Register

A password will be e-mailed to you.

Po neuveriteľných siedmich rokoch k nám prichádza nový diel so Senuou v hlavnej úlohe. Tvrdá severská sága sa vracia v plnej zbroji a je opätovne pripravená vyrozprávať ďalší veľkolepý príbeh o nástrahách sveta kombinujúceho realistické prvky s tými nadprirodzenými. Dokáže však druhá hra konkurovať nadmieru úspešnej jednotke? A hlavne, nestratilo pokračovanie istý moment prekvapenia?

Recenzovaná verzia: Xbox Series X

K originálnemu Hellblade: Senua’s Sacrifice som sa dostal až s určitým časovým odstupom, čo znamená, že ma úvodné ovácie v podstate úplne obišli. Ako už odsek vyššie naznačuje, pôvodná akčná adventúra vyšla ešte v roku 2017, no moja osobná skúsenosť s ňou vznikla až v Covidom zamorenom kalendárnom období, kedy bol čas na doháňanie početných herných restov z predchádzajúcich období.

Ak niečo môžem bezproblémovo prvotine v sérii pripísať, je to silná unikátnosť. Áno, v jadre ide o pomerne tradičnú príbehovú záležitosť, kde prechádzate skrz koridory, bojujete s oponentmi, riešite primitívne hádanky, sledujete bravúrne spracované filmové scény a v neposlednom rade fascinovane civiete na úžasnú vizuálnu stránku. Lenže vývojárom z Teórie Ninju sa podarilo prísť so zaujímavou témou a presahom, ktorý bežne vídame skôr v rámci filmového priemyslu než mainstream titulov určených širšiemu zákazníckemu spektru.

Každopádne, dej bol obohatený o spracovanie poruchy osobnosti ako aj o mystifikačne rozprávanú naratívnu líniu, kde ste si postupne skladali jednotlivé čriepky, až vám v úplnom závere vznikol relatívne jasný obraz. Mohli by sme povedať, že všetko bolo v zásade ukončené a vznik dvojky by si na prvú dobrú zrejme nik nevypýtal. Hráči ale boli napriek tomu hladní a hrdinku menom Senua chceli vidieť v ďalšom dobrodružstve, ktoré by znova pracovalo s touto pútavou a silnou postavičkou. Ako sa to však pokračovaniu podarilo? To si rozoberieme v dnešnej recenzii jedného z ťahúňov spoločnosti Microsoft pre rok 2024.

Z dievčaťa tuhá hrdinka

Hneď na úvod by som chcel jasne prehlásiť, že do pokračovania môžete vstúpiť aj bez znalosti jednotky. Samozrejme, prejdenie si prvej cesty naprieč severskou mytológiou je vítané, no naozaj sa nič nestane ak rovno skočíte do tohtoročného Hellblade 2. Dôvod? Tvorcovia si pripravili veľmi detailný a príjemný prológ, ktorý prerozpráva kompletné udalosti minulej hry. Väčšinou (aspoň v prípade Sony titulov) na nás čaká iba krátka a málovravná montáž staršieho diania, avšak tá len zriedkavo pôsobí plnohodnotne. Tu je Senua’s Sacrifice vypovedané ako ozajstná legenda odohrávajúca sa priamo v hernom univerze, čo podporuje element skutočnosti. Navyše, veľmi pekne tematicky hráča naladí na nadchádzajúce udalosti.

Následne sa rovno presúvame na rozbúrené more, kde je naša krehká hrdinka povolaná k záchrane tunajšieho obyvateľstva mučeného rôznymi vplyvmi. Netrvá dlho a cestu jej skrížia nielen krvilační otrokári, avšak aj naštrbené vnútro, kde sa neustále miesi niekoľko hlasov bojujúcich medzi sebou. Či Senua nakoniec zvládne náročné úlohy a vyhrá (znova) nielen nad sebou samou, ale aj nad smrtiacimi nástrahami číhajúcimi na každom rohu si budete musieť zistiť sami. Vnímam pozitívne fakt, že scenáristi pracujú s prvkom vyrovnávania sa so zlyhaním. Predsa len, ústredná postava už určitou cestou prešla a do istej mieri svojich démonov skolila, hoci stále niekde hlboko v nej jestvujú. Už však nemožno hovoriť o sólo dobrodružstve postupne sa prepadajúcom do čoraz väčších depresií s beznádejným východiskom.

