New Tales from the Borderlands – Všedné dobrodružstvo nevšedného sveta

Po ôsmich rokoch sa fanúšikovia dočkali pokračovania výborného Tales from the Borderlands. Zmenili sa vývojári, zmenilo sa autorské pero, zmenil sa grafický kabátik ale koncept i prístup k hrateľnosti zostali aj po tak dlhej dobe rovnaké. Dokázali epizódy z tohto fantasy univerza opätovne prekvapiť a doručiť zábavný interaktívny film? Alebo sa mágia a kúzlo Borderlands už vytratili?

Recenzovaná verzia: PlayStation 5

New Tales from the Borderlands je šikovne nazvaným druhým dielom hry, ktorú nám priniesol vtedajší kráľ epizódnych titulov, čiže Telltale Games. Dvojka neprichádza od pôvodných autorov, no nesmieme zabúdať na fakt, že sa Borderlands technicky vrátili domov. Tales from the Borderlands bol totiž v prvom rade spin-off projektom, nakoľko je táto IP primárne známa vďaka dynamickým FPS akciám. V akom zmysle sa však titul vrátil k pôvodným koreňom? Hlavným autorom Borderlands titulov je, bol a zrejme aj v budúcnosti bude Gearbox Software (známy napríklad vďaka sérii Brothers in Arms). Avšak, ako bolo zmienené vyššie, prvá príbehová séria z tohto sveta vzišla z produkcie dnes už zaniknutého autorského zoskupenia Telltale.

Dnes preberané pokračovanie ale bolo v rukách Gearboxu, ktorého zamestnanci doposiaľ v zásade nemali žiadne skúsenosti s hrou primárne orientovanou na klasické filmové rozprávanie. Má teda tento neočakávaný a prekvapivý sequel zmysle hrať aj pri absencii originálneho kreatívneho pera? To je pomerne zásadná otázka, ktorá vŕtala v hlave snáď každého nadšenca pri tohtoročnej prezentácií, kde sa New Tales objavilo po úplne prvýkrát.

Pôvodné Tales from the Borderlands mám veľmi rád a spolu s prvou sériou The Walking Dead ich považujem za zďaleka najlepšie príbehy, s ktorými vtedajšie Telltale Games prišlo. Pochopiteľne, v prípade bizarných príbehov z planéty Pandora nešlo o tak emotívnu záležitosť ako prežívanie malej Clementine a učiteľa Leeho vo svete, v ktorom pomaly ale isto preberajú vládu nemŕtvi. Scenáristi však kompenzovali menšie apelovanie na city výborným humorom, skvele zrežírovanou akciou a postavami, na ktorých vám záležalo (aj keď nemali až tak výraznú hĺbku či psychologické podkreslenie). A to sú dôvody, vďaka ktorým si prvé Tales pamätám dodnes a staviam ho snáď nad všetko (s výnimkou už zmienenej chodiacej smrti) z ich naratívnej tvorby.

Preto ma pomerne milo prekvapilo, keď som zistil, že sa ako hráči dočkáme pokračovania. Pochopiteľne, nemalo ísť o priamy sequel, klasické Telltale stihlo medzičasom skrachovať a rozpustiť sa, no a trailery ani zďaleka nepripomínali tak dynamickú jazdu akú sme takmer pred dekádou dostali. Stále som však v sebe mal fanúšikovské nadšenie. Toľko k úvodnému okienku. Ako na tom vlastne New Tales from the Borderlands reálne je? Má zmysel pustiť sa do pokračovania aj napriek tomu, že väčšina pôvodného osadenstva tu má len drobné cameo? Na túto otázku si postupne odpovieme v najbližších riadkoch.

