Register

A password will be e-mailed to you.

Po dvojročnej pauze sa opätovne hlási o slovo séria WWE 2K. Naposledy sme sa ako hráči dočkali ročníku 2K20 (vyšiel v roku 2019), ktorý akoby predpovedal priebeh daného začiatku dekády a dopadol katastrofálne. Mnohí sa svojho času domnievali, že šlo o posledný klinec do rakvy už aj tak upadajúcej športovej značky. Každopádne, 2K si vysypalo popol na hlavu a rozhodlo sa si od série načas oddýchnuť. Pomohla prestávka značke ako takej, prípadne vývojári z Visual Concepts spadli do nechválne známych zabehnutých vôd nie až tak dávnej minulosti? To si povieme v dnešnej recenzii, ktorá sa podrobne pozrie na aktuálny ročník 2022.

Recenzovaná verzia: PlayStation 5

Hoci sériu WWE 2K sledujem, k hraniu jednotlivých dielov som sa dostal len málokedy. A aby som bol celkom úprimný, posledný ročník, ktorý som naozaj aktívne hral, bol 2K16, kde sa, mimo iné, objavil príbeh takzvaného antihrdinu Stevea Austina. Svojho času som sa k virtuálnemu wrestlingu vracal po mnohých rokoch a najmä preto na mňa ročník 2016 pôsobil veľmi dobre. Ostatne, vizuálna stránka (na svoju dobu) vyzerala výborne, taktickejší súbojový systém s dôrazom na realistické animácie a surovosť krutého bitia mi náramne sadol, no a príbeh bojovníka s prezývkou Stone Cold šikovne pracoval s kontroverziami a nespochybniteľným odkazom, ktorý vo wrestlingu s postupom dekád zanechal.

Pri pohľade na nadchádzajúce ročníky (teda na 2K17, 2K18 a tak ďalej) som však nikdy necítil potrebu akýkoľvek z nich skúšať. Jednotlivé tituly vyzerali vlastne identicky, princípy hrateľnosti sa nemenili a ako bonus hráči dostali odpudivú plejádu bugov, chýb a glitchov, ktoré sa stali obrovským meme materiálom (asi ako eFootball od tápajúcej spoločnosti Konami). Každopádne, veril som, že dlhšia pauza virtuálnemu bojovaniu pomôže.

A hoci sme ešte len na začiatku dnešného herného rozboru, môžem prezradiť, že moje očakávania boli splnené. 2K22 je neporovnateľne kvalitnejší, dotiahnutejší a lepší než čierny bod v histórii tejto značky, ktorý sa nám dostal pod ruky v roku 2019. Znamená to však, že vyšiel ďalší skvelý “športový” titul, ktorý by mal v recenziách zbierať nadšené sedmičky a osmičky? Tým si už nie som celkom istý.

It hits different, they said

Väčšinou v recenziách pokračujem načrtnutím naratívneho rozprávania, no tentokrát urobím zmenu. WWE 2K22 ma nemilo prekvapilo hneď niekoľkými politicky korektnými rozhodnutiami, ktorých existenciu a prítomnosť v takto orientovanej hre absolútne nechápem. Tak napríklad v základných nastaveniach je vypnutá krv, čo v praxi znamená, že nemôžete svojho soka stĺcť spôsobom, ktorý by mu spôsobil výraznejšie tržné rany. Našťastie, krv sa dá kliknutím jedného tlačidla zapnúť, avšak prítomnosť tohto nastavenia v takzvanom defaulte nechápem.

Čo však repertoár piesní v jednotlivých menu obrazovkách? Odhliadnuc od faktu, že ako prvé mi začalo hrať The Weeknd – Heartless (snáď nemusím upozorňovať na to ako kontrastne to pri obdobnej tematike pôsobí), nadávky v pesničkách sú podrobené cenzúre. Áno, čítate správne. Všetky vulgarizmy sú vystrihnuté alebo nahradené krátkou odmlkou. Pýtate sa prečo? Ja osobne netuším. To je naozaj také tabu mať v hre vulgarizmy v pesničkách? Keď si ich ešte aj sami autori dobrovoľne a bez nátlaku vyberali. A hre je pritom uštedrený relatívne vysoký rating PG16, takže nejde ani o otvorenie titulu pre všetky vekové kategórie.

