Agony – Vitajte v pekle

Agony, hra na ktorú sa mnoho ľudí tešilo, po viacerých odkladoch konečne dorazila aj na naše herné zariadenia, aby nám ponúkla ukážku zo života v pekle. Ako si Madmind Studio poradilo s touto výzvou? Poďme si teda spraviť malý výlet až do samotného pekla. 

Recenzovaná verzia: PC

V našich končinách sa traduje, že ak budete dobrý pôjdete do neba, a naopak ak zlý tak do pekla. Nuž, hlavná postava, či presnejšie duša asi neviedla dobrý život, keďže po smrti skončila pred bránami pekla. Pamätá si len dlhý pád, ktorý by asi nik nechcel zažiť. Agony, respektíve Agónia je v slovníku definovaná ako pozorovateľný proces prechodu zo života do smrti. Samozrejme, keby tento jav prebehol náhle, nemali by sme čo hrať a nepozreli by sme sa do samotných útrob pekla. A verte mi, agóniu pri honbe za Červenou Bohyňou rozhodne zažijete.

Agony patrí do kategórie hororových survival hier, ktoré nestavajú na súbojoch. Tentoraz sa vám v rukách ocitá maximálne fakľa z kostí, ktorou si posvietite na cestu, sem tam spálite nejakú prekážku, či ubijete zmučené telá martýrov. Bohužiaľ, na vašich protivníkov budete musieť využiť skôr ľstivosť, rýchle nohy a  ukrývať sa pred ich zrakom. Boj takmer s určitosťou skončí chutnou hostinou, na ktorej si zgustnú démoni. A tých je v pekle pomerne dosť. Väčšinou ich ťažko opísať – prevažne však narazíte na nepriateľov pripomínajúcich Sukuby, akurát miesto hlavy disponujú nechutnou tlamou s ostrými tesákmi. Nemenej nechutne pôsobí aj akýsi pavúk tvorený rukami, pohybujúci sa v tieňoch a nechýbajú ani klasické okrídlené monštrá či tvory evokujúce chobotnice. Na každého pekelníka platí iná taktika. Občas je vhodnejšie sa ukryť, inokedy je zase vhodné zvoliť čo najtichší pohyb a prešmyknúť sa okolo.

Aby vaša duša neumierala na každom kroku, šance na prežitie si môžete zvyšovať investovaním do stromu schopností. Asi najpoužiteľnejší je šprint, no zvyšovať si môžete aj dĺžku zadržiavania dychu, či výdrž proti útokom. Prečo spomínam dušu a nie postavu? V Agony je totiž vo vašich rukách duša, ktorá si vyberá telesnú schránku martýrov pekla. Ak vás totiž nepriateľ náhodou dobehne , pripraví vás maximálne o telo. Duša si však môže nájsť jednu z iných telesných schránok, ktorých je v pekle viac než dosť. Aby ste ste sa k nim však mohli dostať, musíte ich “aktivovať” tak, že im strhnete vrece z hlavy. Posadnúť možno aj démonov, to je však skôr len v rámci akejsi minihry, keď sa po krátkom čase  vrátite do tela martýra. Smrť, ako vám aj samotná hra odprezentuje je len dočasná. Občas pritom zomrieť musíte aby ste sa dostali ďalej, napríklad zoskokom z výšky. Samozrejme, tento systém neznamená, že ste nesmrteľný. Duša má len obmedzený čas na to, aby si našla nového nositeľa, kým nadobro umrie a vy pokračujete až od checkpointu. Ten si však tiež musíte najprv aktivovať. Ani blúdenie v spirituálnej forme pritom nie je bez nebezpečenstva – existujú totiž aj formy nepriateľov schopné pohltiť aj dušu a vy tak opäť putujete k checkpointu.

Checkpointy sú inak rozmiestnené pomerne ďaleko od seba a neraz sa vám stane, že sa vrátite späť a strácate solídny progres, ktorý ste nadobudli. Často totiž musíte hľadať rôzne predmety – lebky, hnáty, srdcia, ktoré potom otvárajú bránu do ďalších hlbín pekla. Tie sú rozhádzané v spleti chodieb, v rôznych častiach, medzi ktorými sa samozrejme pohybuju démoni. Občas vás zdrží aj hádanka so symbolmi. Aby ste mohli symbol nakresliť, najprv musíte nájsť niekde nablízku jeho vzor. Problém je v tom, že predlôh býva niekoľko a vaša postava si môže zapamätať len jednu. Musíte tak iba tipovať, ktorá je tá správna a tak beháte medzi zdrojom a miestom kreslenia sem a tam. Čo sa týka level dizajnu, ten je síce na jednej strane pomerne uveriteľnou prezentáciou pekla, no na druhej strane, to je aj jeho hlavným úrazom. Steny sú pokryté slizom, krvou, zem kosťami, a neraz zdobí cestu polomŕtve telo, rozsekané na kúsky, či napichnuté na kôl a tápajúce ruky zo stien. Polovicu času tak kvôli tme a všadeprítomnej červenej farbe ani netušíte, kam idete.