Nový deň, nový príbeh

Spočiatku je rozprávanie rozdelené do troch samostatných celkov. Dejová línia vedkyne Anu, jej brata, mladého „wannabe“ gangstra Octavia a jeho zamestnávateľky, predavačky mrazených jogurtov menom Fran, ktorí sú od seba vzdialenejší asi ako pacifizmus a priamy útok na nepriateľa, sprvoti nemá žiadne evidentnejšie lepidlo. Zhodou šťastných i nešťastných okolností sa však spoločne vydávajú na dobrodružstvo, ktoré by z nich malo urobiť boháčov a popritom snáď aj znížiť masívne vraždenie, ktoré je stále najpopulárnejšou voľnočasovou aktivitou tunajších obyvateľov. Všetko však nebude také jednoduché ako by sa postávam mohlo zdať. 

Len nerád by som vám prezrádzal podrobné konkrétnosti príbehu, keďže si myslím, že v obdobných tituloch (a vlastne v hrách vo všeobecnosti) by tento prvok mal zostať skrytý. A to až do momentu, kedy počin zapnete a prežijete ho na vlastnej koži. Preto bez toho, aby som vás zaťažoval motiváciami a udalosťami, ktoré nakoniec vedú k štartu onoho dobrodružstva, poviem iba to, že scenár vie byť veľmi kvalitný, dokáže adekvátne pracovať s postavami i využiť ich komediálny potenciál. Taktiež, štvorica scenáristov výborne buduje jednotlivé udalosti, kde ste miestami vyložene napätý a čakáte na moment, kedy tá časovaná bomba konečne vybuchne (dobývanie v prvej epizóde). V takých pasážach sa k vám dostavia extatické pocity, nadšenie i maximálna spokojnosť. Lenže ono to má celé odvrátenú stranu.

Dark Side of the Moon

A ňou je nekonzistentné písanie, ktoré nezriedka zvláštnym spôsobom variuje tempo. Spomaľuje, pridáva alebo sa drží v rovnakých stojatých vodách, kde sa vyložene zdá, že autori prešľapujú na mieste. V každej epizóde síce dostanete množstvo výborných momentov (akčných, zábavných, dych berúcich i emotívnych), no často sa k nim dostávate cez akúsi vatu. Tá rozhodne nie je zle napísaná, ale stále sa jedná o vatu, ktorá akoby mala len natiahnuť hrateľnosť. Paradoxne, v momentoch, kde by na scénu mohli prísť naozaj zaujímavé sekvencie a pasáže, autori používajú klasickú skratku, čo mi bilo do očí.

Druhým zásadným problémom je fakt, že vedľajšie postavičky sú spravidla ešte zábavnejšie ako hlavní protagonisti. Osobne vnímam pozitívne Octavia aj Fran, no Anu je svojím postojom a otravnými názormi príležitostne vyložene nesympatická. Cestu si k nej postupne nájdete, ale z prítomného osadenstva je evidentne a bezkonkurenčne najslabším článkom. Na strane druhej sú ale všetky scény s Rhysom, jeho osobným robotím asistentom Timmym a strojom na zabíjanie menom L0U13 absolútne zlato. A rád by som si s touto trojicou strihol nejaké bizarné dobrodružstvo, i keď mi je jasné, že sa toho zrejme nedočkám. Jazda by to bola strhujúca, o čom nepochybujem.

Tretím problémom (súvisiacim ako s hrateľnosťou, tak aj scenárom) je fakt, že tu nie je veľké množstvo zásadných rozhodnutí. Pamätáte si na momenty, kde ste mali množstvo postáv a napríklad v The Walking Dead ste si vyberali kto v daný moment zomrie? Neexistovalo správne rozhodnutie, ale na základne sympatií alebo antipatií ste museli učiniť voľbu. Takto kruté alebo aspoň skutočne dilematické voľby tu jednoducho nie sú.

Namiesto toho sa primárne venujete budovaniu vzťahu medzi vaším triom dobrodruhov, no i to má niekoľko neduhov. Nakoľko si vyberáte dialógové možnosti za všetky tri postavy, v podstate si môžete zaistiť, že sa zásadne nebudú hádať a stanú sa ľahko priateľmi. To je síce dobré pre hráča, ktorý chce najlepší záver, no pre dramatický potenciál príbehu to až tak nefunguje. Kvôli tomu súčasne aj odpadávajú náročnejšie voľby v príbehu. A i tých zopár zostávajúcich možností príbeh nijak nerozvetvujú. Tento koncept pritom funguje, ale scenáristi by mali hráčovi hádzať polená pod nohy a dostávať ho do situácií, kedy stojí pred takzvanou nemožnou voľbou. Chápem, že Tales nestojí iba na tomto aspekte, avšak keď už v príbehu máte toľko dialógov a udalostí, prečo ich adekvátne nepoužiť?

