The Last of Us Part II Remastered – Návrat do Seattlu

O druhom dieli The Last of Us sa už napísalo veľa a dostatočne sme sa mu venovali i v rámci nášho webu. Či už šlo o vydanie pôvodnej verzie, alebo PS5 remasteru, jednu vec sme mohli skonštatovať zakaždým – špecificky to že sa bavíme o hre mimoriadne vysokých kvalít, ktorá si plne zaslúži svoje miesto medzi tými najlepšími. Čo nové teda napísať pri počítačovom porte remasteru, ktorý vyšiel s ročným odstupom od konzolovej verzie? Nie je to práve jednoduché, no predsa to skúsim.

Recenzovaná verzia: PC

K prvému dielu mám naozaj silný vzťah a to navzdory tomu, že som sa k nemu dostal podstatne neskôr než väčšina hráčov. U dvojky som už túto chybu neurobil a hoci nie som konzolista, podarilo sa mi k nej dostať už v roku vydania. No a bol som nadšený, hoci prvý diel u mňa ostal neprekonaný. Primárnym dôvodom bol fakt, že prvá časť mala za mňa o niečo konzistentnejšie tempo než dvakrát tak dlhé pokračovanie, ktoré bolo navyše ešte depresívnejším zážitkom. V globále som však ocenil ako komplexnejšiu zápletku, tak i značné vylepšenia hrateľnosti, ktoré značke iba prospeli. No kým sa dostanem k ďalším veciam, neodpustím si menšie okienko na margo príbehu.

Ako možno viete, dvojka vzbudila svojho času nemalú dávku kontroverzie. Predaje síce trhali rekordy a na samom konci roka sa mohla tešiť z ocenenia absolútnej hry roku, no tí najskalnejší (rozumej nahlasnejší na internete) dodnes nemôžu prísť na meno jej tvorcovi Neilovi Druckmannovi. Vlastne som až prekvapený akým spôsobom negatívne rezonuje druhá časť u vybranej skupiny fanúšikov. Od vydania už pritom uplynulo takmer päť rokov a stále sa objavujú nie až tak ojedinelé názory, že dvojka je scenáristicky príšerná, nemal by to byť vôbec kánon a niť nenechávajú suchú ani na spomínanom Druckmannovi, častujúc ho nepeknou prezývkou.

Najzaujímavejší je každopádne fakt, že miestami až toxická kritika nijak nesúvisí s prvkami, ktoré by ste možno očakávali a ktoré sú nezriedka tŕňom v očiach samozvaných ideologických bojovníkov. Problém vidia hlavne v tom, ako scenár pristupuje k Joelovi, respektíve Ellie, čo ide ruka v ruke s nie práve najvrelejším vzťahom k druhej hrateľnej postave. Osobne pritom nemám žiadny problém s tým, že druhý diel sa nevydal cestou očakávaného fanservisu a miesto toho sa pokúsil o niečo iné. Je dospelejší, drsnejší, temnejší a ústredný motív o násilí, ktoré generuje iba ďalšie násilie je rovnako nosný ako pojednávanie o nezmyselnosti pomsty. Aj preto ma mrzí, koľkí to nedokázali doceniť a vnímajú výsledok ako zlyhanie tvorcov. Škoda.

Posuňme sa však ďalej. Oproti pôvodnej verzii pribudlo i niekoľko noviniek, ktorým sme sa bližšie venovali už vlani. Za 10€, čo bola cena remasteru, ak ste vlastnili originál, ste sa dočkali nielen menších vizuálnych zlepšení už beztak fantasticky pôsobiacej grafiky, ale aj trojice vystrihnutých úrovní, voľného hrania na gitare či rôznych ďalších bonusov. Najvýraznejšou novinkou bol každopádne roguelite režim No Return, ku ktorému sa vyjadrím len veľmi stručne. Nie som veľkým priaznivcom tohto žánru a tu nepomáha ani absencia akéhokoľvek príbehu, no inak som sa vcelku príjemne bavil. Koncept je pomerne chytľavý, mapy veľké tak akurát a jednotlivé runy ani netrvajú príliš dlho. Ak si ich navyše chcete zjednodušiť, môžete si nastaviť i najľahšiu úroveň náročnosti, čo síce neznamená, že to bude prechádzka ružovou záhradou, no určite vám to zvýši šancu, že zdarne dokončíte súboj s jedným z šestice bossov. A hoci so v ňom nestrávil až toľko času, viem si predstaviť, že by som si ho niekedy zapol znova a skúsil ho dokončiť so všetkými postavami.

