Atlas Fallen – Zaujímavé RPG utopené v ambíciách

Herná jeseň je v plnom prúde, pričom ani autori zo známeho štúdia Deck 13 Interactive sa neodhodlali nehodlali vynechať toto obdobie plné zaujímavých projektov. Priniesli nám atraktívne sa javiaci titul s názvom Atlas Fallen. Ide o akčný počin s prvkami súčasných RPG hier, ktorý ako bonus prináša aj možnosť hrať v kooperácii s ďalšími zanietenými bojovníkmi. Otázkou teda zostáva či si tvorcovia neodhryzli príliš veľké sústo a dokázali v adekvátnom stave priniesť takto rozsiahly titul. Ide totiž o ich prvý veľký open world projekt tradičného strihu a práve na tejto nálepke si vylámali zuby hneď niekoľké autorské zoskupenia. Patria títo vývojári do tejto skupiny, prípadne sa udial menší zázrak?

Recenzovaná verzia: PlayStation 5

S autormi z Deck13 už mám nejaké tie skúsenosti. Nepatrím ku skalným fanúšikom ich tvorby, avšak istý talent im predsa len nemôžem odoprieť. Ostatne, všeobecný konsenzus je taký, že prvé aj druhé The Surge sú veľmi solídnym počinmi, pričom minimálne pod kvality jednotky sa kedykoľvek podpíšem. Výborné využitie overených prvkov, zámerne ťažkopádna súbojová zložka a veľmi slušná atmosféra robili z prvotiny pamätnú jazdu, ku ktorej sa do dnešných čias hráči vracajú. Samozrejme, o revolúcii nemohla byť reč, no napriek tomu sme dostali kvalitný žánrový titul.

Aby som však veci uviedol na pravú mieru, aj niekdajšie Lords of the Fallen (hoci plné chýb a zjavných nedostatkov) si našlo mnohých fanúšikov dodnes spomínajúcich na jednu z prvých väčších variácií Souls žánru. Áno, práve toto majú všetky zmienené projekty spoločné, snažili si prísť s unikátnou verziou konceptu z produkcie hráčmi velebeného FromSoftware pod vedením Hidetaku Miyazakiho.

Preto bolo pre mnohých pomerne prekvapujúce, že sa Atlas Fallen, ich tohtoročná novinka, rozhodla ísť o niečo inou cestou. Trasou doposiaľ nepreskúmanou, aspoň teda zo strany Deck13. A to konkrétne smerom moderných príbehových RPG počinov, s ktorým sa za posledných zhruba osem rokov roztrhlo vrece. Na prvý pohľad sa môže zdať, že táto výhybka nie je až tak zásadná, avšak treba si uvedomiť, že toto žánrové označenie predstavuje niečo celkom iné v prípade Dark Souls ako v treťom Witcherovi. Áno, práve k tomuto projektu by šlo padlý atlas pripodobniť.

S veľkými ambíciami však prichádza aj pomerne veľká zodpovednosť. Koniec koncov, je úplne odlišnou úlohou vytvoriť uzavretú akciu ako prísť s vlastným otvoreným prostredím, ktoré predsa len ráta s väčšou mierou voľnosti a nemôže sa tak úplne spoliehať na veľkoleposť konkrétnych skriptovaných situácií. Ako sa však autori popasovali s touto úlohou? Dokázali vytvoriť zaujímavé prostredie, v ktorom sa radi púšťate do početných questov, prípadne nezvládli náročnosť, ktorá sa viaže k veľkým svetom? To si rozoberieme v najbližších riadkoch a odstavcoch recenzie Atlas Fallen.

Ako opísané od Jamesa Camerona

Úvod vám takmer okamžite pripomenie Avatara. Prvé momenty hrania skutočne vyzerajú akoby vypadli z nikdy nevydanej hry z prostredia planéty Pandora. Ovládate modrú bytosť ocitajúcu sa v čudnom astrálnom prostredí, pričom si prejdete ľahkým tutoriálom. Ten vás zoznámi so základným ovládaním a následne vám dá okúsiť svižnosť akčných bitiek. K tým sa ale dostaneme neskôr.

Čoskoro sa totiž rozpamätáte a po návrate do ústredného sveta (v ktorom sa úplný počiatok neodohráva) si uvedomíte, že predsa len pôjde o iné univerzum, ktoré s modrými filmovými bytosťami nemá absolútne nič spoločné. Priestorom svištia úlomky piesku, okoliu vládne panika a kdesi spoza brány sa ozývajú zvuky neznámych bytostí.

