Micro Machines World Series – Smutný návrat legendy…

Séria Micro Machines sa na hernej scéne po prvý krát objavila v roku 1991. Prvé tri časti boli vynikajúce, dokonca aj spin-off menom Micro Maniacs z roku 2000 nebol zlý. Následne prišli Micro Machines V4, kde bolo poznať, že séria upadá. Mierne nadpriemerný diel zreteľne zaostával za konkurenciou, ktorou mu bola hitovka Mashed. Následne sa séria na dlhých jedenásť rokov utiahla do úzadia. Keď Codemasters oznámili, že je v príprave pokračovanie polozabudnutej značky, bol som rád, nakoľko som mal túto sériu kedysi v obľube. Hoci som nečakal, že pôjde o must have titul, veril som, že po nepodarenom predchodcovi sa titul Micro Machines World Series pohne kvalitatívne nahor. Bohužiaľ, nestalo sa tak…

Recenzovaná verzia: PlayStation 4 Pro

Koncom roku 2014 vydali Codemasters titul Toybox Turbos, čo bolo v podstate pokračovanie série, avšak bez oficiálnej licencie Micro Machines. Hra ponúkla množstvo obsahu, hodiny fajn zábavy, no pravdepodobne kvôli nulovému marketingu a absencii známeho mena titul zapadol. Napriek tomu išlo o slušný prísľub do budúcna. Sám neviem, čo sa mohlo prihodiť, no keby autori prilepili Toybox Turbos oficiálnu licenciu a preleštili grafiku, mali by sme tu dnes titul hoden svojho mena. Opak je však pravdou, a preto sa séria Micro Machines ocitá na svojom kvalitatívnom dne.

Kde nič, tu nič…

Po spustení hry a absolvovaní celkom slušného tutoriálu ma čakal prvý šok. Hráč, ktorý si prinesie podobnú hru domov pravdepodobne očakáva, že si spustí nejaký singleplayerový šampionát, naučí sa čo a ako, odomkne si zopár nových vozidiel, no bohužiaľ, nič také Micro Machines World Series neponúkajú. Je tu síce pretek proti umelej inteligencii, no nečaká vás žiaden progres, zlepšovanie svojich schopností, ani žiadne výzvy, kde by ste plnili aspoň nejaké úlohy. Jediné čo môžete urobiť je vybrať si jeden z trojice režimov a hurá na trať. V poriadku, sú tu síce špeciálne udalosti, ktoré by mali byť ozvláštnením . Sú však veľmi sporadické a málokedy sa mi do nich podarilo dostať. Na druhej strane však nie je o čo stáť, keďže je to vlastne to isté, čo nájdete v hre, ibaže s menšími variáciami. Nadšenie sa tak vytráca priskoro a na jeho miesto nastupuje nuda, stereotyp a frustrácia z toho, že si v singleplayerových pretekoch nemôžete nastaviť ani len obtiažnosť.

Hra vsádza všetky svoje karty na online multiplayer. Rozumiem tomu, že autori tlačili hlavne na multiplayer, keďže na ňom stáli aj predošlé časti tejto série, no v ňom taktiež nie je mnoho obsahu. Na výber sú opäť až tri režimy, a to pretek dvanástich hráčov, eliminácia a režim Battle. Prvé dva mi však prišli skôr iba do počtu, takže som najviac času trávil v poslednom menovanom. Tento režim prináša aspoň trochu zábavy, čo sa nedá povedať o zvyšku. Podstatou je priniesť vlajku na základňu, prípadne v strede arény uchmatnúť bombu, ktorú zaveziete do súperovej základne. Nič objavné, ale aspoň niečo. Ku cti autorov nahráva aspoň fakt, že som nezaznamenal žiadne lagovanie a ani  iné podobné problémy, avšak hľadanie partnerov do súboja vedelo byť niekedy celkom zdĺhavé. Hru tým pádom mnoho hráčov nehráva a neverím tomu, že sa situácia bude meniť k lepšiemu.

Kvantum autíčok? Ale kdeže…

Micro Machines World Series boli pred oficiálnym vydaním opakovane odkladané, z čoho som neveštil nič dobrého. Aspoň v kútiku duše som však dúfal, že dodatočný čas autori potrebujú na doladenie detailov, prípadne nafúknutie obsahu. Nestalo sa ani jedno z toho a mám pocit, že hra bola odkladaná iba preto, aby sa vyhla všetkým zaujímavejším hrám. Inak si absenciu dostatočného množstva obsahu neviem vysvetliť. V hre je totiž iba 12 autíčok, ktoré sú síce každé jedinečné a majú svoju vlastnú sadu zbraní, no to je asi tak všetko. Žiadne ďalšie autíčka tu hráč nenájde a jediné čo môže robiť je kozmeticky upravovať svojich tátošov. Veci získavate hraní online zápasov, pričom pri každej novej úrovni obdržíte krabičku, v ktorej sa nachádzajú dané predmety. Ako už správne tušíte, ani tratí ni je mnoho, takže čo do obsahu je nový diel Micro Machines skrátka slabý. Niektoré trate sú dokonca prevzaté z už spomínanej hry Toybox Turbox, čiže asi tak veľkú námahu si autori s hrou dali. Radšej ani nechcem spomínať Micro Machines V4, kde bolo cez sedemsto (áno, vidíte dobre) autičiek, viac ako päťdesiat tratí, veľmi dlhá kariéra a ešte k tomu aj editor vlastných tratí. Skutočne sa nedala aspoň polovica preniesť do najnovšieho pokračovania?

Aspoň nejaké pozitívum?

Bohužiaľ, pozitívnych vecí na hre je málo. Celkom slušný je grafický kabátik, ktorý neurazí, no ani nenadchne. Hra sa však aspoň plynulo hýbe, na tratiach je dostatok interaktívnych predmetov, všetko hýri farbami, a to sa ku značke hodí. Bohužiaľ, ide o jedinú vec, ktorá ma napadá. Soundtrack je slabý a pre mňa navyše celkom otravný. Aspoň, že si človek môže pustiť vlastnú hudbu, všakže?

Do cieľa so zdemolovaným autíčkom…

Ako ste už vytušili z textu, Micro Machines World Series je veľké sklamanie a klinec do rakvy tejto kedysi úspešnej a kvalitnej série. Hoci sa hra po vydaní nepredávala zle, online servery zívajú prázdnotou, neprichádza žiaden dodatočný obsah a ja sa nestačím čudovať, ako mohlo rovnaké štúdio stvoriť hry ako DiRT, TOCA a podobne. Novinka nedokáže kvalitatívne nadviazať ani len na predošlý diel série, ktorý nepatril k tomu najlepšiemu. Pritom stačilo tak málo a mohli sme tu mať skvelý party titul. Bohužiaľ, nestalo sa tak a ja dúfam, že sa Codemasters radšej pustia do Toybox Turbos 2 a vykašlú sa na licenciu Micro Machines. Tá je totiž pravdepodobne jediný dôvod, prečo tento nepodarok vznikol. Ruky preč!

Hru na recenziu poskytla spoločnosť

Komentuj!