TOP 8 najväčších sklamaní roka 2018

Rok 2018 bol plný atraktívnych a výborne hodnotených titulov, ktoré zožali úspech nielen u kritikov, ale aj u bežných hráčov. Mali sme tu napríklad virtuálne klenoty ako westernové Red Dead Redemption 2, superhrdinského Spider-Mana a mnoho ďalšieho. Každý rok má však i svoju odvrátenú stránku v podobe herných sklamaní. V tomto článku sa teda spätne pozrieme na TOP 8 najväčších sklamaní roka 2018.

Ako už napovedá samotný názov, v článku si zosumarizujeme a predstavíme tie najväčšie sklamania tohto roku. Nemusí sa pritom jednať o počiny, ktorých hodnotenia sa zastavili niekde na bode mrazu a vo výslednom rebríčku sa môžu nachádzať aj nadpriemerne hodnotené videohry, ktoré však vo svojich prezentáciách sľubovali niečo veľkolepejšie, zaujímavejšie a zábavnejšie. Či už teda hráči zostali sklamaní kvôli všednej hrateľnosti, technickým problémom, zastaralému vizuálu, prípadne kombinácii zmienených neduhov. Poďme sa teda spoločne pozrieť na osmičku hier, ktorá podľa nás sklamala najviac.

8. Shadow of the Tomb Raider

Počin, na ktorom aktívne pracovali autori zo štúdia Eidos-Montréal, sa rozhodne neradí medzi tituly, ktoré by hýrili nekvalitou a zlými hráčskymi ohlasmi. Malo sa však jednať o definitívne finále novej trilógie, ktorá odštartovala v roku 2013. Hoci tento diel, ktorý mal reštartovať hernú legendu a zároveň fungovať ako prológ k všetkým doterajším dobrodružstvám ctil ikonické prvky série, teda nechal vás preskúmavať rozličné hrobky, skákať z najrôznejších platforiem, či liezť po obrovských horách, primárny dôraz bol v podstate kladený na boj. Arzenál zbraní síce nebol nekonečný, no počty protivníkov už rozhodne áno, pričom druhé pokračovanie ich ešte niekoľkokrát znásobilo. Lara tak chvíľami pôsobila ako stroj na zabíjanie, ktorý by si hravo poradil i s legendárnym robotom T-X.

To mnohým fanúšikom úplne nesadlo, pričom v tomto ohľade ani nešetrili istou kritikou. Eidos-Montréal, ktorí prebrali žezlo po Crystal Dynamics sa rozhodli načúvať hráčom a Laru postavili do uveriteľnejšieho svetla. Boj razom prestal byť primárnou zložkou hrateľnosti, zvýšil sa dôraz na exploráciu, hádanky a hrobky, čo sa však opäť nestretlo s úplným nadšením. Mnohí hre vyčítali horšie dávkovanú hrateľnosť, iní sa zasa sťažovali na takmer úplnú absenciu akcie, prípadne nútenie do stealth postupu. Našli sa však aj takí hráči, ktorí hanili príbeh a správanie Lary, pričom niektorí tvrdia, že kvôli celkovej nezáživnosti neboli schopní Shadow of the Tomb Raider úspešne dohrať. Naša recenzia sa na poslednú anabázu Lary Croft díva v o niečo pozitívnejšom svetle a oceňuje jej kvality, mnoho fanúšikov však zostalo sklamaných a finále trilógie v nich zanechalo nenaplnené očakávania.

7. The Crew 2

Niet pochýb, že štúdio Ubisoft je momentálne jedným z najväčších gigantov na poli videohier. Pravidelne profituje na známych sériach ako Assassin’s Creed, či Far Cry, či na akčných strieľačkách, ktoré sú spravidla inšpirované príbehmi, dnes už zosnulého, Toma Clancyho. Stojí však i za experimentálnejšími titulmi, kam možno zaradiť napríklad hororový VR zážitok do útrob ľudskej mysle Transference, alebo o niečo staršie záležitosti ako Valiant Hearts: The Great War, respektíve Child of Light. Ako vydavatelia sú podpísaní aj pod známou pretekárskou sériu The Crew, ktorá sa nedávno dočkala uvedenia druhého dielu. Ten bol predstavovaný za zvukov veľkých fanfár, no výsledok nakoniec pôsobí ako sklamanie.

