že vyznenie sa až príliš odkláňa od ducha predlohy, tieto obavy nie sú vôbec na mieste. I napriek tomu je totiž neustále cítiť, že autori pristupujú k pôvodnej látke s úctou a drvivá väčšina úprav pôsobí skôr k lepšiemu.

Jediné výraznejšie výhrady smerujem k úplnému záveru, kde logika menšou zmenou trochu trpí a vlastne i k rozšírenému epilógu. Ten pritom nie je zlý, ale nepríde mi ani lepší, pričom svojou myšlienkou je úplne inde ako uzavretie Tommyho príbehu v roku 2002. No inak nemám dôvod na zásadnejšiu kritiku. Napríklad aj slabšia gradácia inak veľmi kvalitnej zápletky v originále je tentoraz šalamúnsky vyriešená väčšou akčnosťou a pompéznosťou posledných misii, no k tomu sa ešte dostanem neskôr. I keď… je mi úplne jasné, že nie všetci budú niečo podobné kvitovať s vďačnosťou, no za mňa je súčasné tempo naozaj ideálne a všetko je na svojom mieste.

Bezprostredne po tom, čo bolo ohlásené, že na remaku pracuje Hangar 13, sa vyrojilo nemálo obáv z finálneho výsledku. Netreba chodiť okolo horúcej kaše, ich Mafia III nepatrí k najvydarenejším titulom a mimo nezvládnutej optimalizácie, či grafických bugov nenadchla ani zakomponovaním množstva vaty do hlavnej príbehu. Ani definitívne edície dvojky, respektíve trojky, ich úplne nerozvírili, no k jednotke zjavne pristúpili omnoho dôslednejšie. Vylepšenia príbehu som popísal už skôr, no poteší, že výrazne nezaostávajú ani zvyšné aspekty. Predovšetkým grafická stránka je tentoraz konštantne vydarená a pôsobí o poznanie presvedčivejšie ako v ich debute. Samotné Lost Heaven pôsobí krásne, hra taktiež beží o poznanie lepšie, plynulejšie a netrápia ju žiadne naozaj zásadné problémy.

Bez chýb to síce nie je ani tentoraz a zriedkavo vypadávajúce titulky, trhajúci zvuk vo vybraných autonaháňačkách, či prelínanie sa postáv pri pokuse o zneškodnenie zblízka sú neprehliadnuteľnými nedostatkami. No znova zdôrazňujem, žiadne zásadné bugy, ktoré by rozbíjali hru, či radikálne narúšali zážitok, som neregistroval a všetky prítomné nedostatky dokážu hravo vyriešiť budúce záplaty. Vytknúť by sa dali aj slabšie textúry niektorých predmetov pri pohľade zblízka, ale obecne ide o veľmi dobrú prácu.

Keď som už spomínal Lost Heaven, aj to sa inak, pochopiteľne. dočkalo istých úprav, a to vrátane názvov štvrtí. Poriadne rozšírené bolo napríklad aj letisko, či vidiek, kde pribudlo viacero budov a dodatočných ciest. Prekvapia i motorky preháňajúce sa po uliciach, pričom vy si na nich môžete aj zajazdiť. No, čo je podstatné, ta atmosféra tam skrátka je a dýchne na vás od úplného začiatku. Škoda len, že v rámci hlavnej kampane si ho až tak neužijete, pretože na poriadny prieskum často ani nemáte priestor. Medzi jednotlivými misiami totiž absentujú akékoľvek pauzy a poväčšine sa beztak iba ženiete z jedného miesta na druhé bez možnosti uhnúť inde. Ak si ho teda chcete naplno vychutnať, musíte si odbehnúť do Voľnej jazdy, kombinujúcej Jazdu a Extrémnu jazdu z originálu. No a práve toto oddelenie hlavnej kampane a free roamu a kampane do separátnych položiek je asi najväčším prežitkom, lenže čo sa dá robiť… úcta nových autorov bola zjavne až príliš veľká, aby sa odhodlali k ich vzájomnej integrácii, prípadne k zapracovaniu nových, zmysluplných vedľajších aktivít.

Základ hrateľnosti bol každopádne prevzatý z tretieho dielu a to sa týka ako subojového systému na diaľku, na blízko, systému krytia, pohybu postáv po svojich, či predsa len trochu vylepšeného jazdného modelu. No toto nemožno mať Hangaru 13 za zlé, obzvlášť ak zoberieme do úvahy, že ide o dostatočne funkčné aspekty a na vývoj mali iba dva roky. Teda, mimoriadne jednoduchý súbojový systém na blízko nie je žiadnou výhrou, no našťastie sa k nemu nemusíte uchyľovať veľmi často. O niečo lepšie je na tom stealth, no ten by som označil za nanajvýš priemerný. Avšak – a to treba uznať – i napriek tomu je relatívne funkčný a nebudete si vyložene trhať vlasy, keď vás hra bude k nemu nútiť. Z toho pohľadu ma inak príjemne prekvapilo zistenie, že jednu misiu môžete absolvovať výlučne tichým spôsobom a nie je vôbec nutné, aby sa zvrtla do krvavej prestrelky.

