Zombie Army 4: Dead War – Krv čvachtajúca kooperácia

Zdá sa, že značka Zombie Army je rovnako nesmrteľná ako chodiace mŕtvoly, proti ktorým v rámci príbehu neprestajne bojujete. Rebellion Developments totiž vydáva už štvrtý diel a to i napriek tomu, že predchodca v podstate ukončil dejovú líniu tým, že sa vám podarilo zneškodniť všemocného Führera, vodcu hnijúcich légií, takže všetky mŕtvoly zostali bez organizácie a jednotky začali len bezcieľne blúdiť povojnovým svetom. To však bolo v roku 2015 a rovno na začiatku novej dekády identický vývojársky tím prichádza s ďalším pokračovaním, ktoré nadviaže priamo tam, kde Zombie Army trilógia skončila. To nesie názov Zombie Army 4: Dead War.

Recenzovaná verzia: PC

Len málokedy sa stáva, že sa pôvodnej spin-off značke podarí rozvetviť do plnohodnotnej série, ktorá sa na scéne objavuje pravidelne. Nazi Zombie Army, respektíve už iba Zombie Army, keďže kvôli cenzúram a podobným problémom bolo hanlivé a i v súčasnosti pre niekoho kontroverzné slovíčko z názvu vyškrtnuté, sa to podarilo. Prvý diel pôvodnej trilógie vyšiel ako samostatný dodatok k originálnemu Sniper Elite V2. Omnoho akčnejšia a hlavne podstatne brutálnejšia a humorne poňatá kooperácia hráčskemu spektru pomerne sadla, i keď je pravdou, že kritici boli striedmejší. Pokračovanie a následne kompletný balíček trilógie sa niesli v rovnakom duchu s tým, že takáto trojitá kombinácia získala najlepšie známy od kritikov (minimálne jej PC verzia), keďže ste v nej našli slušný zástup herného obsahu. Terajšia štvorka zasa nasleduje trend filmovej značky Rýchlo a zbesilo, čiže sa pokúša robiť všetko megalomanskejšie, s väčším počtom živých mŕtvol, výbuchov a dokonca i s dlhšou kampaňou. Nie je toho však už príliš?

Nové milénium, nové hordy

Tentokrát sa v rámci deja presúvame do Talianska (keďže v tomto prostredí sa odohrávalo i Sniper Elite 4), ktoré je zamorené mŕtvolami. Sprvoti sa zdajú armády zla pomerne dezorganizované, ale čoskoro zahajujú masívny útok, ktorý takmer úplne rozdrví všetok odboj. Prečo sa ale légie nemŕtvych zoskupili práve teraz? Ako je možné, že ničia takmer každý tábor vojakov a nechávajú za sebou len smrť a prach? No hlavnou otázku zostáva jediné, kto ich organizuje po smrti Adolfa Hitlera?

Zrejme vás takéto tvrdenie ani trochu neprekvapí, avšak príbeh rozhodne nie je devízou nového Dead War. V hre je prítomný snáď len kvôli tomu, aby všetko to strieľanie do polorozpadnutých lebiek malo nejaký zmysel a nepôsobilo ako samoúčelný balast bez opodstatnenia. Odhliadnuc teda od toho, že dejové peripetie vás nestrhnú a v praxi len jedným uchom načúvate tomu, čo máte ďalej urobiť a z akého dôvodu, takáto naratívna línia je funkčná. Na príbeh sa neapeluje, nie je stavaný na prvé miesto a vďaka tomu vynikne hrateľnosť, ktorá nie je zdržiavaná siahodlhými konverzáciami, pretože tie častokrát hráča nudia (kiež by takýto postup zvolili autori minuloročného Breakpoint, ktorý sa utápa v scenáristickej neschopnosti akokoľvek zaujať).

Povedz mu, aby strelil Burta Reynoldsa 

Predtým než sa pustím do podrobnej analýzy samotnej hrateľnosti, rád by som upozornil, že som si zvolil najťažšiu obtiažnosť a vyhýbal som sa postupu v štýle, kde len utekáte mapou a zabíjate minimálny počet protivníkov. Keďže v dokumente, ktorý sprevádzal kód k hre bolo jasne napísané, že multiplayerová časť hry bude funkčná pri vydaní, na dlhú kampaň som sa vydal ako sólo vlk bez tímovej podpory. Tieto fakty sú dôležité najmä pre pochopenie niektorých mojich výčitiek a negatívnych komentárov, ktoré sú úzko spojené s hrateľnosťou. Po tomto úvodnom upovedomení sa môžeme priamo presunúť k jadru hry.

