Register

A password will be e-mailed to you.

The Last of Us je jednou z najznámejších konzolových značiek a na to, aby sa nezmazateľne vryla ľudom do pamäte, ani nepotrebovala množstvo nadväzujúcich dielov, či spin-offov. Neil Druckmanovi a jeho tímu sa skrátka podaril husársky kúsok a výsledné dielo nielenže ustálo očakávania, ono ich vysoko prekonalo. Viac však už v našom nepravidelnom špeciáli Zapadnuté prachom.

Písal sa rok 2001, keď sa začal The Last of Us pomaly, ale isto, drať na svetlo. Neil Druckman prišiel ešte počas štúdia na univerzite s nápadom skombinovať hrateľnosť legendárneho Ica s post-apokalyptickou tematikou. Hlavným hrdinom mal byť policajný dôstojník, poverený dohliadaním na mladé dievča, no menší zvrat spočíval v tom, že kvôli jeho problémom so srdcom sa mala rola ochrancu priebežne vymieňať. Táto myšlienka bola neskôr rozvinutá a prepracovaná, základ však ostal na svojom mieste. Práce na The Last of Us však začali až v roku 2009, teda päť rokov po tom, čo sa stal Druckman členom vývojárskeho štúdia Naughty Dog.

Už vtedy nešlo o žiadnych zelenáčov na scéne, nakoľko títo americkí tvorcovia mali za sebou nielen oceňovanú trilógiu Crash Bandicoot (prvému dielu sa venujeme v historicky prvom článku Zapadnuté prachom), ale aj Jaka a Dextera, či prvé dva diely dobrodružnej série Uncharted. A práve jej druhý diel žal v tom obrovské ovácie, takže latka bola postavená vysoko. Vôbec po prvýkrát v histórii sa jeho vývojári rozdelili do dvoch skupín – jedna mala za cieľ vyvíjať tretí diel Uncharted, ďalšia túto úplne novú IP. Jej následné ohlásenie verejnosti v roku 2011 ešte viac posilnilo tlak na tvorcov, ktorí vedeli, že nemôžu sklamať. A my už, našťastie, vieme, že ani nesklamali.

Keď sa pozrieme na prvý diel tejto série z dnešného pohľadu, v niektorých oblastiach už logicky trochu zastaral. Toto sa však týka hlavne vizuálnej stránky. Konzola PlayStation 3 už v tom čase mlela z posledného a len o niekoľko mesiacov neskôr ju nahradil nový model. Lenže ak sa na tento titul pozrieme z pohľadu vtedajšej doby, išlo o jeden z najkrajších PlayStation 3 titulov a ani dnes nemôže nikoho vyložene urazit. Modely postáv pôsobia stále presvedčivo a občas slabšie textúry okolitého prostredia pomohol vylepšiť i neskorší PlayStation 4 remaster.

Hrateľnosťou však The Last Of Us nijak nezaostáva oproti svojej konkurencii, a to ani tej súčasnej. V rámci lineárnych third person strieľačiek, zameraných na príbeh, možno len ťažko vymyslieť niečo lepšie a funkčnejšie. Môžete namietať, že titul berie hráčovi príliš často ovládanie z ruky, môžete kritizovať občasné QTE, či mimoriadne jednoduché enviromentálne hádanky, ale svoj hlavný účel – slúžiť príbehu – to plnilo viac než dobre. Výborne zostarla aj akcia a oproti prvému, miestami až prehnane arkádovému, Uncharted pôsobí realistickejší survival prístup mimoriadne osviežujúco. Nepriateľov je predsa len pomenej, no rovnako aj nábojov a nezriedka je tak vhodnejšie využívať dostatočne funkčný stealth prístup. A keď už náhodou dôjde na priamy boj, napätie dokážu podporovať i také detaily, že crafting, či liečenie prebiehajú v reálnom čase a otvorením inventára si nezapauzujete hru.

