The Bridge Curse 2: The Extrication – Hororové prísľuby z východu

Záver roka, no hlavne temná jeseň tradične patrí hororom. Filmovým i herným. Ideálne pochmúrne obdobie pre vydávanie desivých titulov snažiacich sa o to, aby na vás nezostala jediná nitka suchá. Alebo vám aspoň dajú priestor, aby ste aspoň mohli robiť frajera pred vašou potenciálnou priateľkou. Niektorým sa to podarí viac, iným zasa menej. Ak je pritom na žánri niečo atraktívne, tak určite jeho pozoruhodná rozmanitosť. Ktorýsi vývojári stavia na obludné gore, ďalší si vyberú duchov, no a niektorým stačí len koridor do písmena L, aby sa o nich písalo ďalšiu dekádu ako o mesiášovi strašidelnej zábavy. O Bridge Curse 2 ste s najväčšou pravdepodobnosťou doposiaľ nepočuli. Ak vás ale zaujíma východná estetika, zrejme by ste mali spozornieť. Už teraz prezradím, že si prídete na svoje.

Recenzovaná verzia: PlayStation 5

Horory mám vo veľkej obľube. Každý rok sa teším na skoré večery, kedy sa do nich môžem púšťať. Ako na poli kinematografie, tak aj v hernom priemysle. Napriek tomu, že je teda enormne jednoduché ma vydesiť a spôsobiť mi úzkosť, zrýchlený tep či neochotu nahliadnuť za najbližší roh, kde sa možno skrýva slizký Licker. Rád však vyhľadávam obdobne extrémny druh zážitku, pretože je schopný ma dostať na miesta, kam iné tituly nie. Strieľačky aj bitky ma nadchnú. Logické tituly preveria, či môj predok náhodou nebol Herucle Poirot (spoiler, nie). Lenže horory sú celkom iné univerzum, kedy vzniká spojenie medzi nebom a zemou, no a ja sa bojím, čo i len pohnúť analógovou páčkou dopredu. Milujem to.

Oceňujem pritom aj variabilitu, nakoľko Resident Evil 4 môže fungovať podobne efektívne ako komornejšie Amnesia: Bunker, hoc v pamäti mi obe veci prídu rovnako nepohodlné a len nerád by som sa do nich vracal. A to je pozitívne. Nemusí to tak znieť, ale myslím to v najlepšej možnej forme. Nemyslím si, že by ste akýkoľvek horor mali púšťať s myšlienkou, že to bude pohodová letná prechádzka sadom vysádzaným kvetmi a motýlikmi.  

Na základe dostupných informácií sa mi podarilo zistiť, že pôvodný titul je vlastne určitou adaptáciou (alebo minimálne súvisí) s rovnomernou hororovou snímkou prezentovanou v kinách. Tá vyšla v kalendárnom období, kedy masívne odštartoval Covid a poslal nás na pár mesiacov do ostrej karantény, pričom názorovo a myšlienkovo sa podaktorí vrátili o šesť storočí späť. Čo už. Každopádne, nepodarilo sa mi k nej nejakou legitímnou cestou dopátrať a ani zahraničný záujem nie je príliš veľký. Dokonca, film nemá ani vlastné metascore, kde možno zmieniť, že na známej medzinárodnej platforme IMDB ho videlo zhruba dvetisíc ľudí. Čo je absolútne minimum.

Dieru do sveta teda neurobil, obzvlášť ak si uvedomíte, že jeho celkové hodnotenia sú nanajvýš priemerné. Napriek tomu sa však minulej i tej súčasnej hre pomerne darilo. Logicky, nemožno hovoriť o najväčšom a najzaujímavejšom titule roku, avšak fanúšikovskú základňu sa predchodcovi podarilo vybudovať, pričom s pokračovaním ešte o čosi narástla a s ňou aj kolektívne dojmy. Ak by sa tak nestalo, do recenzie by som sa zrejme ani nepustil.

The Bridge Curse 2: The Extrication prichádza so zaujímavým prostredím, štvoricou postáv a univerzitou pretkanou hutnou atmosférou i duchmi čakajúcimi na vašu úbohú dušu. Otázkou však zostáva či tento (papierovo) atraktívne sa javiaci koncept dokáže zaujať aj pokročilejších hráčov ostrieľaných tými najtuhšími žánrovými zážitkami? A práve na tento zásadný otáznik sa vám pokúsim v nadchádzajúcom texte dostatočne schopne odpovedať. 

