Fist of the North Star: Lost Paradise – Post-apokalyptická Yakuza?

Japonskí autori zo štúdia Sega sa postarali o množstvo legendárnych titulov, či rovno značiek. Apríl tohto roku každopádne znamenal definitívny koniec pre ich sériu Yakuza v takej podobe, ako ju poznáme doposiaľ. Môžeme však skonštatovať, že sa s príbehom Kazumu Kiryu rozlúčili viac než dôstojne, čo kvituje i naša recenzia. Mesiac predtým sa však hráči v krajine vychádzajúceho Slnka mohli tešiť z ďalšieho bojového titulu a spin-offu tejto série s názvom Fist of the North Star: Lost Paradise. Ten vychádza z úspešného anime seriálu, ktorý bol inšpirovaný rovnomennou mangou s názvom Fist of the North Star. Je videoherná podoba rovnako kvalitná ako tá seriálová? 

Recenzovaná verzia: PlayStation 4

Na začiatok by bolo vhodné spomenúť, že sa nejedná o prvý pokus o prevedenie tohto post-apokalyptického univerza na herné zariadenia. Úplne prvé spracovanie sa datuje až do roku 1986, ktoré vyšlo na dnes už archaickom Nec PC-8801, čo bola v Japonsku enormne populárna značka domácich počítačov. Nasledovala séria Hokuto no Ken (originálny názov pôvodnej mangy), v ktorých ste iba prechádzali jednoducho spracovanými lokáciami, tĺkli nepriateľov hlava nehlava, pričom každý padlý protivník explodoval a zanechal za sebou gejzíry krvi. Videoherné Fist of the North Star sa v podstate nejak výrazne neinovovali a vždy sa jednalo o prostoduchú bojovku s menšími výnimkami v podobe titulov s ťahovými súbojmi. Výraznejší zlom mohol prísť s Fist of the North Star: Ken’s Rage, o ktorého vydanie sa postaralo štúdio Tecmo Koei, no ten žiaľ spadol do vôd priemernosti, pričom jeho pokračovanie si viedlo ešte horšie. Pomaly sa však presuňme k najnovšiemu spracovaniu.

Muž so siedmimi jazvami prechádzal kolískou piesku 

Zlatisté púštne moria, ktoré kedysi tvorili len 14 percent zemského povrchu, sa postupne stali kolískou života i smrti. Poslední žijúci preživší v nich začali bojovať o zásoby, strechu nad hlavou, či suroviny. Prepychy ako elektrina, alebo benzín, ktoré boli v minulosti niečim bežným, sa začali vykupovať krvou. Zabíjanie sa tak, ako kedysi večerné správy, stalo dennou a nevyhnutnou rutinou. Rutinou násilia, ktorú niektorí považovali len za krvavú a krutú zábavu, no iní za jedinú možnosť dožitia sa ďalšieho dňa, či aspoň rána. Ľudské pokolenie upadlo tak hlboko, že i tvrdý bochník starého chleba začal mať väčšiu cenu ako duša človeka.

V centre tohto amorálneho sveta a zdevastovanej spoločnosti sa však zrodilo niečo nevídané. Posledné črepy rozbitého zrkadla dobrých úmyslov a prívetivých sŕdc vybudovali hotové Mesto Zázrakov. Epicentrum pokroku a prosperujúceho života. Mesto zásobené benzínom, elektrinou, vodou i jedlom. Cez deň takmer celkom nebadané, v noci meniace sa na neónovú džungľu plnú barov a kasín. Jeho občania cez deň tvrdo dreli, vytvárali vlastné príbytky, zoceľovali železné múry, ktoré ich chránili, aby mohli pod rúškom noci pocítiť zábavu ako z dôb minulých. Práve do tohto mesta sa tiahli všetky myšlienky nášho hlavného hrdinu.