Výprava je pompéznejšia a do diania aktívne vstupujú ďalšie charaktery, ktoré figurujú ako vaši oponenti, prípadne spoločníci. Očakávajte preto viac dialógových výmen. Dvojka má tým pádom úplne inú atmosféru. Kdežto naposledy na vás enormne pôsobila strohá samota podporujúca trpký smútok, tu čelíte omnoho väčším hrôzam, ktoré sú častokrát zjemňované práve prítomnosťou iných žijúcich ľudí. Je pravdou, že vďaka tomu druhý diel nevyznieva až tak surovo a nepríjemne, ale svoje hutné momenty rozhodne má. Akurát ide o štylisticky trochu iné diela operujúce s inými atribútmi.

Tajomné okno sa vyparilo

Tentokrát sa s mystikou pracuje omnoho menej. Prekvapilo ma, že celé rozprávanie je výrazne priamočiarejšie a jasnejšie, minimálne teda oproti častokrát zmätenému Sacrifice, kde ste naozaj rozmýšľali kto Senua v skutočnosti je. Karty sú teda rozdané zrozumiteľnejšie. Osobne si myslím, že na celkovej údernosti projektu niečo podobné neubralo. Dvojka je na prvý pohľad veľkolepejšia a tajuplnú atmosféru pôvodného príbehu nahrádza bohatou rozmanitosťou, sofistikovanejšou členitosťou a faktom, že na ústrednej protagonistke by vám už malo záležať. Recept však zostáva vo svojej podstate rovnaký.

Ninja Theory znova kombinuje psychedelické prvky symbolických prepadov do rozožratého vnútra bojovníčky s ozajstným nebezpečenstvom, ktorému (či chce alebo nie) musí čeliť. Opakovane. Už síce jasnejšie vnímate rozdiel medzi subjektívnym svetom a reálnymi kulisami, avšak aj naďalej tieto dynamické prechody zostávajú veľmi pôsobivé. Súčasne dodávajú postave ohromnú ľudskosť, vďaka ktorej som s ňou prežíval každý jeden pád i vzostup silnejšie než pri iných hrách disponujúcich nesmrteľnými protagonistami bez jedinej fyzickej alebo mentálnej vady.

Znova tu kraľuje špičková réžia. Simuluje totiž efekt, kedy každá scéna pôsobí, že je vytvorená bez jediného strihu. Áno, skúsenejší rozumejú ako sa tieto neviditeľné nahrávacie obrazovky simulujú, napriek tomu je výsledný pocit z prezentovaného materiálu výborný. Napríklad identicky štylizovaný God of War z roku 2018 neustále zostáva s hlavnými postavami a teda oni sami musia prejsť do určitej oblasti, aby sa zmenili virtuálne kulisy, čo sa po určitej dobe opozerá.

Senua’s Saga k tomu ale využíva trik extrémnych detailov, ktoré umožňujú lokáciu transformovať takpovediac mimo hráčovho oka. Spravidla som bol užasnutý nad množstvom nápadov pretlačených do profesionálnej filmovej prezentácie odzrkadľujúcej terajšiu špičku technologických možností. Samozrejme, voice-acting a zvuky sú na ohromnej úrovni.

Je preto zrejmé, že zásadná časť celkového rozpočtu šla práve do tejto stránky. Vďaka tomu môžem, aspoň za seba, prehlásiť, že Hellblade 2 je a bude bezkonkurenčne najlepšie vyzerajúcou hrou terajšieho kalendárneho obdobia. Pochopiteľne, veľkú zásluhu na tom má aj enormne lineárny prístup zamedzujúci akýmkoľvek prekvapeniam. Práve takto orientované zážitky by však mali prichádzať s revolučnými grafickými prevedeniami, nakoľko tvoria esenciálnu súčasť výsledku.

Pochod smrti

Čo sa týka hrateľnosti, musíte brať v úvahu, že ide o interaktívnu snímku. Je to jednoznačne autorský zámer a určitý subžáner, s ktorým sa Ninja Theory dobrovoľne rozhodol pracovať. Zhruba z osem hodinovej hernej doby je asi štvrtina výhradne filmová a bez vašej priamej akcie. V rámci zvyšku väčšinu času chodíte skrz úchvatné oblasti (tentokrát s omnoho väčšou variabilitou) alebo bojujete. Plne si uvedomujem, že tento moderný prístup jednoducho nie je pre každého. Na druhú stranu si však myslím, že tvorcovia nijako potenciálnych zákazníkov neoklamali. Sľubovali pokračovanie titulu, ktorý už v roku 2017 bol kombináciou siahodlhého rozprávania formou dialógov a nakrútených scén, pričom gameplay tvoril zhruba polovicu kompletného projektu. Práve preto si myslím, že je takto namiešaná hra rešpektu hodná a nie je nutné ju za tento prístup haniť.

