Chivalry II – Multiplayerový hit leta

Torn Banner Studios po niekoľkoročnej pauze zasa raz prichádzajú na hernú scénu. Tentokrát si pre hráčov pripravili pokračovanie multiplayerovo orientovanej série z dávneho stredoveku, ktorá nesie názov Chivalry. A hoci jednotka nezbierala výhradne ideálne známky, podarilo sa sequelu poraziť originálny počin spred mnohých rokov? To sa dozviete v dnešnej recenzii na Chivalry II.

Recenzovaná verzia: PlayStation 4

V súčasnosti a vlastne aj v minulosti nebolo až tak nevídané, že sa z atraktívneho fanúšikovského módu stala plnohodnotná hra, ktorú ste mohli zadarmo prejsť, prípadne si ju za drobnejší poplatok zakúpiť. Z dávnej doby možno spomenúť napríklad DayZ, akčný first person horor s názvom Cry of Fear (ktorý je mimochodom fantastický v prípade, že ste ochotný zľaviť z vizuálnych nárokov) alebo Age of Chivalry. Posledné zmienené začínalo ako fanúšikovský mód druhého Half-Life, pričom hráči sa prostredníctvom tohto prídavku dostali do online stredovekých súbojov, ktoré ponúkali dynamickú hrateľnosť, zo súčasného pohľadu krkolomné animácie a niekoľko masívnych máp.

Áno, priložená video ukážka vám môže pripadať smiešna a vlastne pomerne nezáživná. Lenže treba mať na pamäti, že mód bol do sveta uvoľnený v roku 2007 a tým pádom sa mu píše druhá dekáda. Titul si stále môžete vyskúšať prostredníctvom stránky na Steame, no vedzte, že jeho komunita je prakticky mŕtva. Servery však stále bežia, takže ak sa na vás usmeje šťastie, do týchto archaických bojov sa ešte dostanete.

Prečo vlastne spomínam Age of Chivalry? Dôvodom je fakt, že práve na ňom začínali autori z Torn Banner Studios. Presne tak, tí istí autori, ktorí nám priniesli prvé Chivalry a teda identickí tvorcovia stále pracujúci na očakávanom pokračovaní. Koniec koncov, vydanie v prípade takýchto projektov v zásade nič neznamená, pretože sa počíta s tým, že budú v priebehu rokov inovované a vylepšované. Každopádne, Chivalry II k nám dorazilo na prahu aktuálneho leta a v rámci terajšej recenzie sa dozvieme, či ide o ideálny online titul na horúce a hlavne dlhé letné dni.

Písali sa dejiny…

Chivalry II je priamym pokračovaním predchodcu a preto sa tak trochu počíta, že budete mať znalosti o udalostiach z prvotiny, prípadne sa k nim nejak dopracujete. Pochopiteľne, tvorcom je jasné, že si nezapnete takmer desaťročie starú multiplayerovú hru a nespustíte ju iba kvôli tomu, aby ste spoznali jednoduché dejové zázemie, s ktorým sa tu pracuje. Práve preto zástupcovia a priami vývojári z Torn Banner Studios mysleli na nováčikov (ku ktorým sa radím) a prišli s rozsiahlym lore obsahom v audio, textovej a dokonca i vizuálnej podobe.

Ja vás tu aktuálne nebudem zdržiavať rodinnými vzťahmi medzi jednotlivými postavami a ani tým, čo sa v hernej (rozumieť ako fiktívnej) minulosti stalo. Osobne si myslím, že vám bude bohato stačiť ak prezradím, že hlavnou premisou je stret dvoch znepriatelených frakcií – sú nimi Agatha Knights a Mason Order. Aby som to rýchlo a ľahko zhrnul, tak zoskupenie Mason sa radí medzi ikonické Impérium z jedného nenápadného science fiction univerza od istého Lucasa. A rytierov Agatha by sme mohli zaradiť k iným rytierom s omnoho farebnejšími mečmi, no s identickou efektivitou sekania a predvádzania dômyselne naplánovaných piruet.