Počiatok s vašou postavou, ktorú si plne viete upraviť v jednoduchej tvorbe charakteru, teda prechádza ihneď ku konfliktu a veľmi pekne nastavuje pravidlá sveta, v ktorom sa naratívna línia odohráva. Pomerne efektívne sa vám odhalia nepriateľské frakcie, prítomnosť kadejakých monštier ako aj rozprávajúca rukavica disponujúca schopnosťou transformovať sa na niekoľko zbraní účinných pri drvení lebiek.

Naozaj som mal z atmosférického úvodu veľmi dobrý pocit. Ocitáte sa v zovretí provizórneho tábora, prítomní vojaci k vám príliš vľúdni nie sú, no a ani sa nenazdáte a už aj budujete prevrat, ktorý by mal zaistiť slobodu pre okolitý prostý ľud. Aj toto považujem za veľmi dobrý (hoci nie nejak nevídaný) ťah. Ten hráčovi umožňuje veľmi ľahko preniknúť k hrdinovi a hoci je tento krok prakticky po hodine zahodený nájdením magickej rukavice, toto skromné zázemie hlavnej postavy stále pekne funguje v kontraste s veľkoleposťou zvyšnej hernej doby siahajúcej zhruba k tridsiatim hodinám (v prípade kompletného pokorenia s platinovou trofejou).

Hneď na úvod však prezradím, že na veľké filmové stvárnenie sa Atlas Fallen, nanešťastie, príliš nehrá. Respektíve, možno by sami tvorcovia niečo podobné radi hráčom priniesli, no evidentne ich nepustil rozpočet. Práve preto akákoľvek snaha a dômyselné cut-scény tvrdo naráža na realitu, ktorá vás spravidla zo zážitku okamžite vyruší. Aj tento aspekt si však ešte podrobnejšie rozoberieme pri samotných questoch.

Deck13 alebo francúzsky Ubisoft?

Mnohé otvorené svety od neskúsených tvorcov doplatia na nepríjemnú všednosť, ktorá zamedzuje zapamätateľnosti. Generické možnosti v nezaujímavo vystavanom prostredí, ktoré nedisponuje vlastnými nápadmi a v podstate iba vykráda kedysi originálny prístup tvorcov ikonickej série Assassin’s Creed. Ten sa za tie takmer dve dekády stihol opakovane recyklovať, pričom dnes ho možno považovať za jasnú schému vytvorenú takpovediac na prvú dobrú. Len málokedy sa v ňom nájde niečo naozaj zaujímavé a súčasne iba ťažko takýto koncept výraznejšie pokaziť.  

Atlas Fallen je v tomto ohľade niekde v polovici cesty. Na jednej strane je spracovanie prostredia veľmi pekné. Áno, po grafickej stránke takto terajšia generácia hier už jednoducho nevyzerá a je to škoda. Niečo podobné je však pochopiteľné, nakoľko autori s ničím podobným doposiaľ nepracovali, nakoľko ide o (zďaleka) najväčší počin ich autorskej produkcie. Estetickou optikou však možno hovoriť o zaujímavom stvárnení, ktoré s vami ešte nejakú dobu zostane.

Prítomný svet má výbornú atmosféru. Všade navôkol vidno kedysi prosperujúce mestá, aktuálne na prahu absolútneho rozpadu a definitívneho zničenia. Súčasne všetky tie sypké piesky a slnkom zaliate duny veľmi ľahko evokujú jednu knižnú (pred dvomi rokmi zadaptovanú) sériu, z ktorej sa učil nejeden autor science fiction či fantasy žánru. A vzhľadom k tomu, že zaúradoval hromadný štrajk, je to nepochybne najbližšie ako sa dostaneme k atmosfére výbornej Duny od Villeneuvea terajšie kalendárne obdobie.

Pútavosť sveta podporujú aj početné dialógy, textové zápisy a samotný príbeh. Z tohto hľadiska je autorské pero nezriedka nadmieru šikovné. Samého ma prekvapilo, že som v takomto menšom projekte doslova hltal aj nepovinné slovné výmeny medzi charaktermi formujúce pomerne bohatú históriu sveta. Aby som však len nechválil, tu a tam scenáristi využijú nejednu barličku či klišé, ktorým si pomôžu. A hoci to výrazne nebije do očí, pokiaľ máte niečo odčítané, napozerané alebo prejdené, okamžite si to všimnete. Zážitok to však výrazne nedehonestuje, akurát mierne degraduje jeho unikátnosť.

