Xenoblade Chronicles 3 – JRPG roka

Je zaužívaným pravidlom, že letné obdobie patrí medzi veľké a neúrodné sucho, kedy nevychádzajú žiadne zásadné počiny a v podstate nie je čo hrať. Tak to vždy bolo, avšak raz za čas sa na trhu objavil aj veľký a kvalitný titul vychádzajúci na začiatku, v strede alebo ku koncu horúcich letných mesiacov. A práve takýmto projektom je masívne JRPG Xenoblade Chronicles 3, ktoré dorazilo na hybridný Switch v polovici terajšieho leta.

Recenzovaná verzia: Nintendo Switch

Nie som žiadnym fanúšikom Xenoblade Chronicles a doposiaľ som túto JRPG sériu poznal iba takpovediac z druhej ruky. Registroval som jej existenciu, avšak nikdy som sa k nej nedostal. A to, ako som zistil, bola veľká škoda. Minimálne také boli moje prvé myšlienky počas zhruba úvodnej hodinky tretej iterácie očividne úspešnej ságy. Tá je tu s nami mimochodom od roku 2010, pričom sa dočkala dvoch veľkých dielov a aj vedľajšieho projektu v podobe Xenoblade Chronicles X. A aktuálne tu máme tretiu plnohodnotnú časť.

Môžem pritom hneď na úvod prezradiť, že Xenoblade Chronicles 3 je výborná záležitosť (čo však, samozrejme, nebolo žiadnym tajomstvom). A to hovorím ako nováčik v sérii, ktorý bezproblémovo naskočil na naratívny vlak a takmer okamžite si obľúbil prítomný svet a zaujímavé postavy žijúce v ňom. Prečo by si však žiaden fanúšik žánru nemal nechať tento projekt ujsť si podrobne rozoberieme v nasledujúcich riadkoch. Pretože rozhodne je čo chváliť.

Uväznení vo večnej vojne

Býva zvykom, že JRPG (a vlastne aj tuzemskému hráčovi príbuznejšie Role Playing Games) majú dobrý príbeh a dômyselne spracované charaktery. Xenoblade Chronicles pritom toto pravidlo iba potvrdzuje a píše zaň tri červené výkričníky. Nechcem vám príliš mnoho prezrádzať, nakoľko som sa sám pustil do hry bez akýchkoľvek vedomostí. Následne som bol naozaj fascinovaný efektivitou naratívneho rozprávania, kde autori v úvodnej päťminútovke stihnú nastaviť pre hráča zaujímavý háčik, kvôli ktorému bude pozerať (respektíve hrať) ďalej.

Potom príjemne predstaviť svet tak, aby ste sa v ňom vedeli orientovať a vrhnúť vás do akcie, ktorá položí základy jadra hrateľnosti. O tom vám však viac napíšem až v neskorších odsekoch. Každopádne, mal by som poodkryť rúško tajomstva aspoň trošku a prezradiť, čo vás vlastne čaká. Ocitáte sa vo svete, kde armády nebojujú pre bohatstvo, územie alebo slávu. Bojujú pre vlastný život. K osobnému prežitiu totiž potrebujú životy brať a takýmto spôsobom sa prítomný svet ocitol vo večnej vojne, ktorá nemôže dosiahnuť konca.

Herný pacifismus

No a tento spôsob života pomaly ale isto prináša skazu. Čo beriem mimoriadne pozitívne (najmä v dnešnej dobe), je spôsob akým príbeh spracúva pacifistické elementy a snaží sa odsudzovať vojnu, jej nezmyselnosť a poukazovať na neodvrátiteľnú deštrukciu, ktorá k nej odjakživa patrila. Síce nejde o výrazne prevratné, prípadne nikdy nenapísané myšlienky, no v tomto háve a režijnom spracovaní majú adekvátnu váhu a silu.

Viac vám už každopádne neprezradím, avšak myslím, že tento úvod poslúži ako dostatočné lákadlo, aby ste chceli zistiť viac. Okrem dobrého písania sa tu však dočkáte aj skutočne famóznej réžie, kde máte miestami pocit, že sledujete anime s naozaj vysokým rozpočtom, ktoré je nielenže tvorené profesionálnym filmovým štábom. Súčasne mu nechýba pomyselné srdiečko a emočné pasáže tým pádom majú neuveriteľný ťah na bránu.

