Okultizmus vo videohrách – časť prvá – Silent Hill

Ak sa bližšie pozrieme na videoherné médium a jeho špecifiká a porovnáme ho napríklad s takou knižnou produkciou, tak nás nepochybne zarazí jedna neprehliadnuteľná zvláštnosť. Zatiaľ čo drvivá väčšina kníh je napísaná iba jediným autorom, ktorý do nich takpovediac pretavil svoju individualitu, svoje záujmy, osobné skúsenosti a predstavy o svete, videoherné počiny sú naopak v prevažnom množstve prípadov kolektívnou činnosťou väčšej či menšej skupiny ľudí, z ktorých každý jedinec je zodpovedný za ten alebo onen parciálny aspekt danej videohry. Neprekvapí preto, že každý z týchto ľudí, za predpokladu, že sa priamo a aktívne podieľal na tvorbe kľúčových herných prvkov, do nej nejakým spôsobom pretavil svoje vlastné kreatívne nápady a v konečnom dôsledku aj vlastné predstavy o svete.

A keďže videoherný priemysel sa neustále rozrastá a prichádzajú do neho ľudia s najrozličnejším osobným a profesionálnym pozadím, tak výsledkom je prinajmenšom rovnaká pestrosť nápadov a tém, s ktorými sa môžeme vo v herných počinoch stretnúť. V tomto článku sa bližšie pozrieme na jednu zvláštnu, v reálnom svete skôr okrajovú tému, na ktorú môžeme vo videohernom priemysle už nejaký ten čas naraziť – ako nám už názov článku jasne hovorí, ide o okultizmus.

Samozrejme, ak hovoríme o okultizme vo videohrách, tak tým nemyslíme všemožné magické a nadprirodzené prvky, ktoré sú v tomto médiu takpovediac všadeprítomné, keďže sotva by malo zmysel písať o tejto téme samostatný článok. Skôr tým odkazujeme na úzko špecifické videoherné referencie na to, čo niektorí nazývajú západnou okultnou tradíciou. Táto tradícia užíva svojráznu, unikátnu terminológiu a nemenej svojráznu symboliku, z ktorej určitá časť prenikla aj do populárnej, masovej kultúry – napríklad všeobecne známy pentagram je jedným z takýchto symbolov, ktoré sa pomerne dobre etablovali v spoločenskom a kultúrnom povedomí. V tomto článku si na konkrétnych príkladoch demonštrujeme, že ani videohry sa nevyhli tajomnému vplyvu okultizmu a zároveň si jasne ukážeme, že tento vo viacerých prípadoch nie je iba čímsi okrajovým, ale že v neraz dokonca spolutvorí kľúčové príbehové a tematické zamerania daných titulov.

Najskôr si však v krátkosti povieme, čo to okultizmus vlastne je a potom si predstavíme dve špecifické videoherné exempláre a budeme sa v nich snažiť identifikovať explicitné a jednoznačné okultné prvky. Z pochopiteľných dôvodov sa budeme každému uvedenému počinu venovať iba v krátkosti a ani zďaleka sa nebudeme pokúšať o vyčerpávajúci rozbor, pretože každá z uvedených videohier je tak presiaknutá okultnými motívmi, že by si z tohto hľadiska zaslúžila samostatnú extenzívnu a pomerne náročnú analýzu, ktorá by si vyžadovala nie len hlbokú znalosť daných videohier, ale aj pomerne komplexný vhľad do vskutku náročnej problematiky okultizmu. Preto bude naša analýza plniť skôr ilustračnú funkciu, teda jej cieľom bude ukázať, že takéto prvky sa videohrách skutočne vyskytujú, že v nich neraz zaberajú dôležité a nezanedbateľné miesto a možno aj ponúknuť niektorým fanúšikom týchto videohier nový, hlbší uhol pohľadu na ich obľúbené počiny, vďaka čomu sa, dúfame, ich ocenenie týchto videohier ešte viac prehĺbi.

Čo je to okultizmus?