Tak ako v predošlom dieli série, aj tu mnohým mnohým prekáža nutnosť byť online, takže hru stále nemôžete zapauzovať počas pretekania. Na jednej strane tu nájdete enormné množstvo unikátnych pretekov, pričom tentokrát môžete ovládať takmer všetko od pozemných vozidiel cez lietadlá až po lode. Mimo toho robíte rôzne výstavné, až životunebezpečné, kúsky na šialených dráhach. Tak kde je problém? Viacerí recenzenti, či hráči neupierajú týmto častiam určitú zábavnosť, no prekáža im celková nedotiahnutosť a povrchnosť titulu, prehnaná arkádovosť, absencia poriadnej motivácie a mimo iné aj nešťastné lootboxy, ktoré tentokrát využívate na vylepšovanie si svojich vozidiel. Naša recenzia patrí k naopak tým spokojnejším, čiže je otázne ako veľmi vás zaujme zbesilé preháňanie sa po cestách, nebi i vode. Navyše sa dá predpokladať, že vývojári z Ivory Tower budú svoj titul časom ešte vylepšovať.

6. Call of Cthulhu: The Official Video Game 

Hier, ktoré by priamo vychádzali z hororového sveta spisovateľa Howarda Phillipsa Lovecrafta je ako šafranu, a väčšina sa venuje takzvanej odstrašujúcej entite menom Cthulhu. Vývoj Call of Cthulhu: The Official Video Game bol pomerne problematický. O vydanie sa totiž malo postarať vydavateľstvo Focus Home Interactive, pričom pôvodne začalo hru vyvíjať známe štúdio Frogwares. To už malo skúsenosti s detektívnymi videohrami, nakoľko sa už dlhé roky venujú počinom, v ktorých sa zhostíte úlohy Sherlocka Holmesa a riešite v nich pozoruhodné prípady. Z tejto spolupráce však nakoniec vzišlo, pričom vývoj prebralo, v tejto oblasti podstatne menej skúsené, štúdio Cyanide. Rôzne prezentácie a trailery lákali na mysterióznu atmosféru, zaujímavú detektívnu zápletku, no výsledný produkt väčšinu hráčov skôr sklamal.

Ukážky pritom naznačovali, že by videoherné Call of Cthulhu by sa mohlo zaradiť bok po boku ambicióznejších titulov, no realita bola trochu odlišná. Hre sa nedá upierať pôsobivá lovecraftovská atmosféra, pričom detektívna zložka hry, ktorá zahŕňa hľadanie dôkazov, vypočúvanie osôb, či občasné riešenie rôznych puzzle, je minimálne spočiatku vcelku zábavná. Hra však veľmi rýchlo upadne do lineárnych koľají, pričom v marketingu toľko prepieraný RPG element hrá skôr tretie husle. Ani ostatné zložky, ako stealth, či streľba, nepatria k najprepracovanejším a titul pôsobí po technickej stránke ako počin od nezávislých vývojárov s nízkym rozpočtom. To zahŕňa dabing postáv, ich pohyby, či mimiku, čo vo výsledku narúša celkový zážitok z hry. Cenovka pri vydaní pritom nebola nastavená nijak zvlášť nízko a i samotná herná doba bola kratšia, akoby bolo vhodné. V našej recenzii sa síce Call of Cthulhu: The Official Video Game tešil vrúcnemu prijatiu, no zďaleka najspokojnejší boli výhradne skalní priaznivci Lovecrafta.

5. Sea of Thieves

Pirátsky počin Sea of Thieves sršal už od prvých prezentácii nemalými ambíciami. Pýšil sa totiž skutočne bohatými možnosťami, ktoré vám mali dať pocítiť, aké je to byť skutočným pirátom. Autori sľubovali množstvo rozmanitých úloh, šermiarskych súbojov s inými pirátmi, kostlivcami a podobnými zlosynmi, nekonečných plavieb a pokladov ukrytých v najtajnejších kútoch sveta. Vývoj hry dostalo na starosti štúdio Rare, ktoré  sa v minulosti postaralo o slušný zástup titulov ako napríklad Donkey Kong alebo first person shooter legendy GoldenEye 007 pre kultové Nintendo 64. Samotný počin potom finančne zaštítil Microsoft.

Bohužiaľ, produkt, ktorý bol nakoniec vydaný sa značne líšil od toho prezentovaného. Síce disponoval atraktívnym vizuálnym spracovaním, no hra bola obsahovo prázdnejšia, než opustený a dávno zabudnutý Ostrov pokladov. Základné mechaniky síce neboli najhoršie, šermovanie a strieľanie bolo jednoduché, kormidlovanie lodí bolo najmä v kooperácii zábavné, no a to isté by sme mohli povedať o bojoch s inými pirátskymi loďami. Stereotyp sa však dostavil už po pár hodinách, pričom najmä krátko po vydaní ste mohli naraziť  na problémy so servermi. Autori síce nezaspali na vavrínoch a do hry neustále pridávajú nový obsah, no i napriek tomu sa ich projekt nevyhol sklamaným ohlasom. Ani dnes síce Sea of Thieves nedisponuje enormným množstvom obsahu, avšak autori sú aspoň na dobrej ceste.

