NBA 2K25 – Nový ročník, rovnaké problémy

V uliciach potemnelo a nastala studená jeseň. Čo, mimo iné, znamená aj príchod početných športových titulov dostávajúcich sa na pulty fyzických i online obchodov so železnou pravidelnosťou. NHL, FC a v neposlednom rade i (pre tuzemského hráča menej atraktívne) NBA. Fanúšikovia žánrových projektov majú žne, akurát možno nutne nevedia, do ktorého projektu by sa mali pustiť. A ak vám náhodou tkvie v hlave otázke či má zmysel znova zainvestovať ťažko zarobená peniaze do aktuálnej iterácie tejto krásnej atletickej disciplíny, moja recenzia sa vám pokúsi jasne odpovedať na otázku ťažiacu vašu myseľ.

Recenzovaná verzia: PlayStation 5

Ani neviem ako sa to stalo, no ubehli ďalšie štyri roky od momentu, kedy som naposledy venoval svoj čas a pozornosť digitálnemu basketbalu. Vtedy to bola Nintendo Switch verzia s nie veľmi príťažlivým stvárnením, no funkčným jadrom, ktoré, takpovediac, šliapalo na plyn, čo mi bolo sympatické. Ostatne, dostať aspoň obdobne vyzerajúci projekt na hardvérovo skromnú platformu akou je táto hybridná konzolka považujem za ohromný úspech, priam až drobný zázrak, ktorý sa vidí málokedy. Mimo toho je to viac ako pol dekáda, čo som hral tento frenetický šport na veľkej platforme. Viem, že v tých dobách išlo o PC, kde ma maximálne grafické možnosti nechali so sánkou pri stole.  

Visual Concepts a 2K opätovne spojili svoje sily, aby nám dodali ďalšiu iteráciu prevereného produktu. Robia tak už od roku 1999, kedy vyšiel prvý diel spadajúci priamo pod túto značku, pričom odvtedy nevynechali ani jediné kalendárne obdobie. Keď sa takto človek obzrie späť, vyzerá to naozaj obdivuhodne. Už pritom originálne NBA 2K zapôsobilo slušným grafickým stvárnením. V rámci príprav na recenzovanie som (neprekvapivo) zablúdil aj do minulosti a zaregistroval jednu vec. Zhruba do ôsmej konzolovej generácie sa jednotlivé ročníky vizuálne výrazne inovovali a zakaždým bolo možné spozorovať jasný progres. To čo bolo dokonalé tesne po skončení The Lord of the Rings trilógie už v dobách Temného rytiera vyzeralo smiešne.  

S príchodom druhej polovice životného cyklu staručkého štvrtého PlayStationu nastalo ohromné spomalenie a v zásade nebolo kam napredovať. Netvrdím nutne, že by nedochádzalo k žiadnym vylepšeniam, avšak ich viditeľnosť sa čoraz väčšmi zmenšovala. Dnes už hovoríme výhradne o kozmetických úpravách, ktorým chýba tak potrebný efekt úžasu či nadšenia. Len si skúste porovnať ako ohromný bol prechod z druhej veľkej platformy japonského Sony na tretiu. Pri niečom takom by som výskal a skákal nadšením s prehlásením, že takúto grafiku by mnou milované PS2 nikdy nebolo schopné vyprodukovať. Čo by, koniec koncov, bola svätá pravda. No a teraz skúste porovnať transformáciu medzi minulou a terajšou generáciou. Asi vám veľmi radosť nespraví. Ak si ju teda vôbec všimnete. Hovorí sa, že diabol je v detailoch, tak pátrajte.   

Otázka je jasná. Je vôbec možné ešte hráča prekvapiť nejakým veľkým upgradom? Príde niekedy? Ja osobne si momentálne myslím, že nie. Ruku na srdce, digitálna zábava je takmer perfektná a čokoľvek ďalšie už bude len pomyselným krôčikom k intenzívnejšiemu pocitu z umelej reality. Nikdy už nepôjde o skok z kockových hláv k úhľadným tváram s jasnými črtami či mimikou. Takto ohúrený, žiaľ, asi nikdy nebudeme. Obstojí však NBA 2K25 ako zábavná športová hra? Na túto otázku sa spoločne pozrieme v najbližších riadkoch a odstavcoch mapujúcich moju cestu skrz prírastok do nekonečnej rodiny atlétov. 

