The Texas Chain Saw Massacre – Leatherface ožíva

Texaský masaker motorovou pílou je esenciálny pilier hororového žánru, ktorý stál na úplnom počiatku tradičného (moderného) ponímania slasher snímok – spoločne s Halloweenom alebo napríklad Piatkom trinásteho. Každopádne, spomedzi zmienených projektov sa na plátna kín ako prvý pozrel mentálne znevýhodnený Leatherface, pričom ho ešte väčšmi spopularizovali brakovejšie pokračovania spoliehajúce sa na najprízemnejšie žánrové princípy i morbídnu brutalitu. Pred pár rokmi, ako mnohí viete, sa takpovediac roztrhlo vrece s hrami využívajúcimi populárnu filmovú značku, ktorá bola vsadená do konceptu nadmieru obľúbeného Dead By Daylight. Takýmto spôsobom sa ku nám dostali schematické záležitosti ako Friday The 13th, Evil Dead s nedávno ukončenou autorskou podporou a teraz aj Texas Chain Saw Massacre. Má však tento projekt šancu na úspech, keď je konkurencia tak početná i frekventovaná? A, hlavne, má zmysel sa doň púšťať a venovať mu svoj drahocenný čas?

Recenzovaná verzia: PlayStation 5

Na rovinu poviem, že nie som fanúšikom zmieneného Dead by Daylight. Nieže by som proti tomu titulu niečo mal, akurát príliš nespadá do mnou preferovaného herného štýlu, ktorému sa spravidla venujem. Pochopiteľne, projekt Behaviour Interactive registrujem už dlhé roky, taktiež aj jeho početné rozšírenia, ktoré spravidla pridávajú vraha z ľubovoľného hororového prostredia. Ostatne, práve do tejto hry sa už pozreli Jigsaw, agent Wesker z univerza Resident Evil či niektoré Silent Hill postavy. Smrť počas slnečného svitu sa tým pádom stala akousi digitálnou platformou a multiuniverzom, kde známi žánroví antagonisti lovia obdobne povedomé alebo aj celkom nové postavy vytvorené špeciálne pre potreby videohry. Niet sa teda čudovať, že sa projekt už dlhé roky teší popularite i pozitívnym hráčskym ohlasom.

Behaviour Interactive si zvolil ideálny prístup, ktorý ide hráčom naproti a snaží sa svojej komunite čo najviac zavďačiť. Či už obsahom alebo rôznymi patchmi opravujúcimi potenciálne chyby. Práve vďaka tomu Dead by Daylight nepostihol rovnaký osud ako mnohé ďalšie online počiny spoliehajúce sa na priazeň koncových užívateľov. To čo je plusom pre tvorcov úspešného herného titulu zápasiaceho o pozornosť však možno považovať za značne nebezpečnú zbraň pre prípadnú konkurenciu. Koniec koncov, život je boj a v hernom priemysle to platí dvojnásobne v prípade, že vaša existencia závisí od ďalších hráčov.

Už z princípu to preto musí mať akýkoľvek súper takzvaného Dead by Daylight nadmieru zložité. Nejeden hráč si nepochybne ešte pred vydaním masakru s motorovou pílou položil úplne základnú otázku. Prečo by som sa púšťal do iných titulov, keď skôr či neskôr sa môj obľúbený (fiktívny) zabijak objaví v Dead by Daylight? Takáto dilema je, samozrejme, na mieste a ja sa vám v nasledujúcom texte aspoň trochu pokúsim s ňou pomôcť.

Nekonečná hra na mačku a myš

Asi vás neprekvapí, že tu tradičné príbehové rozprávanie nenájdete. Áno, úvodný text vám prezradí, že skupinka kamarátov pátra po nezvestnej sestre jednej z nich, avšak tam akákoľvek snaha budovať naratívnu líniu vlastne končí. Niet tu žiadnych sofistikovaných príbehových obratov či postáv, na ktorých by vám mohlo záležať. V obdobne ladenom projekte to, pochopiteľne, až tak nevadí, keďže podobný aspekt nie je primárnym autorským cieľom. Nik sa tu nesnažil o odprezentovanie kanonického diania akokoľvek sa napájajúceho na pôvodný či rozšírený filmový odkaz. Trpí tým každopádne hra? Absolútne nie.

