Register

A password will be e-mailed to you.

Immortals Fenyx Rising to nebude mať u viacerých jednoduché a to i napriek tomu, že ide o úplne novú značku populárneho a súčasne i zatracovaného Ubisoftu. V mnohom totiž až príliš nápadne pripomína sériu titul The Legend of Zelda: Breath of the Wild, ktorý žal v roku 2017 jeden úspech za druhým. No hoci sa inšpirácia touto sériou, konkrétne jej posledným regulérnym dielom nedá popierať, vo výsledku to vlastne nijak zvlásť neprekáža.

Recenzovaná verzia: PC

Za všetko pritom môže pomerne vtipný softvérový bug, ktorý sa udial počas vývoja Assassin’s Creed: Odyssey. Ľudskí spoločníci na lodi sa vďaka nemu zmenili na obrích kyklopov a vývojárskemu tímu ihneď došlo, že by nebolo zlé vytvoriť podobne ladenú záležitosť, no ďaleko viac zameranú na klasickú grécku mytológiu. A tak sa aj stalo, hoci oficiálne bol titul odobrený až po úspechu spomínanej Odyssey. Vtedy ho však ešte fanúšikovia poznali ako Gods and Monsters a k zmene došlo z pomerne kurióznych dôvodov, keďže pôvodné pomenovanie sa nepozdávalo výrobcovi energetických drinkov Monsters Energy. Čo k tomu dodať… No nakoľko je nový názov nielenže výstižnejší, ale i údernejší, nikomu to netreba mať za zlé.

V Immortals Fenyx Rising sa vžívate do roly obyčajného nízko postaveného vojaka, alebo vojačky (vzhľad si viete kedykoľvek zmeniť), snívajúcej o veľkých bitkách, no bez poriadnych skúseností. Po obrovskej búrke, ktorá zničila lode vašich spolubojovníkov, sa prebúdzate na brehu tajomného ostrova a zisťujete, že v nej niet ani živej duše. Teda svojim spôsobom, pretože všetky ľudské postavy široko ďaleko sú premenené na kameň, čo je údajne zásluha mocnej démonickej bytosti známej ako Tyfón. Aby ste ho však dokázali zastaviť a zrušiť kliatbu, budete potrebovať i pomoc bohov, ktorí sú síce v nedohľadne – no niečo podobné ešte nikdy nezastavilo žiadneho hrdinu, tak prečo by malo práve vás?

Ako ste už možno podchytili i z marketingovej kampane, Immortals nie je hrou, ktorá by sa brala príliš vážne. To však nie je nikdy na škodu a neustále dialógové prestrelky Prométea, slúžiaceho ako rozprávača príbehu a najmocnejšieho boha Dia, vedia občas slušne pobaviť. O to viac, že zasahujú priamo diania a nezriedka komentujú Fenyxovo konanie na Zlatom ostrove. Nie vždy ide o zásah do čierneho a miestami je humor naozaj detinský, lenže ruka v ruke s celkovou a mimoriadne prepálenou štylizáciou to vlastne ladí dokopy a vôbec to nepôsobí ako päsť na oko. Obecne pritom platí, že príbeh relatívne funguje i v tých vážnejších pasážach, ktorého zo všetkého najviac pripomínajú klasické Disneyovky. Zďaleka najočividnejšie sa pritom neprekvapivo triafa do animovaného Hercula z konca minulého tisícročia. Sympatickým bonusom je aj prítomnosť oficiálnej češtiny – na dlho poslednej u hrách z produkcie francúzskeho štúdia.

Príbeh je však jedna vec a hrateľnosť druhá. No a práve v tomto smere je viac než cítiť, že spoločne s Assassin’s Creed: Odyssey bol najväčším zdrojom inšpirácie už spomínaný Breath of the Wild. To vám nakoniec udrie do čí už v úvodných minútach a no nie je to len o prvotnom dojme, ale o rôznych drobných maličkostiach, čo na vás budú priebežne vyskakovať počas hry. Od dizajnu otvoreného sveta a jeho ladenia, ukazovateľa staminy, bez ktorého si neškrtnete nikde, spracovania dungeonov, krotenia mountov a tak podobne. Nie je pritom vôbec nutné, aby ste túto legendárnu záležitosť dohrali, stačí aby ste s ňou čo i len na čas prišli do styku.. A som si viac než istý, že nie každý to prehltne bez slov, čomu by sa mohlo predísť, ak by dával Ubisoft ešte hlasnejšie najavo, že sa snaží vzdať poctu tejto klasike. Lenže čo sa dá robiť… ani jej znalosť mi nezabrániť vysloviť, že Immortals Fenyx Rising má mimoriadne ďaleko od zbytočného, či rovno nevydareného klonu. Naopak, ide o tak šikovne namiešaný mix oboch vyššie uvedených značiek, že sa na naň vlastne nemôžem hnevať.