Útok na kôš

Hneď na úvod môžem zmieniť, že na vás čaká dostatočný počet režimov predznamenávajúcich siahodlhé hodiny plnohodnotnej zábavy. Pokiaľ vám teda stačí, že hrateľnosťou ide o štandard a nechýbajú ani žiadne zásadné súčasti z minulých období, pokojne ušetrite svoj čas a vrhnite sa do hrania hneď teraz. Ostatní pokračujte v čítaní ďalej.  

Manažérske módy, kde si pedantne pripravujete celý tím alebo sólo hra za jediného bojovníka spoliehajúceho sa na šťastnú ruku jeho súdruhov v dresoch identických farieb. V prípade, že len prahnete po rýchlom skočení na športové pole, je tu klasický a dobre známy quick play. Tentokrát prichádza aj s možnosťou dobových hráčskych zoskupení či takzvaných legendárnych skupín, kde sa bok po boku objavia najlepší z najlepších. Pri dostupných zostavách to pôsobí trochu ako hra s cheatmi. Výhradne však do momentu, kedy nepostavíte proti sebe podobne hviezdnu oponentúru schopnú promptne reagovať na útoky.  

Je toho relatívne dosť, pričom u mňa hranie stimuluje (a predlžuje) relatívne komplikovaná platinová trofej, pri ktorej sa ešte na nejaký ten piatok zapotím. Každopádne, nakoľko ide o súčasný a moderný titul, vychádzajú tu jednotlivé sezóny trvajúce zhruba dva mesiace. Tie spravidla dorazia s novými tematickými obsahmi, kostýmami alebo špeciálnymi úlohami. Netvrdím, že možno hovoriť o niečom prevratnom, no minimálne má zmysel sa do NBA 2K25 vracať aj po dlhšej prestávke.

Trochu ma však mrzí, že príbehová zložka (respektíve My Career) nie je o niečo sofistikovanejšia. Kedysi aj NBA tituly skúšali filmové rozprávanie a celkom im to svedčalo. Dokonca, ak ma pamäť neklame, objavili sa tu herci ako Michael Rapaport alebo Anthony Mackie. No aktuálne mi príde, že sa na naratívne cestičky viac-menej rezignuje. Minimálne teda v tradičnej podobe. Niežeby sme tu nemali žiadnu veľkoleposť, no v porovnaní s konkurenciou je to predsa len slabšie.

Zrodila sa hviezda

Trochu ma teda mrzí, že nevzniklo niečo ako Alex Hunter sága, ktorá bola svojho času mimoriadne populárna. Aj ja sám som si vtedy hovoril, že takto by mohli vyzerať všetky dejové zložky žánrových hier. Otázkou je prečo s niečím podobným vývojári neprichádzajú častejšie. Malý záujem? To si úprimne nemyslím, nakoľko niekdajšia trilógia s vyššie zmieneným hrdinom rezonovala naprieč internetom. Možno majú vydavatelia pocit, že niečo podobné sú zbytočne vyhodené peniaze, nakoľko nijakým spôsobom nedokážu takéto režimy generovať ďalšie zisky.

Týmto oslím mostíkom sa presúvam k ďalšej zásadnej kontroverzii. Ešte predtým než pôjdeme ďalej, musím sa povenovať onomu pomyselnému skrytému strašiaku v skrini. Ak ste za poslednú zhruba pol dekádu aspoň raz vstúpili do akéhokoľvek titulu z produkcie 2K, viete, že ide o pomerne silných peňažných žralokov plávajúcich naprieč týmto masívnym biznisom. Ak by mohli, tak (po vzore Konami) by predali koncovému hráčovi aj mechaniky či možnosť stláčať ľubovoľné tlačidlo na ovládači, ktorý už v minulosti kúpil. To je, samozrejme, odporné, avšak vlastne pochopiteľné.

Kapitalizmus vládne svetu a peniaze, nanešťastie, zapáchajú iba málokomu. Je preto logické, že najrôznejší investori budú používať aj tie najprízemnejšie skratky, ktoré im však vo výsledku prinášajú nadpriemerné zisky za minimálne úsilie. Myslím, že hádzať vinu na Visual Concepts je v tomto prípade zbytočné, až scestné. Sú istým spôsobom obeťou systému, ktorý od nich rok čo rok vyžaduje tučný AAA výsledok, pričom času je málo a pochybujem, že vydavateľstvo dáva priestor k akýmkoľvek zásadnejším experimentom. Napriek tomu početné in-game transakcie neschvaľujem. Budem rád, keď raz skončia, ale dodávam, že podobná myšlienka hraničí až s utópiou a tento stav zrejme nikdy nenastane. Jedine, že by sa tento typ komercie stal z neznámych dôvodov nelegálnym.