Detektívna práca pre začiatočníkov

Hrateľnosť je, podľa očakávaní, naozaj minimalistická. V niektorých epizodách je tradičné adventúrne hranie takmer neexistujúce, pričom aj v momentoch, kedy preberáte úlohu jednotlivých postáv, nejde o nič komplikované. Tu a tam vezmete nejaký predmet, ktorý o pár minút použijete na úplne zjavnom mieste. Ovláda sa to príjemne, plynule a musím povedať, že ma to v rámci špecifického žánru bavilo. Každá postava disponuje aj unikátnymi schopnosťami, ktoré využijete v rámci interiérových a exteriérových oblastí. Opätovne nemôžeme hovoriť o niečom zásadnom, no som rád, že nejde iba o vizuálny reskin charakterov, ktoré by boli zbavené všetkej svojskosti.

Hádanky (ak už náhodou na nejakú natrafíte) pôsobia elementárne a naozaj sa vám z nich mozgové závity nezahrejú. To ma ale neprekvapuje, nakoľko novšie hry z Telltale na logických rébusoch už nestáli (ak by sme teda nebrali v úvahu Jurassic Park: The Game alebo Back to the Future). Primárne sa teda môžete prejsť po zaujímavej lokácii, kde by som rád vyzdvihol skutočne veľký zmysel pre detail.

Prostredia sú krásne, stále sa v nich niečo deje, sú plné drobností alebo zábavných referencií, ktoré ocenia nielen znalci univerza. Z hľadiska hrateľnosti je to predsa len viac ako nám Telltale vo svojich posledných rokoch ponúkalo. Môže za to i zmena perspektívy. Fixná kamera by už dnes pôsobila ako slušné retro, namiesto toho vašich hrdinov sledujete z pohľadu tretej osoby, takže reálne kráčate prostredím, interagujete a rozprávate sa.

Osobne si ale myslím, že ide skôr o doplnok príbehu, ktorý je tu dôvodom samotného hrania. Za mňa je trochu škoda, že Gearbox neskúsil experimentovať a nepriniesol plnohodnotnejšie pôsobiaci gameplay, ktorý by mohol sekundovať naratívnemu rozprávaniu. Je to ale autorská voľba a je vidieť, že vývojári chceli primárne nadviazať na koncept Telltale. A to bez väčších zmien.

Money, money, money

Okrem priblížených aktivít zbierate peniaze i akčné figúrky, avšak na moje sklamanie ani jeden prvok nemá zásadnejšie využitie v príbehu. Peniaze sú v hre hlavne preto, aby ste si mohli kupovať dostupné kostýmy, avšak tie sú iba vizuálnym doplnkom bez akejkoľvek opodstatnenosti. A úprimne poviem, že ak by ma k tomu nestimulovali trofeje, zrejme by som sa do odomykania oblekov ani nepustil, nakoľko nie sú príliš atraktívne. Keď už tvorcovia do hry implementovali rôzne obleky, mohli mať aj relevantnú úlohu v hrateľnosti ako iné adventúry (niektoré tituly so Sherlockom Holmesom)