Hoci ma baví smer, akým sa uberá Assassin´s Creed v posledných rokoch, jedna vec mi predsa len až tak nevonia. Vývojári sa totiž posledné diely doslova predháňaju v tom, aby naservírovali čo najmasívnejšiu plochu a na kadekoho to už môže pôsobiť únavne. O to je mi sympatickejšie, že Immortals naopak poznajú mieru a po menšej úvodnej lokalite z prológu sa vám otvorí takmer celý svet, ktorý pozostáva iba zo štyroch klasických a patrične rozmanitých regiónov. No a k tomu prirátajte už len dva záverečné, pričom jeden môžete čiastočne skúmať od samého začiatku (ak si teda trúfate) a celé to dáva dohromady úplne ideálnu rozlohu. Nie je síce vyložene malá, ale ani zbytočne veľká a preplachtiť na vašich krídlach konkrétnu oblasť je otázkou chvíľky. Celkovo tu môžete stráviť ako dvadsať hodín, tak i trojnásobok, v závislosti od toho, ako poctivo budete vymetať každý kút. Všetko je iba na vás.

Potešujúce je i to, že sa pokračuje v trende, ktorý naznačila Valhalla. To znamená, že hoci si môžete odhaliť mapu každej oblasti zo sochy konkrétneho boha, nezaplní sa vám po tomto úkone žiadnymi otáznikmi, dokonca ani bodmi záujmu. Hra vám iba naznačí, kam by sa ste sa mali vydať v rámci hlavného príbehu a akúkoľvek ďalšiu exploráciu necháva výhradne na vašej osobe. Iste, ak nechcete vyložene tápať, môžete si vybrané lokality odhaliť manuálne z akéhokoľvek miesta – i keď vyvýšené sú, samozrejme, najideálnejšie – no nik vás k tomu nenúti a môžete sa spoliehať výhradne na minimapu, či na váš vlastný zmysel pre orientáciu. Jedna vec je však istá, prieskum prostredia je vďaka tomu omnoho zábavnejší a každé objavené miesto, ktoré predtým ušlo vášmu pozornému zraku, vás dokáže patrične uspokojiť. Len tak ďalej.

Každá oblasť je pritom doslova nabitá zabavnými aktivitami. Nič tu nie je len tak, aby bolo. V truhlách sa nachádzajú rôzne suroviny, či vybavenie vrátane nových skinov zbraní alebo brnení, nachádzanú ambróziu budete používať na vylepšovanie výšky vášho zdravia, Diove blesky prevážne získavané cez pokladnice Tartaru na zvyšovanie už skôr spomínanej staminy a cez plnenie rôznych výziev sa zase dostávate k Cháronovým minciam slúžiacim ako platidlo za tréning vašich schopností. Za týmto účelom sa musíte zakaždým vracať do Siene bohov, čo je vlastne jediný hub hry a tam upgradnuť vašu postavu, aby ste mali väčšiu šancu i v náročnejších potyčkách. Nebavíme sa pritom o klasickom levelovaní, či RPG prvkoch, nakoľko Immortals majú predsa len bližšie k starších Assasínom ako k akčným adventúram, ale to je úplne v poriadku.

Podstatné je, že všetko, čo robíte, má svoj význam a akokoľvek vo vás môže predstava preháňania sa po mape za týmto účelom vzbudzovať dojem grindovania, nie je tomu tak. Immortals totiž disponujú jedným nezanedbateľným tromfom a tým sú logické hádanky, príjemne odbúravajúce väčšinu stereotypu. No a vedzte, že ich nie je vôbec málo, pričom ich množstvo môže až nepríjemne zaskočiť tých, čo túžia len po jednoduchom prebiehaní z jedného miesta na druhé. Nezriedka sa totiž stáva, že dorazíte niekam a zistíte, že daná truhla, či miesto je nejakým spôsobom zabezpečené – no a nikto vám explicitne nepovie, čo máte robiť. To isté platí aj pri viacerých výzvach a jediné, čo pomáha je pozorný prieskum prostredia a následné využitie fyzikálnych pravidiel. Občas je riešenie až príliš evidentné, inokedy menej, no môže dôjsť i k tomu, že budete chodiť krížom krážom a nebude vám jasné, čo vám vlastne uniká. A keď vám to konečne dôjde, iba si udriete po čele a nebudete chápať, ako ste tým mohli zabiť toľko času.