A v takto orientovanej hre je to veľmi dôležité. Pýtate sa prečo? Pretože v Xenoblade Chronicles 3 sú naozaj dlhé cut-scény. Tie sa niekedy približujú k 15 až 20 minútovej hranici, čo si mnohí spájajú najmä s géniom svojho remesla, Hideom Kojimom (autor série Metal Gear, Death Stranding alebo nikdy nedokončeného Silent Hillu). Samozrejme, na podobný aspekt tento herný velikán, logicky, nemá žiaden patent.

Teraz však nemyslím scény, ktoré nemajú dabing a vy iba desiatky minút preklikávate mĺkve dialógy (aj obdobné časti tu sú). Píšem o plnohodnotných cut-scénach so všetkým, čo k nim patrí. To v praxi znamená, že ak sa ocitnete v pasáži, ktorá má adekvátne posunúť príbeh, budete sledovať dianie na malej obrazovke spravidla niekoľko minút.

Ak by šlo o nudnú a nezvládnutú audiovizuálnu prezentáciu, pôžitok by to rozhodne nebol. Našťastie, je však vidieť, že tvorcovia sú sebaistí a v oblasti réžie excelujú ako v komorných dialógových rozhovoroch, tak aj vo veľkolepých akčných scénach. Práve masívne súboje ma svojou veľkosťou a prehľadnosťou náramne prekvapili, čo malo za následok, že som si každý jeden filmový stret náramne užíval. A to sa mi nestalo už poriadne dlho.

It starts with a bang

Už som to síce naznačil vyššie, ale opäť upozorňujem, že hra začína vo vysokom tempe a z úvodnej cut-scény vás hodí priamo do bojiska, kde sa máte postaviť nepriateľskej frakcii. Celá nasledujúca hodinka mapujúca ako veľký súboj, tak aj jeho následky v podobe cestovania naprieč pustou krajinou predstavujú istým spôsobom tutoriál. Nie, nedozviete sa tu úplne všetko, nakoľko hra ešte v nadchádzajúcich zhruba desiatich hodinách prichádza s novými informáciami i variáciami hrateľnosti (pridávanie nových tried bojovníkov a aj zväčšovanie počtu vašej družiny), no stavebný kameň je položený práve tu.

Som pritom rád, že autori vás nezasypú kvantom informácií ale relatívne rozumne ich dávkujú na niekoľko stretov a udalostí, ktoré sú koherentne implementované do samotného rozprávania. Mnohé východné hry majú nezriedka problém s dávkovaním, pretože na vás nahádžu príbehové dialógy, do toho musíte bojovať a popritom sa ešte zoznamovať so základnými prvkami hry. Tu k takému problému nedochádza. To znamená, že úvodné zhruba trio súbojov vás naučí voliť si ataky, vybrať si pozíciu a zoznámi vás so základným interfaceom. Ten síce je pomerne komplexný a vidieť v ňom mnoho informácií, avšak ľahko sa adaptujete a následne budete vnímať všetko takpovediac automaticky a prirodzene zároveň.

Po bojoch nasleduje ďalší (snáď ešte väčšmi emotívny) sled scén, ktoré rozširujú vaše informácie o svete a jasne definujú hlavnú postavu, pričom po tomto máte k dispozícii prvú otvorenejšiu pasáž, kde už viete prostredie adekvátne skúmať. A tu musím podotknúť, že to nezriedka pripomína MMORPG. Neskôr je k dispozícii množstvo questov (áno, spravidla ide o fetch úlohy, no to pri zábavnosti explorácie a samotnej bojovej zložky problém nie je), protivníci sa v pravidelných intervaloch respawnujú, pričom logika súbojov akoby vypadla spred dvadsiatich rokov. Musím ešte podotknúť, že posledná zmienená vlastnosť v sebe neskrýva negatívny podtón.

Grindin in MMO

Taktiež, lokácie sú skutočne veľké, je v nich množstvo protivníkov (ako klasickej fauny, tak i nepriateľských jednotiek) a dostatok zberateľských predmetov, za ktoré získavate hernú menu alebo craftujete. Grindovať sa dá už aj v samotnom úvode (mám to otestované), kde sa rovno viete dostať k slušným levelom, aby ste následne nemali v neskorších pasážach problém. Nutné to ale, samozrejme, nie je.