A to je v zásade všetko, čo potrebujete vedieť, aby ste si užili hranie nového Chivalry. Nie je to nič zložité a ak by ste si náhodou chceli rozšíriť vaše znalosti z neexistujúceho historického príbehu, môžete tak učiniť ihneď v hlavnom menu. Zo subjektívneho hľadiska môžem povedať, že dostupné naratívne pozadie je atraktívne a má zmysel sa v ňom aspoň trošku pohrabať, avšak neočakávajte nič prevratné alebo inovatívne ako knižná tvorba R. R. Martina alebo historické eposy z pera poľského Sapkowského.

It’s just a flesh wound

Prím tu hrajú bitky. Na konkrétnych mapách síce vždy máte niekoľko úloh, ktoré postupne plníte, no bez sekania, vraždenia a plienenia nepriateľských bojovníkov to jednoducho nepôjde. Jednotlivé questy od vás pritom vyžadujú všetko možné – od obrany hradieb, cez záchranu väzenských rukojemníkov, po dobývanie veľkých hradov a bojovanie na ranným pieskom posiatej pláži. Je toho množstvo a nikdy nemáte pocit, že by tvorcovia iba nútene recyklovali už zažité a videné. Stereotyp a generickosť zaháňa i výborná rôznorodosť oblastí, ktoré sa ani v jednom prípade nepodobajú, nachádza sa v nich množstvo unikátností a dokážu potešiť oko vizuálne orientovaného hráča.

Mapy disponujú solídnou architektúrou, sú rozsiahle a hlavne, ako už bolo napísané, rozmanité. V rámci ich prechádzania je vždy priestor k otvoreným stretom, v ktorých pomáhate svojím druhom, avšak nechýbajú ani husté tlačenice, kde nevidíte ani na krok. Iba divoko kmitáte zbraňou a dúfate, že skolíte nebrániacich sa rytierov. Má to atmosféru? Fantastickú, pričom v sprievode slušného hudobného podkladu a dobrých audio efektov, sa bezproblémovo cítite ako v skutočnom stredoveku. Autenticita je tu na prvom mieste.

Z autentickosti sálajúcej z každého momentu vás však mierne vytrhávajú komické prvky, ktoré sú ale integrálnou súčasťou Chivalry II. Torn Banner Studios nikdy netvrdili, že vytvárajú reálnu podobu stredovekého obdobia. Preto je hrateľnosť náramne humorná a častokrát v nej stretnete hráčov pobehujúcich s odseknutými rukami, rytierov mlátiacich svojich nablýskaných sokov drevenou nohou od stola alebo bojovníkov kričiacich legendárnu hlášku – “It’s just a flesh wound”. Nechápte to zle, na epické momenty dochádza. Len si predstavte ako fantasticky pôsobí vpadnutie protivníkovi do boku a pobitie skupinky nič nečakajúcich súperov. Alebo kompletné prežitie masívneho boja, v ktorom si všetci prítomní takpovediac dýchajú na chrbát.

Len sa potom nemôžete čudovať, keď po vás niekto začne hádzať sliepku. Tak či onak, prvky komiky nie sú prekážkou, na ktorú by som sa ja osobne nejak hanlivo vyjadroval. Problémom za mňa nateraz zostáva iba fakt, že obsahovo je titul pomerne riedky. Osem máp neznie zle, avšak iba päť je príbehových a zvyšné plnia rolu deathmatch arény, kde len likvidujete šíky nepriateľskej strany (nech je to už ktorákoľvek).

Battle of Bastards

Súboj môže na prvý pohľad vyzerať ako zameniteľná hack and slash záležitosť, v ktorej len divoko stláčate niekoľko klávesov alebo tlačidiel na ovládači. Už pomerne rozsiahla tutoriálová sekvencia však ukáže, že tomu tak nie je. V rámci stretov neabsentuje taktika ani dômyselné plánovanie či rovno kombinovanie dostupných akcií. Máte totiž k dispozícii sek zhora, zo strán alebo útok mečom priamo vpred. Do toho ale využívate obranu (zbraňou, štítom alebo v krajných prípadoch holými rukami), rôzne finty a v neposlednej rade kopance, ktorými ste schopný prerušiť súperovu defenzívu.

