Register

A password will be e-mailed to you.

Tvorcovia zo štúdia Supermassive Games sa už všeobecne považujú za špecialistov na hororový žáner, pričom po prvýkrát sa zapísali do povedomia hráčov veľmi úspešnou vyvraždovačkou Until Dawn z roku 2015, ktorá i naďalej zostáva exkluzivitou pre systémy PlayStation. Odvtedy sa však štúdio venuje svojej aktuálnej hororovej antológii The Dark Pictures, ktorej prvá sezóna má skončiť práve týmto štvrtým dielom s podtitulom The Devil in Me.

Recenzovaná verzia: PC

Štúdio momentálne patrí k tým najaktívnejším vôbec. Okrem letnej vyvražďovačky The Quarry, pôvodne pripravovanej exkluzívne pre už mŕtvu platformu Google Stadia, a ktorú možno považovať za priameho nástupcu spomínaného Until Dawn, štúdio vydalo aj next-gen patche pre prvé dva diely svojej hlavnej série The Dark Pictures, konkrétne pre Man of Medan a Little Hope. Až tretí diel, The Dark Pictures: House of Ashes, ktorý vyšiel minulý rok priamo pre novú generáciu PlayStation a Xbox, podobný update nepotreboval. A práve preto z dôvodu tak rýchleho vývoja a veľkého nasadenia štúdia sa štvrtý diel série očakával s istými obavami. Vydanie The Dark Pictures Anthology: The Devil in Me dokonca nestihlo tradičný halloweenský termín, čo mohlo signalizovať problematický technický stav. Potom sa právom objavili otázky, či  Supermassive Games dokáže vydať dve pomerne veľké hry za rok. Keďže som The Quarry nehral, odpoveď na túto otázku som musel hľadať pri hraní The Devil in Me.

Hneď na začiatok musím každopádne skonštatovať, že zasadenie The Devil in Me reprezentuje práve ten typ hororovej hry, ktorý mám najradšej. Zatuchnuté staré sídlo na odľahlom mieste, plné hádaniek či skrytých pascí je možno stokrát ošúchaný koncept, ktorý však aj po stý raz u mňa funguje a stále sa ho neviem nabažiť. K tomu treba dodať, že v rámci série The Dark Pictures sme sa podobného zasadenia doteraz nikdy nedočkali. V Man of Medan z roku 2019 sme sa ocitli na starej vojnovej lodi, v Little Hope z roku 2020 v malom americkom mestečku a House of Ashes z roku 2021 dokonca uprostred irackej vojny v ruinách starovekého chrámu.

V štvrtej epizóde s názvom The Devil in Me sa príbeh zameriava na piatich členov filmového štábu, dokumentaristov, ktorí prichádzajú do hotela na ostrove, aby nakrútili film o postave sériového vraha H. H. Holmesa. Režisér vie, že ich doterajšie projekty nemajú valný úspech, a tak sa snaží zachrániť svoj krachujúci seriál prijatím pozvania excentrického majiteľa hotela, ktorý je replikou slávneho hotela sériového vraha H. H. Holmesa. Čo všetko totiž nespraviť v snahe vytvoriť najväčšie dielo svojej kariéry?

H.H. Holmes je skutočná historická postava, označovaná aj ako “prvý a zároveň zrejme aj najväčší americký sériový vrah”. Faktom je, že koncom 19. storočia postavil v Chicagu hotel, v ktorom zavraždil niekoľko ľudí. Podľa príbehov, ktoré sú však už čiastočne mystifikáciou, nezabíjal svoje obete len tak jednoducho, ale využíval na to celý labyrint miestností a spletitých chodieb, pričom často používal smrtiace pasce. Holmes mal svoju diabolskú “dielňu” ukrytú hlboko v suteréne budovy a následne mal údajne vyberať veľké sumy za kostry zbavené mäsa a orgánov. Hotel, do ktorého sa vydá pätica dokumentaristov, je postavený podľa vzoru Holmesovej továrne na smrť. A ako už asi tušíte, aj táto skupinka filmárov je odsúdená na to, aby sa ocitla v tamojších dômyselne vymyslených pasciach.

