Bleeding Edge – Plnohodnotný nástupca Overwatch?

Ninja Theory oznámili v roku 2018 partnerstvo s gigantickou spoločnosťou Microsoft, čo pre ambicióznych autorov znamenalo, že ich budúce projekty budú disponovať dostatočnými financiami. A jednou z prvých lastovičiek je práve Bleeding Edge, ktoré sa podľa mnohých zahraničných i tuzemských novinárov snaží konkurovať úspešnému projektu Overwatch od Blizzard Entertainment. Ako je na tom teda multiplayerová prvotina od Ninja Theory? Dokázala naplniť nemalé očakávanie, ktoré do nej mnohí hráči vkladali?  

Recenzovaná verzia: PC

S tvorbou Ninja Theory už mám nejaké skúsenosti, i keď sa ani zďaleka nemôžem označiť za znalca. Pomerne očakávane ma najviac zaujala inovatívna príbehová hra Hellblade: Senua’s Sacrifice, ktorá kombinovala jednoduché logické hádanky s akčnou zložkou a špičkovým, dokonca nevídaným, audiovizuálnym spracovaním. Okrem toho však ich tituly hovoria samé za seba – britskí vývojári radi pracujú so zaujímavými súbojovými systémami a neraz na tejto zložke vystavajú výbornú hrateľnosť. To je prípad ich modernej verzie DmC: Devil May Cry, alebo dnes už archaickej hry Heavenly Sword.

Práve preto ma mierne prekvapilo, že sa na predchádzajúcej E3 konferencii spájalo meno Ninja Theory s Bleeding Edge. Trailer sa síce pýšil názvami starých hier z produkcie týchto autorov, avšak samotná novinka na mňa pôsobila akosi príliš tradične, neinovatívne, konvenčne a vlastne som sa na ňu ani trochu netešil. Chcel som však veriť, že vo finále bude kvalitným zástupcom akčných multiplayerových hier. Taktiež som dúfal v to, že vývojárom sa podarí šikovne skĺbiť ich talent na vytváranie súbojových systémov s podobne zaujímavými online prvkami a pôjde tak o skutočne originálnu záležitosť. Bohužiaľ, výsledok má nakoniec bližšie k pôvodným prognózam.

Zaujímavý svet v nezaujímavej hre? 

Hoci musí byť každému jasné, že v takto orientovanom titule nejde o príbehové zasadenie alebo dianie, je mojou povinnosťou pochváliť prítomný svet za jeho vizuálnu pútavosť a rozmanitosť. Nejedná sa síce o najoriginálnejšiu záležitosť pod slnkom, keďže ide o to, že sa konajú nelegálne zápasy mechanicky upravených ľudí, ktorých sa v rámci hrania zúčastňujete, avšak prostredie a charaktery na mňa pôsobili pozitívne.

Môžu sa pochváliť solídnym dizajnom, kde autori nešetrili fantáziou. Predsa len s najväčšou pravdepodobnosťou tušili, že si môžu dovoliť takmer čokoľvek. Treba si však uvedomiť, že sa nevyjadrujem ku charakterom, ale skôr k ich vizáži, nakoľko na mňa nepôsobili žiadnou energiou, či aurou osobnosti. A áno, v žánrových hrách sa nikdy nedočkáte ozajstných nosných hrdinov, ale ak by som spomenul príklady ako Left 4 Dead, prípadne Team Fortress 2, v oboch hrách som mal pocit, že sa ocitám v koži charakterov a nie karikaturistických postavičiek.

Prítomná vizuálna stránka je kombináciou hier Sunset Overdrive a Crackdown 3 s tým, že ja osobne sa viac prikláňam k prvému zmienenému. Zo všednej open world akcie si Bleeding Edge zachováva grafickú jednoduchosť, čo nie je až tak prekvapivé, keďže projekty bežia na Unreal Engine 4. V podstate to znamená, že sa všetko odohráva v sýtych farbách a slnečných lokalitách Plne chápem, že nie každému musí niečo podobné ulahodiť a dokonca si viem predstaviť, že kulisy i štylistická voľba charakterov môžu niekomu pripadať ako pozérsky umelé a prvoplánovo okázalé. No osobne som ani s jedným nemal výrazný problém, práve naopak.

Hľadajú sa originálne herné módy

Ako teda prebiehajú jednotlivé zápasy? V hre sa stretnete iba s dvomi druhmi módov a i to nijak zvlášť originálnymi. Obrana konkrétneho bodu na mape a získavanie akýchsi energetických škatuliek, ktoré následne zanesiete na príslušné miesto. Prvý zmienený režim je pritom absolútnou banalitou bez akéhokoľvek nápadu.

