A Plague Tale: Requiem – Hľadanie lieku alebo skôr pravdy?

Už ubehli viac ako tri roky, čo nám francúzske herné štúdio Asobo predstavilo ponurý príbeh dvoch súrodencov, Amicie a Huga. Tým sa podarilo prežiť útrapy spojené s krysím morom, no ich „dobrodružstvo” sa tým ešte neskončilo. Čakajú ich noví spojenci aj nebezpečenstvá. A je len na vás, či sa k ním na tejto ich strastiplnej ceste pripojíte. Prvý diel si u recenzentov vybojoval vysoké hodnotenia (našu recenziu si môžete prečítať tu), podarilo sa však aj pokračovaniu Requiem dostatočne upútať hráčov a zaujať sviežimi nápadmi? To sa dočítate v nasledujúcich riadkoch.

Recenzovaná verzia: PC

V prvom rade musím podotknúť, že pred hraním tohto pokračovania je najlepšie poznať aj predošlý diel, keďže Requiem je dosť skúpy na informácie. Nečaká vás žiadne zhrnutie predošlých udalostí a v hre nestrávite ani poriadnych pár minút a už budete čeliť ďalšiemu nebezpečenstvu. Napriek tomu si v krátkosti povedzme, čo nám toto pokračovanie naservírovalo. Ústredným motívom hry je hľadanie lieku pre chorého Huga, ktorý je takzvaným Nositeľom Maculy. Tá je aj zároveň dôvodom, prečo zem zaplavili hordy krýs požierajúce všetko, čo sa im postaví do cesty. Čakajú vás tak nečakaní priatelia, nepredvídateľní nepriatelia a, samozrejme, zrada na každom kroku. Ak ste si mysleli, že nič horšie ako inkvizícia našich dvoch súrodencov nečaká, tak ste sa poriadne mýlili. Každá postava v hre zohrá svoju úlohu a je zbytočné k tomu hovoriť omnoho viac, nechajte sa prekvapiť. Mne samému prišiel často A Plague Tale ako walking simulátor, v ktorom sa len pomaly posúvate vpred a počúvate rozhovory jednotlivých postáv. Už aj z tohto dôvodu má hra viac než 20 hodín, čo môže predĺžiť hľadanie zberateľských predmetov a spomienok.

Osobne však dúfam, že som vás nevystrašil predošlými riadkami a pozrime sa na Requiem trochu detailnejšie. Ak si ho máme čo najlepšie charakterizovať, tak má najbližšie k akčným adventúram, no nájdete v ňom aj mnoho iných prvkov spojených najmä s riešením jednoduchých hádaniek. Hra vás však ani do posledného momentu, pravdepodobne, nezačne nudiť. Obsahuje množstvo čerstvých nápadov, ktoré sa len veľmi zriedkavo opakujú. Napriek mojej predošlej kritike prechádzkových častí mi však vadilo skôr nadmerné množstvo akcie. Spomínam si na dobu, keď vyšiel prvý diel novej trilógie Tomb Raider – v ňom nám bolo do poslednej chvíle Lary ľúto. V prípade Requiem však Amicia prekonala všetky hranice a ku koncu hry som už čakal, kedy sa postaví zoči voči rovno celej armáde, ktorú zlikviduje len s pomocou svojho praku. To sa, našťastie, nestalo, no aj napriek tomu som vždy žasol pri jej berserker momentoch, za ktoré by sa nehanbil ani Doomguy.

Ak by pritom v hre neboli takéto chvíle, povedal by som, že Requiem by bol vcelku vydarenou stealth hrou. No takto sa z nej vytráca potreba zakrádania sa, keďže už niekedy od polovice len likvidujete všetko, čo sa vám postaví do cesty. Vývojári vám navyše po novom sprístupnili aj kušu, s ktorou môžete likvidovať protivníkov ešte efektívnejšie. Ak si k tomu navyše pripočítate možnosť jej vylepšenia na zbieranie šípok z padlých protivníkov, stáva sa z nej ultimátna zbraň vo väčšine bojov. Okrem šípok a kameňov však môžete počítať aj s využitím rôznych aspektov prostredia alebo s vašimi alchymistickými formulkami. Popri Amiciných výbuchoch hnevu začína byť riadne psychicky nestabilný aj samotný Hugo, to už ale nechám na vás, aby ste sa opäť nechali prekvapiť, čo vás v hre čaká.

