Monster Hunter Wilds – Súboj Titánov

Ďalší oficiálny Monster Hunter je konečne tu. Po štyroch rokoch sa vracia jedna z najviac ikonických sérií s životnosťou troch plodných dekád, počas ktorých vyšlo viac ako desať počinov, taktiež i spin-off záležitosti (pred doplnenie dodávam, že som jednu z nich recenzoval). Naposledy vydaný projekt debutoval na staručkom Nintende Switch, Wilds je však už plnohodnotnou záležitosťou určenou pre veľké konzoly a osobné počítače. Súčasne tvorcovia prišli s vyššou inklináciou k naratívnemu rozprávaniu než je pri žánrových projektoch zaužívaným štandardom. Pomohli tieto zmeny k doručeniu ešte zábavnejšieho a znamenitejšieho zážitku ako naposledy? To si rozoberieme v recenzii jedného z horúcich adeptov na RPG hru aktuálneho kalendárneho obdobia. 

Recenzovaná verzia: PlayStation 5

Musím povedať, že nie som úplne skalný fanúšik ságy Monster Hunter. Jej PlayStation 2 a 3 éry som, kacírsky, úplne vynechal. Po prvýkrát som sa k nej dostal prostredníctvom tradičnejšej ťahovej bojovky s podtitulom Stories, ktorá sa mi pozdávala, čo sa odzrkadlilo i na výslednom hodnotení. S klasickou sériou však okrem zasadenia nemá mnoho spoločného. Ako archaickejšia záležitosť evokujúca ranné roky terajšieho milénia v podobe výborných Final Fantasy (najmä teda X) hier ale bezproblémovo obstála, našla si miesto na trhu a dúfam, že sa v blízkych časoch dočkáme ďalšej časti, nakoľko mi dlhšie obdobný titul na scéne chýba.

Tak či onak, prienik do značky vo svojej holej podstate nastal až s príchodom Rise na konzoly japonského Sony, kedy som spoznal silné i slabé stránky populárneho univerza. Skonštatujem, že do hrania nebolo jednoduché sa dostať. Nadšenci už v tých časoch veľmi dobre vedeli, v čo dúfať, no osobne som mal pocit, že pre nováčikov je iterácia jemne neférová, priam až nepriateľská. Bolo nevyhnutné prehrýzť sa slušnou porciou vaty, než mi pod chrup padlo chutné jadro, o ktorom znalci básnili.

Očakávania od Wilds boli nemalé. Nový, väčší a potenciálne zábavnejší projekt, ktorý znova istým spôsobom posunie hranice možností tejto dojnej kravy z dielne môjho obľúbeného Capcomu. Ako to dopadlo? Nuž, poviem len to, že išlo o zážitok. Nekompromisný, sebaistý i svojský a zároveň by som ho pokojne odporučil aj širšej verejnosti hráčov. O kvalitách vás už bude musieť presvedčiť samotný text.

Príchod do divočiny

Nová krajina a jedno zásadné tajomstvo. Ako zoskupenie lovcov prichádzate do nikdy nepreskúmanej časti sveta, kde zisťujete, že existujú kmene nepobozkané akýmikoľvek zbraňami a zároveň mladému chlapcovi pomáhate nájsť jeho stratenú skupinu, ktorá je podľa všetkého kdesi v tuneloch. Čo znamená prívesok na jeho krku? Ako to, že o jeho klane nikto poriadne nepočul? A hlavne, čo za monštrum ich to napadlo, že len o vlások unikol k smrti? Otázka a otázky, ktoré budú rozpletené iba putovaním a bojovaním za suroviny, no aj za ochranu všetkých.

Autori učinili voľbu, ktorá by sa dala označiť za evolúciu. Po prvýkrát na mňa pôsobili, že naozaj chcú rozprávať nejakú naratívnu líniu a kdesi v útrobách štúdia vzniklo nadšenie pre príbeh. A to ma milo prekvapilo, nakoľko niečo podobné nebýva v rámci Monster Hunter zvykom. Aspoň teda ak sa pozeráme primárne na mainline sériu. Už na počiatku začnete vnímať, že scenáristi nadobudli ochotu vypovedať istým spôsobom rozsiahly epos.

Faktom je, že približovanie nového prostredia, jeho pestrých postavičiek a zároveň konzistentne rozširovanie dlhej zápletky jednoducho zaberie čas . Či sa vám to páči alebo nie. Práve preto je dialógom a cestám skrz planiny, kde po vzore Red Dead Redemption 2 len sedíte v kresle a načúvate rozpravám charakterov, venovaná výrazná pozornosť, čo skalných zaskočí. Je to však na osoh, prípadne ide skôr o slepú uličku?