Sám o sebe by tento koncept stačil na solídnu hororovú hru, avšak autori si zaslúžia osobitnú pochvalu za to, ako opatrne a  s citom pristúpili k niektorým aspektom, na ktoré iné horory rezignujú. Stále síce ide o niečo na spôsob béčkového hororového filmu, ale premyslenosť a skryté súvislosti, ktoré tu nie sú explicitne zreteľné, ma v rámci deja a celkového zasadenia príjemne prekvapili. Aj v prípade filmových béčkových hororov je častokrát dôležité, aký tvorca sa chopí daného námetu, či to pojme ako čisté remeslo, alebo do svojho diela zakomponuje aj niečo viac, čo je však určené len menšiemu, pozornejšiemu okruhu divákov. Samozrejme, u videohier je to skôr motivačná, nepovinná činnosť, vyžadujúca si oveľa pomalší postup hrou, prehľadávanie každého rohu a dôkladné zbieranie tajomstiev, ale odmenou pre náročnejších užívateľov daného diela býva oveľa lepší herný zážitok. Ale opäť, ten, kto chce, nemusí sa tým vôbec zaoberať a za každých okolností môže ako šialenec bežať k najbližším odomknutým dverám.

Ak sa teda rozhodnete hľadať rôzne stopy, ktoré sú tu v rozľahlom sídle zanechané a nebudete myslieť len na bezhlavý útek, postupne vám do seba zapadnú jemné náznaky charakteru vraha, jeho motivácie a spôsobu, akým tu vybudoval svoj projekt. Takto si vlastne priebežne a nevedomky skladáte jeho profil. Tvorcovia na tento aspekt kladú dôraz už od začiatku. Nezvykle dlhý čas totiž trvá, kým sa začne niečo skutočne diať. Už v reklamných materiáloch pred vydaním bolo uvedená, že tento diel The Dark Pictures Anthology bude netradične dlhý a hrateľnosť sa z bežných štyroch hodín, tak typických pre predchádzajúce diely série, dokonca zdvojnásobí. Sprvoti mi toto predlženie hrateľnosti prišlo ako pokus ju za každú cenu umelo natiahnuť. Keď partička filmárov/dokumentaristov prišla na ostrov, veľmi dlho potrvalo, kým vôbec dorazila do sídla. Najskôr si dvojica filmárov urobila menšiu horskú túru po skalách na maják na brale, týčiaci sa nad morom a potom druhá polovica zase pridlho (a v podstate zbytočne) skúmala okolie. V týchto chvíľach sa prakticky neudialo nič hororové a častým skákaním a šplhaním mi to pripomínalo akúsi drobnú reminiscenciu staršieho Tomb Raidera.

No ani po príchode do veľkej budovy, repliky Holmesovho hotela, sa až príliš dlho nič nedialo. Tento čas bol tradične využitý na predstavenie tamojších charakterov a rozvinutie vzťahov medzi nimi. Našťastie vo  chvíli, kedy som sa pýtal sám seba, kedy sa dej naplno rozbehne a kedy som už mal plné zuby náznakov romantiky, či režiséra a jeho úpornej snahy zaobstarať si cigarety, sa situácia začala lámať a odštartoval pravý interaktívny horor tak, ako to fanúšikovia Supermassive Games majú radi.

Druhá strana mince

Autor: Daniel Palička
Testovaná verze: PC

The Devil in Me, v pořadí čtvrtý díl hororové antologie Dark Pictures od vývojářů ze studia Supermassive Games, jsem si příjemně užil. Po nesmírně zdařilém akčňáku The House of Ashes, který se blíže zaobíral starodávnou sumerskou mytologií a nebezpečnými podzemními monstry, se tentokrát přesouváme do současnosti a sledujeme pětičlennou partu filmařů, kteří se ocitnou v záhadné, tajemstvím zahalené vile. Celkovým pojetím titul tematicky připomíná filmy ze série Saw, což jsem coby fanoušek této filmové ságy uvítal s nadšením. Ústřední parta je naprosto úžasná a pětici v čele s brýlatým režisérem Charliem jsem si doslova zamiloval. Postavy jsou sympatické, vzájemné interakce působí přirozeně a každý z hrdinů má dostatek prostoru, aby se vyprofiloval. Podle mého názoru jde z charakterového hlediska o jedny z nejlépe napsaných postav celé hororové antologie Dark Pictures. Pozitivně se mohu rovněž vyjádřit k prostředí. Sídlo je fantasticky nadesignované, autoři si s ním dali opravdu záležet a vypiplali jej do posledního detailu. Věřte mi, na klaustrofobní chodby a stísněné prostory budete ještě nějakou dobu vzpomínat.

