Outlast II – Okultistický hororový zážitok

Štúdio Red Barrels na seba v roku 2013 upozornilo svojou hororovou prvotinou Outlast, na ktorú neskôr nadviazalo aj vydareným rozšírením Whistleblower. Do tohto univerza spadá aj ich viacdielny komiks The Murkoff Account, a celkovo je cítiť, že nezávislí vývojári z Quebecu sa do neho vracajú veľmi radi. Dôkazom je aj nový plnohodnotný projekt tohto štúdia, ktorým je nie nič iné ako pokračovanie ich jediného a najväčsieho hitu, Outlast II.

Recenzovaná verzia: PC

Hlavnou postavou druhého dielu je žurnalista a kameraman Blake Langerman. Ten sa vydáva spolu so svojou ženou Lynn do Arizony, kde majú prešetriť vraždu mladej neznámej tehotnej ženy. Ich vrtuľník však z neznámych príčin havaruje priamo počas nakrúcania a Blake sa preberá až keď je už tmavá noc. Ihneď zisťuje, že Lynn niekam zmizla a pokoj na duši mu nepridá ani nález ich pilota, ktorý bol hrozivo ukrižovaný len o pár desiatok metrov ďalej. Blakeovi tak neostáva nič iné, len pozbierať zvyšky odvahy a vydať sa za záchranou svojej ženy, kým nebude neskoro. Pri svojej ceste sa čoraz viac utvrdzuje v tom, že v tejto oblasti regiónu Supai niečo nie je s kostolným poriadkom, a aby toho nebolo málo, v pravidelných intervaloch sa mu začnú vracať aj spomienky na školské časy v podobe akýchsi nočných mor.

Hoci prvý diel určite nevynikal príbehom, kompenzoval to aspoň tým, že ponúkal aspoň dostatočne zaujímavé pozadie. Outlast II na tom nie je inak a jeho svet je sám o sebe vystavaný obstojne, čo dokumentujú aj rôzne zápisky, ktoré budete neustále nachádzať. No ak mám byť úprimný, samotný príbeh ma tentokrát zaujal ešte menej a ako tak na mňa fungoval iba v rovine pátrania hlavného hrdinu po svojej nezvestnej manželke. Tá pritom v zásade neponúka žiadne výraznejšie zvraty a v zásade ide o priamočiaru cestu z bodu A do bodu B s niekoľkými menšími okľukami. Zvyšok som vnímal iba okrajovo a to vrátane fantasmagorických flashbackových sekvencií, ktorých pointu odhalíte veľmi skoro. Ani uponáhľaný záver vo mne nezanechal výraznejšiu stopu. Dôjde síce aj na menšie prepojenie s prvou časťou, no pokiaľ nebudete študovať dokumenty, pomerne ľahko vám môže uniknúť. Každopádne platí, že by niekto prepracoval tento dej do filmovej podoby, reálne by z toho vznikol iba ďalší zbytočný béčkový krvák.

No Outlast II, našťastie, nestojí na príbehu, ale na hrateľnosti. A tá je znova výborná. Zjednodušene by sa dalo povedať, že tvorcovia ponechali všetko, čo fungovalo minule a pridali viacero osviežujúcich noviniek. Základ teda znova tvorí pobehovanie po desivo pôsobiacich a často mimoriadne tmavých lokalitách, kde si bez kamery s nočným videním ani neškrtnete. Znova platí aj to, že pred nepriateľmi sa nemôžete nijak brániť a vašou jedinou šancou na úspech je včasný útek. Nie je to síce tak úplne pravda, nakoľko tu vám autori občas ponúknu aj možnosť dočasne sa zbaviť dotieravých protivníkov pomocou jednoduchých QTE sekvencií. No spoliehať sa na to naozaj nemôžete. Nepriateľov je naviac veľa, pričom aj tí bežní z nich vás vedia i na najnižšej obtiažnosti vyradiť jednou, či dvoma ranami. Ich útoky vám naviac spôsobujú krvácanie a na jeho zastavenie potrebujete obväzy, ktoré si musíte nachádzať po okolí.