Pravda je niekde medzi. Páči sa mi, že sa tvorcovia vydali na neprebádanú trajektóriu, kde de facto ešte neboli. Na druhej strane však vnímam, že je to predsa len trošku málo. Svet sa oživuje príliš polopatisticky a nie úplne plasticky, takže verím, že siahodlhé monológy či dialógy určité spektrum hráčov znudia. Zároveň, skutočne veľa sa toho vypovie prostredníctvom nepovinných rozhovorov v základniach, ktoré väčšina asi odignoruje. A to je škoda, nakoľko tu nájdete pár zásadných informácií rozširujúcich lore poznatky, ešte väčšmi vylepšujúcich atraktivitu digitálneho prostredia.

Zároveň, v tomto momente nie je adekvátne vybalansované prepojenie medzi hrateľnosťou a filmami, kde pozeráte na virtuálnych hrdinov v centre porady rozoberať problematiku prichádzajúcej katastrofy v podobe monštra, ktoré by sa uchytilo aj v Kaiju univerze. Grindovacích maniakov bude vyložene rušiť, že sa stále nemôžu pustiť do kosenia predátorskej hávede, no a nováčikovia zasa ucítia, že vkročenie do sveta je sebaistejšie v kdejakom RPG z poslednej doby.

Možno to vyznieva príliš negativisticky. Tak len vyjasním, že ide o správny smer, ktorý sa hádam bude zlepšovať. Stále sa však pohybuje vo sfére prvotných neistých krôčikov a behať môžeme snáď až s ďalším pokračovaním, ktoré sa plne naladí na vlnu moderných príbehových role playing záležitostí ako napríklad Witcher, Kingdom Come, Metaphor: ReFantazio a mnohé podobné, ktoré veľmi umne kombinujú hrateľnosť s desiatky minút trvajúcimi prehovormi reprezentujúcimi skôr pasívne hranie než aktívny prístup k dynamickým stretom.

Šťastie praje pripraveným

Gameplay je rozkročený medzi dvomi absolútne zásadnými elementami. Tým prvým je príprava, ktorá zaberá viac času než v iných hrách. V prvom rade je nutné pripraviť si vybavenie, overíte si, čo na ozrutu platí, ako k nej pristúpiť. Následne je dôležité prichystať jedlo, nápoje na liečenie, zistiť dostupnosť nových brnení alebo zbraní, ktoré potenciálne poskytnú výhodu v podobe tvrdších útokov.

Takto na papieri a v texte to môže vyznievať zbytočne jednoducho. Ostatne niečo podobné robíte pomerne pravidelne v hrách, či snáď nie? Lenže tu sa kladie na manažment vybavenia väčší dôraz oproti konkurencii. Akonáhle by ste rezignovali na kontinuálne pripravovanie sa na ďalšie monštrum, uvedomíte si, že zomierate často. Znova až znova. Pokiaľ vás to nedonúti pozrieť sa na štatistiky a trochu oprášiť váš itinerár predmetov a ofenzívno-defenzívne možnosti sprostredkované blízkym kováčstvom.

Je pomerne príjemné po dlhšej dobe hrať hru, ktorá vás odmeňuje ak načúvate tutoriálom a textom, čo pred vás v pravidelných intervaloch stavia. A keď už sme spomenuli onen čierny bod z mojich minulých skúseností, dávam vedieť, že v tomto prípade je vplávanie do hrateľnosti… vlastne príjemné? Samého ma prekvapuje, že to píšem, avšak tie úvodné sekvencie, ktoré má naposledy mučili, tu v zásade nenájdete. Áno, trvá hodinku dve, kým plne vezmete do rúk meč a vykostíte samostatne poriadnu hnusnú beštiu, lenže primárne je začiatok natiahnutý relatívne zaujímavými príbehovými pasážami. Takže aj v tomto ohľade palec hore a len zlepšovať, zredukovať a najmä neodrádzať používateľov od potenciálne veľmi zábavného simulátoru lovu v skutočnosti neexistujúcich príšer.

Pre toto sem prídete!

Čo dodať k súbojovej zložke? Snáď primárne to, že zostáva viac-menej verná svojím predchodcom. Je chaotická, no zároveň v nej neabsentuje drvivý element, kedy skutočne máte pocit, že doslova trháte oponentúru masívnym mečom (ktorý som používal počas svojho pochodu skrz neznáme kúty neprebádanej zeme). To znamená, že autorom sa podarilo (zas a znova) vystihnúť a adekvátne vykresliť zápasenie s masívnymi potvorami o ohromnej šírke i dĺžke. Pôsobí všetko nekontrolovane? Áno a ohromne, aspoň teda pokiaľ pozeráte iba video a neviete presne na čo je nutné sa sústrediť. Gameplay je však menej krkolomný ako tomu bolo naposledy a s každou ďalšou hodinou ho máte pod väčšou kontrolou. Zásluhu na tom má najmä jedna zásadná mechanika – volá sa Focus.