Ostatne, niečo podobné plne stačí na vytvorenie zázemia pre neprestajné unikanie z pozícii obetí a mordovanie v úlohe groteskných členov vražednej famílie prahnúcej po čerstvom mäse a tuhej krvi kvíliacich väzňov. Asi už tušíte, že ešte pred zahájením akéhokoľvek kola si zvolíte vami preferovanú stranu. Autori vás nijak neobmedzujú, čiže v prípade, že by ste radi hrali výhradne za zabijakov, nie je to žiaden problém. A zasa naopak, ak preferujete nepríjemný a pulz zastavujúci strach prameniaci z kradmého utekania skrz interiéry i exteriéry, je tu možnosť byť zakaždým obeťou hľadajúcou najbližší východ z prehnitých kulís morbídneho hororu.

Je pomerne dobré, že tvorcovia vám nezväzujú ruky akýmisi obmedzeniami, nakoľko niečo podobné by ľahko mohlo viesť k nepríjemnej frustrácii. Táto voľnosť sa však s postupom mesiacov a rokov môže stať istým problémom, priam až game breaking prekážkou. Najmä ak sa hráčske publikum zúži, len málokto si bude chcieť „znepríjemňovať“ večer náročným unikaním pred vrahmi.

Je jasné, že väčšina hráčov sa radšej vžije do kože čudesných členov rodiny. No a ak by sa v potenciálnej budúcnosti stalo, že niektorí fanúšikovia budú titul opúšťať, bez akýchkoľvek problémov sa dostanete do situácie, kedy jednoducho nemá kto byť obeťou a tým pádom nejestvuje ani hra. To je však pieseň nadchádzajúcich časov a uvidíme či sa s ňou tvorcovia budú musieť vysporiadať. Potenciálny výkričník to však rozhodne je, pričom uvidíme aký súboj s ním autorské zoskupenie Sumo Nottingham (divízia tvorcov samostatného dobrodružstva Sackboya) zvedie.

Benzín, koža a mäso 

Priebeh kôl je jednoduchý a mnohým z vás bude notoricky známy. Po navolení si úlohy v rámci kola začínate buď v pivnici (Leatherface a obete), prípadne v okolí domu, jatok alebo garáží, kde sa vyskytujú zvyšní dvaja lovci. Ako kožená tvár musíte čo možno najrýchlejšie pátrať po unikajúcich väzňoch dúfajúcich vo vlastnú záchranu. Čím skôr totiž zúžite ich rady, tým jednoduchšie bude odčleniť zvyšok bandy a dolapiť ich.

Obete sa v pivnici, celkom logicky, musia zakrádať, neudierať do pascí potenciálne upozorňujúcich na ich pozíciu, no aj (ideálne) komunikovať, aby mohol únik prebehnúť bez ich preliatej krvi či rovno vyvalených črevných útrob. Zvyšní maniaci okolo domu by mali pripraviť pôdu pre utekajúcich. V tomto význame to znamená nachystať pasce, zapnúť generátory a následne sa pustiť do prieskumu okolia alebo vstúpiť do pivnice, kde môžu asistovať ikonickému filmovému mäsiarovi s vyšším bodom countom než inteligenčným kvocientom – to síce nie je najideálnejšie prirovnanie ale napriek tomu má obetí viac než dosť.

Čo sa rozhodne podarilo, je implementovanie kooperovania, ktoré je v zásade nutnosťou. Som vždy rád, keď online projekty využívajú potenciál viacerých zmýšľajúcich bytostí snažiacich sa o jeden spoločný cieľ – v tomto prípade únik alebo absolútnu vraždu nepozvaných hostí. Súčasne to hraniu dodáva na sofistikovanosti aj istej hĺbke, do ktorej je nutné preniknúť. Leatherface dokáže prerezať mnohé prekážky a tým pádom zrýchliť lov, avšak rebríky a úzke priestory sú jeho úhlavným protivníkom. V nich naopak exceluje Hitchhiker. Táto bizarná postavička sa svižne pohybuje skrz lokácie a navyše vie v okolí postaviť tri pasce, ktoré chytia ktoréhokoľvek utečenca čím ho zrania i zdržia zároveň.

Každá postava má svoje špecifiká, pričom je nutné na tento fakt pristúpiť. Najlepšie hneď od úplného začiatku. Je to pravidlo, vďaka ktorému aj vyššie zmienená hra na mačku a myš funguje veľmi dobre. Bez neho ide iba o prostoduchú a náhodnú sekvenciu stretov vrahov i utečencov bez výraznejšieho zmyslu či viditeľnejšej zábavnosti, ktorá by vás pri hraní udržala na dlhšiu dobu.