Dôležitou súčasťou herných mechanizmov sú aj spoločníci, ktorí vám vedia pomôcť v rôznych situáciách. V podstate každá postava má nejakú svoju charakteristickú vlastnosť, ktorú môžete využiť v rámci mnohých situácií, či už ako obranu proti potkanom, alebo aj ľudským protivníkom. No aj v tomto prípade si musíte dávať pozor na to, že vaši spoločníci môžu umrieť, ak ich vystavíte nebezpečenstvu. K nim by som mal inak dve menšie pripomienky. Občas sa mi stávalo, že som sa skryl vo vysokej tráve, no spoločníci ostali stáť mimo, kde by ich zbadal aj slepý, no samotná hra na to nijak nereagovala. Čo je však ešte väčší problém – niekoľkokrát sa mi stalo, že mi Amicia zostala zaseknutá pri preskakovaní s Hugom cez nejakú prekážku, čo sa mi dialo zvyčajne v tých najnevhodnejších momentoch.

Inventár a alchýmia sú v podstate rovnaké ako v predošlom dieli. Zbierate rôzne ingrediencie, z ktorých si vyrábate viacero projektilov. Jednotlivé vyrobené substancie tak viete používať so všetkými dostupnými prostriedkami. Počas hry však zbierate aj zvyšky, čo sú suroviny potrebné na vylepšovanie vybavenia. To si upravujete na ponkoch, no viete sa tomu vyhnúť aj prostredníctvom jedného z vylepšení. Popri tom sa však vylepšujú aj schopnosti Amicie a to na základe toho, ako budete v hre postupovať. Hru tak môžete prechádzať agresívne, v tichosti alebo pomocou svojich alchymistických vychytávok. Podľa toho sa vám aj budú následne odomykať bonusové schopnosti.

Príbeh sa vám bude snažiť dostať hlboko pod kožu najmä vďaka emocionálnym výkyvom našich postáv. Rovnako pôsobivo však vyzerá aj grafika. Často sa zostanete len tak kochať rôznymi hernými scenériami. No zobralo si to svoju daň. Chvíľu po vydaní hry vyšli aj nové grafické ovládače, ktoré zlepšili optimalizáciu. To však úplne neplatí pre každú zostavu. A Plague Tale: Requiem som testoval na stolnom počítači s RTX 2070 aj na notebooku s RTX 2070. Stolný PC hru rozchodil na vysokých detailoch a 2K rozlíšení so skoro stabilnými 60 fps. Notebook mal však omnoho väčšie problémy a to sa napríklad vďaka vyššie zmieneným ovládačom skoro zdvojnásobil framerate v ponuke. No, bohužiaľ, na samotnú hru to nemalo skoro žiadny efekt. Či som si menil ľubovoľné grafické nastavenia, alebo DLSS, tak zmeny vo framerate boli minimálne. Väčšinu času mi tak v podstatne išla okolo 45 fps, no v graficky náročnejších oblastiach to klesalo aj na nejakých 35 fps. Framerate mi však, našťastie, ani raz neklesol pod 30 fps. Škoda, že má Requiem až takéto vysoké hardvérové nároky, ale stále je to lepšie ako nami taktiež recenzovaný Warhammer 40,000: Chaos Gate.

Na záver by som chcel ešte podotknúť, že našincov určite poteší, že hra u nás vyšla s českými titulkami, čo určite mnohým zlepší herný zážitok. Česká lokalizácia má však svoje muchy, čo je častým neduhom oficiálnych prekladov. Občas sa tak stretnete s preklepmi, v rámci ktorých Amicia rozpráva v mužskom rode alebo, čo asi najviac zamrzí, s nie príliš vhodne preloženými krátkymi vetami. To je však predpokladám problém toho, že preklad neprešiel dostatočnými korektúrami a testovaním.

Ak ste mali tú česť si zahrať aj prvý diel s podtitulom Innocence, na Requiem ste sa zrejme už dlhšie tešili. Vývojári pritom odviedli kus poriadnej práce a až na horšiu optimalizáciu a niekoľko menších bugov im nemám veľmi čo vytknúť. Čaká vás ponurý príbeh plný zvratov a nebezpečenstiev a v momente, keď vás zaujme, už vás do konca nepustí. Vydajte sa teda s Amicou a Hugom na púť za hľadaním pravdy, určite to stojí za to.