Primárne slúži k tomu, aby ste mohli zamerať nalomené miesta súpera a zasadiť tak masívny atak niekam pod kostnaté rebrá. Ako funguje? Držíte tlačidlo, ktoré vám umožňuje otáčať kamerou aj počas útočenia, čo znamená, že bezproblémovo dokážete variovať smer ofenzívy. A to je výborné a nadmieru užitočné, pričom hráč, ktorý akýkoľvek Monster Hunter diel hral, mi nepochybne dá za pravdu. Teraz sa už nestáva, že vyťukáte ničivé kombo, no súper sa vám na poslednú chvíľu uhne, takže začnete kmitať kladivom, sekerou či oštepom niekam do vzduchoprázdna. To mi naposledy prekážalo a jemne kazilo dojmy z údernej hrateľnosti. V takejto podobe je všetko sympaticky funkčné, plynulé a hlavne nefrustrujúce.

Každá z viac ako desiatky dostupných zbraní zanecháva unikátny dojem. Má vlastné pohyby, princíp, ktorým ju používať, pozitíva i nedostatky. Väčšina mi ale príde určená primárne ku kooperácii, ktorú Wilds, ako aj predošlé Monster Hunter hry, ponúka. V takom prípade sa totiž môžete na oponentúru vrhnúť z rôznych smerov a zasadzovať údery sofistikovaným, priam až taktickým, spôsobom. Ak disponujete možnosťou komunikovať a koordinovane napádať, pokojne ju využite. Zážitok je to celkom iný.

Lenže ako sólo vlk jednoducho trvá kosenie s menšou chladnou zbraňou príliš dlho. Zároveň len málokedy dokážete vytlačiť tak zásadný damage, že by ste víťazili s pocitom absolútnej dominancie po vzore Bloodline tlupy z WWE. To však nie je problém pri takzvanom Greatsworde. Ohromný, nádherný, obrovský a najmä efektívny. Meč, za ktorý by položil život aj Guts z Berserka. Musím sa priznať, že som si naozaj obľúbil práve tento nástroj ničenia evokujúci atómovú bombu zhmotnenú do známeho tvaru a zostával som mu verný i v najkritickejších situáciách. Potešilo ma, že bojovanie nie je zložené iba z primitívneho stláčania niekoľkých tlačidiel. Práve naopak, s týmto postupom by ste sa ďaleko nedostali. Jedine teda, že je vašou ambíciou zaľahnúť hrobárovi do truhly.

Rotten Tomatoes by mali radosť

Je nutné pozorovať svoju korisť, dômyselne reagovať na jej pohyby a útočiť v momenty, kedy viete, že nastáva takzvaný slepý moment, v ktorom máte len niekoľko sekúnd na atak bez postihov v podobe straty života. A áno, ešte predtým než vám to zíde na myseľ, hit boxy dostávajú facky ako od Heleny Ružičkovej v Troškovej letnej hitparáde. Asi by bolo naivné myslieť si, že pri týchto kolosoch všetko pobeží stopercentne a tak považujem takýto nedostatok za očakávaný. Občas však dokáže nepríjemne rozhnevať.

Každopádne, bavilo ma odhaľovať jednotlivé systémy spojené s beštiami. Častokrát sa oplatí zdecimovať monštru nohy, aby bolo menej pružné a dynamické. Taktiež, ak ho dotlčiete na kraj smrti, odoberie sa do svojej nory, kde upadne do spánku a vy môžete na jeho zadok zoslať stredovek. Podobných skrytých princípov a takzvaných taktík nájdete v hre neúrekom. A je radosť ich nachádzať, odkrývať i využívať. Súčasne, s každou ďalšou príšerou začínate takpovediac od začiatku. Znovu je pred vás postavená totálna neznáma, na ktorú sa môžete pripraviť jediným spôsobom – krvopotnou praxou.

Tento aspekt ma dokázal zakaždým nadchnúť, nakoľko to hrateľnosť udržiava neustále fresh. Až do absolútneho záveru spoznávate unikátne ohavy s vlastnou logikou (každá beštia celkom evidentne rozmýšľa trochu inak). Nikdy si nie ste istý, že už viete všetko, pričom vnímam tento fakt, logicky, pozitívne. Mnohé tituly si vytrieskajú svoje skalopevné tromfy v prvej tretine a následne mdlo variujú spoznané. To však nie je problém Wilds. Vývojári si dokázali udržať prirodzený progres a zároveň nezostať na mŕtvom bode, za čo im patrí uznanie a poklona.