Spomínané vylepšenia však PC hráči nebudú vnímať ako žiadnu novinku, keďže originál sa na tejto platforme objavuje po prvýkrát. Chcel som tým skôr naznačiť, že The Last of Us Part II Remastered vám môže vydržať naozaj dlho. Len dokončenie hlavného príbehu vám zaberie približne 25 hodín, polovicu z tohto času viete nechať v režime No Return a nechýba ani New Game+. K tomu si môžete v rámci hry pozrieť aj vydarený dokument Grounded II: Making the Last of Us Part Ii či vypočuť si jeden zo štvorice podcastov. Pri nich však budete potrebovať znalosť anglického jazyka, keďže titulky k nim logicky absentujú.

Čo sa týka samotného PC portu, o ten sa postarali skúsení Nixxes Software, ktorí trochu prekvapivo nezvládli druhého Spider-Mana. Špecificky jeho štart na tejto platforme, hoci aktuálne je už, zdá sa, všetko v poriadku. No bežne sú zárukou kvality a pokiaľ ste dúfali, že sa nebude opakovať osud portu The Last of Us Part I, potom vás môžem upokojiť. Tentoraz to totiž skutočne vyšlo a nehrozia žiadne pády, „rozbitá grafika“ ani nič ďalšie, čo by vám zásadnejšie narúšalo zážitok. Hru som skúšal testovať i na HDD, kde to však nie je úplne ideálne a SSD je jednoznačne lepšou voľbou.. Ak ho teda stále nemáte, určite by ste si ho mali zabezpečiť pre kvalitnejší zážitok a rýchle načítavacie časy. A to myslím všeobecne, hoci nesporne to pomôže aj v tomto prípade. Mimo toho som narazil len na zopár menších chybičiek – v jednej lokalite sa postava zasekla na mieste a pohla sa ďalej, až keď som sa trochu vzdialil, raz sa nespustil skript a pomohol iba reštart checkpointu a rovnako len raz mi zásadnejšie kleslo fps, no udialo sa to v zrejme najnáročnejšej sekvencii z pohľadu výkonu. Majte pritom na pamäti, že po som testoval recenzentskú verziu a po vydaní hra dostala pomerne veľký patch s ďalšími opravami a zlepšeniami.

Dobré je aj to, že sa Sony už nijak zvlášť netrvá na prepojení s PlayStation Network, i keď osobne mi to nijak neprekáža. Tým pádom tu asi nie je nič, čo by som zásadnejšie skritizoval – podporu ultraširokých monitorov, škálovacích technológií či pohodlnú hrateľnosť prostredníctvom klávesnice a myši môžem naopak iba pochváliť. Iste, ide o samozrejmosti, na ktoré sme si naprieč rokmi u Sony zvykli, lenže implementovať toto všetko na dostatočne kvalitnej úrovni už samozrejmosťou nie je. No a Nixxes to zase raz zvládli.

Pokiaľ ste teda druhé The Last of Us nikdy nehrali, voľba úplne jasná. Oproti jednotke vás dokonca vyjde o niečo lacnejšie, keďže ide o remaster PS4 verzie a nie plnohodnotný remake. Ponúkne pritom dostatok zábavy na dlhé hodiny a budete mať možnosť na vlastnej koži posúdiť, ako je to vlastne s jednou z najlepších hier všetkých čias – minimálne z pohľadu kritikov. A ak sme sa už predtým mohli baviť o technicky precíznom kúsku, PC verzia predstavuje aktuálne najlepší spôsob ako si tento titul užiť na maximum.

Komentuj!