Horor všetkých nás… škola

Rozprávanie začína s fiktívnym trailerom na známy študentský projekt. Ten je následne jedným z kľúčových prvkov, na ktorých je zápletka postavená. Táto krátka snímka podľa všetkého zaznamenáva skutočného ducha. Ide o realitu, prípadne fikciu vytvorenú za účelom lepšej propagácie. To nikto netuší. Respektíve, vy ako hráč áno, pretože idete do Bridge Curse s vedomým, že vás reálni duchovia naháňať budú. Autori sa tým netaja, ba priam upozorňujú na prítomnosť nadprirodzených entít. Napriek tomu svižný úvodný trailer prinesie na stôl istú nepríjemnú prezenciu vznášajúcu sa celým virtuálnym prostredím. Vývojári totiž pracujú s myšlienkou, že ste znalý a tak nejak prirodzene očakávate nebezpečenstvo v najbližšej miestnosti a jump scare na každom druhom rohu. Čiže inými slovami, hráčovi ako ja idú takpovediac naproti.

Nezriedka vás teda nepríjemne dusia a napätia umelo naťahujú. Nie však spôsobom, ktorý by vám mohol výraznejšie prekážať či brzdiť tempo hrania. Skôr ho doceníte, nakoľko formuje element strachu udržiavajúci si kvalitatívny štandard počas celej hernej doby. Ktorá je síce skromná a myslím, že aj pri detailnom prehľadávaní máte za šesť hodín hotovo. Avšak, vytvoriť intenzívny zážitok takto šliapajúci na plyn celý čas vyžaduje zručnosti a nemalý talent. Podaktorí si ostatne vylámu zuby aj pri tretinovej dĺžke.

Potešilo ma, že autori striedajú protagonistov, čo jemne tvaruje optiku a prístup pri prieskume alebo hádankách. Takisto máte prístup k mobilnému aparátu, avšak nejde o tak simplicitnú súčasť ako v prípade nie až tak starého (v niečom dokonca koncepčne spriazneného) Silent Hill: The Short Message. Komunikácie v ňom sú rozsiahlejšie, zaujímavejšie, aj keď teda občas cenzurované, kedy sú evidentné nadávky zjavným spôsobom upravené, aby neboli natoľko ostré. Neviem či malo ísť o žart, prípadne nejaké obmedzenie od vydavateľa, avšak považujem tento krok za chybný a teda v konečnom dôsledku i mimoriadne nevtipný. Tak či onak, prostredníctvom telefónu si viete vybaviť hovory, na pár momentov sa spojiť so svetom tam vonku, čo vytvára aspoň ako taký závan bezpečia. Ten síce je falošný, no poteší v krušných chvíľach plných beznádeje.

V týchto temných kútoch bez štipky záchrany dokáže aj pár sekundová konverzácia pôsobiť ako ohromne silný moment, čo si autori, s najväčšou pravdepodobnosťou, dobre uvedomovali. Ak by však niekedy došlo na trojku, pokojne by som takéto technológie zapájal do hrania ešte viac. Ostatne, sérii Fatal Frame to s fotoaparátom vždy veľmi dobre fungovalo, takže si ju hráči zapamätali do dnešných čias, aj keď už roky nedostala nový titul. A s dnešnými aplikáciami vám vlastne stačí mobil, aby ste mohli pátrať po duchoch alebo nadprirodzených javoch. Zvukový záznam odhalí potenciálne stopy, video zasa vie na pár momentov ukázať skrytého nepriateľa. Je toho mnoho a dá sa s takouto vymoženosťou solídne vyhrať. Treba však rešpektovať, že autori momentálne nechceli ísť touto cestou, tak možno niekedy v budúcnosti, uvidíme. Snáď.  

Herne nenápadný horor…

Ak máte skúsenosti s indie tvorbou, viete presne, čo očakávať. Tradičné prechádzanie skrz uzavreté oblasti, žiadne rozsiahlejšie lokácie a množstvo predmetov, s ktorými sa dá interagovať. Nič výrazne prevratné, avšak tvorcovia zrejme išli známou cestou – prečo opravovať niečo fungujúce? Ide o legitímny prístup, ktorý má mrzí primárne z jedného dôvodu, hier hrávam veľa a častokrát ma poteší akýkoľvek nevidený nápad. Akonáhle však niečo takéto ľubovoľnej záležitosti chýba, trochu v pamäti zapadne. Najmä s pribúdajúcimi mesiacmi od jej prejdenia. Nemusí ísť pritom o nič veľké. Častokrát stačí detail, akákoľvek šikovná idea alebo prvok vyčnievajúci nad ostatné.