Pred pár rokmi by som sa niečomu podobnému iba vysmial a ignoroval toto bizarné autorské rozhodnutie rezignujúce na zdravé zmýšľanie. Dnes sa však obdobná korektúra používa čoraz častejšie a mne to čoraz viac prekáža. Ešte väčšmi, keď sa cenzurujú prvky, ktoré sú bežnou súčasťou životov nás všetkých. Samozrejme, séria ako WWE 2K nebude v minulosti označovaná ako precedens, ktorý zbytočnú cenzúru štandardizoval, ale vydavateľské zoskupenie k tomu minimálne týmto krokom dopomohlo. Bojím sa však, že v priebehu piatich alebo desiatich rokov sa budú postupne pridávať ďalší a ďalší autori dobrovoľne cenzúrujúci svoje projekty bez toho, aby to malo logické opodstatnenie alebo zmysel. A ja osobne v takomto konaní zmysel nevidím a radšej budem žiť s vedomím existencie nekorektných diel ako s myšlienkou existovania vo vakuu názorových a vyjadrovacích reštrikcií.

Vzostupy a pády legendy

Každopádne, tejto téme sa nedá venovať celá recenzia, a preto sa môžeme radšej presunúť k istému highlightu tohtoročného vrituálneho wrestlingu. Showcase mód, ktorý sa tentokrát pozrel na cestu legendárneho bojovníka menom Rey Mysterio. 1,68 metra vysoký zápasník síce nikdy nedisponoval potrebnou výškou alebo váhou, no aj napriek tomuto deficitu vyhrával zápasy v americkom WWE. V rámci tohto príbehového módu si prejdete dvanástimi zápasmi spadajúcimi (podľa autorov) do kolónky ikonické.

Je to klišé a pomerne veľké. Outsider z cudzej krajiny, ktorý sa chce presadiť, aby bolo jeho meno navždy spojené s týmto športom. Samozrejme, nechýba ani rodinný odkaz a česť daného zápasníka. Osobne nechcem dehonestovať športový prínos ani zásluhy Rey Mysteria, no v takejto podobe a touto optikou je to dobre známy príbeh, ktorý neprináša nič nové na stôl. A to je za mňa veľká škoda. Koniec koncov, Showcase Stevea Austina bol zaujímavý práve vďaka tomu, že pracoval s kontroverznou osobnosťou, ktorá sa nesnažila predať tradičný naratívny oblúk, aký vidíte v každom druhom tematickom filme.

Pochopiteľne, nechcem, aby Rey Mysterio zmenil svoju životnú púť, avšak možno by nebolo na škodu, ak by tvorcovia prišli so zaujímavejším pohľadom na kariéru malého bojovníka s veľkým srdcom a jednotlivé zápasy formujúce jeho odkaz. V takomto spracovaní ide o pomerne tradičný a ničím výnimočný herný dokument mapujúci kľúčové udalosti v živote Mysteria. Zaujímavé a príjemné nostalgické pre skalných fanúšikov, no na druhej strane nie veľmi strhujúce pre ľudí, ktorí nie sú až tak zanietení príbehom profesionálneho zápasníka.

Z ďalších režimov podľa môjho názoru stojí za zmienku vlastná kariéra, v rámci ktorej sa snažíte (ako inak) dostať na športový vrchol. A potom následné voľné zápasy, ktoré ponúkajú až prekvapivý počet možností. A to ako z pohľadu jednotlivých druhov stretov (napríklad Hell in Cell, Extreme Rules alebo Royal Rumble), tak aj arén alebo množstva oficiálnych zápasníkov. Nezriedka sa totiž stáva, že v žánrových záležitostiach sa práve to voľné hranie (pokojne v sprievode kamaráta) stáva po čase neuveriteľne nudným, všedným i nezábavným. V 2K22 k niečomu podobnému nedochádza (respektíve nie tak skoro), keďže len taký Royal Rumble scenár sa môže zvrtnúť solídnym množstvom spôsobov, čo v praxi znamená, že aj pri opakovaniach ide o stále zábavnú záležitosť.

Barbarské šachy

Možno to mnohých z vás prekvapí, ale súboje v sérii 2K sú do veľkej miery ťahové. Je síce pravdou, že vo väčšine takýchto hier viete vyhrať tradičným štýlom – stláčaj všetko, rýchlo a víťazstvo je tvoje. Wrestling (vrátane 2K22) je onou výnimkou, ktorá potvrdzuje rokmi zaužívané pravidlo. Takýmto štýlom sa pri bojovaní nikam nedostanete. A to je podľa mňa iba dobre. Nedávno som sa vďaka PS Plus pustil do UFC 4 a najmä preto oceňujem diametrálnu odlišnosť v prístupe k hrateľnosti, ktorá sa na pohľad javí ako identická.

