Filmová recenzia Hellboy

Komiksovým fanúšikom rozhodne netreba predstavovať postavu mohutného diabla menom Hellboy. V týchto sférach sa jedná o legendu a ikonu, ktorá je známa každému čitateľovi obrázkových príbehov. Ani filmoví nadšenci však neboli ochudobnení o tohto červeného lovca démonov a príšer. Guillermo del Toro, ktorý je v Hollywoode známy svojimi bizarnými príbehmi a postavami, nám v roku 2004 priniesol tohto nekonvenčného hrdinu na plátna kín. Je nutné dodať, že jeho spracovanie si pochvaľovali ako kritici, tak aj bežní diváci, vďaka čomu vzniklo pokračovanie s názvom Zlatá armáda. Ďalej malo nasledovať opulentné finálne trilógie, ku ktorému však nikdy nedošlo, keďže by stálo až príliš veľa peňazí – aspoň tak znejú oficiálne vyhlásenia. Po jedenástich rokoch sa tak Hellboy do kín vracia, tentokrát s novým hercom, novým režisérom a iným scenáristom. Ako to dopadlo? 

Bohužiaľ, skvelá predloha Mika Mignolu sa nedočkala tak kvalitného filmového zoskupenia ako naposledy. Na režisérsku stoličku sa tentoraz posadil Neil Marshall a v prípade, že je vám toto meno povedomé, tak výhradne vďaka menej známym záležitostiam, ktoré nikdy nešetrili násilnosťami. Môžeme spomenúť Súdny deň, kde sa ako akčná hrdinka predstavila Rhona Mitra, prípadne Tales of Halloween, poviedkový gore horor, kde si Neil, ako množstvo ďalších režisérov, natočil svoj vlastný desivý príbeh. V seriálovej tvorbe sa mu už darilo o niečo viac, nakoľko režíroval dve epizódy seriálu Game of Thrones, pracoval aj na Hannibalovi, či vo westernovo ladenom sci-fi Westworld. Scenár zasa zaštítil Andrew Cosby, ktorý ešte nezaznamenal výraznejšie úspechy. No a práve v tejto riskantnej ústrednej dvojke tkvejú najväčšie problémy nového Hellboya. Je totiž nezvládnutý ako po režisérskej, tak i scenáristickej stránke a už teraz môžeme prezradiť, že sa jedná o niekoľkonásobne horšie spracovanie, ako to od Guillerma del Tora.

Príbeh je pomerne jednoduchý, nakoľko využíva v podstate úplne základné naratívne prvky, ktoré sú, občas aj násilne, pozliepané do nedobre pôsobiaceho celku s absenciou postupného vybudovania dramatizácie. Do podrobných analýz deja sa netreba ponárať, stačí ak budete vedieť, že Mila Jovovich stvárňuje čarodejnicu Nimue, ktorá, ako to tak býva, chce ovládnuť celý svet, respektíve priniesť mu záhubu. Je teda len na našom červenom diablovi, aby jej úsilie prekazil. Ak si niečo na Hellboyovi všimnete už z úvodu, je to fakt, že pôsobí ako doslovná a pedantná replika komiksového príbehu. Zachováva sa aj línia s kráľom Artušom, ktorá sa vyskytuje na filmovom plátne príliš často a trošku svojou prvoplánovosťou obťažuje.

Čoskoro nadobudnete pocit, že toto všetko je súčasťou akéhosi komplexnejšieho diela. Diela, v ktorom predošlé dve vydania vysvetľovali príbehové pozadia postáv, rozvíjali vzťahy medzi nimi a načrtli budúce udalosti – a tie rozvinie práve súčasný príbeh a ukončia ďalšie dve nadchádzajúce čísla. Všetko plynie až nepríjemne rýchlo, rozpráva sa skratkovito, občas niektoré momenty nedávajú zmysel a každá druhá veta musí byť suchá hláška, pričom raz sa divák zasmeje, inokedy zasa nie. Vtipy sú však podávané s takou kadenciou, že niektoré ani nestíhate zaregistrovať a už by ste sa mali opäť zabávať.

V priebehu deja sa na obrazovke strieda jeden charakter za druhým, no sú to len bábky na strunkách, ktoré vás príliš nezaujímajú. Musia urobiť toto alebo tamto, povedať túto vetu, pretože si to scenár vyžaduje. Avšak film je vedený takým smerom, v ktorom každý jeden záber musí priniesť nové prostredie, akciu alebo CGI efekty a zabúda sa tak na zarývanie sa pod kožu týmto charakterom. Otcovský vzťah nefunguje, partnerské vzťahy nefungujú, vnútorný boj pekelného chlapca nie je dostatočne vykreslený. Niektoré príbehové zvraty sú absolútne zbytočné pre dej, či nevyužité adekvátne, konflikty pôsobia vykonštruovane a celá scenáristická kostra sa rozkladá do nesúrodého zážitku.