Bol to pokojný slnečný deň. Muž zahalený kapucňou putoval už dlho, veľmi dlho. Za ním bola cesta urputná a smutná, no udalosti, ku ktorým sa nezastaviteľne blížil, boli ešte pochmúrnejšie. Vietor silno zafúkal a plášť muža samovoľne odletel do neznámych kútov sveta. Na teraz už na odhalené telo cestovateľa dopadli slnečné lúče. Bolo to telo bojovníka, síce bez akýchkoľvek modrín, no zato s hlbokými siedmimi jazvami. Výčitkami zbitý, avšak o to odhodlanejší Kenshiro konečne uzrel Mesto zázrakov. Pevne a neprestajne veril, že v ňom nájde zmysel svojho vesmíru, nadpozemsky krásnu Yuriu.

Fist of the North Star: Lost Paradise predstavuje naozaj plnohodnotný návrat do sveta Hokuto no Ken a pokiaľ náhodou patríte k jeho fanúšikom, potom sa môžete tešiť na množstvo známych charakterov. Samotné dobrodružstvo je však úplné nové a vytvorené špeciálne pre hernú podobu. Nejde teda iba o bezmyšlienkovité kopírovanie mangy, či anime seriálov a v rámci neho sa tak môžete tešiť aj na úplne nové charaktery. Z tohto pohľadu je dokonca i menším prekvapením, že niektorým je venovaná podstatne výraznejšia pozornosť, než známym postavám. Tým však rozhodne nechcem povedať, že by vaši obľúbenci nedostali dostatok priestoru.

Rozprávanie príbehu môže trochu prekvapiť japonskou tvorbou nepoznamenaného hráča. Ak sa niečo scenáristom skutočne podarilo, tak je to ignorovanie zaužívaných príbehových cestičiek. Áno, Kenshiro má stále svoju hlavnú motiváciu v podobe jeho lásky, avšak táto zápletka slúži iba základ omnoho komplexnejšieho deja. Autori neustále prichádzajú s novými zvratmi, či príbehovými odbočkami, vďaka ktorým dokážu hráča udržať v napätí, bez toho, aby prevracal očami nad umelým naťahovaním deja. To je práve veľká výhoda Lost Paradise, keďže vďaka množstvu kvalitne spracovaných línií nepôsobí jednoduchý príbeh ani trochu všedne. Zaujímavosťou je aj to, že hlavného antagonistu porazíte hneď na začiatku hry. Postupne síce prichádzajú ďalší, avšak okrem úplného začiatku naozaj nemáte pocit, že v hre vystupuje nejaký hlavný zloduch. Uznávam, že to môže znieť zvláštne, no v praxi to všetko funguje veľmi dobre.

Bruce Lee vo svete Maxa Rockatanskyho

Fist of the North Star sa po vzore staršej Yakuzy odohráva v menšom otvorenom svete. Niektorých síce môže pomýliť, že máte k preskúmaniu celé mesto, no jeho celková veľkosť sa skôr rovná rozľahlejšej ulici. Okrem toho je tu však svet za bránami mestečka, ktorý už skutočne pripomína klasickejší open world, avšak ten pôsobí predsa len prázdnejšie. Využívate ho totiž výhradne v prípadoch, kedy máte v pustatine nejakú hlavnú, prípadne vedľajšiu misiu, inak sa v ňom nachádzajú iba čerpacie stanice, v ktorých si dopĺňate benzín a náhodne rozmiestnené suroviny, ktoré však vôbec nemusíte zbierať. Kvôli tomu veľká mapa pôsobí trochu rušivo, niekedy až zbytočne. Svojím nehostinným vzhľadom a vlastne aj logiku celého sveta však vyvoláva spomienky na legendárne snímky zo série Mad Max.