Akcií možno nie je mnoho, avšak buďte si istý, že ich dokonalé zvládnutie je neľahkou úlohou. Iba naučiť sa efektívne používať jednotlivé seky je menším orieškom pre hráča a to je iba začiatok pomerne komplexného súbojového systému, ktorý síce nedosahuje kvalít dômyselného Kingdom Come: Deliverance, avšak prichádza s ideálnou kombináciou zábavnosti a adekvátnej náročnosti. Ale ani maximálny možný skill vám nezaistí, že v bitkách nepadnete. Nápor počtovej prevahy je predsa len príležitostne neporaziteľní a pokiaľ sa na vás vyrúti pätica šikovných šermiarov (v úzadí s lukostrelcom), je veľká pravdepodobnosť, že zhyniete. Ak ste začiatočník, veľmi rýchlo, ak už patríte medzi skúsenejších, bez opozičných smrtí z bojiska neodídete. Treba upozorniť, že primárne hru vidíte z pohľadu prvej osoby, no k dispozícii je i third person perspektíva, pri ktorej máte väčší prehľad nad bojiskom a rozmiestnením súperov. Osobne som využíval prvý zmienený, avšak je príjemné vedieť, že tvorcovia mysleli i na ostatné hráčske skupiny.

Práve vyššie zmienený fakt občasne vnára do inak zábavného hrania neželanú frustráciu. Nezriedka sa mi v neskorších fázach stávalo, že som zomieral výhradne kvôli tomu, že nepriatelia s radosťou využívali takzvanú gangbang taktiku. V praxi to vyzerá asi tak, že na vás zámerne vyskočí desiatka surovcov a začnú rúbať hlava-nehlava. Čo na tom, že zasiahnu aj svojich spolubojovníkov (team damage funguje), hlavne, že sa desiatke podarí skoliť osamoteného rytiera na krvavej výprave za spásou svojej vlajky a frakcie.

Za menší neduh možno považovať i neintuitívne ovládanie, na ktoré si jednoducho treba zvyknúť. Rozmiestnenie akcií na ploche DualShock 4 ovládača pôsobí trochu zvláštne, pre ostrieľaných hráčov vyložene odpudivo a nepríjemne. Áno, prítomná schéma vám po určitom čase bude pripadať prirodzenejšia (asi ako všetko), no aj tak mohli autori ovládanie adekvátnejšie prispôsobiť konzolovým štandardom (mimochodom, PC verzia týmto problémom netrpí). A keď už sa venujeme problémom. Nedá mi neupozorniť na slabší technický stav a evidentné grafické limitácie, ktoré sú v hraní prítomné kvôli masívnemu počtu súčasne hrajúcich hráčov. Dočítavanie textúr, problémy so zvukom alebo levitujúci meč bez končatín. S tým všetkým sa neustále stretávate, a preto verím, že vývojári na opravách zapracujú.

Pozornosť by si žiadalo i pridávanie skóre za zabitie alebo asistenciu, nakoľko to v terajšej podobe pripomína skôr náhodné udeľovanie bodov než pevne stanovený systém. No mimo to na vás čaká nefalšovaná a pravá zábava, ktorá nezriedka zdvíha srdečný tep. Už som spomínal výbornú autenticitu masívnych stredovekých bitiek, pričom skvelej atmosfére sekunduje práve dynamická hrateľnosť, kde som sa neraz celým telom hýbal v smere aktuálneho seku. Naozaj, hranie je tak svižné a rýchle, že vás zdvíha z vášho kresla. Po výborne zahranom strete chladných čepelí sa zasa nahlas smejete alebo pod vplyvom búriaceho sa testosterónu kričíte na celú izbu. Mieru extatických pocitov pri samotnom hraní možno podtrhnúť i tvrdením, že moji spolubojovníci v niekoľkých prípadoch zabudli na plnenie úloh danej mapy a radšej ničili opozíciu v strede najotvorenejšej oblasti. A to samo o sebe o niečom hovorí.

Móda na prvom mieste

Súčasťou hlavnej zložky hrateľnosti je i upravovanie prítomných kategórií bojovníkov. Tie sa od seba líšia najmä zbraňami a brneniami, pričom najzásadnejšou gameplay diferenciou je trieda lukostrelcov (pálenie na ovládači je čírim peklom a ak by nebolo trofejí, nikdy by som sa do hry za túto kategóriu nepustil).