Niekto môže argumentovať, že cutscény by mali figurovať iba ako určitý obal herného jadra. To je do veľkej miery pravda, akurát aj v iných druhoch umenia sa postupom času rozvetvia jeho, sprvoti skromné, možnosti. Pokiaľ idete po priamočiarej hrateľnosti, je tu pre vás napríklad Doom, Helldivers 2, Rise of the Ronin a mnohé podobné záležitosti s menším príklonom k filmu. V tomto prípade však autori disponovali ambíciou vyrozprávať konkrétny druh príbehu, ktorý by v prostredí typického filmu určeného pre kiná s najväčšou pravdepodobnosťou nefungoval.

Sila Hellblade totiž spočíva práve v tom, že všetky tie temné dobrodružstvá a fantastické bitky prežívate na vlastnej koži. Zážitok je logicky naliehavejší a mimoriadne osobný, nebezpečenstvo bezprostredné a radosť zo zaslúženého víťazstva enormná. Samozrejme, niečo podobné môžete pocítiť aj pri bežnej projekcii, no minimálne v mojom prípade, je výsledok oproti videohre polovičný. Som preto rád, že stále je tu priestor aj pre obdobne štylizované počiny, ktoré si uvedomujú, že film a hra k sebe majú veľmi blízko. A v prípade, že si navzájom prepožičajú svoje funkčné vlastnosti, dokáže vzniknúť skutočne podmanivý výsledok. A ním sága so Senuou rozhodne je.

Menej experimentov?

Nie všetko je možné bezvýhradne chváliť. Na jednotke bola zaujímavá mechanika, kde vám hra oznámila, že ak zomriete príliš veľakrát, celý postup bude stratený. (SPOILER) Lenže ono šlo o lož, ktorou Ninja Theory vniesol do Hellblade silný prvok strachu a neistoty (KONIEC SPOILERU). Tento fakt som sa dozvedel až po kompletnom prejdení hry, pričom musím uznať, že svoj účel splnil na výbornú. Pri súbojoch hlavná postava postupovala takticky, bolo mojím cieľom vyvarovať sa zbytočným chybám a neustále vo vetre vial pocit skľúčenia nad možnou definitívnou smrťou. Stala sa ústredným nepriateľom celého počinu, hoci nikdy nejestvovala, čo korešponduje aj s témou rozprávania.

Síce ide o jednoduchý trik na hráča, prechod prvotinou spätne pôsobil mimoriadne napínavo. Trochu ma teda sklamalo, že dvojka nič podobné nemá. Vyššie bolo napísané, že rozprávanie je o niečo menej tajuplné. Bohužiaľ, práve mysticita zmizla aj z autorských nápadov, ktoré sa viac-menej iba recyklujú. Je škoda, že vývojári prestali riskovať a experimentovať. Chápem, že chceli opätovne namiešať rovnako chutný koktail, lenže sme ho jedenkrát už pili. A áno, je stále dobrý a hoc má trochu inú farbu, chýba mu určitá špeciálnosť či zásadnosť nesúca sa s koncovým užívateľom ešte dlho po dohraní.

Logické hádanky spočívajú v nájdení predmetu a skrytých rún poletujúcich priestorom. Oba tieto aspekty už poznáme z minula. Bojovanie je založená na vykrývaní a následnom atakovaní. Znie famózne, choreografie pôsobia brilantne, avšak takisto necítiť žiadnu razantnejšiu invenciu osviežujúcu zaužívaný koncept takmer spred dekády. Netvrdím nutne, že potrebujem kompletne prekopať prístup k akcii. Ostatne, zážitkovo som si z nej odniesol veľa.

Taký prechod skrz rituálny brloh divochov za sprievodu gongu a blčiacich plameňov je absolútne úžasným momentom, ktorý na mne nenechal jedinú nitku suchú. Nehovoriac o následnom masívnom boji fungujúcom ako perfektné zakončenie danej kapitoly. Len ma mierne mrzí, že sme na sequel čakali dlhých sedem rokov a nakoniec prišiel s prelomovou grafikou a unikátnou bájkou a hľadaní osobnej hrdinskosti. Tvorcovia však zabudli na postup na poli hrateľnosti, tá zostala stoická a bez nového korenia.

Skrz temnotu

Senua’s Saga: Hellblade 2 azda najlepšie vystihuje jedno slovo – zážitok. Skutočne ide o projekt veľmi špecifický, ktorý nepochybne nesadne každému. Niečo podobné je plne v poriadku. Aj v rámci filmového sveta máte masívne dostupné blockbuster snímky a súčasne existuje aj takzvaný art určený užšiemu kruhu potenciálnych zákazníkov. Ďalší príbeh z ďalekého severu je v mojich očiach práve tým druhým zmieneným. Aspoň v prípade, že očakávate klasické namiešanie, kde prevažuje aktívna hrateľnosť nad potrebou prerozprávať silné naratívne jadro. Oba aspekty sú v novinke na rovnakej úrovni. Jeden bez druhého príliš nefungujú a iba v prípade, že ste sami ochotný prežiť svojský druh produktu, plne doceníte temné dobrodružstvo zasadené do sveta oprosteného od láskavosti či nežnejších citov, kde prevláda krutosť a násilie.