Čo však výrazne zlyháva? Asi to nebude veľmi prekvapujúce, no je to najmä herecký prejav. Ten nedokáže úplne vtiahnuť, nezriedka vyznieva amatérsky a práve tu sa uťahovanie rozpočtu prejavilo zďaleka najviac. V podstate to isté môžem napísať aj o animáciách v rámci dialógových sekvencií, ktoré skutočne evokujú herný stredovek v podobe dnes už archaického tretieho PlayStationu. Viem si predstaviť, že práve tento aspekt mnohých hráčov odradí, nakoľko Atlas Fallen v tomto ohľade zaostáva o niekoľko rokov pred terajším štandardom projektov vychádzajúcich na viacerých platformách. Je to škoda, nakoľko zvyšný potenciál sveta by si zaslúžil (priam až žiadal) modernejší audiovizuálny háv.

Surfing aj tradičné fetch questy

Čo sa týka aktivít, tie takisto nepatria k najoriginálnejším. Nechýbajú však typické úlohy pre postavy rozptýlené po celom svete. Niekedy máte vybiť oponentov v konkrétnej oblasti, inokedy získať stratený predmet, prípadne vyhľadať ďalšiu postavu skrytú pod púštnou stenou. V podstate ide o pomerne schematické (minimalistické) príbehové oblúky, no tie adekvátnym spôsobom rozširujú vnímanie i vrstevnatosť fiktívneho prostredia. Spravidla vám totiž tieto úlohy zadáva iný charakter a nie iba akási textová správa prilepená na miestnu nástenku, čo podporuje živelnosť zdehonestovaného prostredia.

K tomu narazíte aj na jednoduché zberateľské predmety či audio nahrávky taktiež rozširujúce pozadie charakterov, minulosť preskúmavanej oblasti alebo ďalekú históriu sveta ako takého. Obrovitánske protivnícke veže vo svojej blízkosti ukrývajú zástup oponentov, piesočnú búrku znižujúcu videnie a takisto aj silného bossa s unikátnym move setom. Súboj s ním vám nezriedka spôsobí ťažkosti a hoci ide o férovú výzvu, vaše prsty dostanú zabrať. Minimálne teda pri sólo postupe, ktorým som ja osobne (už tradične) preferoval.

Narazíte tu aj na akési totemy, ktoré musíte aktivovať s časovým limitom. Práve tu sa predstavuje jeden z ťahúňov mnohých prezentácií, ktorých sa padlý atlas dočkal. Po piesku totiž dokážete surfovať, pričom nejde o žiadny žart. Dokonca, môžete tak učiniť bez akýchkoľvek obmedzení. Nie, nedočkáte sa ničoho adrenalínového ako v prípade arkádového SSX či novšieho (a mnou preferovaného) Steep. Napriek tomu je preháňanie sa po dunových oblúkoch mimoriadne príjemným zážitkom, ktorý sa vďaka plynulosti neopozerá ani po mnohých hodinách.

Exploráciu vám mimo neraz problematický terén sťažujú aj pravidelne sa respawnujúci oponenti. Tí majú fixnú lokáciu, kde sa objavujú, takže ak sa dobre naučíte čítať mapu, môžete sa nepríjemným bodom s ľahkosťou vyhnúť. Niečo podobné by som vám však neodporúčal, nakoľko súbojová zložka je nepochybne tým najlepším prvkom, ktorý hra ako taká ponúka. Nie je to pritom ničím neočakávaným, keďže na tomto aspekte boli postavené aj predchádzajúce projekty autorského zoskupenia.

Prístupnejšie God of War? Áno ale…

V podstate ide o dobre známy hack and slash, ktorý bol nadmieru populárny najmä v prvej dekáde súčasného storočia. Nakoľko je primárnou zbraňou dlhý bič s mečom na svojom konci (sekunduje mu masívne kladivo), nejednému fanúšikovi pripomenie divoké švihanie pôvodné príbehy s legendárnym Kratom v hlavej úlohe. Jediný rozdiel tkvie v tom, že zmienené projekty boli svojho času nadštandardné v oblasti audiovizuálnych kvalít. Atlas Fallen opätovne vie vyznievať epicky. Hlavne, keď bojujete proti presile. Hrateľnosť však trápia isté záseky a drobnejšie technické nedokonalosti ako napríklad vypínajúci sa hudobný sprievod.