Netreba si však nahovárať, že The Last of Us je primárne o hrateľnosti. Samozrejme, že nie je. Hlavným dôvodom, prečo hra uspela a v roku 2013 dominovala väčšine ankiet o hru roku (a to vyšli tak skvelé tituly ako Grand Theft Auto V, Bioshock Infinite, či Assassin’s Creed IV: Black Flag) bol príbeh. Ten sa dá pritom veľmi jednoducho zredukovať na obyčajnú cestu z bodu A do bodu B, ktorej dominujú akurát výborne napísané postavy a povyšuje ju až fantastický záver. O čo je však jeho kostra jednoduchšia, o to silnejšie je samotné podanie. Je to príbeh, kde neexistujú vyložene kladné, alebo vyložene záporné postavy. Vo svete sužovanom nepríjemnou a smrtiacou pandémiou je totiž primárnym cieľom prežiť a aj tí, ktorí balansujú na zdanlivo správnej strane, nie sú často až tak nevinní.

Inak tomu nie je ani u hlavného hrdinu, Joela Millera, s ktorým sa hráč zoznamuje ešte pred úplným začiatkom celej pandémie. Je to však len krátky stret a po tragickej situácii, ktorá by otriasla nejedným rodičom, sa dej posúva o dvadsať rokov dopredu. Z Joela sa stal medzičasom tvrdý a cynický pašerák, čo sa nechce na nikoho príliš viazať. No minulosť ho nakoniec dostihne a osud mu však predhodí mladé dievča, zhodou okolností imúnne voči vonkajšej nákaze. A hoci ju spočiatku berie iba ako prácu, vplyvom okolností a spoločne prežitého času postupne pookreje a vytvorí si kej silné otcovské puto. To nakoniec vedie až k pre mnohých šokujúcemu, no z jeho pohľadu vlastne úplne pochopiteľnému, činu. No niet sa čomu diviť, je len málo vecí, ktoré by rodič nespravil pre svoje dieťa.

Hoci je teda samotný dej zdanlivo jednoduchý, všetko je v ňom na správnom mieste a absentuje akékoľvek hluché miesto. Každá prežitá situácia, každá vzájomná záchrana, každý spoločný dialóg, nič nie je samoúčelné a hráč na úplnom konci rozumie, že tak muselo byť. Nechýba ani viacero silných momentov, pričom jedným z najpamätnejších sú žirafy, dokonale podtrhujúce ústredný motív „život musí pokračovať“ a slúžiace v danom momente ako potrebná katarzia pre postavu Ellie, ktorú silne psychicky poznamenala zimná kapitola príbehu.

Je The Last of Us dokonalou hrou? Ako sa to vezme. Pre niekoho určite bude, iný radšej ocení titul s komplexnejšou hrateľnosťou a dlhšou hernou dobou. Predsa len, na úplný koniec sa dokážete dostať aj za 12 hodín a aj keď k tomu prirátate mimoriadne kvalitné DLC s podtitulom Left Behind, dĺžka priechodu sa príliš nenatiahne. Záleží, samozrejme, i na zvolenej obtiažnosti, nakoľko Grounded prináša omnoho väčšiu výzvu (no zároveň zrejme aj väčšiu satisfakciu), lenže nie každý sa chce frustrovať a miesto toho chce radšej nasávať fantastickú, miestami až hororovú, atmosféru. No a tej má The Last of Us skutočne na rozdávanie, pričom o čo kratší je samotný zážitok, o to je v konečnom dôsledku intenzívnejší. Pomáha i skvelá hudobná kompozícia veterána Gustava Santaolallu (Držiteľ Oscara za Skrotenú horu a Babel).

Ak náhodou patríte k tým, ktorí tento klenot doposiaľ prehliadali, určite mu dajte šancu. Pokiaľ nie na „prehistorickej“ PlayStation 3, k dispozícii je aj už spomínaná PlayStation 4 verzia. Ani v jednom prípade síce nedostanete titul, ktorý sa dokaže graficky vyrovnať súčasnej špičke, no to od neho asi nikto súdny nemôže čakať – no čo je podstatné, ten zvyšok to hravo dorovnáva.

Komentuj!