Call of Duty: Vanguard – Menej je niekedy viac

Séria Call of Duty kedysi začala ako priama konkurencia Medal of Honor od EA, ktorý je dnes už len tieňom toho, čím bol kedysi. Call of Duty však stále prichádza s novými dielmi a ako čas plynul, preniesol nás aj do alternatívnej prítomnosti alebo budúcnosti. Popritom však nezabúda na svoje korene a ešte stále sa tak občas stretneme s nejakým dielom odohrávajúcim sa na bojiskách druhej svetovej vojny. Najnovší prírastok do série s podtitulom Vanguard nám tak opäť predstaví toto obdobie v plnej kráse. Pre koho je však práve tento diel určený? To sa dozviete v našej recenzii.

Recenzovaná verzia: PC

Pri tom, ako na nás Activision neustále chrlí ďalšie pokračovania Call of Duty, sa ani nezdá, že už uplynuli 4 roky od vydania Call of Duty: WWII. Vývojárske štúdio Sledgehammer Games nám vtedy ponúklo lineárny príbeh odohrávajúci sa na západnom fronte. Vo Vanguard nás však čaká zmena. Mnohí (vrátane mňa) si zrejme mysleli, že sa toto pokračovanie takto vráti k odkazu prvých dielov. Očakávali sme viacero kampaní, v ktorých navštívime rôzne bojiská a budeme sa kochať odlišnými scenériami. No, v podstate to vývojári aj urobili, lenže nie tak úplne ako sme si predstavovali. Vanguard nám predstaví štyri hlavné postavy a ich príbehy, lenže tie v konečnom dôsledku vyznejú len ako veľmi krátke poviedky, v ktorých sa k pointe a záveru dopracujete skôr, než si uvedomíte, že už hráte.

Ezopové bájky 2. časť

Hlavná príbehová línia je zameraná na špeciálny oddiel poskladaný zo šiestich členov, ktorý má zistiť informácie o projekte Fénix. Hneď po prvej misií však skončia v nemeckom väzení a postupne rozprávajú svoje príbehy členovi gestapa Jannickovi Richterovi. Pokiaľ vám príde tvár tejto postavy dosť povedomá, tak sa nemýlite. V hre ju stvárnil herec Dominic Monaghan (seriál Nezvestní, či trilógia Pán prsteňov). Popri základnom príbehu sa tak dozviete pár informácií o všetkých členoch tohto komanda. Za britského výsadkára Kingsleyho sa zúčastníte paravýsadku v Normandii a v koži Američana Jacksona si zalietate v Pacifiku. Oproti leteckej misii z WWII bola však toto dosť slabá zložka kampane, keďže ovládanie lietadla je ťažkopádne, skoro nič nevidíte a po zostrelení pár japonských Zer sa ocitnete zase len na vlastných nohách. V tretej časti navštívite Afriku a zúčastníte sa bojov pri El Alameine. Tu som čakal, že si opäť zajazdíme v Crusaderovi, ako to bolo kedysi dvojke, ale, bohužiaľ, nestalo sa tak. A poslednou kapitolou spomedzi týchto krátkych príbehov je aspoň trochu dojemný boj Poliny Petrovovej proti nacistom v Stalingrade.

Snaha za každú cenu zahviezdiť

Kampaň dokončíte ani nie za 5 hodín, jej dĺžka sa, samozrejme, líši od zvolenej náročnosti. Ale dosť veľkú časť z danej hernej doby sa budete skôr pozerať na videosekvencie. Takže ešte aj ten pocit z čistej adrenalínovej akcie je len taký slabý odvar kávy. Pri jednotlivých postavách sa stretnete aspoň s niekoľkými bonusmi, napríklad Jackson vie spomaliť čas a odhaliť skrytých nepriateľov alebo Kingsley môže dávať pokyny spolubojovníkom. Podstatnou časťou Polininho príbehu je lozenie po polozrúcaných stenách budov v Stalingrade alebo zakrádanie sa v tieňoch, teda hra sa snaží navodiť pocit, že sa hrateľnosť značne zmenila. No nie je to tak, v podstate to môžete zahrať len pomocou šialenej paľby na všetko, čo sa pohne. Celý čas som čakal, kedy sa objaví niečo zaujímavé a výsledok je len ani nie 10 minút v lietadle a asi 2 minúty na zadnom sedadle auta. Dokonca aj stacionárne guľomety môžete použiť možno len na troch miestachf.