A áno, dostupná bojová minihra s figúrkami Vautlanderov je fajn, scenár ju na konkrétnych miestach veľmi pekne využíva a poslúži aj ako bonus, kde sa do „bojov“ môžete pustiť proti umelej inteligencii. Trochu som však dúfal, že by mohlo ísť o niečo skutočne taktické a tým pádom by sme dostali akúsi Borderlands variáciu tradičných Final Fantasy hier. Ostatne, tie boli založené na veľmi jednoduchom súbojovom systéme s minimom animácií (minimálne v počiatkoch). Chápem, že by nemohlo ísť o nič výrazné dlhé, nakoľko by to prerušilo už tak kolísajúce tempo rozprávania, avšak bolo by príjemné, ak by takýto potenciál autori využili práve v bonusoch v hlavnom menu. Nestalo sa tak. Súboje s figúrkami, ktoré zbierate sú milé ale vlastne banálne a pripomínajú iba akýsi QTE bez akejkoľvek výraznejšej hĺbky alebo logiky hrania. A to je škoda. Pretože aj tohtoročná malá Tina je vlastne iba stolovou hrou, ktorá žije vďaka fantázii duchaplného dievčaťa. Tak prečo tento nápad iba nevziať a nepretaviť ho do nových príbehov?

Dovidenia v tretej sérii…

Nechcem pôsobiť vyložene negatívne, pretože vo finále som si hranie a celý príbeh užil. Očakávania boli naozaj vysoké a pramenili najmä z kvality predchodcu, ktorý dokázal nemožné – vytvoriť z first person shooter akcie čistokrvný príbehový titul a nespáliť sa pritom. Aj takto s odstupom času klobúk dole pred Telltale Games a ich umom, ktorý na žánrovom poli dlhé roky vládol. A do veľkej miery si toto pole v súčasnosti podmanilo Supermassive Games s ich Dark Pictures sériou.

Nie, tentokrát sme nedostali tak zásadný a veľký hit ako v roku 2014 s prvým Tales from the Borderlands, ktoré patrilo medzi to najlepšie, čo nám svojho času Telltale Games vedelo vyprodukovať. Pokračovanie nedisponuje obdobným ťahom na bránu, postavy sú oproti pôvodným predsa len menej sympatické i menej zábavné než predchodcovia, ktorí sa okamžite stali súčasťou žijúceho sveta. Znamená to teda, že New Tales from the Borderlands je zlým titulom, ktorému by ste nemali venovať váš drahocenný čas?

Ťažko povedať. Pre niekoho určite áno. Za mňa sme však dostali solídnu príbehovú adventúru (respektíve interaktívny film) s množstvom nápadov, kde, nanešťastie, nie je všetko dotiahnuté k úplnej spokojnosti výsledného hráča. Vyrozprávaný príbeh je výrazne menší ako ten posledný (v zmysle veľkoleposti a výpravy). Epizodické rámcovanie je už iba nostalgickým mrknutím na doby dávno minulé, nakoľko hra vyšla v jednom celku a nečakali sme zhruba pol roka na dokončenie celej série. Nemôžem však povedať, že by som sa nebavil.

Áno, humor príležitostne netrafí do čierneho alebo je až príliš prestrelený, no z môjho pohľadu niečo podobné k Borderlands univerzu už jednoducho patrí (ostatne, na rovnakom princípe funguje Tiny Tina’s Wonderlands) a som ochotný to tolerovať viac ako v hrách, kde to výraznejšie bije do očí. S postavami som sa po nejakom čase zžil a hoci uznávam, že vedľajšie osadenstvo je značne zábavnejšie ako hlavní ťahúni, som rád, že som s nimi to čudné dobrodružstvo prežil.

Je tam akcia, je tam divokosť, brutalita, zvláštne, možno až karikaturistické, postavy, kvantum referencií a bizarnosť s akou sa stretávame iba v Borderlands. Ak mám byť úprimný, je tam všetko, čo si s týmto univerzom pravdepodobne spájate. Akurát naratívnemu rozprávaniu chýba silnejší drajv. Je pritom jedno či predošlé Tales poznáte alebo nie, keďže aj bez priameho porovnávania si myslím, že ak by sa k látke dostalo kreatívnejšie pero (prípadne by bola autorská vízia trochu iná), mohlo by ísť o rovnaký hit ako pred rokmi. V takejto forme sme ale dostali príjemnú príbehovú hru na pár večerov, ktorá však nemá šancu rezonovať takým spôsobom ako to urobila stále výborná prvotina.

Hru na recenziu poskytla spoločnosť

Komentuj!