Spomínaná misia, ktorej názov nebudem spoilerovať je pritom iba jednou z tých, ktoré sa dočkali miernej, jemne povedané, reštrukturalizácie. Väčšinu pritom budete spoznávať i po rokoch, a to i napriek občasnému kráteniu (len v hneď druhej napríklad nevozíte piatich pasažierov, ale iba troch), no o to viac vám udrú do očí vybrané zmeny. Lenže… je to vlastne zle? Za mňa teda určite nie a keď už nič iné, hrateľnosť to príjemne osviežuje. Je pravdou, že v závere dochádza občas k prílišnému kráteniu na úkor väčšej akčnosti, no niečo podobné je skôr k prospechu veci. Navyše, ani raz som nenadobudol pocit, že tých prestreliek je až príliš a nijak ma to nevytrhávalo z imerzie.

Samotné prestrelky sú inak na veľmi dobrej úrovni a pocit zo streľby je patrične uspokojivý. Pozitívne je, že bez ohľadu na to akú si vyberiete obtiažnosť, i na tej najťažšej nazvanej Classic vám stačí presná strela do oblasti hlavy, na to, aby protivník padol. Osobne som ju síce netestoval, no z celkovej odozvy na internete sa javí, že je viac než čokoľvek nevyvážená a občas i zbytočne frustrujúca. Kedykoľvek si ju však môžete znížiť a samostatne je možné upraviť si aj správanie sa polície, či pomoc pri mierení. No a pri mierení ešte chvíľu zostanem, nakoľko subjektívne sa mi zdalo, že gamepad je v tomto aspekte – a obzvlášť v niektorých náročných situáciách – skôr nevýhodou. Podľa všetkého pritom nejde o môj názor, no najlepšie bude asi ak si ho spravíte sami. A ešte jedna vec – výbušné súdy v hre skutočne sú, ale je ich menej, ako by niektorí čakali. V konečnom dôsledku mi teda až tak neprekážali a pokiaľ chcete, vôbec im nemusíte venovať pozornosť.

K prvej Mafii patrí neodmysliteľne aj dnes už ikonická hudba a český dabing. Legendárna úvodná znelka znie síce v roku 2020 lepšie ako kedykoľvek predtým, no po tom zvyšku tu nie je ani stopy. Originálny soundtrack Jesseho Harlina, ktorý sa úmyselne vyhýba klasickým gangsterským témam je však výborný a pochváliť musím aj nové, prevažne inštrumentálne autorádiové songy, vhodne dokresľujúce atmosféru tridsiatych rokov. A že sa nevyrovnajú tým pôvodným? Tak iste, pokiaľ ich nemáte toľko napočúvané…

Čo sa týka dabingu, našinec siahne, pravdepodobne, bez premýšľania po tom českom, ktorý nie je ani zďaleka samozrejmosťou v hernej produkcii. Na tomto mieste je nutné bez okolkov priznať, že na domáce pomery sa vcelku vydaril. Vrátili sa i viaceré ikonické hlasy, vrátane Mareka Vašuta, čo pomáha rýchlo navodiť dojem istej familiárnosti. Lepší ako pôvodný, ktorý skultovel hlavne vďaka nezabudnuteľným hláškam, je nielen z pohľadu technickej kvality, no dokonca aj vybraní dabéri podávajú lepšie výkony (Petr Rychlý). Lenže úprimne.. odhliadnuc od toho, že patrí k tomu lepšiemu posledných rokov, stále má rezervy. Nie je tak núdza o situácie, kde sa herci až príliš sústreďujú na text a dialógy skôr prednášajú, miestami zase nechýbajú neprirodzené pauzy a občas akoby dabérom vyložene chýbal kontext a reagujú mimo danú situáciu. Odliadnuc od toho však pôsobí vcelku profesionálne, čo nakoniec potvrdzuje aj pomerne padnúci lip sync, a už len jeho prítomnosť je obrovským pozitívom. Priame porovnanie s tým anglickým však rozhodne neustojí a len Andrew Bongiorno ako Tommy je až nečakane skvelý.

Tak, či tak, Mafia: Defnitive Edition sa vydarila nad očakávania a vývojári zložení z veľkej časti z českých (a dokonca i slovenských) tvorcov odviedli výbornú prácu. Nie všetko im vyšlo na jednotku a na niektorých prvkoch to ešte chcelo zapracovať. No to hlavné – preniesť kvalitný príbehový zážitok v do nového hávu – sa im jednoznačne podarilo a z dnešného pohľadu predstavuje Mafia: Defnitive Edition vynikajúcu alternatívu pre mladšie ročníky a pre tých, ktorých už originál od Daniela Vávru a jeho tímu neosloví bez patričnej nostalgie. Vyložene sklamať by však nemal ani ten zvyšok.

Hru na recenziu poskytla spoločnosť

Mafia: Definitive Edition – Ponuka, ktorá sa neodmieta
Mafia: Defnitive Edition je vynikajúcou alternatívou pre tých, ktorým náhodou ušla pôvodná Mafia: The City of Lost Heaven, pričom vďaka nesporným kvalitám by nemala uraziť ani zarytých priaznivcov originálu.
Pozitíva
  • S citom upravený a dospelejšie podaný príbeh
  • Lost Heaven dýcha atmosférou i v novej verzii
  • Prítomnosť českého dabingu, ktorý poteší všetkých fanúšikov pôvodnej hry
Negatíva
  • Niektoré menej vyladené aspekty ako pästné súboje, či stealth
  • Slabšia umelá inteligencia, občasné technické nedostatky
85%Celkové hodnotenie
Hodnotenie čitateľov: (3 Hlasy)
90%

Komentuj!

komentárov