Realita či fikcia

Viem, že Call of Duty sa netvári, že chce hráčom ukázať kúsok histórie so všetkým, ako sa patrí. No nedá mi, aby som jej nevytkol zrejme lenivosť vývojárov do hry zakomponovať aj viac ako jeden tank pre každý národ. Za celú kampaň uvidíte pri Nemcoch len samé Panzer IV. To tam nemohli dať aspoň jeden Tiger? Pri Sovietoch dokonca premávajú po Stalingrade ešte pred jeho napadnutím T34/85, odkiaľ sa tam vzali? Aha, to len vývojári potrebovali dať nejaký tank aj na záver… Sú to maličkosti, ale človeka to zamrzí, že už aj vo viac ako pätnásť rokov rokov starom druhom dieli si dávali väčší pozor na detaily. V tomto prípade sa z Call of Duty stala už len nezmyselná strieľačka, v ktorej sa všetky postavy snažia za každú cenu tváriť čo najdrsnejšie.

Keď už ani pocit zo streľby nie je dostatočný

Od CoD WWII som novšie diely tejto série nehral, takže sa mi Vanguard nehodnotí úplne najlepšie. Od začiatku do konca snáď v každom ohľade som mal z hry zvláštny pocit. Zbraní je tu neúrekom, plus každá má svoje varianty, či už bubnový zásobník alebo optiku (v multiplayeri je úprav ešte omnoho viac). Problém však je, že munície unesiete pomerne málo a z nepriateľov jej veľa nezískate. Takže dosť často som mal pocit, akoby ma hra nútila používať najmä pušky, ktoré sú občas až príliš silné. Dobre, dajme tomu, že s jedným výstrelom z Kar 98k niekoho zlikvidujete, ale príde mi nereálne, že jedna strela dokáže vojakovi odtrhnúť obidve nohy. Takto si v automatických puškách môžete meniť režim paľby, ale aj napriek tomu budete míňať strašne veľa nábojov. Rovnako tak pocit zo streľby je dosť rozporuplný. Hra je na jednej strane o dosť rýchlejšia ako kedysi, ale pri mierení som mal často pocit, akoby sa spomalil čas.

Multiplayer

Multiplayer je zrejme tou najpodstatnejšou zložkou titulu, pre ktorú si mnohí hráči (ak teda nie skôr väčšina) kúpia tento diel. V ňom sa zhostíte úlohy jedného z dvanástich špecialistov, ktorí sú rozdelení do štyroch tried, pričom niektorých z nich už aj poznáte z kampane. Pekné je, že ku všetkým postavám máte napísaný aj ich krátky životopis a nejde len o nejaké osoby bez mena. Aj keď tie roky narodenia a vzhľad im myslím veľmi nesedí. Čaká vás tak 20 máp a rôzne herné režimy. Najväčším problémom multiplayeru vo Vanguarde je to, že často ani nebudete mať pocit, že ide o hru z druhej svetovej vojny. Vďaka možnosti používania upravených špecialistov v podstate mizne pomyselná hranica, ktorá odlišuje jednotlivé strany konfliktu. Vy sa tak ocitnete na mapách, ktoré síce budú evokovať bojiská druhej svetovej vojny a budete používať dobové zbrane (aj keď značne povylepšované), ale celkovo budete zrejme nadobúdať dojem, že hráte len ďalšiu z mnohých multiplayerových záležitostí, kde sa snažíte splniť podmienky pre víťazstvo v danom režime alebo vystrieľať svojich oponentov. Ak vám ide len o čistý adrenalín z multiplayeru, tak si to zrejme ani nevšimnete, ale pokiaľ je niekde hlboko vo vás aspoň štipka nadšenca do druhej svetovej vojny, daná myšlienka vám určite preblysne hlavou.