O vedľajšie príbehové línie každopádne nie je núdza. Mestečko je doslova preplnené mnohými minipríbehmi, ktoré sa navzájom prelínajú a miestami dokážu i dojať. A to najmä v prípadoch, kedy s jednou postavou, prípadne skupinou prídete do styku hneď niekoľkokrát. Každá misia má svoje vlastné príbehové pozadie a nikdy sa nestane, že by ste mali bez akéhokoľvek dôvodu zdevastovať členov gangu. Gro hrateľnosti týchto úloh však, pochopiteľne, tvoria súboje, no nájdu sa aj výnimky v podobe pretekania. Občas dokonca dôjde na detektívnejšie zamerané misie, kedy musíte napríklad pomocou first person pohľadu hľadať skrývajúceho sa chlapca. Nikdy teda presne neviete, čo od danej úlohy čakať.

O niečo horšie je už to, že niektoré dialógy, či rovno celé scény nie sú napísané, či podané práve najlepšie. Tento neduh väčšinou absentuje v hlavnej dejovej línii, avšak v rámci vedľajších misií sa s ním stretávate pomerne často. Vôbec sa teda nemôžete čudovať tomu, že muž, ktorý je na pokraji smrti, bude ležať na prašnej zemi, tak dlho, až kým pre neho nesplníte úlohu. Čo zákonite pôsobí trochu zvláštne a ide len o jeden príklad za všetky. Často dobrý dojem kazia aj pomerne zvláštne vedené konverzácie medzi jednotlivými charaktermi.

Päste spravodlivosti 

V prípade, že dôjde na starú známu argumentáciu päsťami, si takmer okamžite všimnete až nápadnú podobnosť so sériou Yakuza. Je teda viac-menej pravidlom, že na úvod vás čaká veľký nápis, ktorý vám približuje frakciu daných oponentov, pričom samotné boje sa ovládajú úplne rovnako. Rozdiely v prevedení sa však predsa len nájdu a titul celkovo pôsobí omnoho rýchlejšie, pričom nekompromisnou dynamikou pripomína skôr starší a menej úspešný titul God Hand. Nepriatelia na vás väčšinou nabiehajú vo veľkých počtoch, avšak vďaka prirodzenej sile Kenshira dokážete pomerne rýchlo rozdrviť väčšinu z nich. Ani nezainteresovaného hráča určite neprekvapí, že autori šikovne kombinujú slabých oponentov s tými silnými, čiže nie vždy môžete zvoliť postup, v ktorom vytvárate efektné krvavé útoky stláčaním potrebných tlačidiel.

Niektorí protivníci sa pomerne dobre bránia a dokážu útoky vykrývať, takže na nich musíte využiť silný útok, ktorý je logicky pomalší. Najväčších gigantov zasa musíte obísť a zaútočiť zozadu, pretože inak je väčšina úderov neefektívna. Útoky sú pomerne jednoduché a v podstate od vás iba vyžadujú búšenie do štvorčeku, či trojuholníku, no jednotlivé kombinácie si už musíte zapamätať. Áno, boje vyzerajú nudne v prípade, že používate iba jeden a ten istý útok, avšak práve preto ich máte množstvo. Pokiaľ ich teda správne kombinujete, konfrontácie vás budú baviť po celý čas. Prítomný je aj burst mode, kedy sa vaša postava mení na takmer nezničiteľný stroj na zabíjanie. Veľmi originálnou novinkou je umenie Hokuto Shinken, ktoré ovláda Kenshiro a vďaka ktorému nepriatelia doslova explodujú. To umožňuje rýchlejšie a chvíľami až morbídne vysporiadanie sa s protivníkmi pomocou jednoduchého quick time eventu. A to bez ohľadu na to či ho splníte, alebo nie, avšak po perfektnom prevedení je útok omnoho devastujúcejší.

Za samostatnú kapitolu sa dajú považovať súboje s bossmi. Mne osobne pripomínali klasické diely série Tekken, či už uzavretou arénou, atraktívnym prostredím v pozadí, alebo tuhým protivníkom v sprievode typickej japonskej hudby. Tie už vykazujú enormné zvýšenie náročnosti a kým bežné súboje zvládnu i priemernejší hráči, bossovia predstavujú o poznanie väčšiu výzvu. Nielenže vás nútia tĺcť do bossa niekoľko minúť ale zatiaľ čo vaše hráčske prsty slabnú pod enormným vyťažením, nepriateľ postupne rastie na sile, čo obtiažnosť len znásobuje.