Bez fakle, ktorá dokáže prilákať nepriateľov, tak máte razom problém a nepomáha ani nastavenie gammy a zatiahnuté závesy. Osobne som bol schopný hrať len v totálnej tme. Vzhľadom k horšej orientácii v priestore je potešiteľné, že vaša postava má akúsi astrálnu silu, ktorá po aktivácií ukazuje cestu kam ďalej – jej použitie je však obmedzené. Nabiť sa dá iba zbieraním skrytých sošiek. Ak sa vám vyčerpá, tak sa motáte chodbami, ktoré sú podobné ako vajce vajci a neraz si uvedomíte, že chodíte do kruhu. Do toho vám brnká na nervy neustále zasekávanie postavy o rôzne výrastky zo stien, kly vyrastajúce zo zeme  a iné objekty. Občas padnete do jamy a a tu vám nepomôže ani spirituálna podoba a rovno putujete k checkpointu. Podobná hlúpa smrť občas býva skutočne agóniou, čo ma donútilo siahnúť po kombinácií ALT+F4. Čerešňa na torte je využitie špeciálneho slizkého chodníka, na ktorom je vaša postava občas dole hlavou – astronauti poznajú – a to už naozaj býva klinec do rakvy. Nikdy som v hrách nemal problém s orientáciou, ale Agony naozaj nie je pre ľudí, ktorý sa strácajú aj vo vlastnom meste.

Hra je inak poháňaná kvalitným Unreal Enginom 4, no jej technická kvalita jasne zaváňa indie scénou. Démoni nevyzerajú zblízka zle, no textúry sú slabšie. Jednak sa dá pochopiť, že sliz všetko rozmazáva, no hra na mňa pôsobila akoby bola vydaná pred niekoľkými rokmi. Madmind Studio má v tejto oblasti zjavné rezervy, pričom kvalitu textúr vám môže prezradiť aj veľkosť hry, ktorá sa pohybuje len na úrovni 7 až 8 GB (po Day 1 update sa veľkosť zdvihla na 12,5 GB). Tvorcovia sa síce snažia zakrývať tieto neduhy napríklad aj tmou, či nahými telami démoniek, no pozornému oku to určite neujde. V hrách bežne existuje istá hranica, za ktorú sa nezachádza pri zobrazovaní násilia či nahoty. V Agony si s tým však zrejme nik nerobil ťažkú hlavu a o explicitné scény, či pohlavné orgány rozhodne nie je núdza. Väčšinou to pritom nepôsobí rušivo, skôr naopak. No až uvidíte ako trpaslík využíva novonarodeniatka ako stavebný materiál do stien, pričom hlavy im drví skalami, zrejme sa sami seba opýtate, na čo sa to tu vlastne pozeráte. Áno, v rámci art štýlu to pôsobí autenticky. No občas som nadobúdal dojem, že tvorcovia možno až priveľmi tlačia na pílu. Hra je preplnená rôznymi nechutnosťami až tak, že ani raz sa jej nepodarilo vystrašiť ma, či vyložene šokovať.

PC verziu Agony si môžete zakúpiť cez

Čo sa týka zvukovej stránky, poväčšinou počujete akurát tečúci sliz a mliaskavé zvuky. Druhou najčastejšou kulisou je krik mučených v diaľke. Z hudby začujete máločo. Audiu sa darí skvelo dotvárať atmosféru pekla, avšak vyložene neťahá hru ani o ligu vyššie, ani nižšie. Pochváliť možno dabing postáv, hlavne tých ktorých počujete akoby v hlave. Tie ktoré stretnete iba mrmlú nezmyselné vety. Občas narazíte aj na nejaký rozhovor, kedy si dokonca môžte vybrať z ponúkaných možností dialógu. Dojem však kazí totálne absentujúca synchronizácia pier a slova. Tiež sa obávam, že odpoveď na obe ponúkané možnosti bude stále rovnaká a NPC vám povie svoje tak či tak. Aspoň vás to však posunie v príbehu, kde je vašim hlavným cieľom dostať sa k Červenej Bohyni – jednej z hlavných strojcov pekla. Tá by vás mala vrátiť do sveta živých a celá cesta je akoby test odhodlania. Rúško tajomstva odkrývajú rozhovory s martýrmi, no aj listy porozhadzované po prostredí. Mal som však dojem, že je možné ich minúť pomerne ľahko. Vyložene som si nebol istý, či je dizajn úrovni navrhnutý tak aby vás doviedol k záujmovému bodu, alebo som k nemu zablúdil náhodou. Hra ma však k objavovaniu prostredia rozhodne nijak nemotivovala a príbeh ako taký veľmi nezaujímal.

Agony na mňa pôsobí trochu rozporuplným dojmom. Minulosť nám ukázala, že aj s obmedzenými zdrojmi možno vytvoriť kvalitnú first person hororovú hru. Menovite možno spomenúť Frictional Games a ich sériu Penumbra, či Amnesia: The Dark Descent. Práve k poslednej menovanej má Agony zrejme najbližšie po herných stránkach. No Amnesia robila všetko o triedu lepšie. Madmind Studio sa oproti nej nebáli primiešať do hry RPG elementy, tie však, bohužiaľ, zlyhávajú vo svojej funkčnosti. Ich dopad na štýl hrania je nulový. Pochváliť však možno umeleckú zložku hry a zobrazenie pekla sa naozaj vydarilo. Dobrým nápadom je aj implementácia presunu duše medzi telami. Agony každopádne nie je hrou, ktorú by som musel mať vo svojej knižnici za každú cenu, no o zlú záležitosť rozhodne nejde. Popri sérii Doom sa jej darí veľmi dobre zapĺňať na trhu dieru hier s tematikou pekla a démonov. A pokiaľ máte radi podobnú tematiku, Agony by sa vám teoreticky mohla páčiť.

Komentuj!