Sonic X Shadow Generations – Simulátor speedrunovania

Akýkoľvek prírastok do série o ohromne rýchlom Sonicovi je v podstate povinnou súčasťou takmer každého kalendárneho obdobia s veľmi malým počtom výnimiek potvrdzujúcich pravidlo. Nie vždy musí zákonite ísť o single-playerový titul, prípadne hru s očakávanou koncepciou tradičných úrovní. Tu a tam sa objaví zaujímavý experiment v podobe športového alebo pretekárskeho počinu, ktorý osvieži dostupnú súpisku a naláka iný druh koncového používateľa. Terajší rok však nijako nezariskoval a priniesol čistokrvnú platformovú zábavu, ktorá bola pre mňa úplnou prvotinou z tejto bohatej IP.

Recenzovaná verzia: PlayStation 5

Modrý ježko Sonic. Absolútna ikona herného priemyslu, ktorý má plné právo s hrdosťou stáť po boku zásadných hrdinov ako Mario, Donkey Kong, Crash Bandicoot alebo Leon Kennedy. Dobre, posledný zmienený kategoricky nezapadá, napriek tomu mu ale nemôžete zobrať zásadnosť. Stačí si spomenúť na to drobné telo tvorené kockami, ktoré v deväťdesiatych rokoch brázdilo policajnú stanicu v Raccoon City a mnohým zástupcom generácie Y sa razom otvárajú hutné spomienky na bezsenné večery plné rýdzeho strachu prameniaceho z neznalosti o tom, čo sa nachádza za najbližším virtuálnym rohom.  

Hoc by sa mohlo zdať, že dnes preberaná hviezda je stále mladík naháňajúci samičky svojho druhu, čochvíľa oslávi tridsať päťku, keďže sa po prvýkrát na obrazovkách objavil ešte v roku 1991. Ak sa náhodou orientujete v tomto zábavnom priemysle, asi ste len veľmi ťažko mohli minúť obdobne zásadný míľnik platformového žánru. Koniec koncov, nedávno sa mu podarilo oživiť aj úspešnú kino sériu, ktorá publikum zasiahla takým spôsobom, že dnes má vlastné spin-off počiny. Čo vôbec nie je samozrejmé. Len sa pozrite na hraný Mortal Kombat, Monster Hunter a dnes je už vlastne aj Resident Evil v seriáli alebo filme totálne mŕtvy. Aj keď teda tvorcovia animovaných príbehov stále bojujú.

Aby som sa vrátil k téme, nie som výnimkou… aspoň nie tak celkom. Vopred sa priznám, že sa mi žiadna hra s týmto hrdinom pod ruky nedostala. Snímkam som nikdy pozornosť nevenoval, takže celý ošiaľ nad touto postavou ma obišiel skutočne výrazným oblúkom s úctyhodnou šírkou. A ešte predtým než po mne začnete hádzať vidly, nie je to úplne moja vina. Pokúsim sa vám to zrozumiteľne vysvetliť. Zabrúsme do histórie a povedzme si úprimne, častokrát záleží akú konzolu nám rodičia v mladosti kúpili. Niekto mohol namiesto kariet “mastiť” inštalatéra v modrých trakoch, iní na 4:3 obrazovkách likvidovali démonov v mechanickom obleku zelenej farby a snažili sa dostať skrz peklo samotné.

U nás sa však pod televíziu doniesol PlayStation (prvý, druhý a neskôr aj tretí), čo znamenalo, že môj osud bol spečatený bez toho, aby som naň mal akúkoľvek vyjednávaciu páku. Niežeby som sa teda o čokoľvek pokúsil. Každopádne, Bandicoot, Ratchet s Clankom a Jak and Daxter. Hry a hrdinovia môjho detstva, ktoré vyformovali nejeden pamätný zážitok zostávajúci so mnou dodnes. Nič od Segy sa v domácnosti nenachádzalo, čo znamená, že som sa k projektu so Sonicom v hlavnej roli nedostal až… no, vlastne až doposiaľ. V niečom preto bolo toto stretnutie mimoriadne zaujímavé. Ako ale na mňa zafungovala frenetická skákačka sústreďujúca sa primárne na svižné prechádzanie levelov? To jest enigma aktuálnej recenzie. Bez konkrétnejšieho prezrádzania si povedzme, že nie úplne tak ako som si pôvodne predstavoval. Dokonca, výsledku som musel ísť jemne naproti.

