Atomic Heart – Najkontroverznejšia hra poslednej doby

Titul Atomic Heart odštartoval svoju životnú púť už v roku 2017. Po oznámení a prvých informáciách sa o hre začalo hovoriť ako o ruskom BioShocku, čo možno vývojárov úplne netešilo, no ak je niečo prirovnávané k skvelému BioShocku, je to predsa len pochvala, no nie? Jedna vec je však prirovnanie, druhá zase realita a kvalita či nekvalita finálneho produktu. A hoci som Atomic Heart v priebehu rokov sledoval a na vydanie som sa vcelku tešil, v konečnom dôsledku som nečakal, že práve ja budem tento titul musieť zhodnotiť. To sa však nakoniec stalo, takže v nasledovných riadkoch sa pokúsim povedať, či je Atomic Heart nakoniec naozaj ruským BioShockom a v konečnom dôsledku aj dobrou hrou.

Recenzovaná verzia: PlayStation 5

V prvom rade musím varovať všetkých, čo tento titul bojkotujú kvôli aktuálnej situácii, ktorá sa deje na východ od nás, ja som do hodnotenia tento fakt nemiešal. Môžete si o tom myslieť čo len uznáte za vhodné a v konečnom dôsledku bude iba na vás či hru a jej autorov podporíte alebo nie. Mojou úlohou je hodnotiť to, ako vývojári zvládli svoju prácu a nie to, odkiaľ štúdio pochádza, hoci nesídli v Rusku, ako si stále mnoho ľudí myslí. Tak či tak je pravdou, že nejaké napojenia na Rusko a na Ukrajinu skutočne existujú. Poďme sa však vrátiť späť v čase.

Tie roky päťdesiate

Príbeh Atomic Heart hráčov zavedie do alternatívnej minulosti roku 1955, v ktorej sa Sovietsky zväz stal technologickou veľmocou. Professor Dmitry Sergeyevich Sechenov v roku 1936 objavil polymér, ktorého elektrochemické vlastnosti poslúžili o tri roky neskôr pri tvorbe kompaktného reaktoru studenej fúzie, vďaka čomu boli dvere robotiky otvorené dokorán. Onedlho na to vznikol trojkolesový robot. Koncom štyridsiatych rokov nastal významný posun v oblasti ovládania robotov, keďže došlo k spusteniu systému Kollektiv 1.0, ktorý umožnil napojiť robotov do riadenej siete. Vďaka tomuto systému sú ľudia odbremenení od manuálnej práce, no vývoj a pokrok pokračovali ďalej. Ľudia postupne dokázali robotov ovládať mysľou za pomoci už spomínaného polyméru, keďže sa ukázalo, že je možné „zakoreniť“ ho v ľudskom tele. Po rokoch výskumu sa podarilo vyvinúť zariadenie „Thought“, ktoré slúži ako rozhranie medzi človekom a strojmi.

Rok 1955 má byť však revolučný. Po úspešných testoch totiž môže byť spustená All-Union polymerizácia populácie. S tým sa spája aktualizácia neurónovej siete na „Kollektiv 2.0“ a možnosť získať „Thought“ pre ľudí nielen v ZSSR, ale následne aj po celom svete. Ako už je zvykom, musí sa niečo pokaziť. No skôr než sa tak stane, vtelíte sa do kože hlavného hrdinu Sergeia Nechaeva, ktorého kódové označenie znie P-3. Úvodné minúty sledujeme P-3 ako sa plaví loďkou, môžeme sa spoločne kochať krásnymi scenériami a megalomanskou architektúrou, ktorá má poukázať na ambície a túžbu byť tým najväčším, nech už si to spojíte s hocičím. Zároveň však ide aj o formu satiry, keďže všetci dobre vieme, že Rusko sa k ničomu takému ani len nepriblížilo a veľká časť obyvateľstva i dnes žije v podmienkach, ktoré sa len ťažko opisujú.

Na pohľad je úvod naozaj pekný. Ulice sú plné života, všetko hýri červenou, autori si skrátka dali na prezentácii záležať. Horšie to už je so zábavnosťou, keďže mňa osobne úvod nebavil. Najskôr sa zbytočne dlho bez možnosti ovládať čokoľvek okrem kamery len tak plavíte loďkou, následne sa chvíľu prejdete za prvou NPC postavou, ktorou je robot Tereshkova, aby ste v zápätí pokračovali za šéfkom. K nemu vedie ďalšia niekoľko minút trvajúca prechádzka, následne zbytočne dlhá cesta výťahom. Čo čert nechce, miesto neho stretnete ďalšie robotické dámy, ktoré v nádhernom a pôsobivom prostredí iba odovzdajú informáciu a kľúč od auta. Vy sa tak musíte otočiť, opäť absolvovať výťah, dať si ďalšiu prechádzku a vliezť do auta, ktorým sa však nepreveziete, ale preletíte. A zrazu to príde. Deň je v troskách, okolo samé výbuchy, vaše pristátie by si v skutočnosti potlesk pre pilota nevyslúžilo a čo je najhoršie, roboti už nie sú vaši kamaráti, ale chcú vás ihneď zlikvidovať. Čo mi tak vadilo? Ak to nie je zrejmé, tak zdĺhavosť a neustále prerušovanie hrania. Atomic Heart je akčná hra, ktorá by sa v ideálnom prípade mala odpáliť bombastickou akciou. Skrátka sánka na podlahe. Potom si môžeme oddýchnuť pri flashbacku „o 10 hodín skôr“, počas ktorého si budeme robiť kroky potrebné na splnenie dennej aktivity.