Kladné aspekty z predošlých hier síce pretrvali, no dočkali sme sa aj nepríjemných problémov. Napríklad budete takmer neustále zápasiť s kamerou, ktorá si občas naozaj robí, čo sa jej zachce. Tento nedostatok je neustále zvýrazňovaný aj veľkým počtom nepriateľov, ktorí jednoducho občas zavadzajú. Úplne ideálne nefunguje ani systém zameriavania sa na nich a neraz sa mi stalo, že Kenshiro začal útočiť na úplne iného oponenta, prípadne niekam do vzduchoprázdna.

Barman, gladiátor, doktor i pretekár

Žánrové tituly z produkcie štúdia Sega sú známe svojím počtom cutscén alebo nenadabovaných dialógových okienok. V tom by som nevidel príliš veľký problém, no čo je horšie, že autori vás prvé hodiny ani nenechajú poriadne hrať. Neustále vás prerušujú občas aj zbytočnými scénami, prípadne konverzáciami, dôsledkom čoho môžu byť začiatky frustrujúce. Je vám zamedzený prístup k akejkoľvek voľnosti, nakoľko väčšia časť mesta je zablokovaná, vedľajšie úlohy sú taktiež nedostupné, no a keď sa konečne dostanete k súboju, za pár minút je po ňom a vás čaká opäť dlhé nečinné civenie na obrazovku. Skutočne si viem predstaviť, že mnohí sa cez podobne ladený úvod ani nedostanú.

V tom prípade by však prišli o množstvo zábavy, ktoré ponúka druhá polovica titulu. Tá už totiž ponúka skutočnú slobodu v hraní a nemusíte iba pokračovať v hlavnom príbehu. Pokiaľ chcete, môžete byť manažérom klubu, barmanom, zúčastňovať sa gladiátorských hier, či vykonávať doktorskú prácu. Cestu Taktiež si môžete vyskúšať detektívne povolanie, ktoré v sebe zahŕňa vyhľadanie nebezpečného zločinca a jeho následné usmrtenie. A ako som už spomínal vyššie, všetky aktivity vám umožňujú nahliadnuť do minulosti mesta a jej obyvateľov. Často je v nich sčasti rozvinutá i hlavná dejová línia, čo len dodáva na ich atraktivite.

Ak sa niečo autorom nepodarilo, tak je to vizuálne a technické spracovanie. Niektoré detaily totiž vyložene pripomínajú grafickú stránku minulej, v horších prípadoch až predminulej generácie konzol. Kým Yakuza 6: The Song of Life už využívala nový Dragon Engine, vďaka ktorému pôsobila viac než dobre, vývojári Fist of the North Star: Lost Paradise, naň dobrovoľne rezignovali. Z tohto pohľadu naozaj nie je až tak veľkým prekvapením, že vizuálna stránka trochu zostáva. To isté môžeme povedať o pohyboch tváre a častí tela, kedy je až očividné, že sa postavy pohybujú po neviditeľných koľajniciach, čo opäť pripomína prvé hry pre PlayStation 2.

Fist of the North Star: Lost Paradise bol titul s naozaj veľkým potenciálom, aj preto trochu zamrzí, že sa ho nepodarilo naplno pretaviť do skutočne výnimočnej záležitosti. To, čo bolo prevzaté zo serie Yakuza, funguje, funguje aj zasadenie, dané atraktívnou predlohou, no veľkému úspechu sa do cesty postavilo niekoľko výrazných chýb, ktoré v podstate sabotujú akýkoľvek Kenshirov nárok na štatút žánrovej legendy. I napriek tomu však ide o obstojný bojový titul, ktorý však v ničom neprekonáva svojho staršieho nevlastného brata.

Komentuj!