Tým, samozrejme, nechcem tvrdiť, že by boli autori zo štúdia SOFTSTAR Entertainment úplne bezradní. Akurát im teda nenapadlo niečo vyložene strhujúce. Zbierajú prvky od iných vývojárov a tie umne zapracovali do vlastného konceptu. Opäť prízvukujem, že ide o bežný prístup, s ktorým sa stretávame niekoľkokrát v roku pri gameplayovo príbuzných projektoch. Vycíti sa určitý trend, ktorý následne obkresľujú ďalší a ďalší tvorcovia, až sa z neho stane ohromný stereotyp.

Uvediem príklad, Ghost of Tsushima ukázal, že o samurajskú tematiku je veľký záujem a tak posledné roky najrôznejšie zoskupenia prinášali množstvo projektov, kde máte katanu v rukách určenú na rozsekanie oponentúry. Po masívnom spopularizovaní sa Souls princípu (ďakujeme, Miyazaki) prišiel na rad zástup variácií ikonického konceptu, takže je z neho samostatný subžáner. Kojima a jeho prvý Metal Gear Solid ukázal, že stealth bude fungovať na poli mainstreamu a mohli následne prísť veci ako Hitman, Splinter Cell a mnohé ďalšie využívajúce základy postavené klasickou taktickou špiónskou hrou.

Bridge Curse si požičiava zo série Amnesia, Layers of Fear, Outlast a početných maličkých hororov sústreďujúcich sa na pedantné budovanie atmosféry a skrývanie sa pred početnými nebezpečenstvami hroziacimi strašnou a krutou smrťou. A síce na žiadneho z vyššie zmienených kvalitatívne nedosiahne, nerobí nič výrazne zle. Hádanky pôsobia veľmi fajn. Kradmé pasáže, kde sa modlíte, aby vás neodhalili dostatočne skľúčia aj skúsenejších, pričom jednotlivé predmety rozosiate skrz interiéry šikovne rozširujú povedomie o svete. Neraz z nich dokonca tuhne krv.

Pochopiteľne, ak sa ich rozhodne čítať, čo by som vám odporúčal. Spravidla dokážu navodiť des výhradne skrz písané slovo alebo minimalistický bizarný odkaz s nejasným vysvetlením. Koniec koncov, hru začínate s tajuplnou fotografiou, na ktorej je prosba o pomoc a nič iné o nej neviete. Podobných sympatických mystérií je tu neúrekom. Častokrát používajú veľmi špecifický folklór, ktorý najmä pre tuzemského používateľa bude pôsobiť nadmieru sviežo, zvláštne a unikátne. A to píšem ako človek, ktorý je s východom zžitý a nezriedka vyhľadávam zážitky zasadené v ňom.   

ozvláštňovaný neopakovateľnou atmosférou 

Tá hra má veľmi unikátnu čínsku stopu. V podstate okamžite si uvedomíte, že nejde o typicky americký (alebo teda stredoeurópsky) projekt. Východ tu cítiť od úplne prvých momentov, kedy sa ponoríte do hrania. Jednak preto, že, vyššie zmienené, intro je nadmieru šikovne pripravené a súčasne kvôli celkovej estetike. Nedá sa pritom presne vyjadriť ako sa autorom podarilo navodiť obdobný feeling, avšak rád by som zdôraznil, že im to vyšlo na výbornú.

Bridge Curse 2 využíva tradičný princíp, kedy vás autori v podstate okamžite vhodia do veľmi nepríjemnej lokácie, pričom neponúknu ani sekundu akéhokoľvek príjemného či upokojujúceho záberu. A po vzore hier ako Resident Evil alebo Amnesia (už zmienené duo), tento trik funguje. Do hrania sa mi vracalo len veľmi ťažko a aj keď skončila úvodná obrazovka, príliš sa mi nechcelo vstupovať do tohto interiérového pekla zahaleného polnočnou tmou. Hoc to môže znieť negatívne, opak je pravdou, keďže ide, celkom jasne, o autorský zámer. Koniec koncov, stále sa pohybujeme v rámci žánru hororu.

