Graven – Duchovný nástupca Hexenu sa nekoná

Ťažko sa mi hľadajú slová na kúsok, ktorý som mal práve možnosť dohrať. Mám pocit, akoby som sa nechal nalákať trailermi na parádnu záležitosť, na ktorú budú všetci spomínať ešte do konca roka, no vo výsledku sme sa dočkali niečoho celkom iného. Myslím si, že v období deväťdesiatych rokov, sme sa všetci stretli s rýchlymi akčnými FPS titulmi, kde bolo nutné strieľať všetko naokolo, zbierať lekárničky, dať dokopy solídny zbrojný arzenál a pustiť sa do akcie. Menovite by som mohol spomenúť tituly ako boli Doom, Duke Nukem 3D, Blood, Heretic alebo Hexen. Graven mal byť práve spirituálnym nasledovníkom posledných spomínaných hier. Tieto ambície však ostanú, nanešťastie, nenaplnené, nakoľko sme dostali iba jedno obrovské sklamanie.

Recenzovaná verzia: PC

Povedzme si teda na úvod niečo o samotnom titule. Ocitáte sa v roli kňaza, ktorého milovaná nevlastná dcéra bola zavraždená. Vy jej vraha pripravíte z pomsty o život, no následne ste zatknutý a odsúdený na trest smrti. Vo svojej poslednej modlitbe Boha žiadate len o mier v duši. Ten však bude musieť počkať, nakoľko budete vyslaní na dôležitú misiu. Dôležitejšiu než samotná smrť. Vo svete sa totiž nachádza veľké množstvo kňazov, ktorí šíria nebezpečnú vieru a vo svete sa vďaka tomu začínajú diať nebezpečné veci. Mier teda pocítite, keď splníte svoje poslanie.

Aby som začal tento text predsa len pozitívnejšie, pozrime sa najprv na silné stránky titulu. Čo som od začiatku vnímal ako najvýraznejšiu kvalitu bolo jej vizuálne spracovanie. Máme tu totiž vskutku nádherne spracované 3D prostredia, ktoré vedia veľmi rýchlo navodiť tú správnu atmosféru. Za plus vnímam aj, že v každom akte hry si budete môcť užiť niečo úplne odlišné. Začnete síce v nepríjemnom a špinavom močiari, no následne sa presuniete do zasneženej krajiny a v záverečnom akte si zase obzriete ruiny starého orientálneho mesta v púšti. Vďaka tomu je vždy na čo sa pozerať.

Pochváliť sa dá aj dostatočne vysoká variabilita nepriateľov. Každý má úplne iné schopnosti, iné slabiny a je potrebné proti nim použiť úplne iný druh útoku. Niekomu stačí jedna rana vašou palicou, proti inému protivníkovi je lepšie využiť meč, inému zase treba nejakým spôsobom preraziť zbroj, niekoho slabinou sú zase útoky, ktoré využívajú aj nejaké kúzla. Ak to všetko správne spojíte, môžete sa celkom rýchlo stať neporaziteľným. Takisto však treba dávať pozor, že niektorí nepriatelia sú veľmi rýchli a dokážu k vám veľmi šikovne prešprintovať.

Taktiež som hre vďačný za solídne množstvo checkpointov, vďaka ktorým som sa skoro nikdy nemusel ďaleko vracať. Navyše sú jednotlivé lokality poprepájané často aj skratkami, ktoré môžete neskôr otvoriť. Dá vám to možnosť rýchlejšie cestovať do vášho centrálneho mesta, v ktorom môžete využiť svoje nazbierané zlato. To budete určite potrebovať ak budete chcieť vylepšiť svoje zbrane, dokúpiť si nejaké elixíry alebo muníciu. Je pravda, že vonku toho často nájdete dosť, ale nájdu sa momenty, kedy služby vašich obchodníkov určite využijete.

Čo sa zbraní týka, taktiež sa nemôžem veľmi sťažovať. Splnia svoj účel, každá je minimálne zaujímavá a keď sa vám ich podarí vylepšiť na maximum, majú i silnejší útok, ktorý vám následne pridá ďalšiu taktiku, ako bojovať proti vašim nepriateľom. No neobjavil som úplne všetky, keďže niektoré úkryty ostali ukryté pred mojim zrakom. Platí však, že s tým, čo som nazbieral, som bol dostatočne spokojný. Jedinou väčšou nevýhodou je váš primárny inventár, v ktorom máte ako zbrane, tak aj elixíry. Je celkom malý a často tak budete musieť chodiť do toho väčšieho, v ktorom následne zbrane vymeníte a budete sa takto zdržiavať. V princípe by mi to nevadilo, keby takýmto spôsobom tvorcovia chceli hru sťažiť. Avšak kedykoľvek do inventára vstúpite, hra sa sama pozastaví a vy to môžete vybaviť v pokoji a následne pokračovať ďalej. Úplne by stačilo, ak by boli zbrane priradené k jednotlivým číslam a nebolo nutné komplikovane prechádzať cez viacero okien. Mal by som ešte spomenúť i magické útoky, ktoré sa mi však v akcii veľmi nevyplatili. Ich účinnosť som skôr využíval iba v oblastí riešenia hlavolamov, čo je celkom škoda.