Aj pomerne kreatívny antagonista, ktorý bol rozkúskovaný a ukrytý po celom svete a jeho konanie je veľmi rýchlo potlačené archetypálnymi cieľmi a takmer nulovou interakciou s hlavným hrdinom. Teda s výnimkou posledných desiatich minút. Keď už nič iné, samotný Hellboy v podaní Davida Harboura je azda najsvetlejším bodom dvojhodinového programu. Je drzý, arogantný a surový, až ma mrzí, že sa dočkal takto neúctivého filmu. Všetka jeho snaha tak vyjde navnivoč, nakoľko šanca na akékoľvek pokračovanie alebo filmový reparát je nulová. A to aj napriek tomu, že koniec snímky disponuje otvorenými dvierkami pre budúcnosť.

Kameňom úrazu sú aj akčné scény. Už dlho som nesledoval nič tak výplachové a mdlé, keďže väčšinou je režisér v podobných pasážach úplne stratený a nevie ako zaujať. Aj momenty, ktoré mohli na papieri pôsobiť dobre a takpovediac “cool” vyšumia, keďže sú natočené vyložene rutinne. Treba však uznať, že v minimálne dvoch prípadoch film chytí o niečo väčšie grády. To keď Neil Marshall vloží do pozadia solídny rokenrolový hudobný podklad a celú scénu zosníma na jeden nezostrihaný záber, čím všetko naberie poriadnu dynamiku. Vďaka jeho takmer až neukojiteľnému apetítu po krvavých fontánach má akčné mordovanie odrazu šťavu a filmu by rozhodne prospelo viac takýchto momentov. Niečo podobné sme videli i v kostolnej scéne v akčnom trháku Kingsman. Matthew Vaughn je síce v podobných scénach zručnejší, avšak Neil sa mu značne priblížil.

Ak príde na rad téma CGI, na túto komiksovú novinku sa valí vlna kritiky. Podľa mnohých názorov špeciálne efekty nepôsobia vôbec dobre a výslednému projektu skôr škodia. Áno, je pravdou, že miestami nie sú najlepšie a oproti spoločnosti Weta Digital a ich umeniu, ktoré predviedli v Aquamanovi pôsobí Hellboy ako veľmi chudobný príbuzný. Na druhej strane však filmu nechcem krivdiť a musím sa uznať, že niektoré scény pôsobia vďaka využitiu moderných technológií naozaj pompézne a aj monštrá sa dočkali solídnej dizajnovej práce.

Nie, rozhodne nepôsobia realisticky, avšak je skutočne férové chcieť od desiatky metrov vysokých obskúrnych monštier požadovať nejakú autentickosť? A tým sa dostáva aj k faktu, že všetky tie ukážkové brutality a aj pekelná podobizeň sveta sa v snímke nachádza iba kvôli trailerom. Reálne totiž nemá ani jedno zo zmienených zásadný dopad na dej a oba prvky slúžia na zatraktívnenie trailerov. Je to škoda, keďže by som si rád pozrel v Neilovej réžii surové sekanie obrovských oblúd ohnivým mečom, lenže práve toho sme sa už nedočkali.

Nové filmové spracovanie legendárneho komiksu Hellboy pôsobí ako degradácia celého subžánru, ktorý za posledné roky prešiel evidentným vývojom, či už technickým, scenáristickým alebo aj kvalitatívnym. Mali sme tu totiž projekty ako trilógiu Temného Rytiera od Christophera Nolana, posledného a emotívneho Logana v surovom post-apokalyptickom prostredí, dokonca aj minuloročný Black Panther dokázal, že filmy inšpirované komiksami môžu pôsobiť vyspelo a ich cieľovou kategóriou nie sú nutne len tí najmladší diváci. Hellboy však dokáže uspokojiť iba tie najelementárnejšie divácke požiadavky. Servíruje nám hlúpy a nekonzistentný scenár, prepálenú, ale v rámci možností zábavnú, gore brutalitu, no vo finále pôsobí ako projekt, ktorý bol nakrútený niekedy pred desiatimi rokmi, kedy ešte neboli stanovené jasné mantinely pre komiksový žáner. Stal sa tak čisto béčkovou zábavou toho najjednoduchšieho druhu, kde by sa vôbec nič nestalo, ak by šiel rovno na DVD nosiče.

Komentuj!