Značka Resident Evil sa celosvetovo teší obľube. Kedysi hororová herná séria sa však už dlhšie uberá akčnejšími krokmi, čo nie je všetkým pochuti. Lenže čísla hovoria za všetko. Resident Evil 5 sa stal najúspešnejšou hrou štúdia a relatívne kritizovaný Resident Evil 6 jeho úspech takmer dorovnal.
Capcom sa však súčasne pokúsil o návrat ku klasike a v roku 2014 vydal novú verziu remaku Resident Evil pôvodne určeného pre GameCube. Komerčný úspech štúdio príjemne zaskočil a dal im jasný signál, že fanúšikovia chcú viac. Je to paradoxné, pretože práve slabšie čísla predajnosti remaku z roku 2002 boli jedným z dôvodov, prečo Capcom zmenil smerovanie značky. Tohto roku si môžeme na našich PC, PlayStationoch a Xboxoch vyskúšať aj remasterovaný nultý diel a ten potvrdil záujem o klasiky v novom šate. Nie je to prekvapením, keďže ponúkajú príjemnú alternatívu k novému smerovaniu série.
Ak si chcete iba zastrieľať v hororových kulisách, voľba je jasná. Ale pokiaľ túžite po naozaj desivom zážitku, remastery klasík z 2002 sú ideálnymi voľbami. Ponúkajú nepomerne variabilnejší gameplay, kde musíte naozaj taktizovať a pri hádankách používať mozog. Atmosféru budujú aj statické uhly kamery, keď často nevidíte, čo je pred vami, ukladať si môžete len na vybraných miestach a len pokiaľ máte pásku do písacieho stroja, inventár je obmedzený, nábojov je menej. Môžete namietať, že práve preto máte radšej novšie časti, lenže ruku na srdce – o vášho hrdinu sa v nich budete báť oveľa menej a pravdepodobne si nebudete tak vážiť každý výrazný posun v deji.
Príbehovo ide o porovnateľné záležitosti. Zásadná zmena je len v tom, že nové diely sú zameraním globálnejšie. Niekomu môže viac vyhovovať pôvodný štýl, ale v oboch prípadoch ide o hororové béčka s deravým dejom a klišovitými dialógmi. Potrebám zážitku to plne vystačuje, ale o scenáristický skvost naozaj nejde. Postavy ako Leon, Chris, Jill, Wesker, Ada sú síce nepomerne zaujímavejší ako novšie prírastky, ale Capcom si je toho vedomý a patrične ich využíva aj v modernej ére.
Porovnanie z audiovizuálneho hľadiska by nebolo úplne fér, hoci remastery v tomto aspekte až tak zásadne nezaostávajú. Po stránke akcie už podľa predpokladov áno. Ovládanie v starších častiach bolo komplikovanejšie, postavy sa horšie otáčali a vďaka uhlom kamery ste boli niekedy nútení strieľať naslepo. HD verzie síce priniesli možnosť voľby medzi klasickým a súčasným ovládaním, ale išlo len o čiastočné zlepšenie.
Zamrzí aj menšia užívateľská prívetivosť. Obmedzený inventár je do istej miery v poriadku, ale je rozdiel, či v ňom máte len zbrane, náboje, liečivé rastlinky, či spreje, alebo aj predmety potrebné pre ďalší postup. Tieto neduhy sú ešte citeľnejšie u Resident Evil Zero, pretože predmety musíte neustále vyhadzovať z inventára a vracať sa po ne. Ani ovládanie druhej postavy nie je vyriešené úplne ideálne. Remaster v tomto nepriniesol žiadnu zmenu.
Ak hľadáte odpoveď na otázku, čomu sa oplatí dať prednosť, je to len o vašich preferenciách. Aj klasiky majú svoje čaro a i keď niektoré stihli neodškriepiteľne zostarnúť, Resident Evil HD a Resident Evil Zero HD majú čo ponúknuť aj v dnešnej dobe. Vyžadujú väčšiu trpezlivosť, ale následne hráča odmenenia kvalitným zážitkom. Uvidíme ako si Capcom poradí s remakom mimoriadne populárnej dvojky.