Oceňujem ešte tvorcov za to, že sa podobne ako v Hexene snažili zamerať i na boj zblízka, vďaka čomu vie byť hra miestami celkom intenzívna. Avšak počas hrania som zistil, že toto často iba vedie k tomu, že ranu schytáte a bohužiaľ je tu len veľmi obmedzené množstvo flakónikov, ktorým si následne doplníte svoje zdravie. Navyše, dokopy vám ho zdvihne len o päť bodov – pokiaľ teda nevyužijete jeden z liečivých elixírov, ktoré počas hry môžete nazbierať. Preto som rýchlo zhodnotil, že od určitého momentu sa boj zblízka stáva skôr zárukou rýchlejšej smrti. No možnosť hrať týmto spôsobom tu každopádne je a niekomu to určite môže vyhovovať.

Možno by som ešte mohol spomenúť, že napriek všetkým problémom, ktoré z toho plynú, minimálne chválim tvorcov za to, že sa rozhodli do hry zapracovať veľké množstvo najrozličnejších nápadov. Viem, že to v mnohých aspektoch mysleli dobre, len to všetko chytili za trochu nesprávny koniec. Ak totiž bola hra, na ktorú sa mi Graven úprimne podobal najviac, tak to nebola žiadna z tých, ktorú som spomínal vyššie. Namiesto toho mi na myseľ neustále chodil Resident Evil: Village. Pretože taktiež išlo o titul, ktorý zakomponoval veľké množstvo podobných nápadov do jedného balíku, no tam sa to všetko spojilo relatívne dobre. V prípade Graven to, bohužiaľ, neplatí.

Prvý problém, s ktorým som neustále zápasil, bol ten, že každý akt je až príliš veľký a príliš otvorený. Kým hry ako Heretic alebo Blood mali jednotlivé akty rozdelené na krátke kapitoly, ktorými ste postupne prechádzali a nakoniec vás čakalo veľké finále s bossom, tu vám tvorcovia všetko prinesú okamžite. V lepšom prípade tak postupne pochopíte, čo sa od vás čaká, v tom horšom v hre zablúdite a nebudete rozumieť, čo vlastne máte robiť. Nakoľko tu nemáte skoro žiadne koridory, môžete pokojne vstúpiť aj na miesto, kde by ste ešte byť nemali. Najviac som to pociťoval počas aktu číslo dva, kde mi hra povolila prístup na miesto, ku ktorému som sa mal dostať až za hodinu. Strávil som tak viac než hodinu hľadaním kľúča, ktorý bol umiestnený v inej časti mapy, z ktorej som následne mal prejsť tam, kde som bol. Hra vám však nijakým spôsobom tieto skutočnosti nevysvetlí. Intuícia je tak na bode mrazu.

Prílišná otvorenosť však tiež spôsobuje, že postupne budú jednotlivé oblasti strácať protivníkov a ostanú vám len prázdne miesta, cez ktoré budete viackrát prechádzať znovu a znovu. To by nebol v zásade väčší problém, ak by sa hra výraznejšie zamerala aj na svoju príbehovú líniu a skrz monológy hlavného hrdinu alebo komunikáciu s jednotlivými NPC by sme mohli vedieť ako vlastne napredujeme. Príbeh hry však nie je rozoberaný žiadnym výraznejším spôsobom a tým pádom nijak netiahne. Miesto toho len čistíte jednotlivé lokality od nepriateľov, zbierate kľúče, lúštite hádanky a snažíte sa dostať k záverečnému bossovi. Čo by mi nijak neprekážalo v koridorových akčných FPS. Lenže keď sa to spojí týmto spôsobom, neostane ani vlk sýty, ani ovca celá.