Pojem “okultizmus” (nie náhodou odvodený od latinského slova occultus, znamenajúceho “skrytý” alebo “to, čo je skryté” ) prvýkrát zaviedol francúzsky učenec, politický teoretik a najmä zástanca okultizmu a mágie Alphonse Louis Constant, známy najmä pod svojou “magickou prezývkou” Eliphas Lévi (1810-1875). Ten týmto pojmom označoval predovšetkým to, čo nazýval “tajnou vedou”, ktorá sa podľa jeho názoru predávala z generácie na generáciu už od nepamäti a na rozdiel od “bežnej vedy” bola prístupná iba hŕstke zasvätencov, teda tým, ktorí boli na základe svojho morálneho charakteru a inteligencie hodní toho, aby ju mohli poznať. Tu treba poznamenať, že Lévi nie náhodou označil okultizmus za “tajnú vedu”, pretože na rozdiel od dnešného, všeobecne rozšíreného hodnotenia tejto témy, veril, že pravý okultizmus prináša skutočné poznanie, ktoré je skôr rozumového ako emocionálneho charakteru, že nejde iba o “staré povery minulosti”, ale o prostriedok, ako objaviť skryté zákonitostí prírody či dokonca docieliť hlbokú transformáciu vlastného bytia. Zastával názor, že táto tajná veda sa vždy ukrývala na pozadí oficiálnych náboženstiev, ktoré ju v priebehu ľudských dejín buď tolerovali, alebo naopak násilné potierali a jej predstaviteľov prenasledovali.

Tu však treba podotknúť, že hoci Lévi ako prvý zaviedol pojem okultizmus, myšlienky, ktoré hlásal, majú oveľa starší pôvod a v západnej tradícii sa s nimi stretneme prinajmenej už od helenistického staroveku, kedy došlo k prvému miešaniu kultúr a blízkemu kontaktu s cudzími náboženskými a mysliteľskými tradíciami. Podobné myšlienky sa neskôr znovuzrodili v renesancii, kedy začali byť niektorí myslitelia opäť presvedčení o existencii prvotnej tradície múdrosti, ktorá je dostupná iba vyvoleným mudrcom všetkých národov a vekov. Starí myslitelia (či už helenistickí, alebo renesanční) verili, rovnako ako Lévi, že táto prastará múdrosť jej znalcom priniesla isté výnimočné schopnosti, ktoré ich odlíšili od bežných ľudí a práve toto je ten dôvod, prečo sa okultizmus v bežnom povedomí okamžite asociuje s mágiou. Hoci mágia pôvodne v okultizme tak, ako ho koncipoval Lévi, nachádzala svoje miesto, ani zďaleka ho nevyčerpávala, keďže cieľom nebolo primárne nadobudnúť “výnimočné schopnosti”, ale predovšetkým transformovať vlastné “ja” a dospieť k väčšej dokonalosti seba samého. Niektorí súčasní teoretici by povedali, že šlo o to docieliť hlbokú psychologickú premenu, pričom takéto hodnotenie sa nezdá byť úplne scestné.

Ako sme už spomenuli, v okultizme sa stretávame so špecifickým pojmovým aparátom a symbolickým jazykom, pričom tento druhý ho takpovediac definuje. Nebudeme tu rozoberať rozličné teórie symbolu, pretože táto otázka by nás zaviedla až príliš ďaleko a navyše nie je pre naše účely priveľmi dôležitá. Stačí, ak povieme, že účelom symbolu je “roznietiť ľudskú psychiku”, pričom v tomto aspekte môže byť symbol za účelom sprostredkovania hernej atmosféry tvorcom nadmieru užitočný. V nasledujúcej časti článku sa však bližšie pozrieme na tie hry, ktoré využívajú špecificky okultnú symboliku a referencie nielen za účelom navodenia atmosféry, ale predovšetkým tematicky, s cieľom prehĺbiť a obohatiť príbeh. Začneme práve kultovým japonským hororovým počinom Silent Hill, ktorého prítomnosť v článku o videohrách a okultizme prekvapí asi iba málokoho.