História skĺbená so súčasnosťou

Musím povedať, že mi nejakú dobu trvalo, než som vlastne pochopil, čo konkrétne hrám. Znie to čudne, avšak novinka je mierne zmätočná. Sonic X Shadow Generations v sebe kombinuje už dávnejšie vydaný titul s (aktuálnym) unikátnym príbehom, doteraz nevyrozprávaným a nespoznaným zároveň. Ten je však kolážou klasických úrovní z iných hier. Viem, znie to ako námet od Christophera Nolana. Ako človek, ktorý do Sonica vstupoval (nie fyzicky) po prvýkrát, mal som menší problém sa zorientovať. Čo je vlastne vytvorené od počiatku a čo iba prešlo istou aktualizáciou vizáže v štýle artového hitu The Substance? S pomocou múdrych vôd internetových nakoniec moje vedomosti nabrali správny smer a mohol som sa bez výraznejších problémov vyplaviť na pút skrz ponúkaný digitálnych obsah.

Patrí sa teda zmieniť, že si vlastne kupujete dva tituly. Akonáhle spustíte stiahnutú aplikáciu, môžete si vybrať, do ktorého sa pustíte. Generations so Sonicom a následne Shadowom, obrovským rivalom známejšieho charakteru. Osobne vám odporúčam najprv prvý zmienený. Ani sa nenazdáte a už aj sledujete úvodnú cut-scénu prichádzajúcu s archetypálnym problémom. Na scénu nastupuje zloduch, vaši kamaráti sa stratia a záleží iba na šikovnosti nôh dopadajúcich na virtuálny povrch či ich zachránite včas alebo nie. Nebojte sa, stále sme na poli detskej hry, no pre potreby textu som zápletku musel jemne okoreniť.

Trochu ma zasiahlo, že táto kolekcia starších i nových materiálov nefunguje po príbehovej stránke. Naozaj, ak ma niečo netiahlo, bolo to rozprávanie, ktoré na mňa pôsobilo akosi bez šťavy, zaujímavejšieho náboja alebo sofistikovanejšej výstavby. Je to prekvapujúce, keďže postavičiek je tu množstvo, avšak žiadnej sa nedostanete pod kožu, neprirastie vám k srdcu, prípadne ju neregistrujete nad rámec jej výzoru. Ten sa stáva najviac kľúčovým a jediným výrazným atribútom ich existencie. Takmer akoby nikto z prítomných nedisponoval charakterom. Netuším či s podobným neduhom zápasia aj ďalší zástupcovia, avšak, už vyššie zmienení, Mario, Luigi alebo Donkey Kong majú osobitú dušu. Áno, tá je vytvorená úplne jednoduchými prvkami, no tie fungujú, vyznievajú vtipne a konkrétni vývojári ich spravidla aktualizujú či umne inovujú. Tu som nič podobné necítil a prekážalo mi to. Dobrodružstvo a jeho razancia následne pôsobia polovične. A dovolím si tvrdiť, že niektorých mladších hráčov môžu problémy odradiť úplne.

Nintendo ani Sony nie sú súpermi   

Ďalší šok (zďaleka nie tak negatívny) prišiel v momente, keď som zistil, že toto nebude hra ako Sackboy alebo Crash Bandicoot. V oboch zmienených máte úrovne, ktoré podľa vášho vlastného tempa prehľadávate, bojujete s protivníkmi a tu a tam pátrate po skrytých predmetoch sprostredkúvajúcich odmeny. Jednoduchý koncept, ktorý je však nevýslovne náročné dotiahnuť do kvalitatívneho finále. Ostatne, ako čokoľvek, čo zdanlivo funguje tak nejak prirodzene.

V prvom rade by teda bolo príhodné napísať, že mi úplne nesedí tento speedrun štýl. Pretože vo svojej podstate Sonic je takýmto typom titulu. Každou úrovňou chcete presvišťať, čo možno najrýchlejšie, najefektnejšie, aby vaše nohy spočinuli v závere na stupni víťazov. To niekedy znamená, že bežíte na tenkej hrane, kde len sčasti vnímate všemožné impulzy valiace sa na vás z masívnej televízie alebo útlejšieho monitoru. Popritom si vyzbierate dostupné zberateľské objekty a akonáhle získate všetko, môžete si povedať, že úroveň je za vami. Kľúčovou zložkou je však čas, ktorý tu hrá najdôležitejšiu rolu.