Druhý zmienený však relatívne funguje, nakoľko sa hráči rozpŕchnu po jednoducho členenej mape a zbierajú energiu, až kým táto fáza neskončí a nepríde na rad odovzdávacia časť. Tá pozostáva z toho, že prídete ku konkrétnemu bodu, počkáte pár chvíľ a vášmu tímu sa započíta skóre za získané energie. Túto akciu opakujete do momentu, pokiaľ jeden zo štvorčlenných tímov nezíska konkrétne stanovený počet bodov. Jednoduché však? Áno, no bohužiaľ až príliš jednoduché.

Dva takto simplicitné módy sú pre online titul a hru viacerých hráčov žalostne nedostačujúce. Obzvlášť keď si uvedomíte, že si pred hraním ani nemôžete zvoliť režim, nakoľko ste hodený do náhodného hrania, ktoré práve začína. To je priam ukážkové chýbanie plnohodnotného, zaujímavého a unikátneho obsahu, vďaka ktorému by malo zmysel sa púšťať do neustáleho sledu vizuálne originálnych súbojov, ktorým sa budeme venovať nižšie.

Naozaj nerozumiem tomu, že hra, ktorá ma na sebe cenovku 29,99 € môže byť vydaná na svetlo sveta len s dvomi režimami (ak nepočítame tréningovú miestnosť), kde hranie trvá do tridsiatich minút a aj to musíte stáť proti zmýšľajúcim a kooperujúcim oponentom. Osobne ma to zaráža a dúfam, že majú vývojári v pláne pridať plnohodnotnejšie módy a hlavne možnosť výberu, ktorej neprítomnosť nedáva zmysel.

Svižnosť a banalita

Súbojová zložka je relatívne jednoduchá a nenáročná. Vyberiete si preferovaného bojovníka, kde je každý rozdelený do príslušnej archetypálnej kategórie (útok, obrana i tradičný tank). Na základe vášho herného štýlu využívate ideálneho hráča, no a takmer okamžite sa púšťate do bojovania. Samotné bitky sú na jednej strane poriadne svižné, dynamické a plné efektných útokov aj relatívnej diverzity, nakoľko pri obrannej postave ste predsa len menej ofenzívny ako so samurajom s katanou. Počas veľkých stretov kombinujete niektoré zo štyroch schopností, aby ste prekabátili súpera, prípadne naňho zaútočili z pozície, kde nebude mať žiadnu šancu na nepríjemný protiútok.

Na strane druhej, za neduh považujem to, že strety s hráčmi začínajú byť po úvodných kolách priveľmi triviálne. Razom zistíte, že na rozdiel od hier ako League of Legends, kde musíte poctivo taktizovať, v prípade Bleeding Edge vám plne dostačuje stláčať ľavé tlačidlo myši a v správny moment použiť špeciálnu schopnosť, či úskok. No a pokiaľ za vami stoja aspoň ďalší dvaja členovia tímu, máte vyhrané. Skupinkárstvo je kľúčom k víťazstvu a dokonca k tomu netreba ani komunikáciu. Vďaka jednoduchosti je úplne každému jasné, čo a kedy má robiť, čiže kompletná eliminácia oponentovho tímu netrvá dlho. Vracajú sa síce rýchlo do hrania (respawn trvá desať sekúnd), ale ak sa plne zosúladíte, ste v podstate neporaziteľní a je jedno, akí dobrí hráči sú na opačnom póle.

A to mne osobne po čase mimoriadne prekážalo, nakoľko všetky tie masívne strety, v ktorých sa strieľalo z guľometov, sekalo mečmi, liečilo prostredníctvom science fiction prístrojov, sa stali len dobre vyzerajúcim prvkom, ktorému chýba patričná hĺbka. Vývojári ma nijako nenútili taktizovať. Akurát som musel v skupine pobehovať po mape, rozsekať a rozstrieľať každého neprajníka alebo liečiť spoluhráčov, čo nakoniec zaistilo zvíťazenie. Niečo podobné nepôsobilo až tak uspokojujúco, keďže výhra v jednotlivých zápasoch nebola takou drinou ako by som si predstavoval. A ešte na margo vizuálnej efektnosti – následkom obrovského chaosu, ktorý neraz na bojiskách vzniká, je veľká šanca, že sa v spleti pestrofarebných efektov stratíte a ani neviete, na koho útočíte, čo je samozrejme prekážajúcim efektom.