Hrateľnosť príjemne odsýpa. Áno, musím uznať, že je mierne naťahovaná práve siahodlhým chodením či početnými dialógmi. Ako však vraví staré pravidlo, akčná sekvencia je iba tak dobrá ako predpríprava k nej. Zastávam názor, že mnohé súbojové pasáže fungujú obdobne efektne najmä kvôli fantastickým predchádzajúcim častiam, ktoré umožnia dynamickému šermovaniu ešte väčšmi vyniknúť oproti všednejšiemu pobehovaniu tam a späť. Audiovizuálne pritom môžeme hovoriť o špičke súčasnej konzolovej generácie. Masívne čierne pásy síce mierne uberajú na pompéznosti, niekde sa však šetriť muselo. Som rád, že je nutné pretrpieť iba tento kompromis, zvyšok je totiž bezchybný a nezriedka dych berúci. Až človeka prekvapuje, že s niečím podobným nevyrukovalo Sony ale konkurenčný Microsoft, ktorý si nikdy nedával za úlohu definovať grafický štandard či posúvať hranice možného.

Na druhej strane mierne zamrzí, že po siedmich rokoch neprišli tvorcovia s niečím naozaj novým. V mnohých ohľadoch totiž ide o absolútne štandardné pokračovanie bez zásadnejších experimentov. Nie je nutné niečo podobné považovať za problém, avšak hru za to chváliť rozhodne nebudem. Ostatne, vývojári ubrali aj z výraznej tajuplnosti naratívnej línie, preto vyznieva tradičnejšie. Príbehovou štruktúrou tak tento sequel rozkopol dvere aj pre hráčov rezignujúcich na početné analyzovanie drobných náznakov vytvárajúcich jasnejší obraz psychologického pokrivenia ústrednej hrdinky. Mne to v dvojke mierne chýbalo a hoci samostatne obe dejové línie fungujú, pri priamom porovnaní by som predsa len zrejme volil prvotinu. Prišla mi nekonvenčnejšia a to bolo nadmieru atraktívne. Pokračovanie tiahne primárne vďaka solídnej výprave a postupne narastajúcej epike bezproblémovo konkurujúcej najzásadnejším temným fantasy filmom z liet dávno minulých.

Vo výsledku však ide o atraktívny počin opätovne (a výraznejšie) stierajúci hranicu medzi filmovým a herným rozprávaním. Priestor pre vytvorenie trilógie tu rozhodne je, avšak bol by som rád ak by nabudúce došlo k relevantnejším zmenám vytvárajúcim unikátnosť, tá trochu zaostáva. Napriek tomu ale dúfam, že na Hellblade 2 hráči nezabudnú a s odstupom času docenia jeho vyšperkovaný kinematografický prístup k virtuálnemu médiu akým tituly nepochybne sú. Na to nám bude schopná odpovedať iba budúcnosť. Na záver si neodpustím istú smutnú poznámku a to konkrétne fakt, že dielo Ninja Theory nedohralo podľa štatistík viac ako osemdesiat percent hráčov. Preto prosím, ak už sa náhodou vydáte so Senuou na jej strastiplnú cestu, dopracujte sa až k úplnému záveru. Hodnotiť túto hru iba útržkovito a nie ako celistvý zážitok je absolútnym nezmyslom. A to omnoho väčším než pri väčšine schematických hier s tradičným prístupom ku gameplay zložke.

Hra bola recenzovaná z knižnice predplatného

Senua's Saga: Hellblade II - Návrat na sever
Nepochybne opatrná revolúcia. Zážitok v pravom zmysle tohto slova. Ťažký, intenzívny a silný. Hellblade 2 stiera hranice medzi hrou a filmom nadmieru šikovným spôsobom, ktorý budú zrejme v ďalších rokoch využívať aj ďalší konkurenční autori.
Pozitíva
  • Výborné grafické stvárnenie podporené skvelým zvukom a réžiou
  • Slušný súbojový systém ťažiaci z jednoduchosti a efektívnosti
  • Opätovne silné príbehové pozadie pristupujúce k látke trochu inak
Negatíva
  • Jednotlivé oblasti sú v podstate len dlhé koridory bez výraznejších odbočiek
  • O niečo jednoduchšie ako predchodca
  • Filmový koncept nesadne každému
80%Celkové hodnotenie
Hodnotenie čitateľov: (0 Hlas)
0%

Komentuj!