The Crush House – Reality show s temným tajomstvom

The Crush House patril tohto roku medzi hry, na ktoré som bol vcelku zvedavý. Tvorba reality show na konci deväťdesiatych rokov minulého storočia mi znel ako dostatočne zaujímavý námet, ktorý som ešte v hernom svete nevidel. Bol som preto zvedavý, čo všetko vlastne hra prinesie a plný očakávaní sa pustil do akcie. Výsledný dojem je však veľmi rozpačitý a napriek tomu, že hra má v sebe niekoľko výrazných plusov, v iných aspektoch doslova kríva.

Recenzovaná verzia: PC

Na začiatok je treba povedať, že koncept hry je skutočne veľmi unikátny. Byť kameramanom svojej vlastnej reality šou, kde máte uspokojovať chúťky všetkých možných divákov je niečo, čo je celkom neopozerané. Navyše je skvelé, že dej je zasadený v sympaticky tváriacej sa vile, v ktorej strávite niekoľko príjemne horúcich letných týždňov. Štyria účastníci zatvorení medzi štyrmi stenami – to všetko poskytuje skvelý priestor na nové priateľstvá, lásky a, samozrejme, nesmie chýbať ani stará dobrá dráma a konflikty. Platia len dve pravidlá, nesmiete sa rozprávať s účastníkmi a diváci majú vždy pravdu.

Hra je navyše obohatená o skvelý soundtrack, ktorý skutočne pôsobí ako hudba stvorená pre rok ako 1999. Napriek modernejšiemu duchu by sa mnohé tieto skladby pokojne mohli v hitparáde popasovať s interpretmi ako boli napríklad Eiffel 65 a ich mega-hit Blue. Nájdete tu niekoľko solídnych “vypaľovačiek”, no nechýba ani niečo pre romantickejšie duše. Za moju najobľúbenejšiu skladbu však považujem titulnú Crush House znelku, ktorá je tak chytľavá, že mi bude znieť v hlave minimálne do konca roku. Najmä keď viem, že si ju budem ešte nejaký čas púšťať.

Po vizuálnej stránke hra taktiež zanechá veľmi pozitívny dojem. Farebná paleta bola zvolená veľmi dobre, hra dokáže zachytiť atmosféru slnečného Malibu, bazén priam láka, aby ste do neho skočili a naopak, v záhrade si môžete vychutnať aj nejaký ten príjemný tieň. Treba však priznať, že spočiatku na vás môže hra pôsobiť aspoň trochu prázdnym dojmom. Za to môže primárne fakt, že veľké množstvo dekorácii si budete musieť zakúpiť z peňazí, ktoré získate púšťaním reklám.

Toto však považujem za celkom zaujímavú stránku v oblasti hrateľnosti. Je potrebné, aby ste našli správny prienik, kedy je potrebné filmovať, ako si nastaviť kameru a taktiež vystihnúť následne tie správne časy, kedy pustíte nejaké tie reklamy, ktoré vám zabezpečia nejaký zdroj financií. Pravdou je, že počas hry som mal dni, kedy som mohol ku koncu už nerobiť nič iné, len púšťať reklamy a inokedy zase som mal situácie, kedy bola šou predčasne ukončená. Nie vždy je jednoduché uspokojiť všetkých divákov.

Pre lepšie pochopenie skúsim vysvetliť, ako vlastne celý systém funguje. Každý deň je potrebné, aby ste počas šou uspokojili rozličnú skupinu divákov. Sú takí, ktorí sa radi pozerajú na nohy, iní majú radi zadky. Niekto chce mať veľa záberov na majáky, niekto chce vidieť rybičky. Niekomu sa veľmi páčia rozkvitnuté kvety, iných zaujímajú obrazy a umelecké diela rozmiestnené v celom dome a okolí. A nesmieme zabudnúť ani na matky na materskej, seniorky v domove dôchodcov, konšpiračných teoretikov alebo dokonca aj inštalatérov. Vašou úlohou je zistiť, čo títo ľudia chcú vidieť a priniesť čo najviac záberov, ktoré by vyhovovali ich chúťkam. Niekedy nie je ani nutné, aby v záberoch boli jednotliví účastníci.

V tomto ohľade u mňa hra začínala trochu narážať na problémy v oblasti hrateľnosti, pretože spôsob, akým to občas budete musieť hrať, sa vôbec nezhoduje s realitou, ktorá sa v takýchto reláciách objavuje. Bavilo by vás sledovať reality show, kde sa dočkáte veľkého množstva scénok na rôzne interiéry? Pretože inštalatéri sú zvedaví, aké ste použili potrubie v pivnici? Prípadne koho zaujíma rozkvitajúca láska medzi súťažiacimi, ak divákov viac zaujímajú rozvešané obrazy? V tomto ohľade titul nepôsobí veľmi reálne. No koniec koncov, diváci majú vždy pravdu.

Našťastie, však v tomto ohľade existujú tri aspekty, ktoré vám môžu dopomôcť k úspešnému uspokojeniu divákov bez toho, aby ste museli plniť všetky bláznovstvá. Prvou pomôckou je čo najskôr uspokojiť divácku základňu, s ktorou nebudete mať veľké množstvo problémov. Následne totiž budú ovplyvňovať všetkých ostatných pozitívnou odozvou. Šikovnou pomôckou je aj dostať šou “on fire”, kde ste schopní v jednom momente naraz potešiť viacero diváckych skupín. A v prípade, že by ste si nevedeli s jednou skupinou poradiť, nezúfajte. V takom prípade vám totiž hra oznámi, že daní diváci sa nepozerajú, a boli nahradení inou skupinou. Občas to vie pomôcť k lepšiemu výsledku.