Každý level trvá asi tri minúty, pričom nie je možné preskúmať ho skrz jeden prechod kompletne. Autori teda vopred rátajú s tým, že sa znova a znova vrátite do už pokorených levelov. V tejto podobe sú však niektoré súčasti nalepené na tento mechanizmus kontraproduktívne. Napríklad príliš komplikovaný dizajn oblastí, v ktorom sa celkom nedá vyznať. Rozumiem, že na niektoré predmety máte prísť náhodne, čo sa nezriedka aj stane. Ostatne, ťažko ukorigovať trajektóriu, keď nechávate vo výraznom závese aj najlepších šoférov Enza Ferrariho. A dosť možno mi práve z tohto dôvodu jemne Sonic X Shadow Generations prekáža vo svojej základnej podstate.    

Time is a flat circle

Keď si zapnem výborné Neon White, je mojou úlohou prejsť danú lokáciu za čo možno najnižší čas. Prvý pokus nebude ideálny a vlastne ani druhý, tretí či dvadsiaty ôsmy. Zakaždým sa však zlepší a nájdem si určitú skratku, ktorá mi vo finále pomôže prebojovať sa k požadovanému výsledku. To u tmavookého ježka absentuje. A mňa to mrzí, pretože nie vždy mám kontrolu nad výsledkom, čo vedie k zbytočnému opakovaniu a následnej frustrácii, ktorá je priamym opakom zábavnosti.

Teraz však na pozitívnejšiu notu. Mimo to je frekventované skákanie skrz priepasti či oponentov funkčné. Trochu kostrbaté a na ovládanie si treba zvyknúť, viete tu však nájsť žánrovú zábavu v kryštalickej podobe. Nie brilantnú, keďže je zahrabaná slabým nánosom bahna, no napriek tomu údernú a nápaditú. Obzvlášť ak máte domnelú predstavu, že trpíte ADHD, tu si prídete na svoje, keďže vás hra zasypáva množstvom pestrofarebných obrázkoch striedajúcich sa v obdivuhodnom slede.

Dokonca, úrovne musíte prechádzať v dvoch dimenziách, nakoľko sú rozdelené na 2,5D spracovanie a následne to klasické, kde sa v podstate pozeráte na Sonicovu zadnicu (čo mi pripomína, že na základe toho vznikol môj milovaný Crash). Na papieri i v prevedení výborná idea, keďže oba prístupy sú úplne odlišné a ponúkajú diferentný zážitok. Ide pritom o nadmieru svieži nápad, ktorý vídavame na hernom poli málo. Ešte väčšmi teraz, keď je priemysel na neistom bode a množstvo vydavateľov apeluje skôr na tú najbezpečnejšiu cestičku prinášajúcu zisk v podobe tučných dolárov na bankových kontách investorov.

Keby len bolo možné dívať sa dlhšie…

Avšak, mám s touto invenciou aj jeden malý problém. A to, že postavy sa v jednotlivých dimenziách ovládajú trochu inak. Aby som to upresnil, reagujú odlišne, čo sa týka odozvy pohybu i reakcií. To neprekáža ak najprv pokoríte jeden typ úrovní a až následne druhý, takže si v polovici dáte vlastne kompletné repete. Ja som ich však striedal a vždy ma to veľmi nepríjemne vytrhlo z naučenej schémy. Možno by bolo fajn ak by tvorcovia nabudúce jeden variant zamkli a uvoľnili ho hráčom až po kompletnom prejdení príbehovej línie. Takýto voľnejší prístup vo výsledku skôr metie.

Rovnako na mňa sympaticky zapôsobila rozmanitosť máp, ktoré zakaždým prídu s niečím novým i špecifickým. Raz ste vo svete plnom zelených porastov a drevených mostov, aby ste sa o pár minút ocitli priamo v centre industrializovaného komplexu s robotmi, podvodnými pasážami i dymiacimi komínmi. Až sa človeku cnie, že vlastné nemá priestor sa aspoň chvíľku kochať. Časomiera totiž nezastavuje pre nikoho. Jedine teda, že by ste boli Doctor Who. Každopádne, tento fakt príjemne ozvláštňuje inak relatívne rozumnú hernú dobu, ktorá (ak neplánujete platinovú trofej) vie zabrať asi desať hodín. Naozaj však záleží od vašej pedantnosti a prístupu k vyzobávaniu najdrobnejších častí skrytých pod digitálnymi bariérami.

Neodlúčiteľnou súčasťou sú aj boss súboje. K nim zrejme netreba písať siahodlhé litánie, nakoľko ide o generické strety, v ktorých sa proti vám nezriedka postavia masívne figúry v štýle nadživotnej podobizne Ramona Salazara z OG verzie štvrtého Resident Evilu. Nenájdete tu takú kreativitu ako v tradičných úrovniach, na druhej strane však nemôžem prehlásiť, že by akčné zápasenia boli vyložene chabé. No v kontexte a pri priamej komparácii končia na stupienku porazených s minimálnou cenou útechy.

