Ad Infinitum – Hrôza v zákopoch Veľkej vojny

V rámci žánru survival hororových hier odohrávajúcich sa počas prvej svetovej vojny k nám tento rok už dorazil jeden pozoruhodný titul. Bol ním nový prírastok do známej série Amnesia s podtitulom The Bunker, ktorý som zhodou okolností pomerne nedávno recenzoval. Ad Infinitum z dielne nemeckého vývojárskeho štúdia Hekate sa taktiež odohráva počas známych bojov v zákopoch a bunkroch západného frontu a rovnako celú situáciu zobrazuje z pohľadu prvej osoby, vrátane zbierania predmetov, či vyhýbaniu sa príšerám. Ad Infinitum sa však v mnohých aspektoch od poslednej Amnesie odlišuje, hoci možno sú si na prvý pohľad obe hry viac než podobné. Avšak zdanie v tomto prípade klame.

Recenzovaná verzia: PC

Na rozdiel od Amnesia: The Bunker, kde ste poriadne ani nevedeli, za koho vlastne hráte, je v Ad Infinitum všetko neporovnateľne osobnejšie. A to dokonca až tak veľmi, že sa o svojej postave dozviete také intímne podrobnosti, ktoré ste radšej ani nemuseli vedieť… Ujmete sa totiž úlohy Paula Von Schmitta, mladého nemeckého vojaka, pochádzajúceho z veľmi bohatej berlínskej rodiny. Paul ako vojak na fronte zápasí s hrôzami prvej svetovej vojny, ktorá sa v tom čase nazývala Veľká vojna. S vašou mysľou, pokrivenou medzi spomienkami na váš rodinný dom a ozvenou zákopov, hľadáte cestu, ako ukončiť vlastné nekonečné utrpenie.

Herný svet v Ad Infinitum je rozdelený na dve časti, na bojisko Veľkej vojny a na obrovské rodinné sídlo Von Schmittovcov, pričom medzi týmito oboma časťami sa neustále presúvate. Som presvedčený, že toto rozdelenie je zámerné a pre celú stavbu príbehu kľúčové. Pasáže, odohrávajúce sa v zákopoch, nám približujú brutalitu a hrôzu tejto vojny v prvej línii, avšak v druhej časti zároveň vždy dosiahneme aj oveľa intímnejší pohľad na to, ako táto prvá svetová vojna rozdelila rodiny a zanechala obrovské následky na nemeckom obyvateľstve. Tie pasáže Ad Infinitum, odohrávajúce sa v sídle sú možno ešte pochmúrnejšie, než tie zákopové a ponoria nás hlboko do príbehu Paula a jeho brata Johannesa a ukážu nám, ako vojna prudko zasiahla celú ich rodinu. Na druhej strane, momenty, kedy sa ocitneme v zákopoch a na bojisku sú oveľa akčnejšie vďaka súpereniu s nadprirodzenými stvárneniami ľudského zúfalstva, hladu, či chaosu, ktoré sú tu personifikované ako monštruózne entity. Toto sú tie herné chvíle, kedy zažijeme tie typické prvky survival hororu, pričom kľúčovou mechanikou je tu takmer vždy utajenie, ktoré je nevyhnutné na prežitie.

Väčšina stretnutí s tunajšími nepriateľmi určite príliš neohromí nejakými inováciami. Máte tu všetky klasické prvky tohto typu survival hororových adventúr, teda nepriateľov, ktorý nevidia, ale pre vyváženie majú zasa vynikajúci sluch, alebo iných, ktorí sa môžu pohybovať len vtedy, keď na nich nesvietite. Jedna vec, ktorú treba poznamenať, je, že napriek tomu, že v Ad Infinitum dostanete aj zbraň (konkrétne pušku), v skutočnosti tu nenarazíte na skutočný boj. V tom je Ad Infinitum veľmi podobný Amnesii: The Bunker, pretože ani tam vás vaša pištoľ príliš neochránila. Pre tento žáner hry to však vcelku vyhovuje a nakoniec som bol rád, že sa vývojári rozhodli spraviť tento krok.