A cenu za najväčší kameň úrazu vyhráva…

Nové režimy je možné pridať. Prípadné updaty a nadchádzajúce inovácie v hre síce neospravedlňujú terajšiu absenciu zásadnejšieho obsahu, avšak ak budú Microsoft, teda Xbox Game Studios, a Ninja Theory chcieť, Bleeding Edge nezomrie a o rok sa kvalita i hráčsky záujem dočkajú výrazného vzostupu. Rovnako by som dokázal pochopiť, že súbojová zložka je zámerne jednoduchá a aspoň pre mňa v nej chýba nutnosť nejak hlbšie premýšľať a naozaj prichádzať s užitočnými taktikami, nakoľko nikto projekt neprezentoval ako hardcore záležitosť. Dokonca je možné, že by sa Bleeding Edge stalo príležitostnou hrou, ktorá dvakrát za mesiac zapnem a zistím, čo do nej Ninja Theory pridali. Takáto situácia by mohla naozaj nastať, keby ma ale hra stimulovala k nejakému postupu a ja by som mal dôvod pokračovať i po viac ako piatich hrách.

Nechápte to zle. Autori implementovali hernú menu, zvyšovanie si levelu s daným zápasníkom, avšak ja som naprieč mojou skúsenosťou s Bleeding Edge nikdy nemal pocit, že sa niečo naozaj mení. Väčšina prítomných skinov je až príliš konvenčná, takže ma ich zakupovanie príliš nelákalo a mechanické chipy, ktoré upravujú silu, životy a ďalšie drobnosti ani zďaleka nie sú motivujúce. Aby som uviedol príklad so žánrovej praxe, westernový survival Hunt: Showdown je atmosférickou hrou, pretože ak zomriete, strácate všetko vybavenie, ktoré ste si vzali so sebou.

V prípade, že sa to ale náhodou stane, funguje to výborne ako prostriedok k tomu, aby ste sa ešte väčšmi snažili a získali stratené. Nehovoriac o tom, že máte k dispozícii kvantum pušiek, brokovníc, pištolí a mnoho ďalšie, čo počas lovenia využívate. Niečo podobné považujem za výbornú mechaniku, ktorá udrží pri hre i dlhé hodiny a to i napriek tomu, že projekt Cryteku má taktiež len dva herné módy. Tu mi podobne zaujímavý a funkčný aspekt chýbal, nakoľko nezískavate žiadne zaujímavé zbrane, gameplay ozvláštňujúce novinky alebo úpravy.

Prehra na plnej čiare? 

Je otázne, koho vlastne chcel Bleeding Edge osloviť. Ako multiplayerový titul so sľubnou budúcnosťou, ktorý mnohí označovali za nástupcu populárneho Overwatchu, je nedostatočný po stránke hrateľnosti i obsahu. Oproti predchádzajúcej a značne ambicióznej tvorbe štúdia Ninja Theory zase pôsobí maximálne neinovatívne, priemerne, mdlo a nezaujímavo. Bleeding Edge má obrovský problém so stimuláciou k ďalšiemu a opakovanému hraniu, nakoľko tá sa vytráca už po úvodných hodinách a nakoniec sa pretaví v nezáujem, kedy novinku od šikovných vývojárov odinštalujete.

Treba pritom upozorniť, že sa jedná o prvotinu, ktorá vzišla zo spolupráce Ninja Theory a Microsoftu, teda od momentu, kedy prebehla akvizícia nezávislých britských tvorcov. Potvrdené to síce nie je, avšak osobne mám pocit, že si žánrový titul vyžiadal primárne vydavateľ, čiže Xbox Game Studios a Team Ninja nemal príliš na výber. Vývojári museli pracovať s tým, čo mali k dispozícii a vzhľadom k tomu tak pôsobí i finálny produkt. Podobne na mňa pôsobil minuloročný Anthem, z ktorého som ducha, nadšenie a radosť Bioware takmer necítil. Originalita a rukopis Team Ninja možno badať na súbojovej zložke, ktorá však ale po krátkom čase stane banálnou, až nezáživnou. Bleeding Edge je pre mňa osobne sklamanie a kvalitatívny úpadok, no chcem veriť, že nevydarené vplávanie do online vôd bude vykúpené plnohodnotným pokračovaním ságy Hellblade, kde sa budú britskí vývojári opätovne cítiť ako doma.

Komentuj!