The Shattering – Psychologická sonda do duše spisovateľa

Walking Simulátory, založené na enginoch Unreal, či Unity, tvorcovia často využívajú okrem relaxačných prechádzok aj na abstraktnejšie stvárnenie adventúrneho príbehu. Dobrým príkladom je hororová séria Layers of Fear, pričom s titulom The Shattering má spoločné nielen tieto základy, ale aj fakt, že vývojári opäť pochádzajú z Poľska.

Recenzovaná verzia: PC

Nové poľské štúdio s názvom Super Sexy Software reprezentuje najmä hlavná vývojárka Marta Szymańska, ktorá ich prvý počin pravidelne prezentovala vo svojich vývojárskych denníkoch. Po tvorbe rôznych 3D modelingov, či webdizajnov sa v súčasnosti štvorčlenné štúdio nakoniec rozhodlo pustiť do vývoja plnohodnotného psychologického thrilleru, založeného na báze walking simulátoru. Od začiatku im však bolo jasné, že v záplave podobných titulov sa musia niečím odlišovať a preto svoj počin postavili okrem netradičného chromatického vizuálu hlavne na výraznejšom príbehu a silnej psychologickej stránke.

V The Shattering sa totiž ujmete úlohy spisovateľa Johna Evansa, ktorý prežil tragickú nehodu a v dôsledku ktorej musel podriadiť hypnotickej terapii psychológa, snažiac si spomenúť na traumatický zážitok, potlačený jeho podvedomím. Celá hra sa teda odohráva v hypnotickom stave jeho chaotickej a rozdrobenej mysle. V nej mu je jedinou oporou hlas doktora, pričom ten mu dáva neustále rady ako postupovať. Prostredníctvom tejto metódy sledujeme prakticky cely Johnov život, od ranného detstva, cez drsný život v sirotinci, neskôr snahu získať zamestnanie – až po až po zlomovú udalosť, ktorá ho pomalými krokmi doviedla k samotnej katastrofe. Viac z príbehu vám však nebudem prezrádzať, aby som vám nepokazil prípadný zážitok. Iba dodám že príbeh je pomerne spletitý a nápaditý, vzhľadom na kratšiu herný čas, pohybujúci sa okolo štyroch hodín.

Celý tento príbeh je rozdelený do štyroch aktov, z ktorých každý zobrazuje jednu etapu Johnovho života, čo však neznamená že idú priamo podľa lineárnej časovej priamky. Napríklad hneď prvý akt zobrazuje udalosti, ktoré nasledovali až po tých, čo sú zobrazené v neskorších. No napriek tomuto faktu nepôsobí príbeh chaotickým a neusporiadaným dojmom, ba skôr naopak. Všetko je pomerne lineárne a už od začiatku je viac menej jasné k čomu smeruje, čo však, bohužiaľ, znamená, že absentujú výraznejšie prekvapenia… Z tohto dôvodu mi prišlo samotné záverečné odhalenie trocha mdlé a nie príliš prekvapivé, vzhľadom aj k tomu že celá hra akoby sa točila okolo tohto jedného bodu. A vôbec mi neprišlo, že by nejakým spôsobom mohlo zlepšiť Johnovi jeho život, ako tvrdil celý čas psychiater, dokonca skôr by som predpokladal opak.

Po technickej stránke The Shattering funguje úplne bez problémov. Za celý čas som nenarazil na jedinú chybu a je cítiť, že aj keď ide o prvotinu indie tvorcov, už majú bohaté skúsenosti s herným dizajnom. Váš postup sa ukladá pomerne často sám po checkpointoch, je v podstate tradíciou čo v rámci žánru walking simulatorov a samotná hrateľnosť je tiež, tak typicky žánrovo, veľmi jednoduchá. Pozostáva z prechádzania lineárnymi koridormi Johnovych spomienok, často zmiešaných s jeho fantáziou a odhaľovania čoraz viac skutočností o jeho živote.

Samotná interakcia sa obmedzuje na prostý pohyb, beh a občasné klikanie na predmety. Gameplay nič viac neobsahuje, dokonca aj hádanky prakticky úplne absentujú a to minimálne množstvo, ktoré hra obsahuje, vyriešite behom chvíle. Jednoducho povedané, všetko je podriadene plynulému odhaľovaniu príbehu a vzbudzovaniu najrôznejších emócii u hráča. Tu musím potvrdiť, že práve tento aspekt sa tvorcom podaril, vzhľadom k tomu, že napriek symbolickému vyjadrovaniu je pre premýšľajúcejších hráčov celkom jednoduché pochopiť celý príbeh.

Po vizuálnej stránke je celá hra, až na posledný štvrtý akt, tak trochu obyčajná, všetky zákutia Johnovej pamäti sú zafarbené do biela, či maximálne rozličných odtieňov šedej. Celý vizuál je založený na belasom, až monochromatickom nádychu, čo asi malo zvýrazniť, že všetko sa odohráva výlučne v hlave protagonistu. Pokiaľ je nejaký predmet zafarbený, znamená to, že je niečím výnimočný, alebo dôležitý a tým pádom aj v celkovej “hmlistej” atmosfére prostredia viacej vynikne.

Samotný vizuál je inak podriadený aj skutočnosti, že hra ako-taká sa zaoberá depresívnejšími a náročnejšími témami, ako strata rodičov, pokazené detstvo, šikana, trauma. Absentujú samoúčelné hororové prvky a vlastne aj celkovo hororová atmosféra, keďže tvorcovia sa nás snažia naladiť skôr na melancholickú, či až surrealistickú strunu. A tá býva často desivejšia, než množstvo samoúčelných hororových ľakačiek, či jednoduchých trikov, majúc za účel vyvolať zľaknutie, alebo rýchly, nečakaný šok. Je to ešte desivejšie aj preto, že všetko je šikovne ukryté pod maskou idylickej normálnosti.

Tvorcom The Shattering sa toto podarilo navodiť vskutku dobre a preto tento titul môžem pokojne odporučiť všetkým priaznivcom podobného typu hier.

Komentuj!