Najvýraznejšou zmenou je, pochopiteľne, to, že väčšina diania sa tentokrát odohráva v otvorenejších priestranstvách. Schválne píšem, otvorenejších, nakoľko v jadre ide stále o lineárny koridor s niekoľkými slepými uličkami. Stratiť sa v ňom reálne nemôžete, a to i napriek často poriadne hustej tme. Väčšie prostredie so sebou prináša aj viac možností na skrývanie sa a po novom sa môžete schovávať i v tráve, či ponoriť sa do vody. Zásadným vylepšením však prešla i kamera. To, že si už môžete kedykoľvek prehrávať všetky nahrané klipy je pritom iba príjemný bonus. No ruchový mikrofón, ktorý vám oznamuje, ako ďaleko sa nachádzajú vaši protivníci, sa môže stať na vyšších obtiažnostiach naozaj neoceniteľnou pomôckou. Hranie osviežujú aj pasáže, kde máte posúvať predmety a tým si sprístupniť novú cestu. V jednom momente si dokonca zajazdíte aj na rafte. Samozrejme, nechýbajú ani početné naháňačky, ktoré ste si mohli užívať aj v prvom dieli, no tu ich ešte o niečo viac.

Atmosféra je znova bezchybná a Red Barrels si zaslúžia veľkú pochvalu aj za spracovanie prostredia. Exteriéry sú patrične pôsobivé a desivé a čo je dôležité, zakaždým vedia zaujať niečim novým. Vydarené sú však aj interiéry a hoci sa Outlast II nemôže pochváliť detailami trojáčkových hier, vizuál je na veľmi kvalitnej úrovni. Unreal Engine 3 pritom nie je najnovší, no jeho modifikovaná verzia občas dokáže divy. Jeho výhodou je i celková nenáročnosť na hardware a vďaka tomu si Outlast II užijete aj na slabších zariadeniach. Nemenej dôležitým prvkom z pohľadu budovania napätia je i hudba. Samostatne ide o nepočúvateľnú záležitosť, no v rámci hry je dostatočne atmosferická a v akčných sekvenciách zase navodzovať viac než slušný adrenalín. Pozitívom je i to, že hlavná postava sa naučila hovoriť a vďaka tomu pôsobí ako skutočná osoba z mäsa a kostí.

No nie je všetko zlato, čo sa blyští. Niekomu môže predsa len prekážať chvíľami až priveľká linearita a s ňou súvisiace časté predskriptované udalosti (v jednom momente vám dokonca stačí držať viac než minútu a pol pohybovú klávesu vpred). O niečo väčší kameň úrazu spočíva v tom, že druhý diel si až príliš často pomáha metódou pokus omyl. V Outlaste II sú normálne situácie, keď máte počas adrenalínovej naháňačky zdanlivo na výber viacero možností, no vy medzi nimi musíte nájsť jedinú správnu. Ak neurobíte presne to, čo od vás hra chce, zomriete. A nielen počas naháňačiek. Ukážkovým príkladom je aj nie úplne domyslený prvý stret s antagonistkou Martou, kde som zomrel viackrát, kým som pochopil, čo sa odo mňa očakáva. Zo strany vývojárov to nie je úplne férová hra a u niekoho sa v takýchto chvíľach môže dostaviť aj menší pocit frustrácie. Obtiažnosť je celkovo výrazne vyššia ako v prvom dieli a každý kto dokončí hru v Insane móde, si zaslúži uznanie.

Vytknúť by sa teoreticky dala aj nie vždy bezproblémová umelá inteligencia, či to, že niektorými výjavmi Red Barrels zachádzajú za hranice obecne akceptovateľného. Áno, Outlast II sa tak ako jeho predchodca občas snaží cielene znechucovať a útočiť na najnižšie pudy. Lenže faktom je, že mu to vychádza na jednotku a nebudeme predsa vyčítať mäsiarovi, že pri svojej práci využíva sekáčik, keď vie, že je to najefektívnejší spôsob porcovania mäsa. Outlast II možno nie je dokonalá hra, ale je to bezpochyby výborné pokračovanie. A pokiaľ vám sadol prvý diel, asi nie je o čom diskutovať.

Hru na recenziu poskytla spoločnosť

Komentuj!