Potom už je situácia lepšia, no príde mi, že tak ako vývojári zvládli prezentáciu, tak nezvládli urobiť úvod zábavný. Možno chceli dať poctu BioShocku, možno Half-Life, na tom nezáleží. Po pristátí sa konečne dostáva k slovu akcia a nakopnutie príbehu, ktorý je v konečnom dôsledku vcelku kvalitný a solídne napísaný. Keďže sa bavíme o akčnej strieľačke, nemožno čakať vyložené zázraky, no scenár nie je na zahodenie a vidno, že tím má čo-to napozerané a odčítané. Inak, k záveru sa viete dopracovať za zhruba 16-17 hodín, čo na daný žáner nie je vôbec málo a zabudnúť nemožno ani na vedľajšie aktivity, ktoré vedia hernú dobu nafúknuť aj k 30 hodinám.

Už spomínaný úvod som rozobral zámerne, keďže sa môže stať, že mnohých hráčov odradí, najmä ak si hru zapnú „zdarma“ z Game Passu. Pokiaľ budete mať s úvodom podobný problém ako ja, vydržte, zlepší sa to. Je pravdou, že po úvode a krátkej akčnej pasáži sa odoberieme z pôvabného exteriéru do temného a rozsiahleho podzemného komplexu Facility 3826, kde strávime s P-3 niekoľko hodín, čo zase nemusí vyhovovať každému, no atmosféra v komplexe je výborne zvládnutá a hoci bude pomerne často niekde číhať nebezpečenstvo, preskúmavanie je zábavné. Ak sa ale tešíte na otvorený svet, ten si budete môcť poriadne užiť až po 5-6 hodinách.

Interiér vs. exteriér

V Atomic Heart nájdete otvorené prostredie, no to slúži viac-menej na presun medzi príbehovými míľnikmi, prípadne ak budete chcieť hľadať zdroje na výrobu/vylepšovanie, preskúmavať čo ešte autori pre hráčov pripravili a merať si sily s množstvom robotických nepriateľov. Príbehové misie sa takmer výlučne odohrávajú v nejakých komplexoch, budovách a podobne, čo je vlastne veľká škoda, hoci napríklad múzeum je naozaj vydarené. Nepovinné prieskumy prostredia tým pádom nie sú tak lákavé ako posun vpred v príbehu, čo je škoda, i keď ich určite nie je dobré ignorovať, vylepšovanie zbraní a schopností P-3 potrebuje.

Charles

Vašim pomocníkom a spoločníkom je rukavica s umelou inteligenciou, ktorá si hovorí Charles. Tá je naozaj veľmi “urozprávaná”, takže sa pripravte na to, že bude takmer všetko komentovať, poskytovať vám doplňujúce informácie, pomáhať, no i naznačovať, že nie všetko musí byť tak, ako sa na prvý pohľad javí. Práve Charles je dôležitá súčasť hrateľnosti, keďže za jeho pomoci riešite nielen logické hádanky, no pri súbojoch používate i schopnosti ako mrazenie, elektrošoky, telekinézu a podobne. Práve využívanie Charlesa robí súboje odlišné a dynamickejšie, inak by tu bola iba streľba či používanie rôznych zbraní na krátko.

Chybičky na kráse

Atomic Heart môže v úvode očariť prezentáciou i atmosférou následného podzemného komplexu, no, bohužiaľ, sú tu faktory, ktoré inak pozitívny zážitok z výsledného produktu zrážajú nadol. Grafická stránka je na vysokej úrovni, no po spomínanom pristátí je možné pozrieť sa do krajiny, ktorá naozaj nevyzerá dobre. Najlepšie to ukážu priložené obrázky, no úroveň detailov v diaľke nie je ani omylom hodná PS5. Všimnite si najmä chatku na prvom obrázku a akoby najnižšie možné nastavenie grafiky na obrázku číslo dva. Úplná diaľka je v poriadku, nájdete tam dostatok vegetácie a i dobré detaily, no objekty a terén bližšie k postave pôsobia ako spred desiatich rokov.

Z globálneho pohľadu je grafika naozaj pekná, no takéto výkyvy udrú do očí. Nepoteší ani kolísajúci framerate, a to najmä v prestrihových scénach, ktoré sú priamo v engine. Zoznámenie s Granny Zina a nasledovná akčná pasáž vďaka poklesu snímkovania nevyznela tak dobre ako mohla, no verím, že vývojári ešte zapracujú na optimalizácii a daný problém odstránia.