Dribluj a dribluj

Samotná hra je pritom jednoduchá na ovládanie. Pôsobí prirodzene a nekomplikovane, avšak na perfektné zvládnutie je nutný určitý cvik. Schéma využívaná na defenzívu alebo ofenzívu má svoje pravidlá, pričom je nutné sa im podriadiť. Akonáhle však dovolíte, aby sa zadrala hlboko pod vašu kožu, takmer až nebudete vnímať, že s niečím manipulujete prostredníctvom ovládača.

To súvisí aj s faktom, že imerzia takmer okamžite zapôsobí naozaj ohromným dojmom. Zvukové podkreslenie koreluje s vizuálom, ktorý necháva vyniknúť každú kvapku potu na tele masívnych basketbalistov. Je to naozajstný zážitok aký sa len tak nevidí. Predsa len však musím poznamenať, že s počtom odohraných zápasov stúpala aj monotónnosť. Je to asi pochopiteľné, no čoraz viac som registroval určité opakujúce sa koncepty ako podobné výrazy na tvárach, rovnaké kamerové uhly a ďalšie podobné drobnôstky vytvárajúce v pamäti jedinú myšlienku – nevidel som to už desaťkrát predtým? Odpoveď je, bohužiaľ, áno. Pretože po asi tridsiatich hodinách máte detailne zmapované všetko, čo dokáže po tejto stránke NBA 2K25 ponúknuť. 

Neschopnosť či lenivosť?

Ďalšou pomyselnou pliagou zožierajúcou cenné body pre novinku je prístup k náročnosti. Už som to napísal mnohokrát, no prízvukujem tento problém opätovne – moderný gaming trpí na katastrofálne nezvládnutý balans výzvy. Častokrát je ľubovoľný titul buď absolútne primitívny alebo neumožňuje jedinú chybičku, čím vás privedie k zbytočnej frustrácií. Nájsť adekvátne vytvorený zážitok s férovou (kľúčové slovíčko) náročnosťou je asi tak raritné ako netopiaci sa snehuliak na poobednej Sahare.

Naozaj, prístup k jednotlivým úrovniam vytvárajúcim úspešnosť atakov súperov a obrany spriatelených NPC je minimálne na finančnú pokutu za zločiny proti hráčovi. Pri tej najtuhšej sa nemôžete spoliehať ani na úplne bežnú prihrávku, najľahšia zasa pôsobí akoby hráte proti vypnutej umelej inteligencii, ktorá nemá snahu zápas vyhrať. Chcel by som preháňať. Je to však pravda bez akéhokoľvek zveličovania.

Aby som tvorcom iba nekrivdil, tak k dispozícií máte množstvo sliderov s jasne definovanými hodnotami. Tie si dokážete podľa potreby prispôsobiť vašim preferenciám. Lenže ak to aj náhodou urobíte, niekde v hlave vám rezonuje pocit, že vlastne neprekonávate žiadny autormi zadaný level. A to je trochu škoda. Snáď sa to niekedy zlepší, no rovnaký problém som mal aj v minulých hodnoteniach a v nápravu už neverím. Pokiaľ sa tento aspekt zásadne neprekope, budem ho musieť zmieniť aj v prípadných nadchádzajúcich textových rozboroch. Tak prosím, Visual Concepts, rád by som vás pochválil v dňoch budúcich, skúste to niekedy. Garantujem vám, že globálne známky budú výrazne vyššie ako doposiaľ.

Úspešný zápas… nateraz

Skutočne sa mi ťažko pristupuje k NBA 2K25. Na jednej strane je to veľmi zábavný titul. Športová simulácia je pedantne spracovaná, ponúka množstvo atraktívnych scenérií, výborné zvukové prevedenie a celkový audiovizuálny dojem je tým pádom na vrcholovej úrovni. Tá až tak neohúri, no to je primárne spôsobené faktom, že dnes takmer všetky tituly vyzerajú nádherne a častokrát k svojmu prospechu požívajú unikátnejšiu estetiku. Napriek tomu ide o, pre športový žáner, brilantnú prácu. Vlastne, napadá má len veľmi málo aspektov, na ktoré by som sa mohol z grafického hľadiska sťažovať.