Férovo tiež musím zhodnotiť, že počas nakrúcania prvej sezóny som si dokonca hru skutočne užíval. Bolo zábavné neustále chodiť s kamerou všade naokolo a hľadať ideálne zábery pre divákov, plus sa snažiť sledovať vývoj vzťahov medzi našimi postavami. Prišlo mi to nápadité, častokrát vtipné a bolo vidieť, že aj medzi najväčšími nepriateľmi môže z ničoho nič vzniknúť láska, alebo niektoré postavy môžu počas jednej série randiť naraz so všetkými účastníkmi. Bez toho, aby to komukoľvek prišlo zvláštne. V tomto ohľade teda The Crush House splnil moje očakávania. No v momente, ako som vstúpil do druhej sezóny, som si začal všímať určité problémy.

Ako som už spomenul, na úvod si zakaždým vyberiete štyroch účastníkov, ktorí majú v “Crush House” stráviť päť dní. Ak uspejete, čaká na vás tobogan úspechu, ak nie, tak to bude tobogan zlyhania. Realita je ale taká, že celý Crush House bude na vás postupne vplývať ako jedno nekonečné deja-vu. Každú sezónu si môžete vybrať dvanásť rozličných uchádzačov, ktorí by mali mať rozdielne charakterové črty, rozličné záujmy, no počas hry to nepocítite skoro nikdy.

Dialógy, ktoré medzi sebou budú postavy viesť sa budú počas sezón opakovať. Hádky sa budú opakovať, lásky budú vznikať rovnakým spôsobom a všetci budú pôsobiť, ako keby boli naprogramovaní úplne rovnakým spôsobom. Jeden moment v hre bol pre mňa inak vcelku fascinujúci. Vybral som si totiž z uchádzačov jedno slušné a citlivé dievča a miestami som mal pocit, že aj umelá inteligencia sa tomu v niektorých ohľadoch prispôsobila. Avšak na konci sezóny, keď sa všetci lúčili pri úspešnom tobogane, bez okolkov zaznelo slovičko “Fuck” a ja som len nechápavo pozeral, čo sa práve udialo.

Sú však i chvíle, kedy sa charaktery postáv dokážu predsa len aspoň trochu prejaviť. Konkrétne, keď budete musieť splniť úlohy, o ktoré vás požiadajú. Ide to síce proti pravidlu nerozprávať sa s účastníkmi, ale práve toto pravidlo budete musieť porušovať. Veer napríklad ako fanúšik ska muziky vás poprosí, či by ste ho nenakrútili, ako bude hrať na hudobný nástroj. Stačí kúpiť do vily saxofón a počas hry sa Veer skutočne postaví na pódium a začne hrať svoje veľkolepé sólo. Takýchto situácií by však malo byť viac, pretože pôsobia autenticky a postavám dodávajú hĺbku. Reálne tu však nenájdete nikoho, kto nepôsobí, ako by nebol ovládaný počítačom.

Z toho plynie aj ďalší problém, že všetky sezóny, ktoré budete musieť vyrobiť, na vás čoskoro budú pôsobiť úplne identicky. Možno sa vám podarilo nakúpiť nejaké veci do domu, možno ste si vybrali úplne inú štvoricu uchádzačov, možno je potrebné potešiť úplne iných divákov, no v princípe na tom vôbec nezáleží. Každý deň na vás čakajú rovnaké povinnosti, ktoré sú vám predkladané cez rovnaké monológy vašej nadriadenej. Na konci každej úspešnej sezóny dostanete cez donáškový systém pizzu, ktorá ale príde zničená. A vždy vám bude oznámené, že asi je systém poškodený, ale ak chcete, stále ju môžete zjesť. To určite nie je dobrý spôsob, ako si získať hráčov.

Za najväčšie zlyhanie celej hry však považujem príbehovú líniu, ktorá ma síce dokázala dostatočne navnadiť, aby som si prešiel všetkých päť sezón The Crush House, no vo finále nedoručila absolútne nič. Už trailery naznačovali, že s touto reality šou nebude úplne všetko košér, no keď som sa prvýkrát stretol so záhadnou dvojicou, chcel som vedieť kam to celé dospeje. Hra dokonca vytasí dve zaujímavé karty – trinásteho súťažiaceho a záhadu Crush džúsu, ktorí všetci účastníci pijú. Nebudem v tomto ohľade prezrádzať viac, no rozhodne to stačilo na to, aby som chcel poznať pravdu. Hra však doslova skončí pred svojim finále a na veľké množstvo otázok sa odpovede nedočkáme. Neviem či tvorcovia plánujú nejaké DLC, ktoré nám ich neskôr zodpovie, no to sklamanie už zmazať nedokáže.

Vo výsledku sa mi tak The Crush House odporúča veľmi ťažko. Ak by bola hra bola schopná lepšie predať svoje postavy a priniesť uspokojivejší záver, mohlo to byť omnoho lepšie, keďže istými skutočnosťami si dokáže obhájiť aj spomínané pocity deja-vu. Potenciál na to, aby bol príbeh zaujímavejší a dotiahnutý do zdarného konca tu rozhodne je. Vo vzduchu však visí otázka, či sa ho niekedy dočkáme…

Komentuj!