Onimusha 2: Samurai’s Destiny – Remaster, ktorý uviazol medzi dvoma svetmi

V roku 2019 (exkluzívne v Japonsku ešte v 2018) Capcom vydal remaster prvého Onimusha: Warlords, čím odštartoval vlnu nostalgie u fanúšikov éry PlayStation 2. Dlhé roky totiž bola značka považovaná za mŕtvu, keďže sa okolo nej nedialo prakticky nič, hoci fanúšikovia dávali pravidelne najavo, že by si jej návrat priali. Remaster si zachoval jadro, no ponúkol modernizované ovládanie a vizuálne úpravy, ktoré z neho spravili slušný návrat, hoci taký Resident Evil dostal pri modernizovaní omnoho väčšiu porciu starostlivosti. O šesť rokov neskôr tu máme remaster pokračovania – Onimusha 2: Samurai’s Destiny. Očakávania boli vyššie, predsa len je práve druhá Onimusha považovaná za ten najlepší diel, i keď ja osobne som vždy mal najradšej záver trilógie. Otázka však znie – dokázal Capcom posunúť túto klasiku do súčasnosti, alebo ide len o povrchné leštenie?

Recenzovaná verzia: PlayStation 4

Druhý diel nás zoznamuje s novým hrdinom menom Jubei Yagyu, samurajom, ktorého dedinu zničil démonický vojvodca Nobunaga Oda. Motivácia je priamočiara, no Onimusha 2 sa snaží byť ambicióznejšia než jej predchodca, keďže do hry vstupujú štyri ďalšie vedľajšie postavy, s ktorými môžete budovať vzťahy prostredníctvom darčekového systému. Tento mechanizmus, ktorý pripomína niečo medzi RPG a simulátorom priateľstva, ovplyvňuje dostupné misie a scény.

Hoci pôsobí zaujímavo, jeho implementácia je dnes už neprehľadná a často frustrujúca. Bez sprievodcu je totiž ťažké pochopiť, kto čo má rád, čo obmedzuje prirodzené hranie a využívanie tohto prvku. Napriek tomu však príbeh ťaží z temnej atmosféry, kvalitného japonského dabingu a dôstojného budovania sveta.

Rovnako ako remaster prvého dielu, aj Onimusha 2 beží vo vyššom rozlíšení, s podporou širokouhlého formátu a analógového ovládania. Tu však podobnosti končia. Zatiaľ čo Warlords pôsobil kompaktne a vďaka jednoduchšiemu dizajnu znesiteľne aj v dnešnej dobe, Samurai’s Destiny je rozšírenejší, a tým pádom viac ukazuje svoje vekové chyby.

Kamery ostávajú statické, čo v kombinácii s komplikovanejšími úrovňami spôsobuje dezorientáciu. Animácie pôsobia ešte ťažkopádnejšie než predtým a niektoré scény (vrátane prestrihových) ostali v pôvodnom rozlíšení. Chýbajú modernejšie vizuálne efekty, lepšie nasvietenie či plynulejší framerate. Na druhej strane, bavíme sa tu o remastri a nie remaku, čo môže byť v určitom zmysle poľahčujúca okolnosť. I tak som však toho názoru, že zásahov predsa len mohlo byť viac. Statické kamery navyše občas bojujú s novým ovládaním, pretože pri prechode z jednej obrazovky na druhú držíte analóg určitým smerom, avšak ten nezodpovedá smeru, ktorým práve idete.

Hoci technická stránka pôsobí mdlo, bojový systém si stále drží svoju silu. Mechanika Issen, teda perfektného protiútoku, je aj dnes uspokojivá a prináša vysokú mieru rizika a odmeny. Pridaná bola aj možnosť manuálne aktivovať Onimusha formu, čo zvyšuje strategickú kontrolu v súbojoch a ide o príjemnú novinku. Capcom navyše pridal nový Hell Mode, v ktorom zomriete po jedinom zásahu. Je to vítaná výzva pre veteránov, no ide skôr o bonus než o hlavnú devízu remasteru, keďže bežný hráč niečo podobné neocení. Napriek veku, ktorý druhá Onimusha neskryje, je súbojový systém tým mechanizmom, ktorý funguje bez problémov aj 23 rokov po pôvodnom vydaní.

Zatiaľ čo technická stránka neohuruje, hudobná stránka je iná kapitola. Mix tradičných japonských nástrojov s dramatickým orchestrom vytvára silnú atmosféru. Nechýba ani kvalitný japonský dabing a fakt, že pôvodná hudba vôbec nezostarla, hovorí o jej kvalitách samé za seba.

Zatiaľ čo Onimusha: Warlords bol z dnešného pohľadu menej ambiciózny počin, dostal na svoju dobu solídny remaster. Samurai’s Destiny je väčší a ambicióznejší titul, no zároveň menej konzistentný. Vývojári sa príliš spoliehajú na staré technické základy bez toho, aby ich dôsledne aktualizovali do súčasnosti. Hra si to priam pýta, no potrebovala by dostať aj adekvátnu starostlivosť.

Remaster Onimusha 2: Samurai’s Destiny je celkom zvláštny prípad. Ide o hru, ktorá bola na svoju dobu odvážna, no remaster tohto potenciálu využíva len minimálne. Fanúšikovia série si ju opäť užijú, no nováčikovia budú musieť prehliadnuť veľa archaizmov. V porovnaní s prvým remasterom je tu viac obsahu, ale aj viac nedostatkov.

Napriek mojim výhradám som sa však do sveta Onimushe vrátil rád. Hra bez problémov funguje aj dnes, no na zaujatie širšieho publika by potrebovala dostať adekvátnu starostlivosť. Fanúšikovia určite nepotrebujú moje odporúčanie k tomu aby si titul zahrali, no zvyšok musí k hre pristupovať opatrnejšie. Remaster totiž neodstránil prvky poplatné dobe vydania. Úplne nový príspevok do série nazvaný Onimusha: Way of the Sword nás čaká budúci rok a ja dúfam, že dostane sériu opäť tam, kam sa jej podarilo vyšplhať pred viac ako dvoma dekádami. To je ale príbeh, ktorého rozuzlenie sa dozvieme až v budúcnosti.

Komentuj!