Najväčšiu logickú výzvu však predstavujú už spomínané pokladnice Tartaru, čo je vlastne tunajšia obdoba dungeonov, respektíve vaultov zo Zeldy. Tie sú rozdelené do troch kategórií v závislosti od ich náročnosti a tie najťažšie vedia miestami naozaj potrápiť. Na boj v nich dochádza iba minimálne – pokiaľ teda priamo nenavštevujete bojové arény – a i napriek určitej linearite nie je vždy jednoduché splniť všetky nepovinné úlohy. Samotné princípy sa síce poväčšine opakujú, no hádanky nie (dôjde dokonca i na obrí pinball) a to som ešte nespomínal príbehové pokladnice ponúkajúce omnoho komplexnejšie prostredia a rébusy, no v konečnom dôsledku i patričnú satisfakciu prameniacu z ich pokorenia. Nie všetky mi síce prišli rovnako kvalitné, no to je už vec subjektívneho vnímania.

Príjemný je i však súbojový systém, ktorý sa zdá spočiatku až príliš jednoduchý – vlastne stojí iba na včasnom blokovaní a uskakovaní, no časom a cez získavanie nových schopností, či pasívnych bonusov začne časom naberať na väčšej komplexnosti. O vyloženej hĺbke síce nedá hovoriť, no metať okolo seba jedno kombo za druhým a postupne navyšovať udelené poškodenie dokáže byť patrične zábavné. Obzvlášť proti minibossom, či klasickým bossom, poskytujúcim trochu iný zážitok ako rádoví nepriatelia, ktorí sa po čase predsa len trochu opakujú.

Čo sa týka technickej stránky, PC verzia mi prišla v tomto smere viac než dobrá a ani hardvérová náročnosť nie je nijak zvlášť vysoká. Čo je rozhodne pozitívne, no má to i druhú stranu mince. Prepálený vizuál plný farieb zaujme ďaleko viac svojim art štýlom miestami pripomínajúcim populárny Fortnite, než vysokou mierou detailnosti. Grafická stránka je viac-menej priemerná a ani na najvyšších nastaveniach som nemal pocit, že by titul ťahal z výkonu maximum. No na druhej strane, bavíme sa o kúsku, ktorý súbežne vychádza i na Nintendo Switch, či Google Stadia a z tohto pohľadu dokážem oželieť i kvalitnejšie polygóny, respektíve animácie. O to to viac, že hra je vcelku plynulá a s vizuálnym spracovaním som vlastne nemal žiadny výraznejší problém. Dokážem však pochopiť tých, ktorí to budú vnímať opačne.

Immortals Fenyx Rising je nakoniec veľmi príjemným prekvapením a vlastne ma až mrzí, že bol vydaný v tak nabitom mesiaci, kde si na seba väčšinu pozornosti uzurpuje úplný iný titul. A hoci by som mohol vytýkať až prílišnú inšpiráciu Zeldou, aj napriek tomuto faktu – a možno i vďaka tomu – sa Ubisoftu podarilo vytvoriť kúsok, ktorý je patrične kvalitný, po celý čas zábavný a vo finálnom zúčtovaní sa mu nedá úplne upierať ani vlastná identita. Nebudem sa teda na nikoho hnevať a už len fakt, že sa takto mimoriadne vydarená inšpirácia dostáva ku všetkým fanúšikom najrôznejších platforiem je hodný pochvaly. No nabudúce, pokiaľ vôbec nejaké bude, by to chcelo ešte viac vlastných nápadov.

Hru na recenziu poskytla spoločnosť

Immortals Fenyx Rising – Bohovia a monštrá
Immortals Fenyx Rising je veľmi príjemným prekvapením a zo zdanlivo obyčajného Zelda klonu sa nakoniec vykľuklo mimoriadne zábavné dobrodružstvo plné humoru. A to nebola vôbec samozrejmosť.
Pozitíva
  • Dobrý vystavaný a nie príliš rozľahlý svet plný rozmanitých aktivít
  • Dôraz na logické hádanky, príjemne vyzývavé dungeony
  • Humor a všadeprítomný nadhľad
Negatíva
  • Tie najlepšie nápady už boli použité inde
  • Vizuálny štýl asi nesadne každému
  • Kamera je miestami až príliš vzdialená od vašej postavy
85%Celkové hodnotenie
Hodnotenie čitateľov: (1 Hlas)
86%

Komentuj!

komentárov