Podobný aspekt však, nanešťastie, vedie aj k tomu, že niektorí hráči nie sú schopní pristupovať ku gameplay mechanikám analyticky, nakoľko Texas Chain Saw Massacre berú len ako neduchaplnú hernú variáciu žánru slasher. Tým pádom nezriedka iba nezmyselne pobehujú po mape snažiac sa náhodné nájsť ďalšieho hráča, no plne pritom ignorujú prostriedky, ktorými ich postava disponuje. To potom veľmi rýchlo vedie k vašej frustrácii či neuspokojivému záveru zápasu, keďže všetkých utečencov ustrážiť jednoducho nedokážete.

Zaujímavým prvkom je aj prítomnosť nechválne známeho starého otca. Zabijaka celou dušou uväzneného v starom a nevládnom tele vyschnutom až na hranu krehkých kostí lámajúcich sa pri najmenšom pohybe ochabnutého svalstva kedysi mocne zvierajúceho vražedné nástroje. Kultová filmová postava vyskytujúca sa na plátne iba na pár krátkych okamihov dokáže identifikovať utekajúce obete, akurát ju musíte zásobovať bordovou tekutinou. Platidlom upíra na invalidnom vozíku je krv, ktorú môžete nájsť rozmiestnenú po mapách, prípadne ju extrahovať zo zavraždených obetí.

Takýto prvok ešte väčšmi podmieňuje nutnosť aspoň základnej stratégie. Musíte sa naučiť efektívne využívať dostupné prostriedky, svižne zbierať krvavé kaluže, ktoré následne vylejete do gágora starého otca. Ten sa odmení revom, no primárne identifikáciou nebohých ľudí. V jednoduchosti to všetko znamená, že každá zo strán má svoje vlastné elementy, ktorým sa buď musí vyvarovať, prípadne ich naopak použiť k svojmu vlastnému profitu i prospechu

Hoci si myslím, že jadro hrateľnosti je efektívne obkreslené od funkčného Dead by Daylight, pohyb po priestoroch je nezriedka vyložene komický. Charaktery sú nemotorné, narážajú do stien, prípadne je náročné zasiahnuť utekajúci cieľ bojujúci o vlastné prežitie. Rozumiem, že tento aspekt je pridaný do hrania, aby traja vrahovia nedostali svoje ciele úplne jednoducho, no z môjho pohľadu sa nepodarilo nájsť prvku adekvátny balans, ktorý by takmer okamžite nebil do očí. To je určite veľkým problémom, ktorý však nie je tak jednoduché opraviť, keďže je vtisnutý do podstaty fungovania celého hrania. Každopádne, si myslím, že najväčšou prekážkou nie sú polienka postavené samotnými autormi, no spôsob, ktorým je spracované pohybovanie sa, pretože ide o azda najviac nehráčsku vec, ktorú som v titule počas svojho testovania mohol vidieť.

Pach potu a krvi

Audiovizuálna prezentácia ako taká je na pomerne slušnej úrovni. V podstate ide o štandard online projektov, ktorý síce je pôvabný, no dych vám takpovediac nevybije, nakoľko neprichádza so žiadnou, doteraz nevidenou, evolúciou. Subjektívne ma potešila miera vývojárskej pozornosti, nakoľko sú všetky oblasti vyplnené zaujímavými detailmi formujúcimi minulé udalosti odohrávajúce sa práve v týchto nehostinných prostrediach.

Istú výhradu by som však predsa len mal. V podzemných bludiskách je Texas Chain Saw Massacre snáď až príliš tmavý, takže sa v prostredí ťažko orientuje. Dokonca ani pri opakovaných prechodoch rovnakými prostrediami som si nikdy nebol celkom istý či vediem svoje kroky tým správnym smerom. Rozumiem, že tento efekt sťažuje pátranie po bezbranných utečencoch, no napriek tomu zastávam názor, že v konkrétnych momentoch naozaj nevidno ani na jeden meter. Neviem či šlo o autorský zámer, no ak áno, považujem ho skôr za výrazne viac kontraproduktívny než prospešný.