Tu a tam sa textúry prerývajú, vstupujú do seba, prípadne niektoré tváre vyzerajú akoby nepracovali s reálnou predlohou (ostatne, športovci nie nutne musia poskytnúť svoju podobizeň), takže sú o niekoľko levelov nekvalitnejšie. Inak však možno hovoriť o takmer bezchybnej krasojazde s dynamickými stretmi, napínavým driblovaním a pot spôsobujúcimi hodmi na kôš.

Odvrátenou stranou mince sú však problémy nachádzajúce sa v 2K sérii už takmer dekádu. Tým zďaleka najhorším je impotentná náročnosť a prístup k nej. Vyzdvihovať AI a degradovať schopnosti vašich spoluhráčov je pomerne trápne a trúfam si aj tvrdiť, že neférové. Počítač chybuje iba zriedkavo a ak si náhodou vytvoríte náskok, umelá inteligencia a titul sám sa rozhodnú, že vás jednoducho nepustia k jedinej relevantnejšej ofenzíve. Je to škoda a netvrdím, že iná žánrová konkurencia v tomto bode exceluje, avšak práve virtuálny basketbal takto pôsobí trochu tragicky. Preto by som vám rád odporučil, zostane pri základnej PRO úrovni. Tá v sebe má výzvu, no taktiež jej nechýba vysoký satisfakčný element z krásnych sérií prihrávok a následného smeču.

Posledný dunk

Dravá finančná politika autorských zoskupení (ktorú primárne tlačí vydavateľstvo, o tom niet pochýb) je v titule práve kvôli dopytu. Ak by nejakou náhodou neexistoval, investori by prestali takýmto spôsobom na koncového používateľa tlačiť a titul by bol vo výsledku lepší. Akurát, že by sme zrejme žili v poškodenej verzii Matrixu. Niektorí hráči jednoducho nikdy neprestanú so svojou užitočnou finančnou injekciou vrazenou priamo do čierneho srdca 2K. Je to smutné? Veľmi. Lenže čo iné mi zostáva ako ignorovať súčasť, ktorú nenávidím (no je voliteľná) a sústrediť sa skôr na šťavnaté jadro.

Určite ma mrzí, že sa za štyri roky nedospelo k žiadnym zásadnejším zmenám alebo razantnejším novinkám. Fanúšikovia venujúci stovky hodín každej vydanej iterácií, logicky, spozorujú drobné úpravy a obmeny, avšak pre mňa osobne ide o tak minoritné doplnky, že by som ich musel hľadať detektívnou lupou. To nie je dobre. Obzvlášť ak si uvedomíte, že stávajúca konzolová generácia prechádza do svojej poslednej tretiny.

Čo dodať na úplný záver? Asi tvrdenie, že lepšie spracovaný basketbal nikde nenájdete. Priama konkurencia je prakticky neexistujúca a nedokáže tým pádom nahradiť, vytlačiť alebo stimulovať k lepším výsledkom aktuálneho zástupcu. Na jednej strane by som bol rád, keby tu prebiehal akýkoľvek konkurenčný boj, nakoľko takýmto spôsobom blúdime v relatívne nezáživnom kruhu fajn titulov. A ak niečo herný priemysel nepotrebuje, je to stagnácia. Zároveň treba doplniť, že nič nenaznačuje zmenu a tak sa možno o pár rokov vidíme pri podobne štylizovanej recenzii s o niečo nižším hodnotením. Koniec koncov, kedy ste naposledy videli výraznú obmenu pri McDonald’s? Asi si nespomeniete. Ak pritom môžeme nejako kolektívne nazvať virtuálne športy, bezproblémovo sa dá aplikovať to neslávne známe spojenie slovíčok fast food. Nie je to pre vás príliš dobré, avšak raz za čas si rozhodne doprajete. Dokonca aj s určitou vinou na perách i duši. Tak ma nechajte, idem sa hanbiť do kúta a za Jordana zavesiť pár desiatok bodov do protivníkovho koša.

Hru na recenziu poskytla spoločnosť

Komentuj!