Daydream: Forgotten Sorrow – Malé nočné mory trochu inak

Zosumarizovať moje celkové dojmy z Daydream: Forgotten Sorrow bude celkom náročné. Počas dvanástich hodín, ktoré som hre venoval som mal neustále rozporuplné pocity. Boli momenty, kedy som si hovoril, že mám pred sebou vynikajúcu hru, ktorá vytvorila niečo jedinečné. Rovnako som však zažil situácie, kedy som tvorcov preklínal a mal chuť s ňou úplne skončiť. Boli chvíle, kedy som hádankami jednoducho preplával, no rovnako som v určitých bodoch strávil niekoľko minút hľadaním riešenia. O výsledku tak nakoniec rozhodli až záverečné kapitoly, po ktorých som si mohol úprimne povedať, že dôjsť až na koniec stálo za to.

Recenzovaná verzia: PC

Hlavným hrdinom tejto plošinovky je chlapec menom Griffin. Spolu so svojim plyšovým medveďom Birlym musí prekonať nástrahy ľudskej mysle, snov a všetkej fantázie, ktorú si len vieme predstaviť. Bude musieť utekať pred nebezpečne vyzerajúcou rukou, nenechať sa zožrať veľkými pavúkmi, previezť sa na lietajúcom bicykli či sa dostať cez veľkú robotickú továreň. Čo ho čaká na konci? Odpovede na všetky dôležité otázky, ktoré si budete počas hrania určite klásť. Nezaobíde sa to síce bez pár zaváhaní, no v princípe by som mohol povedať, že po príbehovej stránke hra pre mňa žiadne sklamanie nepredstavuje.

Je pravda, že spočiatku som sa v jednotlivých udalostiach poriadne strácal. Prostredia sa neustále menili, jednotlivé oblasti do hry prinášali úplne nový tón a občas som vôbec nerozumel ako sa nám podarilo presunúť sa z miesta, ktoré vyzerá ako stará škola do našej detskej izby a podobne. To, že situácie sa neodohrávali v realite mi bolo od začiatku jasné. Koniec koncov, už len samotný názov hry naznačuje, že všetko čo vidíme je skôr surreálna verzia niečoho iného. Z toho striedania lokalít som bol navyše celkom zmätený. V závere však, našťastie, zapadol každý kúsok skladačky na svoje miesto, vďaka čomu sa mi podarilo poskladať celkový obraz.

Počas hrania som si celkom obľúbil aj postavy. Napriek tomu, že za celú dobu nepovedia ani slovo, priateľstvo medzi Griffinom a Birlym je veľmi úprimné. Rovnako zaujímavo je vykreslený aj vzťah s ďalšou postavou, ktorú stretnete o niečo neskôr. Navyše sa ukáže ako veľmi slušná lukostrelkyňa, ktorá neminie jediný terč. Veľmi užitočný talent. Spôsob, akým postavy navigujete, aby vám pomohli vo vašom postupe je spracovaný solídne.

Titulu pomáha aj jej celková atmosféra. Tvorcom z Frozen Line sa podarilo pomocou vizuálneho spracovania v každej jednej lokalite zachytiť či už krásu, alebo naopak nebezpečenstvo, ktoré vám neustále hrozí. Spomínam si napríklad na moment, keď sa mi podarilo utiecť z nebezpečného pavúčieho hniezda. Po tom ako som sa niekoľko minút presúval v oblasti, ktorá dýcha hororom, som sa náhle ocitol na rozkvitnutej lúke, kde všetky farby žiarili jasným farbami. To potrebné uvoľnenie skrátka prišlo v správnom momente a aspoň na čas som si mohol konečne vydýchnuť a nasať už spomínanú atmosféru.

Kde však hra vyniká najviac, je vo svojej nápaditosti. Napriek tomu, že nie všetky časti, ktoré nám tvorcovia priniesli, sú podľa mňa ideálne zvládnuté, veľmi ma prekvapilo koľko rôznych nápadov som tu mal možnosť vidieť. Ako som už spomenul, počas hrania prejdete obrovským pavúčím hniezdom, ďalej napríklad spustíte veterný mlyn, zalietate si bicykli od Jana Tleskača, ocitnete sa vnútri obrazu, a dokonca si užijete aj celkom zaujímavý súboj s mäsožravou kvetinou. Kreativitu tvorcom rozhodne nechcem upierať a najlepšie je na tom to, že som bol neustále zvedavý, s čím ďalším sa tu stretnem. Navyše je hra dostatočne dlhá na to, aby ste nemali pocit, že ju len tak preleteli, ako to bolo v prípade Planet of Lana.