Áno, tušíte správne, je ním strieľanie. Ak by hra, ktorá je založená na tom, že zbraňou mierite na protivníkov a následne ňou zabíjate zlyhávala v pocite zo streľby, len ťažko by sme na jej adresu mohli povedať čokoľvek pozitívne. Prípad Dead War to, našťastie, nie je. Zásluhou frenetického tempa sa ustupuje od akejkoľvek simulácie a prechádza sa k svižnej arkáde, ktorá sedí prítomnému tempu. Protivníci nepôsobia ako besné stádo, ktoré sme mohli vidieť vo World War Z a základné monštrá sa pohybujú skôr pomalšie. Vďaka tomu máte možnosť využívať ako prítomné samopaly, tak rôznymi brokovnicami rozštvrtiť pokojne päť príšer súčasne (nehovoriac o vylepšeniach, ktorým sa ešte budeme venovať neskôr).

K pocitu satisfakcie dopomáha fakt, že sa zombie alebo akákoľvek iná variácia živých mŕtvol postupne rozpadá. Keď ňou preletia broky, telo nezostane vcelku, vystrekne z neho krv, odletí mu hlava, rozletia sa ruky alebo sa stane niečo podobne morbídne. Po každom výstrele sa tešíte na čvachtavý zvuk, ktorý sprevádza fontána krvi a po tejto stránke je vo všeobecnosti všetko v poriadku. V konkrétnych leveloch je priestor pre presné ostreľovanie z pušiek, dokonca i pre nekonečné salvy z burácajúcich samopalov, ktoré sa bijú s mľaskavým žuvaním mŕtvol, desivými ruchmi okolia a odstrašujúcimi pokrikmi inteligentnejších zombie, ktoré zintenzívňujú pocit skľúčenosti a permanentne prítomného ohrozenia. Čo je však hlavné, spoločne to výborne funguje a tvorí zábavný, svižný stavebný kameň hrateľnosti.

Vývojári šikovne využívajú masívnych počtov nepriateľov, nezaťažujú vás nedostatkom munície (čo bol problém napríklad kooperačného zlyhania menom Overkill’s The Walking Dead) a rovnako vám nikdy nedávajú vydýchnuť. V tomto ohľade Rebellion Developments nechýba sebareflexia a sú si vedomí, že so survival prvkami by nepochodili a preto sa snažia excelovať v rámci dynamického strieľania, pričom toto rozhodnutie plne kvitujem a som rád, že značka zostáva verná svojmu typickému štýlu. Či už ste v koridoroch alebo otvorených prostrediach, všade navôkol vám hrozí nebezpečenstvo a vedzte, že sa častokrát v priebehu sekúnd musíte rozhodnúť, čo ďalej urobíte.

Nerád by som tu hovoril o taktizovaní, avšak sólo hranie vám umožňuje postupovať predsa len o niečo pomalšie a s dávkou sofistikovanosti. Môžete šikovne lákať nepriateľov do uličiek, kde sa s nimi ľahšie porátate, využívať granáty a všetky po mape skryté zbrane. Alebo si nájdete vyvýšenú pozíciu, kde sa na moment utáboríte a puškou si aspoň sčasti prečistíte cestu (nechýbajú ani ikonické X-Ray spomalené zábery, pričom tentokrát môžete živým mŕtvym roztrhať žalúdok, čo je mimoriadny uspokojujúci pohľad).

Výdatnou porciou krvi vás odmenia napríklad aj úzke koridory, do ktorých sa natlačia desiatky zombie a tie v priebehu sekúnd skosíte, až po nich zostanete len čľapkajúci potôčik krvi a zmes najrôznejších končatín bez známych majiteľov. Je to naozaj brutálny zážitok a hoci nejde o realistické násilie, groteskný charakter vybuchujúcich tiel, páliacich sa mŕtvol sprevádzaný až satiricky vyznievajúcim hudobným podkladom, ktorý humornejšie poníma osvedčené hororové tóny, musí ulahodiť každému žánrovému milovníkovi.