První půlka příběhu je skvělá. Pomalý, pro někoho zbytečně rozvláčný úvod slouží jako pěkná výstavba k událostem, jež následují vzápětí. Atmosféra postupně houstne a hráč začne zjišťovat, že něco není v pořádku. Přibližně do poloviny jsem si děj maximálně užíval a hltal jsem každičkou sekundu. O to více zamrzí slabší druhá polovina, která rozhodně není špatná (osobně mi také přišla zábavná), ale ve srovnání s první, jež především vsázela na tajemno, vzájemnou nejistotu, vyostřené situace a celou škálu nebezpečných pastí, působí do značné míry tuctově. Hutná atmosféra jako by rázem opadla a najednou sledujete pouze generický slasher, jemuž chybí kouzlo. Záporák byl zajímavý, v rámci série šlo o příjemnou změnu, opět se ovšem nemohu ubránit drobné pachuti v ústech převládající z pozdějšího směřování zápletky.

Z hlediska hratelnosti jde o zaběhnutý standard, žádnou revoluci tedy nečekejte (s výjimkou několika nově přidaných a poměrně zbytečných funkcí). Obdobně se mohu vyjádřit ke grafickému hávu, jenž si udržuje solidní úroveň. Občas lehce zamrzí některé temné, skutečně nepřehledné prostory, v nichž by se nevyznal ani pes, ale jinak si nemám na co stěžovat. Interaktivní systém voleb opět nezklamal, vypíchnout bych mohl hned několik úžasných rozhodnutí, ve kterých je v sázce život některých členů (nebudu blíže specifikovat, abych cokoliv nevyzradil). Byť se nejedná o vrchol celé série, tak ve mně i přesto převládá spokojenost. Už teď se nemohu dočkat dalšího dílu – podle ukázky na konci se máme vážně na co těšit. Tak snad nás vývojáři nezklamou a druhou sérii odstartují ve velkém!

Hodnocení: 75%

Čo sa týka samotných piatich hrdinov, tí sú aj napriek snahe vykresliť ich charaktery skôr priemerní. Najstarší z nich, režisér a chronický fajčiar Charlie, ma bavil asi najviac a herečka Jessie Buckley v koži moderátorky Kate odviedla skvelú prácu pri dabingu. Na druhej strane je zase kameraman Mark, ktorý celkovo nepôsobil priveľmi dôveryhodne a jeho dabing pôsobil dosť nevýrazným, “mŕtvym” dojmom, a to aj vo chvíľach, keď som sa zo všetkých síl snažil, aby prežil. Osvetlovačka Jaime bola zase príliš feministicky sebavedomá a podobné, prakticky už povinné charaktery, tradične príliš nemusím. Viem, že v béčkových hororoch je tak trochu pravidlom, že tamojšie postavy rozprávajú vtipy aj vo chvíli, kedy by sme sa všetci zrejme krčili od strachu v kúte, no keď vám hra dáva možnosť ovplyvniť charakterové črty miestnych postáv, tak sa pýtam, že k čomu to je, keď sa ich autentická ľudskosť a dôveryhodnosť v niektorých momentoch úplne stráca.

Čo sa týka postáv, nesmiem zabudnúť aj na tradičnú postavu kurátora, ktorý je spojivom medzi všetkými časťami série The Dark Pictures. Aj tentoraz pôsobí skvelým dojmom a návraty k nemu medzi jednotlivými aktmi, kedy otcovsky ohodnotí váš doterajší postup hrou, boli vždy veľmi vítané a nikdy ich nebolo dosť.