4. We Happy Few

Púť We Happy Few sa začala písať ešte v roku 2016, kedy si ju hráči mohli po prvýkrát zahrať prostredníctvom Early Access na Steame. Jedná sa o atraktívny titul, ktorý bol zasadený do alternatívnej reality po druhej svetovej vojne. V nej sa USA nespojila s Britmi, ktorí museli sami neúspešne odrážať nemecké jednotky. Porazení Briti následne vytvorili drogu menom Joy, ktorá im priniesla pocit eufórie a šťastia, no zároveň aj rôzne halucinácie a straty pamäti. We Happy Few pobudlo v štádiu Early Access dva roky, kedy sa hra rôzne upravovala, avšak po dotácii od vydavateľstva Gearbox Publishing sa zdvihla pôvodná cenovka tridsiatich eur na šesťdesiat, čo hráči niesli pomerne ťažko.

Autori sa vo finálnej verzii snažili vyrozprávať tri unikátne príbehy, plné kradmého zakrádania sa, riešenia logických hádaniek, či bojovania s utláčateľmi. Recenzenti i hráči sa zhodujú v tom, že najväčším lákadlom je pozoruhodný svet a zaujímavé, často psychopatické, postavy, ktoré dodávajú dystopickej stealth adventúre na zaujímavosti. Bohužiaľ, hrateľnosť má množstvo chýb, často pôsobí stereotypne a náhodne generované lokality sú skôr na škodu, rovnako nevhodne zapracované survival prvky, ktoré iba narúšajú inak zaujímavo rozprávaný príbeh. Vyložene nadšená nie je ani naša recenzia.

3. Overkill’s The Walking Dead

Kooperačná zombie akcia vo svete The Walking Dead od štúdia Overkill Software, ktoré stálo za sériou Payday, sa od začiatku javila pomerne sľubne. Kvalitný koncept by tu bol, šikovní tvorcovia rovnako, no a za celým projektom stálo vydavateľstvo Starbreeze, ktoré sa v minulosti aktívne angažovalo v oblasti vyvíjania videohier. Čo by sa asi mohlo pokaziť? No vzhľadom na výsledný produkt, pravdepodobne, všetko a Overkill’s The Walking Dead mal už niekoľko dní po vydaní menší počet hráčov, než o päť rokov staršie Payday 2.

Hráčov totiž odrádzali nielen mnohé technické problémy a nezáživný príbeh, ktorý vôbec nevyužíva svoju atraktívnu predlohu, ale aj hrateľnosť, ktorá vám vyložene vnucuje stealth mechaniky, no i tak na vás po čase vypustí hordu nepriateľov, ktorú kvôli nedostatku munície nemáte ako poraziť. Áno, munícia je doslova dar boží a preto je boj so zbraňami často tlačený do úzadia. V popredí je tak všedný a nezaujímavý boj s chladnými zbraňami, ktorý zábavu rozštvrtí skôr než horda živých mŕtvych skupinu preživších. Zatiaľ sa teda jedná o nudnú kooperačnú akciu, ktorá má pred sebou dlhú cestu, než sa jej podarí dostať na úroveň starších titulov vývojárov. Ostatne kritikou nešetrí ani naša recenzia.

2. Just Cause 4

Séria Just Cause je tu s nami už neuveriteľných 12 rokov. Je síce pravdou, že séria pozostáva iba zo štyroch dielov, no jednalo sa o odrazový mostík pre štúdio Avalanche, ktoré týmto počinom debutovalo. Prvý diel série mal svoje muchy, avšak hráči ho prijali pomerne vrúcne, keďže sa jednalo o raritu, nakoľko v tej dobe vám máloktorý počin umožnil preskúmavať tropické peklo sužované tvrdým diktátorským režimom. Pokračovania predstavovali väčší príklon k AAA tvorbe, no na sérii bolo poznať absenciu väčších inovácii. Vizuálna stránka zakaždým pôsobila atraktívnejšie, avšak to bolo spôsobené najmä prechodom na novú generáciu konzol. Bohužiaľ, Just Cause 4 vyšiel na rovnaké konzoly ako predchodca, pričom pôsobí nedokončeným dojmom. Najlepší sandboxový titul všetkých čias, ako bolo pôvodne avizované, sa však, bohužiaľ, skutočne nekoná.