Dnes už nie!

Nakoľko novinka využíva staršie hry, po vizuálnej stránky nie je oslnivá. Nemá čím prekvapiť a takzvaných technologických moneyshotov je tu minimum. Dizajnovo som však bol častokrát milo potešený. Neóny figurujú v príjemnej súhre s metalickými povrchmi. Dostávate sa aj na obrovské koľajnice, ktoré vás vystrelia k oblohe a na pár momentov plachtíte na pozadí jasného žiarenia slnka a ďalšie podobné sekvencie, ktoré s vami predsa len nejakú dobu zostanú. A áno, v aktuálnejšom vizuálnom háve by vedeli plnohodnotne strhnúť. Na druhej strane, ani trailerová kampaň neavizovala remake obrovských rozmerov a preto sa musím uspokojiť len s touto oprášenou verziou, ktorú by ste považovali za zastaralú už pred pár rokmi. Bohužiaľ.  

Z hudobného podkreslenia vo vás taktiež nezostane takmer nič. Rád by som ale skonštatoval, že beaty podporujú celkovú rýchlosť, ktorá, ako už zrejme tušíte, je stavebným pilierom hrateľnosti. Prial by som si pamätnejšie tóny? Určite áno. No opačnou optikou spĺňajú svoj účel pre potreby gameplay jadra. Ide o zvučky, ktoré vás neustále nútia kmitať hlavou a stláčať všetky tlačidlá ovládača, nech už hráte na akomkoľvek. Aby som to ešte viac upresnil, na samostatné počúvanie (napríklad na Spotify) to rozhodne nie je. Akonáhle však agresívne tóny sprevádzajú hrateľnosť, prídeme im na chuť. To je rozhodne dobre.

Finálová rovinka

Asi ste z uplynulého textu pochopili, že sa virtuálny Sonic nestal mojou preferovanou šálkou poobedného čaju. Aspoň teda nie takpovediac na prvú dobrú. Môžem prehlásiť, že ide o zlý titul? To určite nie. Akurát úplne neholdujem týmto frenetickým levelom, kde sa snažíte primárne pokoriť čas a zozbierať bonusové predmety. Tým nechcem povedať, že by ma nemohli baviť. Ostatne, tento rok som si nadmieru užil Xbox verziu spomínaného Neon White, ktoré disponuje v podstate úplne identickým konceptom.

Úrovne sú časové, naprieč oblasťami na vás číhajú početní protivníci a je nutné prísť na určitý trik, ktorý vám pomôže prekonať tú či onú prekážku ešte o sekundu, prípadne dve, rýchlejšie. Veľmi obdobne funguje aj pomerne zvláštna kolekcia jedného nového a staršieho titulu s kolektívnom nálepkou Generations. Tempo a rytmus sú tu rovnako dôležité ako v Guitar Hero alebo inom výrazne dynamickom projekte. Ak z neho na moment vypadnete, môže vás to stáť zlatú medailu. Respektíve, nechajte ma poopraviť toto tvrdenie. Ak stratíte takzvaný flow, môžem vám garantovať, že k najprestížnejšiemu oceneniu sa jednoducho nedostanete. Následne už len záleží na vašom hráčskom egu či budete mať ochotu vrátiť sa k pretekárskej dráhe a jej zákruty tentokrát prejsť s vyššou mierou perfekcionizmu.

Na záver by som rád skonštatoval, že do budúcna sa pokračovaniam (alebo kolekciám, prequelom, originom, spin-offom, čomukoľvek) nevyhýbam. Naprieč mojou cestou som si našiel určité spojenie s týmto typom titulov. A ktovie, možno mi iná Sonic iterácia sadne ešte o niečo viacej. Každopádne, v budúcnosti sa rád pozriem na, technicky pokročilejšie, dobrodružstvo, ktoré viac využije možnosti moderných systémov. Úplne poslednou bodkou je tvrdenie, že do Generations sa pustite najmä ak holdujete skutočné rýchlym záležitostiam, ktoré predstavujú adrenalínovú injekciu. Tu vám táto hra, po vzore Pulp Fiction, vrazí priamo do srdca a hoci si myslím, že ide o krátkodobý dojem, nič to nemení na fakte, že pôžitok pôsobí intenzívne naprieč celou svojou hernou dobou. A to by som pri každom titule s čistým srdcom neprehlásil.

Hru na recenziu poskytla spoločnosť

Komentuj!