Naopak prvok, ktorý môžem naozaj pochváliť je zvuková stránka. Jednotlivými ruchmi a zvoleným (zámerne nepríjemným) hudobným podkreslením vývojári vytvorili skutočne skľučujúcu atmosféru, ktorá v kritických momentoch dokáže dostať diváka do úzkych. V tomto ohľade je herná verzia masakru motorovou pílou verná filmovej prvotine, ktorá obdobne využívala svoju atmosféru k čo možno najväčšiemu emočnému apelu na koncového diváka. Titul i pôvodnú snímku preto bezproblémovo môžeme zaradiť pod kategóriu znepokojivých počinov. Aj keď rád podotknem, že počas hrania dokáže byt onen pocit ešte väčšmi intenzívny. Ostatne, prežívate ho na vlastnej koži a ide o digitálnu záchranu postavičky, ktorú priamo ovládate prostredníctvom gamepadu.

A keď už som sa dostal k DualSensu, nedá mi nepodotknúť, že projekt sa môže pochváliť výbornými vibráciami adekvátne pulzujúcimi vašimi rukami. Sumo Nottingham tým činia prežívanie alebo krvilačné lovenie ešte viac adrenalínovým, v zásadných momentoch priam až extaticky uspokojujúcim. Len si vyskúšajte rozporciovať nejakú postavu po prvýkrát a takmer okamžite sa vžijete do myslenia psychopatického surovca tešiaceho sa na dobre prepečený steak z ľudského mäsa. 

Z tohto sa kult nestane

Videoherný The Texas Chain Saw Massacre, nanešťastie, nemá šancu stať sa identickou klasikou ako filmový kult desiaci divákov už takmer päť dekád. Je totiž vyložene schematický a prichádza iba s veľmi malým počtom originálnych nápadov, ktoré ho odlišujú od záležitostí ako Dead by Daylight alebo napríklad The Evil Dead: The Game. Hŕstka nových ideí tu, samozrejme, je, avšak vo výsledku ide o tvorbu hry podľa učebnice písanej práve smrťou za úsvitu. Cestička je už vyšliapaná a stačí na ňu nalepiť ľubovoľnú (úspešnú) značku, pričom hráčsky záujem sa jednoducho dostaví, keďže komunity pohybujúce sa okolo hororov sú jednoducho nesmierne oddané. Videli sme to pri zlej smrti, piatku trinásteho a teraz aj pri masakri motorovou pílou.

Má zmysel sa do tejto online záležitosti púšťať? V prípade, že disponujete nesmiernou láskou k filmovej sérii, prípadne ste sa už nabažili vyššie zmieneného projektu, no hľadáte veľmi podobnú alternatívu, určite áno. Takisto vám viem virtuálny masaker odporučiť v prípade, že ste nováčikom a už dlhšie ste chceli žánrový projekt vyskúšať. Servery sú plné, mnohí hráči sa stále učia adekvátne pristupovať k rôznym situáciám, takže štartovacia čiara je v zásade vyrovnaná, no a gameplay koncept stále prináša istý adrenalín alebo zadosťučinenie v prípade, že sa vám podarí chytiť i vyzabíjať celú skupinku skrývajúcich sa preživších, z ktorých sa razom stanú nebožtíci.

Problém osobne vidím v tom, že z dlhodobého hľadiska hra neponúka nič zaujímavé. Všetky dostupné prvky si vyčerpá približne v prvých piatich hodinách a následne len variuje to isté stále dokola. Viem si predstaviť, že to niekoho bude baviť, ja som sa však po čase predsa len nudil. To však môže byť v budúcnosti napravené, keďže (ruku na srdce) obsah bude postupne pridávaný – či už pôjde o postavy, nové úrovne alebo iný druh prídavkov.

V aktuálnej forme sa každopádne nadšenie nedostavilo. Kvality tu sú, no trvácnosť výrazne kríva ako Leatherface vo finálnej pasáži pôvodnej snímky. Uvidíme preto ako sa vývojári vysporiadajú s pridávaním obsahu a, hlavne, či si práve tento projekt nájde svoje miesto na hernej scéne. Momentálne ho rozhodne má. To je však logické vzhľadom k tomu, že vyšiel iba pred niekoľkými týždňami. Až čas ukáže či sa mu dostane plodnej budúcnosti alebo trpkého pádu do masívneho hrobu zabudnutia. Osobne by som si aktuálne netrúfal tvrdiť ako dlho tu s nami bude alebo nebude.

Komentuj!