They are coming to get you, Barbara!

Rozloženie a vystavanie úrovní priamo nahráva plynulosti bojovania, pričom nemáte pocit nepríjemného uzavretia. Nielenže sa interiérovo a exteriérovo jedná o pôsobivé kulisy plné drobných detailov, príjemných Easter eggov a skrytých zberateľských predmetov (zabíjanie živých zombie rúk s vlastným menom je parádnou vedľajšou činnosťou, doplnkové komiksy a klasické spisy zasa rozvíjajú pozadie udalostí), ale úrovne fungujú aj z gameplay stránky. Väčšinou je kam uniknúť, stiahnuť sa, kde si doplniť muníciu a všetky potrebné predmety (krabice s nábojmi, debny s ťažkými guľometmi a fantasy puškami, prípadne žlté kufríky so špeciálnymi tlmičmi) sú férovo rozmiestnené naprieč prítomnými kapitolami. To dopomáha súdržnosti akcie a naznačuje, že tvorcovia dokážu ponúknuť výzvu bez toho, aby hráčom umelo znepríjemňovali strieľanie alebo prechod oblasťami. Dokonca šikovne dopĺňajú tradičné strieľanie vhodne umiestnenými výbušninami, prípadne špeciálnymi pascami (vrtuľa, ktorá načas zmasakruje každého okoloidúceho je akousi svojskou no brains edíciou vianočného Sám Doma).

Okrem toho umne využívajú viaceré druhy monštier, ktoré postupne predstavujú a kombinujú. Postupom času sa takýmto spôsobom akcia ešte väčšmi zrýchľuje, pretože ste postavený pred svižnejšie beštie, prípadne pred väčších gigantov, ktorí jedia muníciu s nadšením zanieteného vorkoholika. To samotného hráča stimuluje k využívaniu rozličných postupov a stratégií, ktoré do fundamentálneho elementu, ktorým je streľba, prinášajú výživnú porciu diverzity a nutnosti aplikovať odlišné prístupy (to znamená, že run and gun nie je vždy ideálnym riešením rovnice). Napríklad si doteraz pamätám nepríjemných ostreľovačov vo vodou zaplavených uliciach, kde som sa musel skrývať v interiéroch a postupne odstraňovať nebezpečne sa presúvajúcich nemŕtvych útočníkov. Vyrastených podpaľačov by ste sa mali strániť a eliminovať ich z diaľky, proti zombie tanku (áno, zjavne už aj obrnené transportéry vstávajú z mŕtvych) vám pomôžu už len granáty alebo tri pásy plné munície.

Niečo tu hnije! 

Problém nastáva najmä v momentoch, kedy si uvedomíte očividnú schematickosť v rámci umelo naťahovaných postupov. Je pravdou, že nie vždy ide výhradne o to niekam sa dostať, ojedinele napríklad staviate bombu alebo cestuje loďou po zatopených Benátkach, avšak v praxi sa náplň úloh krúti okolo troch identických postupov – otvárania dverí, obraňovania určitej pozície a prechádzania lokácií. Pomerne archetypálna náplň, kde by som aspoň raz za čas uvítal akýkoľvek svieži vánok, ale ten neprichádza, skôr naopak. Tieto jednoduché úkony sú spravidla umelo naťahované, či už nekončiacimi prívalmi mŕtvych, ktoré po niekoľkých desiatkach minút začnú frustrovať (naozaj, nutnosť počas niektorých levelov neustále bojovať a nemožnosť vystrieľať všetkých a všetko je otravnou prekážkou) alebo klasickým postupom, kde prídete ku dverám a zistíte, že potrebujete tri kľúčiky k postupu ďalej. To je určitým spôsobom autorská neschopnosť prísť so zaujímavou náplňou a približne v polovici hry začnete byť predsa len trochu otrávený opakujúcimi sa úlohami.