Ak ste už v minulosti skúšali nejaké survival hororové adventúry, hoci vám bude vo veľkej miere takmer všetko známe, zrejme vás prekvapí dizajn nepriateľov. Ide totiž o veľmi bizarné príšery, ktoré sú Paulovým mentálnym prejavom utrpenia jeho samotného. Jedným z typov nepriateľov, ktorí sú pre mňa obzvlášť pozoruhodní, sú Mayhem (Chaos), hromady ľudských tiel a protéz, ktoré sa potulujú po ošetrovniach. Považujem to za zaujímavú voľbu vývojárov, ako stelesniť strach zo straty končatín v boji a hrôzu z vtedajšej primitívnej vojenskej medicíny. Táto kreativita sa prejavila aj u stvárnenia bossov. Súboje s nimi sa odohrávajú zvyčajne v malých arénach, kde musíte interagovať s rôznymi predmetmi, aby ste ich buď omráčili alebo sa im nejakým spôsobom ubránili, ale s holými rukami, ani s nijakou zbraňou ich nedokážete zasiahnuť. Hra vás tiež vždy pred podobným súbojom informuje, že vaše činy v týchto oblastiach ovplyvnia výsledok príbehu, ale zvyčajne sa to celé zúži len na výber, či bossa zabijete, alebo ho takzvane vykúpite. Tento koncept ma oslovil, a to najmä aspekt dizajnového stvárnenia všetkých bossov, no nikdy ma neopúšťal pocit, že chýbal potenciál pre ešte pútavejšie herné momenty.

Samotná hrateľnosť sa vyznačuje istou krotkosťou, a skúsených hráčov nemá čím prekvapiť. Dočkáme sa aj krútenia ventilov, aby sme odklonili paru požadovaným smerom v potrubí, klasického zapínania vypnutej elektrickej energie, či hľadania kódu na otvorenie sejfu. Avšak je zrejmé, že vývojári vložili hlavnú energiu do navrhovania unikátneho a zaujímavého hororového sveta, pričom nám poodkryli veľa z histórie vtedajšieho porazeného a hlavne poníženého Nemecka, ktoré trochu nešťastne prehralo túto takzvanú “Veľkú vojnu”. V početných listoch, odkazoch a dokumentoch nájdeme napríklad opisy hladomoru civilistov v Berlíne, alebo smutné odkazy vojakov, že snúbenica sa už neozýva, pretože si zrejme našla iného.

Zatiaľ čo teda postupné odkrývanie príbehu sa neustále delí medzi rodinné sídlo a bojisko, nikdy sa mi to nezdalo príliš mätúce, aby som stratil nitku deja. Väčší problém predstavuje to, koľko z príbehu je podávané prostredníctvom čitateľných denníkov a poznámok. A tých je tu neskutočne veľa. Vaša postava si ich ani neberie so sebou, takže ak si ich chcete znovu prečítať, musíte sa na dané miesto vybrať znova. Našťastie je to väčšinou napravené tým, že tie skutočne kľúčové texty vám zostanú aj v denníku a pri čítaní všetkých dôležitejších dokumentov počujete dokonca hlas osoby, čo ich písala. Pomáha to oživiť veľa dôležitých postáv, ktoré na obrazovke nikdy nevidíte, konkrétne hlavne brata hlavnej postavy Johannesa, oboch rodičov a v neposlednom rade aj starého otca, veľkého pruského generála. Stále som dúfal, že niektoré ďalšie postavy sa skutočne aj zjavia na obrazovke, ale chápem, že ide o základ pre survival horor, ktorého cieľom je prinútiť hráča vždy mať pocit izolovanosti.

Po technickej stránke nemám veľa výhrad. Z veľkej časti mi hra bežala slušne, hoci niektoré animácie boli tak trochu ťažkopádne. Počas hrania som však na niektorých miestach narazil na oneskorene načítané textúry a na zopár dverí, ktoré sa otvorili, aj keď sa vôbec nemali (samozrejme sa do nich vojsť nedalo). Počas príbehových scén, alebo pri použití interakčných objektov často nebolo počuť žiadny zvuk, iba hudbu na pozadí. Okrem toho sa mi nepodarilo naraziť na žiadne iné výrazné chyby. Dĺžka hry je typická pre tento typ videoherných počinov, takže celé vám to zaberie zhruba 5 – 6 hodín, pričom k tomuto číslu si pokojne prirátajte asi ďalšiu hodinku, ak budete pozorne čítať všetky tamojšie dokumenty, ktorých je tu vskutku nadpriemerný počet. V tomto prípade vám to však chcem výrazne uľahčiť, keďže už istý čas intenzívne pracujem na neoficiálnej slovenskej lokalizácii.

Ad Infinitum je zábavná hororová hra pre fanúšikov žánru, ktorá rozpráva pútavý príbeh v jedinečnom prostredí. Ak ste fanúšikmi survival hororových hier a nevadí vám veľa čítania, myslím si, že v príbehu o dvoch bratoch bojujúcich o to, aby sa dostali domov, nájdete určite niečo, čo budete schopní oceniť.

Komentuj!