Po technickej stránke nemám priveľa výhrad. Engine, ktorý používajú vývojári, sa počas celej série nezmenil, je vidieť, že ho majú v malíčku a je príjemné sledovať, akú cestu prešli od prvého dielu Man of Medan. V rámci krátkeho úvodu som mal pocit, že postavy majú trochu strnulý výraz, ale keď ústredná pätica vstúpi na scénu, technike Supermassive Games sa podarilo pokryť presvedčivou mimikou aj tie najjemnejšie detaily. Niektoré animácie sú tu trochu nadbytočné a pôsobia úsmevne (napríklad pomoc pri šplhaní druhej postave), no keďže sa v druhej časti hry táto technika používa iba minimálne, je možné to v pohode prehliadnuť. Vývojári určite odviedli dobrú prácu pri osvetlení. Veľmi často sa totiž potulujete tmavými chodbami osvetlenými len úzkym kužeľom vašej baterky, v ktorých poletujú čiastočky prachu. Vo chvíľach, keď sa na stenách rozsvietia lampy, ich silné svetlo takmer oslepuje. Aj napríklad sivobiela žiara mesiaca dodáva exteriérovým pasážam nádhernú atmosféru, pričom aj bez použitia HDR je na čo pozerať.

Čo sa týka zvukov, tie sú ešte na vyššej úrovni ako vizuál. V druhej polovici, kedy situácia graduje, väčšinu času strávite blúdením po hotelových chodbách, takže sa pripravte na príšerné vŕzganie a škrípanie zo všetkých strán. Vývojári sú natoľko skúsení, že presne vedia, kedy vás vystresovať gradujúcou hudbou a sprievodným zvukom a kedy je účinnejšie mŕtve ticho sprevádzané len počuteľným dýchaním postavy.

Pokiaľ ide o hrateľnosť, ak ste hrali niektorí z predchádzajúcich dielov série, viete, čo môžete približne očakávať. V tomto smere ide opäť o interaktívny film, pozostávajúci z množstva dialógov, z prieskumu a rýchlych časových udalostí (QTE), počas ktorých môže ktorákoľvek z hlavných postáv zomrieť. No vzhľadom na to, že tento diel je výrazne dlhší ako tie predchádzajúce, je tu podobných sekvencií o niečo menej, než napríklad v prvom Man of Medan. Tentoraz sa vývojári pokúsili postavy trochu odlíšiť aj z hľadiska herných mechanizmov. Napríklad majú k dispozícii rôzne druhy svetiel, ktoré im umožňujú posvietiť si na cestu. Okrem toho majú predmety, ktoré im umožňujú špeciálnym spôsobom komunikovať s prostredím. Mark má vedľa kamery tyč, pomocou ktorej sa môže dosiahnuť vysoké regále, Erin má mikrofón, ktorý jej umožňuje navigáciu pomocou zvuku, a režisér Charlie dokáže otvoriť zamknuté skrinky bez kľúča, len s pomocou karty. A hoci sú to len drobné vylepšenia hrateľnosti, určite sú v rámci série príjemným spestrením.

The Devil in Me nie je a ani nemohol byť žiadnou revolúciou v rámci série. Tej sa možno dočkáme až pri ohlasovanej druhej sezóne, ktorá pravdepodobne dorazí už na druhý rok. Vývojári teraz netlačili na pílu a snažili sa, aby hra a jej tempo boli vždy svižné a konzistentné. Tejto snahe napokon zodpovedajú až roztomilo jednoduché “pseudo-hádanky”. Napriek nespornej snahe priniesť niečo nové, opäť stavili na istotu a myslím, že sa im to v konečnom dôsledku vyplatilo. The Devil in Me určite nepobúri fanúšikov série a aj ja musím skonštatovať, že som strávil príjemných 8 hodín, pričom určite si v blízkej budúcnosti nenechám ujsť aj tradične dobre vymyslený Kurátorský režim, kedy sa na tamojší príbeh môžete pozrieť očami iných postáv.

Hru na recenziu poskytla spoločnosť

The Dark Pictures Anthology: The Devil in Me - Diabol sa skrýva v detailoch
The Devil in Me trvá dlhšie ako predchádzajúce hry v antológii, a ukrýva v sebe preto istú hĺbku, ktorá doteraz absentovala. Je však skrytá v detailoch, rovnako, ako diabol býva skrytý v zákutiach ľudskej mysle a je len na nás, či ho odhalíme.
Pozitíva
  • Príbehová línia a množstvo náznakov, skrz ktoré je postupne dávkovaná
  • Práca so svetlom a zvuková stránka hry sú na veľmi vysokej úrovni
  • Niektoré inovatívne herné mechaniky
Negatíva
  • Tradične miestami nelogické správanie postáv
  • Príliš dlhá úvodná časť
80%Celkové hodnotenie
Hodnotenie čitateľov: (3 Hlasy)
75%

Komentuj!