Náčrt niektorých okultných tém v prvom Silent Hille

Ako som už uviedol v úvode tohto článku, mojim cieľom nebude predviesť detailnú a vyčerpávajúcu analýzu všetkých okultných tém a symbolov, s ktorými sa v niektorej z týchto hier stretneme, ale skôr poukázať na fakt, že takéto prvky v nich nachádzame a že tam majú svoje nezanedbateľné miesto. Určite treba na úvod podotknúť, že tvorcovia Silent Hillu sa svojim zdrojom inšpirácie vôbec netaja. Keiichiro Toyama, japonský herný režisér a dizajnér, jeden z tvorcov série Silent Hill, otvorene priznal v rozhovore pre Polygon, že “som fanúšikom okultných záležitostí a UFO príbehov”. Ďalej doplnil, že “nikdy som nechápal Silent Hill ako hororovú hru a bol som prekvapený, keď ľudia po vydaní hovorili, aké to bolo strašidelné!” Fakt, že významný spoluautor hry otvorene priznal, že Silent Hill nekoncipoval ako hororovú hru, je sám o sebe pozoruhodný, no sústreďme sa teraz na prvú časť jeho výpovede. Odkazy na UFO sú v Silent Hille veľmi explicitné, najmä v druhom dieli, kde jeden z koncov hry nesie názov “UFO koniec”. Pre nás je však dôležitejšia jeho stručná zmienka o “okultných záležitostiach”, keďže práve tá sa priamo dotýka témy nášho článku. Akým spôsobom sa teda Toyamov priznaný záujem o okultno prejavil v jeho dnes už kultovom videohernom diele?

Jedným z najdôležitejších tematických motívov celej Silent Hill série je koncept “iného sveta” alebo “pekelného sveta”, v ktorom sa hlavný protagonista nachádza počas rôznych štádií svojej cesty. V prvej časti tejto hernej série sa v ňom nachádzame už počas nášho putovania silenthillskou základnou školou, neskôr sa v ňom ocitneme počas nášho pobytu v nemocnici Alchemilla, a a podobne. Krátky prieskum tajomných zákutí tejto záhadnej, podsvetnej ríše nám môže odhaliť, že ide o prevrátenú verziu nášho skutočného sveta. Jeho všadeprítomná deformovanosť, hrozivé, monštruózne bytosti, ktoré ho obývajú a tamojšie neustále popieranie “logického poriadku vecí” akoby akýmsi prevráteným, ba až zvráteným spôsobom parodovali našu každodennú, usporiadanú realitu.

Niektorí okultistickí interpreti Silent Hillu (viď nižšie odkaz na prvú zo série prednášok, ktoré sa venujú pomerne detailnej interpretácii príbehu Silent Hill 1 z okultného hľadiska) sa pokúsili “iný svet” pochopiť skrz prizmu psychoanalytického pojmu “nevedomia”, ktorý odkazuje na skryté, podvedomé stránky nášho vlastného ja. Tvrdia, že typický silenthillský prechod do “iného sveta” vlastne odkazuje na hrdinov zostup do skrytých rozmerov jeho vlastného ega, kde musí prekonať svoj strach a konfrontovať “monštrá” (temné stránky jeho vlastného bytia). Hoci nechcem v žiadnom prípade tvrdiť, že táto interpretácia je v zásade neplatná, keďže dôkladná analýza vskutku odhaľuje jej čiastočnú odôvodnenosť, predsa len ju považujem za príliš reduktívnu a “psychologizujúcu”.

Osobne si myslím, že najlepšie môžeme pochopiť význam “iného sveta” skrz kabalistický pojem klifotu. Pre neznalých čitateľov tu nepochybne musím zastaviť svoju interpretáciu a uviesť vysvetlenie. Kabala je stará židovská mystická tradícia, ktorá sa sústredí na ezoterický výklad textu Tóry (toho, čo kresťania dnes nazývajú “Starým Zákonom” ). Kabala sa na ňu však nepozerá iba ako na záznam historických udalostí, ani ako na súbor mýtických príbehov, ale ako na koherentný súbor symbolov, ktoré ukrývajú hlbšie duchovné významy. Cieľom kabalistického výskumu tak je, zjednodušene povedané, pochopiť skrytý význam symbolov v starozákonných knihách a vďaka tomu sa povzniesť k hlbšiemu porozumeniu tajomstiev nášho sveta. Treba podotknúť, že kabala sa stala už v renesancii neoddeliteľnou súčasťou západnej okultnej tradície, o ktorej som hovoril v úvode, kde bola zbavená svojich špecificky judaistických čŕt, pričom kabalistické pojmy a referencie možno nájsť v diele snáď každého novodobého okultistu.