Čo ma však na druhej strane trochu mrzí, je to, že umelá inteligencia pracuje relatívne jednoducho. Aby som bol presný, ihneď som prešiel na najvyššiu náročnosť a aj tak bolo problematické dopracovať sa k vyloženej prehre. Pokiaľ si budete dávať pozor, súpera šikovne obkľúčite a až následne ho zaplavíte útokmi, prípadne dobre umiestnenou pákou, postupnú elimináciu máte v podstate zaručenú.

Tiež som spočiatku mylne používal hrubú silu a nie myseľ, no čoskoro mi došlo, že virtuálny wrestling je vlastná pomalá hra. Nebál by som sa povedať, že ide o ťahovú záležitosť prebiehajúcu v reálnom čase. Zvolíte si vlastný útok a v prípade, že ho súper nevykryje, staviate na atak ďalší a ďalší pohyb. Takto vášho soka podrobíte úplne telesnej deštrukcii, až pokiaľ sa nedostanete do bodu, kedy viete zvíťaziť. Animácie sú relatívne pomalé a najmä preto nespamujete jedno tlačidlo, ktoré by vás dostalo k víťaznému postu.

Tento fakt ja najlepšie pochopiť hneď na začiatku, nakoľko v opačnom prípade budete prehrávať a to pomerne často. Zápasníci sú relatívne neúprosní ak nepristúpite na pravidlá hry, ktoré vám, nanešťastie, nikto nepriblíži (ani v dostupnom tutoriály). Preto tú na prvý pohľad neexistujúcu ťahovosť dávam do popredia, keďže vyžaduje trochu iné premýšľanie, ktoré vám ale následne pri bojovaní náramne pomôže.

Ach, ten balans

S týmto všetkým súvisí aj niekoľko potenciálnych problémov hrania. Asi chápete, že počas bitiek nastanú momenty, kedy jednoducho nemáte čo robiť. A to myslím úplne doslovne. V priebehu bitia sa ocitáte (najčastejšie po tvrdej rane) v absolútnom delíriu, kedy nie ste schopný jediného útoku, obrany či pohybu. A práve vtedy vás súper mláti, čo mu len sily stačia. Asi nemusím prehnane prízvukovať, že dívať sa na obrazovku, kde prehrávate a nič s tým nemôžete urobiť, je pomerne frustrujúce. Zostanú vám iba slzy pre plač a krik adresovaný na obrazovku monitora alebo televízie.

A to si ešte musíte uvedomiť, že nezriedka nad tým ani nemáte kontrolu. Bojovanie funguje tak, že vám na obrazovke vyskočí príslušné tlačidlo, ktorým daný úder alebo pohyb odrazíte. Lenže ono sa nezriedka stáva, že sa tlačidlo alebo kláves (z rôznych dôvodov) na obrazovke neobjaví. Alebo sa objaví neskoro, či iba na skutočne krátky moment. Tým pádom môžete byť rozdrvený bez toho, aby ste výsledok svojou hráčskou schopnosťou ovplyvnili. A to je veľký problém.

Navyše, ako som už napísal, tie dôvody môžu byť rôzne. Problémy s kamerou, neskoré zareagovanie hry, prípadne prílišné množstvo oponentov v jednom ringu, kedy titul chybuje zďaleka najviac. Tento neduh ešte väčšmi podporuje samotný balans náročnosti, ktorý primárne upravuje schopnosti súperovej obrany. Preto ak vám ľubovoľný oponent vykryje tri útoky v rade, nemôžete sa vôbec ničomu čudovať. Zle dizajnovaná náročnosť je prítomná v mnohých tituloch (menovite nová Mafia alebo nateraz posledný God of War od Sony) a, bohužiaľ, na ňu musím opätovne poukazovať aj tu.

You can smell what The Rock is cooking!