Aj keď vás teda nenaháňajú kadejaké odporné stvorenia, so sebaistotou lokáciami neprechádzate. A to je iba dobre. Na atmosféra pridáva aj pôvodné čínske znenie, ktoré s pomocou prehrávania dodá celému projektu ešte drsnejší tón, ktorý vás už takmer určite hodí do hráčskej nepohody. Mimo to je titul nastavený pomerne nahlas, takže akékoľvek šuchnutie dverí môže vyznieť ako blízke nebezpečenstvo predstavujúce smrť. Teda až do momentu, pokiaľ sa nerozhodnete hlasitosť slúchadiel či reproduktorov výrazne znížiť.

Vizuálny klasicizmus

Grafické stvárnenie je pre podobný typ projektu úplným štandardom. Nijak vás zo sedačky nevytrhne, avšak takisto nevyznieva zastaralo. Je však dôležité chápať a rešpektovať ako takéto hry väčšinu času vyzerajú. Inými slovami, neočakávajte východný des s tým najvyšším možným rozpočtom. Celkom jasne vývojári nedostali bezodné množstvo finančných prostriedkov a tak operovali s tým málom, ktoré im bolo poskytnuté. A myslím, že výsledok je pri zjavných obmedzeniach dostačujúci. Niekomu ale prekážať bude, to vám garantujem.

Audio stopa je jemne amatérska a cítiť z nej, že vznikala niekde v útrobách uzavretého štúdia. Čo je aj škoda, pretože autentickejšie zvuky by dokázali ešte o niečo navýšiť faktor strachu, ktorý už i tak je na relatívne vysokej úrovni. Zakaždým, keď však niekto prehovoril, znova som si na pár momentov uvedomil, že ide o hru a zo zážitku ma to vytrhlo. Pripomenulo mi to staršie časy, kedy napríklad v prvej Mafii bolo úplne zrejmé, že sa dvaja vzájomne konverzujúci herci nijako tónovo nezladili a pôsobilo to ako päsť na holé oko.

Desu zdar!

Nakoniec pomerne slušný zástupca žánru. Asi nie úplne zásadný alebo prelomový, napriek tomu však dostatočne kvalitný, aby malo zmysel sa doň pustiť. Ak ste, samozrejme, fanúšikmi tohto štýlu a gameplay prístupu. Stane sa niečo ak náhodou Bridge Curse 2 vynecháte? V podstate nie, maximálne sa ukrátite o poctivú porciu hororu vnášajúceho do vašich žíl potrebnú dávku adrenalínu i strachu zároveň. Preto vám ho vlastne viem odporučiť. Ako nadšenec som bol uspokojený na mnohých poliach.  

Je dostatočne špecifický a svojský, aby vo vašej pamäti nezapadol medzi haldou tematicky podobných záležitostí. A to je jeho najväčšia devíza, ktorú tvorcovia využili vo svoj prospech. Príde mi, že si plne uvedomovali vlastnú estetickú silu a razantnosť atmosféry. Tá je totiž pre Európu a Ameriku v zásade nespracovateľná, keďže ľudia tu sú nastavený inak. Odlišne vnímajú svet aj princíp toho, čo je alebo naopak nie je desivé. Preto som nadobudol dojem, že hrám projekt, ktorý je a zároveň nie je unikátny.

Už teda tušíte v akej sfére mi príde vlastne veľmi zaujímavý, no a z vyššie priloženého textu vám musí byť zrejmé, že ma sklamala primárne hrateľnosť. Ona totiž funguje. A v podstate môžem prehlásiť, že bez výraznejších problémov deštruujúcich zážitok. Lenže i tu by sa mi žiadalo aspoň zrnko čohosi… no vytŕčajúceho? Asi nejde o najlepšie slovo, avšak mechanizmy sú nastavené tak, že ich nedokážem výraznejšie skritizovať, avšak súčasne ani radostnejšie pochváliť. Pohybujú sa na pomedzí tradičnej šestky a silne nadpriemernej sedmičky.

A medzi týmto hodnotením zápasí aj The Bridge Cure 2: The Extrication. Na jednej strane tu nájdete množstvo fungujúcich prvkov, ktoré zrážajú banálnejšie aspekty bez kreatívnejšieho prístupu. Plne však pochopím ak niekomu titul sadne viac, práve zásluhou zasadenia, neopozeranej optiky a celkového looku. Ja zostávam rozpoltený medzi dvomi dilemami. Napriek tomu však túto taiwanskú záležitosť uchovám v mysli a ak raz dôjde na pokračovanie, rád sa ďalšej jazdy zúčastním. Medzičasom si zrejme doplním jednotku, ktorá je pre mnohých ešte zábavnejšia. Dovtedy zbohom a prajem, čo možno najviac nočných môr vytvorených digitálnymi zážitkami.  

Komentuj!