Preto neprekvapí, že s niektorými explicitne kabalistickými symbolmi sa stretneme aj v Silent Hill sérii. Hebrejský pojem klifot, ktorý podľa mňa objasňuje povahu silenthillského “iného sveta”, znamená v preklade “škrupiny”, alebo “prázdne schránky”. Ide o miesto úplne deformovaného, nedokonalého bytia, v ktorom dominuje smútok a tma. Zatiaľ čo kabalistický pojem sefirot odkazuje na jasné, ideálne princípy (intelekt, múdrosť, krása, spravodlivosť, milosrdenstvo, sláva, atď…), klifot značí ich nedostatok a absenciu. Zatiaľ čo sefirot býva mytologicky reprezentovaný nebesami a rôznymi “anjelmi”, ktorí ho obývajú, klifot je naopak stelesnený peklom a najrôznejšími “pánmi démonov”. Teraz nám už môže byť zrejmé, že prekrútená a strašidelná realita “iného sveta” vlastne môže odkazovať na bytostne nedokonalú a hrozivú realitu klifotu. Priznané okultné záujmy jedného z hlavných tvorcov tejto série takúto interpretáciu nepochybne legitimizujú.

Existujú však aj ďalšie zásadné dôvody na to myslieť si, že podobnosť medzi hebrejskou koncepciou klifotu a “iným svetom” v sérii Silent Hill nie je čisto náhodná. V prvom dieli tejto série sa po prvýkrát (no ani zďaleka nie naposledy) stretneme s niečím, čo nesie názov “metatronova pečať”. Ide o pozoruhodný, hoci fiktívny okultný symbol, na ktorý narazí náš protagonista v priebehu svojho putovania. Skôr než okultný význam tohto fiktívneho symbolu (ktorý pravdupovediac nie je veľmi hlboký, ak sa naň zameriame hlbšie) nás bude teraz, v súvislosti s tým, čo bolo povedané vyššie, zaujímať jeho názov. Pojem “Metatron” je totižto nadmieru zaujímavý. Zohráva kľúčovú úlohu v hebrejskej kabale, kde nadobúda viacero odlišných významov: pán, strážca, posol,  “anjel tváre”, a podobne… Kabala okrem iného učí, že práve Metatron bol tým, kto poučil samotného Mojžiša. Pre naše účely je nepochybne dôležité spomenúť, že podľa kabaly Metatron v sebe obsahuje dva protikladné aspekty, dve odlišné stránky: svetlú a temnú. Svetlá je reprezentovaná archanjelom Michaelom, temná naopak Samaelom, ktorý býva niekedy stotožňovaný s anjelom smrti, inokedy so samotným Satanom. Čo je na tomto všetkom pre naše účely dôležité je fakt, že finálny boss prvého dielu Silent Hill série, Inkubus, je v neskoršej hre Silent Hill: Downpur explicitne stotožnený so Samaelom.

V Silent Hill: Origins je uvedené, že Samael je Bohom kultu. Navyše, Inkubov výzor nápadne pripomína slávne vyobrazenie rohatého Bafometa, s ktorým sa môžeme stretnúť v diele Eliphasa Léviho, reprezentujúceho zjednotenie protikladov. Môžeme tu teda vidieť, že nielen čisto okultné referencie sú v Silent Hille explicitne prítomné, ale dokonca aj odkazy na také špecifické tradície ako je hebrejská kabala, čo nepochybne preukazuje hĺbku a komplexnosť tejto klasiky hororového žánru.

Ako môžeme vidieť, vyššie uvedené je iba náčrtom skutočnej okultnej interpretácie Silent Hillu, ktorá by si vyžadovala celú esej. Som však presvedčený, že ako ilustrácia svoj účel splnila. V ďalšom článku, ktorý bude slúžiť ako pokračovanie tohto, sa už prenesieme k druhej hre, ktorej sme sa rozhodli v tomto špeciáli venovať. Zhodou okolností ide opäť o japonský titul, veľmi slávny a populárny medzi hráčmi. Nemám na mysli nič iné než legendárny Dark Souls. Ale o tom až neskôr..

Komentuj!