Bez ohľadu na vyššie zmienené nedostatky by som veľmi rád napísal, že WWE 2K22 je vlastne dobrou hrou. Určite mu pomohla i dlhšia prestávka, ktoré by si mohli brať aj iné pravidelné série (menovite FIFA, NHL, pokojne aj NBA od 2K či Call of Duty, ktoré principiálne prešľapuje na mieste). Súčasne však treba zdôrazniť, že nejde o žiadnu prevratnú revolúciu, ktorú niektorí zahraniční hráči hlásia. Samozrejme, vizuálna stránka je s možnosťami konzol PlayStation 5 krásna, animácie precízne a fluidné a 60 FPS plne dostačujúcich, akurát mám pocit, že sa autori nikam nepohli. A to píšem ako človek, ktorý podrobne skúmal ročník 2016, ktorý vyšiel ešte v roku 2015. To je zásadný problém, ktorý nemôžem a ani nechcem ignorovať, pretože považujem absenciu skutočne veľkých invencií za závažný neduh nielen tejto série, ale aj herného priemyslu ako takého (česť výborným výnimkám).

Primárne mi totiž príde, že sa opravovalo pokazené a dolaďovalo funkčné. Odstránila sa väčšina bugov a grafických nedostatkov (naozaj výborne spracovaní fanúšikovia v pozadí), animácie vedia väčšinou krásne prechádzať z jedného pohybu do druhého, avšak nepociťoval som vlastne žiadne zmeny, ktoré by súviseli s invenciou hrateľnosti a nie s invenciou v oblasti technológií. Koniec koncov, aj príchody zápasníkov sú rovnaké a, dokonca, takmer identicky nasnímané. Je to akoby ste dostali funkčný koncept na papieri a len mu dôkladne vyostrili hrany. Okrem toho v hre zostali problematické hromadné súboje, kde sa bojovníci nezriedka vyložene posúvajú po ringu k voľnému miestu, aby sa spustil konkrétny pohyb.

Alebo kvôli flexibilnejším svalom hráčov sa ruky alebo nohy zasekávajú o povrazy vôkol štvorcového bojiska. Samozrejme, toto sú iba malé drobnosti, avšak to evidentne ukazuje, že autori jednoducho nedokážu vytvoriť plynulé bojisko s mnohými hráčmi a súčasne ani nedokážu odstrániť nedostatky, ktoré hranie nekazia, ale predsa len ho mierne dehonestujú. Ďalším výrazným kazom projektu je audio stránka, ktorá by si teda zaslúžila viacej práce. Zvuky nezriedka nepočuť (krik bojovníkov sa niekedy vôbec nespustí), prípadne je výsledný mix na čudesných hodnotách a naozaj mi prišlo, že autori práve túto súčasť evidentne zanedbali.

Vo výsledku tak dostanete slušnú bojovú hru so zástupom vašich obľúbencov, príjemným množstvom módov i adekvátnou audiovizuálnou kvalitou. No pokiaľ ste dúfali v razantné zmeny, ktoré by symbolizovali príchod novej konzolovej generácie, budete, pravdepodobne, sklamaní. WWE 2K22 nerobí nič vyložene zle, no všetko na mňa pôsobilo až príliš štandardne, i keď musím súčasne skonštatovať, že jednotlivé prvky sú adekvátne dotiahnuté. Pochopiteľne, na celý projekt sa môžeme pozrieť aj inou optikou, konkrétne pohľadom nového hráča, ktorý nemá žiadne skúsenosti so sériou 2K (kedysi známou ako SmackDown a následne ako SmackDown vs. Raw). Nováčik síce dostane identický zážitok ako skúsení harcovníci, no toho zákonite nadchne omnoho viac. A jedine v takomto prípade môžete získať plnú satisfakciu a pocit plnohodnotnej osmičkovej hry. Inak len veľmi ťažko.

Hru na recenziu poskytla spoločnosťCenega LOGO

WWE 2K22 - Návrat ku kvalitnému wrestlingu?
WWE 2K22 už pripomína kvalitnú športovú, respektíve bojovú hru, avšak problém tkvie v tom, že sa predsa len jedná o variáciu videného, počutého a dobre známeho. A to je pri sérii, ktorá vychádza neprestajne od roku 2000 predsa len problém.
Pozitíva
  • Súbojový systém má stále drive, nechýba mu potrebná váha, hĺbka a rozmanitosť
  • Dostatok zábavných módov
  • Po vizuálnej a optimalizačnej stránke niet čo vytknúť
Negatíva
  • Príbeh legendárneho Rey Mysteria pôsobí genericky
  • Audio spracovanie by si zaslúžilo väčšiu pozornosť
  • Zbytočná cenzúra
65%Celkové hodnotenie
Hodnotenie čitateľov: (0 Hlas)
0%

Komentuj!