Fanúšikovia vizuálnych zmien a častého striedania kozmetických setov si však v istom zmysle neprídu na svoje. Doplnky sú totiž skryté za progression systém, ktorý sa postaral o to, že získavanie akéhokoľvek upgradu potrvá. Pokiaľ teda nevyužijete menový systém a nepustíte z vašej peňaženky zopár zlatiek s nápisom €. Mikrotransakcie sú stále zbytočnosťou, ku ktorej sa autori uchyľujú skôr s obavami, že by ich projekt nebol komerčne úspešný.

Kreatívnym hlavám z Torn Banner Studios pritom sčasti rozumiem, no myslím, že ak by radšej upravili zmienený progression systém, hráči by ich prácu ocenili viac. Obzvlášť, keď si uvedomíte, že sa medzi aktívnymi používateľmi konzol a osobných počítačov nachádzajú striktní odporcovia takýchto marketingových taktík. No odhliadnuc od tohto faktu prítomnosť akéhosi kozmetického menu oceňujem. Nedostávate sa síce k silnejším zbraniam a odolnejším brneniam, no minimálne si viete svoju najobľúbenejšiu triedu prispôsobiť vašim osobným preferenciám. To, že pravdepodobne, konkrétne zmeny počas hrania neuvidíte je už vec druhá.

Hor sa do boja!

Vývojári z Torn Banner Studios si s Chivalry II do veľkej miery naprávajú reputáciu po priemernejšom štarte kariéry a po prepadáku Mirage: Arcane Warfare, čo potvrdzuje i naša recenzia divokého stredovekého bitia, v ktorom padajú hlavy jedna radosť. Áno, je pravdou, že pôvodné Chivalry: Medieval Warfare si zaistilo takpovediac legendárny status, avšak dobové recenzie sa spravidla pohybovali na hrane šestky a sedmičky. Pokračovanie si v tomto ohľade viedlo omnoho lepšie, pričom pod toto tvrdenie by som sa s radosťou podpísal.

Ide o nejakú revolúciu alebo nikdy nevidenú invenciu formujúcu nový žáner alebo minimálne názorovú kontroverziu? To rozhodne nie. Chivalry II je v podstate obyčajnou nadpriemerne kvalitnou hrou s potenciálom pre nadchádzajúce roky a možno aj desaťročie. Koncept, s ktorým autori prišli, má svoje limity. Tie sú úplne evidentné po niekoľkých prejdených hrách, avšak treba upozorniť, že to relatívne primitívne jadro je veľmi zábavné a to aj po niekoľkých desiatkach odohraných hodín. Súbojová zložka je simplicitná na pochopenie, no rýchlo zistíte, že jej nechýba ani hlbšia vrstva v podobe taktiky, vzájomnej kooperácie a šikovnosti v švihaní ľubovoľnou chladnou zbraňou daného obdobia (strieľanie z luku však pôsobí ako čistý výstrel naslepo, minimálne na konzolách novej aj starej generácie).

Azda najväčšiu pomyselnú slzičku na líci každého hráča hrajúceho druhé Chivalry spôsobí nedostatok obsahu. Ako som už zmienil, k dispozícii je iba hŕstka tradičných máp a niekoľko deathmatch arén a to je, žiaľ, veľmi málo. Samozrejme, prvý stredoveký virtuálny masaker vyšiel v roku 2012, čo v praxi znamená, že sme (respektíve fanúšikovia originálu, ku ktorým sa neradím) na sequel čakali takmer celú dekádu. Najmä preto dúfam, ale hlavne verím, že autori budú obdobnú podporu venovať aj Chivalry II, ktoré si pridávanie máp, fixovanie rôznych problémov a obsahové obohacovanie bez akýchkoľvek pochýb zaslúži. Tak podporte autorov kúpou, vezmite do rúk masívny nabrúsený meč a vydajte sa na stredoveké bojiská, ktoré zaplavíte nepriateľskou krvou a končatinami opozičnej strany. Hor sa do gigantických bojov!

Komentuj!