Nepoteší ani ovládanie a najmä pohyb hlavného hrdinu. Hoci akcia je mnohokrát naozaj chaotická, pohyb hlavného hrdinu je toporný. Najmä prechod z chôdze na beh je všeličo len nie plynulý a mám dojem, že vývojári akosi nemysleli na skutočnosť, že ak vás zavalia kopou nepriateľov, malo by tomu odpovedať aj dynamické a responzívne ovládanie (DOOM). Dá sa to zlepšiť ladením v nastaveniach, no východzie hodnoty nie sú ani zďaleka optimálne. Súbojom s vyšším počtom nepriateľov nepomáha ani skutočnosť, že sa P-3 často zasekáva o rôzne predmety a prekážky, obzvlášť ak sa často nachádzate v tesných priestoroch. Kolízny systém by tak ešte potreboval trochu optimalizácie.

Keďže som mal možnosť zahrať si titul pred vydaním, neobsahoval ešte Day 1 patch, ktorý mohol niektoré veci vylepšiť. Stalo sa mi, že hra spadla, no bolo to asi dva razy, čo nie je až také katastrofálne. Horšie je to, že v jeden moment nebol spustený skript, ktorý by otvoril cestu ďalej a po dlhšom skúmaní a skúšaní jednoducho pomohlo iba nahranie staršej uloženej pozície.

Mnohým hráčom môže prekážať i skutočnosť, že si prieskum otvorených lokalít príliš neužijete, keďže vás takmer vždy budú otravovať nepriatelia. Dá sa to vyriešiť, no v tomto smere mohlo byť vyváženie omnoho lepšie. Nepriatelia totiž neoplývajú inteligenciou ale vsádzajú na početnosť, čiže sa na vás hrnú takmer odvšadiaľ. Moje sympatie si nezískal ani protagonista, ale to môže byť iba môj problém. Pre mňa bolo väčším problémom nie veľmi dobre fungujúce vysvetľovanie úloh a vlastne toho, čo sa od vás požaduje. V úvode si možno povšimnúť opakujúce sa tváre, dokonca som na podobný problém narazil aj pri prezeraní počítačových terminálov, kde dvaja zamestnanci s rozdielnymi menami a údajmi mali tú istú tvár. Zamrzela ma i nulová deštrukcia prostredia, nemožno rozbiť ani fľašu na stole, čo by dnes už malo byť do istej mieri štandardom (nemyslím fľašu, ale aspoň ako-taká možnosť rozbíjať a ničiť základné veci), najmä ak v prípade ako pri Atomic Heart možno ovládať vozidlá.

Spomenúť musím aj zvuk. Soundtrack na ktorom pracoval aj známy Mick Gordon je ako inak skvelý, o tom nemusíte ani na chvíľu pochybovať, dokonca i ruský dabing dokáže hre pomôcť k zlepšeniu zážitku. Horšie je to ale s celkovým mixom a i s vypadávaním zvukov, čo sa mi stalo nejeden raz. Obzvlášť to vie nasrdiť ak sa niekde za vami objaví nepriateľ, útočí na vás, no zvuk to akosi neevokuje. Ako vravím, tieto veci môže opraviť aktualizácia, no na to prihliadať nemožno.

Bez emócií

Veľa hráčov odsúdilo Atomic Heart už vopred a je to škoda, pretože v konečnom dôsledku ide o dobrú hru, ktorá má tú smolu, že vychádza v nie až tak prívetivú dobu. Ja som sa pred recenzovaním rozhodol, že hodnotená bude iba hra a urobil som dobre, pretože hoci k nej mám výhrady, výsledok ma potešil. Ak prihliadnem na skutočnosť, že ide o debut, autori zvládli svoju prácu dobre a dodatočnou starostlivosťou by mohli zmeniť moje hodnotenie smerom nahor, pretože áno, Atomic Heart je titul, ktorý si mohol odniesť hodnotenie 80%. Grafika je z globálneho pohľadu veľmi pekná (uvítal by som však možnosť vypnúť chromatickú aberáciu), framerate vo väčšine prípadov stabilný, s trochou nastavenia sa titul i dobre hrá, súboje s nepriateľmi sú zábavné a rovnako považujem za vydarené i hádanky či dizajn nepriateľov. Neduhy som spomínal vyššie a vracať sa k ním tým pádom nemusím.

Atomic Heart bol vo vývoji od roku 2017 a mnoho hráčov pochybovalo, že ide o skutočný projekt. Nakoniec sa ukázalo, že naozaj je a po odohraní môžem prehlásiť, že navyše dokonca kvalitný a zábavný. Niektoré veci mu nutno odpustiť, no ak máte radi podobné hry, s týmto počinom naozaj nešliapnete vedľa. A pokiaľ budete chcieť, môžete si hneď v prvej bezpečnej miestnosti pozrieť rozprávku No počkaj!, čo vám neumožní asi žiadna iná hra než táto. Zostáva ešte zodpovedať poslednú otázku – je Atomic Heart ruským BioShockom? Áno i nie, keďže inšpirácia je očividná, no našťastie má novinka od štúdia Mundfish vlastnú tvár a identitu. A to je dobre.

Komentuj!