Hrateľnosť sa totiž dočkala iba minimálnych zmien, pričom autorom sa ani tentokrát nepodarilo zamedziť rýchlemu nástupu stereotypu. K tomu si však môžete pripočítať i žalostnú umelú inteligenciu, ktorá síce dodáva strieľaniu na spáde, avšak sa z nej vytráca akýkoľvek prvok taktizovania. No a v každom trailery avizované tornáda, či piesočné búrky? Tak tie majú na hrateľnosť minimálny vplyv, keďže podstatnejšiu úlohu majú iba v dvoch príbehových misiách. Čo sa týka grafickej stránky, tá si odniesla asi najväčšiu kritiku. Nielenže prezentačné videá pôsobili mnohonásobne lepším dojmom, no vizuálne hra pôsobí značne zastaralo. Výsledkom je tak produkt, ktorý figuruje ako nepríjemná bodka za sériou Just Cause a aj po oprave technických problémov dostanete iba mierne nadpriemerný titul, čo si myslí i naša recenzia.

1. Fallout 76

Len málokoho prekvapí, že Fallout 76 sa stal čiernou ovcou celej post-apokalyptickej rodiny. Ide o kooperačný survival zážitok, v ktorom ste vhodený do sveta s množstvom ďalších hráčov a skutočné NPC postavy by ste hľadali len márne, keďže podľa oficiálneho lore je Vault 76 jeden z prvých, ktoré boli otvorené. To v praxi znamená, že ste prvými ľuďmi, ktorí začínajú s budovaním novej civilizácie po vypuknutí nukleárnej vojny. Už samotné online hranie, kde môžete, avšak rozhodne nemusíte spolupracovať s ďalšími hráčmi pôsobí trošku netradične. To by však pravdepodobne nevadilo, ak by boli základné piliere online hrateľnosti dotiahnuté do dokonalosti. To však rozhodne nie sú.

Hneď na úvod tu boli problémy so servermi, neskôr zasa kontroverzia s plátennou taškou, ktorá mala byť súčasťou zberateľskej edície, no verní fanúšikovia dostali iba nylonové vrecúško, čo ich poriadne pobúrilo. No nie je to len o týchto kauzách, ale aj o samotnej hrateľnosti. Jej jadro síce ako-tak funguje, no málokoho vyložene nadchne. Neohúri ani vizuál, nakoľko hra pôsobí takmer identicky ako tri roky starý Fallout 4, čo nie je práve najlepšia vizitka. No a aby toho nebolo málo, Fallout 76 disponuje v súčasnosti vcelku žalostným technickým stavom a i komunikácia medzi hráčmi je značne oklieštená. Problém však nie je ani tak v koncepte, ako skôr v jeho uchopení. Bethesdu bude stáť ešte veľa úsilia, kým sa jej podarí napraviť pošramotenú reputáciu u hráčov. Potenciál tu zlepšenie tu však rozhodne je, čo nakoniec tvrdí i naša recenzia.

Špeciálne umiestnenie: PlayStation Classics

V tomto prípade sa nejedná o videohru, avšak skôr o sklamanie, ktoré predstavuje táto retro konzola. Prvý PlayStation bez najmenších pochýb spopularizoval hranie videohier na konzolách, keďže sa dočkal mnohých unikátnych, aj exkluzívnych, hier, ktoré sa zapísali do pamäti hráčov po celom svete. Po tom, čo spoločnosť Sony vydala svoju prvú konzolu, sa z nej stal takmer okamžite obrovský hit. Sčasti to bolo vďaka slušnému výkonu samotnej konzoly a sčasti kvôli hernému repertoáru. PlayStation Classics, ako už názov, napovedá je retro konzola, ktorá má v sebe zabudovaných dvadsať hier. Bohužiaľ, výber ani prevedenie nie je tak úplne ideálne.

Za žiadnych okolností nemôžeme povedať, že by boli vybrané počiny nezaujímavé alebo jednotvárne. Jedná sa totiž o rozmanité počiny, kde si každý hráč síce nájde to svoje, avšak mnohé hry majú ku klasikám ďaleko. Samozrejme, mohli vzniknúť problémy s pôvodnými vývojármi, no absencia legiend ako Tomb Raider, Crash Bandicoot, Spyro the Dragon, prípadne prvý Medal of Honor alebo Silent Hill jednoducho zamrzela. Šanca na obohatenie si retro zbierky je pritom minimálna, až nulová, keďže konzola nemá prístup k internetu a len ťažko by sa do nej pridávali nové tituly. Vizuálne hry taktiež nevyzerajú najkrajšie, nakoľko nie sú nijako prispôsobené súčasným štandardom, čo možno podporuje retro zážitok, avšak mnohých zároveň aj odrádza. O naozaj zlej retro konzole tu nehovoríme, no mnohí mali očakávania nastavené omnoho vyššie.

Tak to by bol náš výber najväčších sklamaní roku 2018. V prípade, že s naším vyhodnotením nesúhlasíte, či už s poradím alebo s výberom hier, pokojne sa podeľte o svoje názory a domnienky prostredníctvom komentárovej sekcie. Tak či onak vám prajeme šťastný nový rok 2019, v ktorom nás už isto čaká množstvom atraktívnych počinov.

Komentuj!