Herné režimy

Aktuálne si môžete v multiplayeri vybrať zo siedmich klasických herných režimov. Môžete si vyskúšať „tímový deathmatch“, ktorý myslím nie je nutné bližšie predstavovať. Jemu podobný je v podstate aj režim „Free for all“. V režime „Dominancie“, ako už napovedá názov, musíte obsadiť a udržať konkrétne pozície. V režime „Nájsť a zničiť“ budete buď útočiť, alebo obraňovať. Režim „Hardpoint“ vás zase vyskúša, či to, čo získate, si dokážete aj udržať. Potom tu máme režim „Kill Confirmed“, v ktorom budete zbierať identifikačné známky. A posledným režimom je „Patrol“, ktorý je dosť podobný ako „Hardpoint“ len s tým rozdielom, že budete chrániť pohybujúci sa objekt. Myslím, že herných režimov pre multiplayer je vcelku dostatok. Okrem nich, ktoré si môžete navoliť aj v súkromnej hre, stojí ešte za zmienku režim „Champion of Hill“. V ňom hrá osem dvojíc alebo trojíc, kto prežije, vyhráva. Ak vás doposiaľ neoslovila kampaň, tak snáď vás na pár hodín zabaví aspoň toto.

A zase tí zombíci

Už viete, ako je na tom vo Vanguarde kampaň aj multiplayer, ostáva nám tak kooperatívny režim, ktorý je už dlhšie súčasťou tejto série. Poslednou zložkou hry, ako to už býva zvykom od World at War, sú tak zombíci. Táto časť je na tom však dosť podobne ako kampaň. Nie kvôli tomu, že je krátka a príbeh je jedno veľké klišé, ale skôr ide o to, že ešte nie je úplne dokončená. Zombie režim si inak môžete zahrať sólo alebo s priateľmi. Celkovo ho však vývojári pojali trochu inak, ako tomu bolo doteraz. Vo Vanguarde totiž nadobudol náhodne generovaný roguelite štýl a prostredníctvom portálov sa dostanete do zombie sveta, v ktorom budete musieť plniť úlohy. Za to budete získavať odmeny, ale keď zomriete, o všetko prídete, čo veľmi nepoteší. I preto odporúčam hrať tento režim s priateľmi, s ktorými budete neustále v kontakte, čím sa vyhnete zbytočným úmrtiam a pocitu frustrácie. No vzhľadom k tomu, že táto zložka ešte nie je úplne dokončená, tak sa nedá povedať, čo vývojári ešte vymyslia. Či nás nakoniec prekvapia, alebo sa dočkáme len ďalšieho sklamania.

Záver

Dopracovali sme sa až na záver recenzie k poslednému dielu Call of Duty s podtitulom Vanguard. Moje pocity sú vlastne dosť rozporuplné. Vývojári sa síce snažili priniesť hráčom v kampani filmový zážitok, ale na úkor hrateľnosti, kvôli čomu je krátka a dosť nezáživná. Keby radšej vytvorili kvalitný príbeh len okolo Poliny, ktorá je zrejme najlepšou postavou zo všetkých zmienených, dopracovali by sa k lepšiemu výsledku. Bohužiaľ, nestalo sa tak. Celé hru vyzdvihuje akurát audiovizuál, ktorý však znižuje mizerná umelá inteligencia. K tomu si môžete pripočítať nedokončený zombie režim a zistíte, že v dnešnej dobe už fakt platíte iba za demá a nie plnohodnotné hry. Jedine multiplayer je vydarenejší, ale tiež si treba povedať, koľko toho vlastne pribudlo oproti predchádzajúcim dielom a či má kvôli tomu zmysel presedlávať na Vanguard. Pokiaľ ste výlučne singleplayerový hráč, tak za plnú ba ani za polovičnú cenu sa neoplatí púšťať do tohto pokračovania. Ak si teda chcete zastrieľať na scenériách druhej svetovej vojny, radšej oprášte niektorý starší diel. Pokiaľ ste však multiplayerový hráč a k tomu aj fanúšik série, tak túto hru minimálne vyskúšajte. No čo pri nej ostanete, to už bude len na vás.

Komentuj!