Okúzľujúce, no nestabilné

Oproti Monster Hunter Rise je tohtoročná novinka ohromne epická. Niežeby ste v predchodcovi nenašli veľkolepé súboje. To rozhodne áno. Akurát teda zakaždým bolo cítiť, že projekt vychádza z Nintenda Switch, kde originálne debutoval. A takýto štart je, samozrejme, problém. Minimálne ak máte v pláne doručiť ohromnú a dunivú záležitosť so špičkovými efektami. Ostatne, nie je náhoda, že Wilds tento hybrid celkom obišiel. Uvidíme, čo jeho nasledovník, ktorý snáď konečne dorazí v lete.

Tým netvrdím, že ide o úplne najaktuálnejšiu záležitosť. Vlastne, občas hranie vyzerá vyložene nemoderne, avšak, s prihliadnutím na posledný diel, značne pokročilo. Niektoré svetelné scenérie pôsobia pamätne, utkvejú v hlave a, najmä, narazíte na tak gigantické potvory, že by niektorí bossovia z Resident Evil iba ticho závideli a trucovali v kúte od hanby a zármutku.

S podobnou rozsiahlosťou pracujú napríklad posledné dva primárne Final Fantasy tituly, no v ich prípade šlo vždy o skriptované boje. Tu všetko prebieha v reálnom čase a bez pomocných barličiek v podobe sekvencií, kde vás niekto schmatne a odhodí skrz štyri kamenné hradby. O to pôsobivejšie dokážu zahrať takéto strety na satisfakčnú strunu. Pohyby na seba nadväzujú v obdivuhodnom tempe a iba pozorovať fungovanie prítomných kolosálnych bytostí vytvára oku lahodiaci zážitok ako máločo z posledných dní a mesiacov.

Napriek vizuálnym upgradom si však nemyslím, že optimalizácia je dotiahnutá k dokonalosti alebo aspoň adekvátnosti. Ak môže na šesťdesiat FPS fungovať druhé Kingdom Come: Deliverance, myslím, že by nemal mať problém ani najnovší Monster Hunter. Lenže má. A to aj v situáciách, kedy len prechádzate skrz poloprázdnu planinu bez výraznejšej nepriateľskej ofenzívy. Už možno cítiť, že o pár rokov dorazí ďalšia konzolová generácia, ktorá opätovne rozšíri hardvérové možnosti. Prípadne autori vsadili na Pro verziu, avšak pri nej sa k výkonu momentálne vyjadriť nedokážem.

Lov začína…

Čo dodať? Vo Wilds som utopil desiatky hodín a myslím, že ku koncu aktuálneho roka sa budeme baviť o aspoň dvoch stovkách. To znie ako adekvátne meradlo kvality, nie? Ten titul je zábavný. Dokonale ovláda svoje silné stránky, necháva ich vyniknúť a ohuruje overenými prvkami, ktoré sú zveľadenejšie, znova o niečo sofistikovanejšie, náročné, no súčasne aj prístupné žánrovým laikom.

Súčasne veľmi oceňujem snahu urobiť niečo neočakávané. Teda vykročiť smerom k tradičnému naratívnemu rozprávaniu. Odprezentovať zaujímavý svet s odlišnými frakciami, ktorým je celý ten boj absolútne cudzí a neznámy. Následne v deji vzniká zaujímavá dynamika a skrytá komparácia diferentných životných filozofií.

Najväčším potenciálnym red flagom zostáva fakt, že vás ku koncu môže ten nekonečný grind omrzieť. Verte mi, loviť budete naozaj veľa. Kvôli príbehovému postupu alebo surovinám pre výrobu, nie je možné sa mu nijak vyhnúť. Keď však mordujete nepriateľov päť desiatok hodín, viete sa toho veľmi jednoducho prejesť. Je to údel za striktne autorskú víziu, ktorá nemieni nikam uhnúť ani sa meniť pre potreby rozmanitosti.

Osobne som s tým nemal problém, keďže súbojové zložky z celého srdca obľubujem a dokážem v (napríklad) Souls záležitostiach utopiť obdivuhodné množstvo hodín. Ostatní by však mali rátať s tým, že vás môžu vývojári istým spôsobom udusiť, až do takej mieri, že na pár dní hranie odložíte. Nebojte sa, platí známe pravidlo – hunters must hunt. A skôr či neskôr opätovne siahnete po preferovanej zbrani a pustíte sa do voľne pobehujúcich predátorov, ktorý si s vami chcú zmerať sily.

Napriek tomu môžeme hovoriť o ďalšom triumfe a kvalitnom projekte zasadenom sága, ktorá nespomaľuje. Silnie, stáva sa lepšou a myslím, že nás čaká ešte pár pekných updatov či rovno rozšírení prichádzajúcich s novými nepriateľmi. Teším sa a snáď sa jedného dňa vidíme pri recenzovaní novej expanzie Monster Hunter Wilds.

Komentuj!