Z toho všetkého je už zrejmé, v ktorých momentoch hra excelovala. No rovnako je potrebné si vysvetliť, prečo som tvorcov občas preklínal. Tak ako každá minca, aj táto má dve strany a bohužiaľ nie všetko sa podarilo tak, ako by som si predstavoval. Prvá vec, ktorá potrebuje doladiť je ovládanie. Nemôžem povedať, že by bolo zle vymyslené, no miestami som mal pocit, že postavy sa pohybujú veľmi krkolomne a v niektorých prípadoch nereagujú na zadané príkazy. Problém je aj ten, že sa vám počas hry dosť často mení uhol kamery, alebo budete musieť utekať pred nepriateľom, v horšom prípade sa snažíte preskakovať diery v podlahe. Nemôžem povedať, že by sa to nedalo zvládnuť, no bude vám chvíľku trvať, kým si na to zvyknete.

Problém mi tiež občas robili jednotlivé hlavolamy. Nechcem tvorcom nijakým spôsobom krivdiť, no miestami nebolo veľmi jasné, čo je vlastne vašou úlohou. Náročnejšie hádanky nie sú problémom, no mali by ste vedieť aspoň nejakým spôsobom pochopiť, čo sa po vás vlastne chce. V tomto prípade som však viackrát zažil časti, kedy som nevedel pochopiť prečo moja postava zabudla skákať, alebo sa nevedela postaviť na malú krabičku. V niektorých momentoch som si teda nebol istý, či som narazil na bug, alebo mám skúšať niečo iné. Väčšinou však platí, že je treba skúšať všetky možnosti. Skôr či neskôr pochopíte, aký krok je potrebné urobiť. Napriek tomu si však myslím, že väčšia intuitívnosť by nebola na škodu.

Moment, kedy som však začínal mať titulu plné zuby, prišiel v časti, keď som sa dostal do polorozpadnutého lunaparku, ktorý funguje ako náročná opičia dráha. Na tom v princípe nie je nič zlé, keby tvorcovia tak trošku nepozabudli, že celú hru nadizajnovali ako 3D titul. Kamera sa vám často dosť vzdiali od vašej postavy, aby ste mali výhľad na celú situáciu, no plynie z toho problém, že často nevidíte kam reálne skáčete. Nemáte žiadnu záruku, že lano, ktoré máte nad hlavou je skutočne priamo nad vami, alebo je kúsok naľavo. Takisto neviete posúdiť, či na plošinu pod vami dopadnete, alebo ju miniete o niekoľko centimetrov. Celú oblasť tak budete hrať v štýle – pokus, omyl. Tento problém sa síce prejavoval už skôr, no nikde nebol tak výrazne citeľný, ako práve v tejto časti. Možno mohli byť niektoré časti hry radšej spracované v 2D, aby ste sa takýmto nepríjemným situáciám vyhli.

Posledné čo by som ešte mal spomenúť je veľké množstvo nielen grafických glitchov, na ktoré som neustále narážal. Birly sa občas zasekne na plošine a odmietne ísť s vami ďalej. Postavy neustále prechádzajú cez určité predmety alebo sa zachytávajú vzduchu. Raz sa mi zase podarilo vyskočiť priamo na stenu a stál som asi na centimetrovej rímse. Podobných momentov je neúrekom, hoci vo väčšine prípadov vás nebudú nijakým spôsobom obmedzovať v hernom postupe. Ide skôr o maličkosti, no tvorcovia by ich rozhodne mali doladiť.

Ako som už povedal na začiatku, počas hrania som mal v hlave slušný zmätok. Ako ohodnotiť titul, ktorý ho dokázal fascinovať a frustrovať súčasne? Je to celkom náročná úloha, no ako som naznačil, všetko to za mňa vyriešil už spomínaný záver titulu. Práve tam ma totiž hra naozaj zasiahla a všetko dostalo svoj význam. Neviem či obsahuje aj alternatívny záver, no ten, ktorý som videl bol podľa mňa veľmi dobre napísaný a umocnil všetko, čo sa dovtedy odohrávalo.

Vo výsledku tak nakoniec vo mne prevažujú mierne pozitívne pocity. Vďaka silnému príbehu a obrovskej dávke kreativity si ma nakoniec Daydream: Forgotten Sorrow získal. Verím, že si titul obľúbia aj fanúšikovia titulu Little Nightmares, ktorý si dokonca v jednom momente tvorcovia aj pripomenú malým easter eggom. Je však treba skúsiť ešte doladiť to kostrbaté ovládanie a vychytať všetky grafické glitche, ktoré by mohli titulu uškodiť.

Komentuj!