A to tak trochu platí o strieľaní, aspoň v prípade, že sa rozhodnete hrať osamotene a bez pomoci trojčlenného tímu. Počet nepriateľov totiž zostáva rovnaký a nekompromisne sa drať každou hordou v neskorších fázach alebo pri dlhšom hraní bez prestávky znudí. Nemyslím tým, že by sa vytrácala zábavnosť, avšak rovnako ako dovolenková destinácia, po čase zovšednie. Nič sa síce výrazne nezmenilo, ale vy nadobudnete pocit, že je už toho dosť a fungujúce mechaniky sa premenia v rutinné činnosti. To bude ale pravdepodobne prekážať výhradne hráčom, ktorí sa pustia do hry osamotene, keďže v kooperácii sa jednak zábava znásobuje a navyše vám s nepriateľskými jednotkami pomáhajú kolegovia, vďaka čomu na monotónnosť ľahšie zabudnete.

Futurizmus po druhej svetovej vojne 

Voľba postavy je výhradne kozmetickým doplnkom (samozrejme, že prítomné charaktery sú rozdelené tak, aby pôsobili politicky korektne a zavďačili sa každému), avšak systém vylepšení dokáže zamiešať karty. Kvôli nemu ste ochotný prehľadávať oblasti a nadchádzať zašité balíčky s vylepšením, ktoré využijete na typickom workbench stole. Ten nájdete vždy v takzvanej Safe Room, ktorá sa nachádza spravidla na začiatku akejkoľvek misie. Za vylepšenia si po dosiahnutí určitej úrovni môžete vytvoriť užitočné upgrady ako napríklad elektrizujúce guľky, ohnivé broky a podobné, ktorý výrazne ovplyvnia tempo akcia a jej náročnosť. Treba dodať, že v každom leveli možno nájsť nový balíček a preto si vždy v ďalšej úrovni môžete kúpiť užitočný prídavok k zbrani. S narastajúcimi úrovňami súvisí i získavanie rôznorodých schopností, pričom ako to býva, niektoré sú užitočné, iné ani veľmi nie.

Menší problém mám s faktom, že hra má pred vydaním množstvo DLC obsahu, ktorý by mal byť súčasťou plnej hry úplne zdarma. Naozaj nechápem prečo pri “horibilnom” počte štyroch až piatich zbraní musí byť pred vydaním dostupná DLC pištoľ, puška alebo samopal za poplatok štyroch eur. To sú naozaj žalostné praktiky, ktoré prevládajú vo veľkom množstve hier a ja dúfam, že sa ich konečne zbavíme, pretože to za prvé zúži už tak nie je veľmi bohatý výber strelných zbraní a za druhé podobné DLC len zapĺňajú políčka toho, čím sa pýšia rôzne Deluxe edície, za ktoré si teda solídne priplatíte. A to sú tie zbrane už pochopiteľne vytvorené, sú súčasťou hry, akurát skryté za finančnou bariérou, ktorá mne osobne morálne prekáža a svedčí o dravom marketingu štúdia Rebellion.

Tak kedy máme očakávať ďalšie pokračovanie?

Zombie Army 4: Dead War síce nie je dokonalé ani bez očividných vád, ale sami seba by sme sa mali opýtať, kedy tu vlastne bola kvalitná kooperačná strieľačka? Na World War Z sa pomerne rýchlo zabudlo a predtým tu bol Strange Brigade, avšak to sme už dávno v minulosti, konkrétne v roku 2018. No a Warhammer: Vermintide II nemožno nazývať strieľačkou, i keď sa jedná o striktne kooperačnú záležitosť, v ktorej kosíte zástupy a zástupy odporných oponentov. Vďaka tomu je Dead War síce jednoduchou, no v rámci prítomnej konvenčnosti a hernej tradičnosti, zábavnou záležitosťou, ktorá nechce byť žiadnou revolúciu, ale slušným žánrovým adeptom, do ktorého sa s chuťou pustíte (v kooperácii pokojne i viackrát). A túto úlohu Rebellion Developments bezproblémovo spĺňa. Navyše autori už majú v rukáve niekoľko rozšírení (nie patetické zbrane za poplatok, ale plnohodnotnú kampaň) a ja dúfam, že do Dead War pridajú čo možno najviac obsahu. Úplným záverom len možno dodať, že ak bažíte po frenetickej akcii pre kamarátov, i seba, nového dielu Zombie Army sa báť nemusíte. Takže k pocte zbraň a snáď sa stretneme na bojovom poli v niektorej z dostupných kampaní.

Komentuj!