Graven asi v tomto smere razil cestu, že sa snažil zapáčiť čo najväčšiemu množstvu hráčov. Hra tak obsahuje nejaké RPG elementy, nejaké hádanky z adventúr, nejakú nostalgickú deväťdesiatkovú akciu, a otvorený svet s veľkou dávkou nepriateľov. Vo výsledku je však titulom, ktorý sa snaží zapáčiť všetkým, no nič nerobí poriadne. Chcelo to zvoliť jednu cestu a držať sa jej. Nepotrebovali sme žiadne vedľajšie questy, ktoré vám zadávali obyvatelia, ani komplexné hlavolamy. Stačila by len rýchla akčná hra.

Inak, viete čo je ešte spoločným znakom starých akčných titulov z deväťdesiatych rokov? Rýchla akcia a tempo, kedy ste potrebovali reagovať čo najpružnejšie, aby ste sa vyhli hordám nepriateľov. Prečo sa tu potom niekto rozhodol zapracovať ukazovateľ vašej staminy? Je mi jasné, že náš kňaz asi nie je akčný hrdina ako Duke Nukem, ale toto dojmy z hrateľnosti nijak nevylepšuje.

Skákanie je ďalším problémom, s ktorým som často zápasil. V jednom momente som skočil do otvoreného hrobu, z ktorého som následne už nemohol vyliezť – a to mi bol vykopaný ani nie po kolená. Ak skončíte v studenej vode a pred vami je rímsa, nemôžete sa zachytiť, nevyskočíte von, musíte proste len čakať, kedy zmrznete. Skákať často síce dokážete ďaleko, ale rozhodne nie vysoko. Taktiež nerozumiem prečo, keď máte nejaké predmety položené vo výške vašich rúk, ste schopní ich zobrať jedine tak, že na ne skočíte. Je naozaj nutné pre 5 zlatiek skákať na kredenc?

Vyššie som chválil spomínané checkpointy, ktoré sú rozmiestnené celkom naširoko. No v niektorých prípadoch som ich umiestnenie celkom slušne preklínal. Pretože ak vás nepriatelia zabijú práve v blízkosti checkpointu a vy sa vrátite do hry, buď ich okamžite zlikvidujete, alebo ste mŕtvy behom pár sekúnd. Toto by sa pritom asi nemalo stávať. A už len perlička na záver, ktorá sa týka bossov. Tí sú celkom dobre nadizajnovaní a aj ich schopnosti sú solídne. Dokonca môžem povedať, že pri finálnom som si hru skutočne užíval. Problém je však v tom, že v momente ako vás boss porazí, ale vy ste mu už časť jeho života ubrali, po následnom respawne si to hra bude pamätať. Vďaka tomu ani nemusíte výraznejšie taktizovať, nakoľko je vám vopred jasné, že bossa porazíte. Možno vás pred tým dvadsaťkrát zabije, ale na ten dvadsiaty prvý raz to už zvládnete.

Na záver si však povedzme aj niečo o bugoch. Nemôžem povedať, že by som ich našiel extrémne veľa, no aj tých pár skutočne stálo za to. V jednej sekcii sa mi podarilo utopiť pod ľadom a kedykoľvek som sa chcel opäť vrátiť do hry, môj hrdina okamžite zomrel. Takisto sa mi často stávalo, že som sa snažil vyskočiť na nejakú krabicu, a dopadol som trochu ďalej než som chcel. Akurát, že som sa týmto spôsobom iba zasekol v úzkom priestore, z ktorého sa nedalo žiadnym spôsobom vyjsť von.

Všetko však, našťastie, zachraňuje, systém, že sa môžete kedykoľvek vrátiť do hlavného menu a následne hru opäť načítať. Mali by ste sa objaviť v základnej dedinke a následne môžete pokračovať tam, kde ste skončili. Toto by však nemalo slúžiť na vysporiadavanie sa s bugmi a reálne by k nim ozaj nemalo dochádzať.

Hodnotiť Graven je tak vo výsledku skutočne náročné. Hra má síce skutočne pôsobivý vizuál, podmanivú hudbu a zaujímavý arzenál zbraní. Hra si ma však nikdy naplno nezískala, aj keď tvorcovia na nej neustále pracujú a vydávajú nové patche. Sám som si počas hrania všimol, že niektoré problémy, čo som spočiatku pociťoval, sa neskôr prestali objavovať. Je teda možné, že stačí počkať pár mesiacov a hra bude predsa len funkčnejšia. No ja sa už do nej nevrátim a to i napriek tomu, že po dokončení by vám malo byť umožnené objaviť aj niekoľko bonusových lokácií v jednotlivých aktoch, kam ste pôvodne nemali prístup. Čakal som skrátka podstatne viac a že takýmto spôsobom otváram svoj herný rok 2024 ma ozaj iba mrzí. Ostáva len veriť, že moje dojmy čoskoro napraví nejaký kvalitnejší titul…

Komentuj!