Odhliadnuc od toho si však strety udržiavajú výbornú dynamiku, dokonca aj istú veľkoleposť, keďže mnohí protivníci pôsobia obrovským dojmom – skvelou ukážkou tohto je masívny krab útočiaci striedavo ľavým a následne pravým klepetom. Je nutné učiť sa jednotlivé move sety sokov, kde je však nutné upozorniť na fakt, že príležitostne monštrá nerešpektujú move sety a trafia vás aj v momentoch, kedy je evidentné, že by k tomu dôjsť nemalo.

Zaujímavosťou je mechanika, pri ktorej sa úroveň vášho ataku zvyšuje spoločne s vašou agresiou. To znamená, že čím efektívnejšie tlčiete protivníkov, tým rýchlejšie ich dokážete skoliť. Má to však aj odvrátenú stránku, pretože spoločne s hodnotou vášho základného damage útoku rastie aj protivnícka ofenzíva. To znamená, že pri maximálnej hodnote dokážete padnúť v podstate hneď. Ide o veľmi slušný doplnok, ktorý inak frenetickým zápasom dodáva aj istú taktiku. Kontraproduktívne tu však figuruje fakt, že práve táto súčasť hrateľnosti nedisponuje ideálnym balansom, čo má za následok miestami vznik hráčskej frustrácie.

Potopené ambície

Atlas Fallen tiahne primárne veľmi slušný súbojový systém, ktorého azda najzásadnejším problémom je fakt, že sa po nejakej dobe jednoducho príliš opakuje. Nestráca na zábavnosti, no už neponúkne takú extatickosť ako vo svojich počiatkoch. Je to určite škoda, keďže Deck13 Interactive majú element satisfakcie až prekvapivým spôsobom v ruke. Ovládajú dynamiku, ich pohyby sú fluidné, monštrá atraktívne, dokonca tu nájdete výzvu.

Svet mne osobne prišiel zaujímavý, no k nižšej známke ho tiahne celková prezentácia, ktorú by som s prižmúrenými očami prijal zhruba osem rokov dozadu. Dnes už niečo podobné ospravedlniteľné nie je a to ani v prípade, že sa veľmi snažíte. Nie, hry nie sú iba o grafickej prezentácii, avšak nejaké moderné štandardy už jednoducho máme a tie by sme podliezať nemali. To isté sa týka zvuku, ktorý jednoducho nie je na top úrovni a je to celý čas cítiť. No a podobné pocity vo mne vyvolával i dabing, takže pochvalu v tomto smere taktiež udeliť nemôžem.

Najmä preto ani padlý Atlas nemal šancu rezonovať zásadnejším spôsobom. Ide o zlý titul? To v žiadnom prípade, akurát ak ho vynecháte, o nič zásadné v podstate neprídete. Pokiaľ však prahnete po slušne nastavenom post-apokalyptickom svete s veľmi zábavnými (no po čase už monotónnymi) súbojmi, môžete dať novinke šancu. V opačnom prípade je však k dispozícii asi desiatka kvalitnejších a v mnohých ohľadoch aj zaujímavejších titulov, ktoré majú šancu zaujať vás podstatne viacej.

Deck13 pritom prosím, aby sa nabudúce pokojne venovali menej RPG elementom a klasickému príbehovému rozprávaniu. Rovno môžu vynechať aj otvorený svet, nakoľko ten je v tomto prípade tak trochu do počtu, hoci minimálne kvitujem pokus o jeho plnohodnotné zapracovanie. Čo vám zostane potom? Práve zmienená akčná zložka, na ktorej sa dá efektívne stavať, nakoľko práve tento aspekt autori zvládajú takpovediac na jednotku.

Atlas Fallen je príkladom projektu, ktorému prehnane veľké ambície dokázali uškodiť. Určite oceňujem, že autori skúsili niečo nové, avšak nie každý projekt dopadne podľa pôvodných predstáv. Inovatívne prvky totiž nezriedka vyznievajú polovičato a neplnohodnotne. Je to škoda, nakoľko pri plnom dotiahnutí by mohlo ísť o skutočne pamätnú záležitosť. Takto zostáva projekt mierne nad šedivým priemerom, z ktorého ho nevytiahne ani magická rukavica. 

Komentuj!