Pozitívne vnímam, že ak máte nejakého predmetu maximálne množstvo, hra ho automaticky predáva a dostávate okamžite finančnú odmenu, čo podporuje plynulosť hrania. Nechcete predsa zbytočne každú hodinu alebo dve predávať stovky jednoliatych predmetov, ktoré ste našli pri potulkách naprieč otvoreným svetom.

Naozaj som mal počas hrania pocit, že takýmto spôsobom by som pristupoval veľkému MMORPG ako World of Warcraft alebo minuloročnému projektu New World od Amazonu. Nie vždy som svoju pozornosť venoval iba príbehu, príležitostne som „len“ zbieral predmety, získaval levely a skúmal bohaté možnosti v rámci bojov. To je pritom veľké plus, pretože nie každá hra je pri jej analyzovaní takto zábavná, kde by som rád podotkol, že som sa pri opakovanom niekoľkohodinovom grindovaní nenudil ani na sekundu.

Závan časov minulých

Snáď (mimo naozaj zaujímavého sveta a príbehu) najviac ma na Xenoblade Chronicles 3 zaujal súbojový systém, ktorý prekvapí svojou sviežosťou. Aby ste správne rozumeli, nemyslím si, že prichádza s niečím nevídaným alebo vyložene novým, avšak ide o návrat ku klasickejšej hrateľnosti, ktorá miestami pripomína výborné Knights of the Old Republic – ktoré je množstvom hráčov považované za zďaleka najlepšiu Star Wars hru. Medzi to množstvo patrím aj ja sám, i keď Star Wars Jedi: Fallen Order dýchal tejto legende nepríjemne na krk.

Samozrejme, po vizuálnej i dynamickej stránke ide o viditeľne aktuálnu (na pomery tejto hybridnej platformy) záležitosť, no jadro je takmer identické ako v zmienenom projekte od štúdia Bioware v tej najlepšej forme. To znamená, že súboje prebiehajú na ťahy, avšak rozdiel oproti klasickým Final Fantasy hrám alebo iným JRPG záležitostiam spočíva v tom, že všetko prebieha v reálnom čase. Nemôžete si teda pedantne naplánovať každý jeden ťah a pri veľkých bossoch následne pripravovať dlhé návody ako poraziť konkrétneho soka. To sa dialo napríklad pri desiatom Final Fantasy a dodnes sa dopátrate k textovým postupom, ktoré mapovali každý jeden krok k víťazstvu. A tieto návody výborne fungovali, mám to na vlastnej koži odskúšané.

Nanešťastie (alebo pre niekoho možno chvála vývojárom), vďaka zapracovaniu real-time elementu, na bojiskách Xenoblade Chronicles 3 musíte reagovať rýchlo a súčasne sa efektne prispôsobiť protivníkom aj ich pozícii. Áno, záleží tu na vašom umiestnení, keďže niektoré ability a drvivé útoky sú viazané na správnu polohu. Môžete ich síce použiť hocikedy, ale pravú užitočnosť naberú až v kombinácii so správnou pozíciou.

Mobilný vizuál?

Skôr či neskôr sme sa však museli dostať k najväčšiemu problému (ktorý je však plne pochopiteľný) nového Xenoblade Chronicles. A ním je grafická stránka, ktorá nie je príliš reprezentatívna. Všetci pritom vieme, že Nintendo Switch nie je platforma pre veľké hry. Aby som to upresnil, na tejto konzole si naozaj môžete zahrať obrovské tituly, no nikdy nebudú vyzerať pôvabne.

Koniec koncov, svojho času som recenzoval port tretieho Witchera, ktorý bol stále tou výbornou hrou so zaujímavým príbehom a rozmanitou hrateľnosťou. Z grafického hľadiska však pôsobil výrazne chudobnejšie než na zvyšných platformách. Tiež sa bojím oznámeného Switch portu Kingdom Come: Deliverance, ktorý nebežal ideálne ani na veľkých platformách. To už je ale pieseň dôb budúcich. Existujú i horšie príklady z nedávnej minulosti. Napríklad NBA 2K21, ktoré nielenže nevyzeralo ako na konkurenčných herných zariadeniach, prostredníctvom Joy-Con páčok sa virtuálny basketbal ani príliš dobre neovládal. To už nie je problém dnes preberaného titulu, pretože ide o exkluzivitu a asi to tak aj zostane.

Každopádne, musím byť trochu objektívny a skonštatovať, že vizuálne spracovanie miestami skutočne evokuje mobilné tituly. Hlavne, keď si uvedomíte ako dobre môžu vyzerať niektoré aplikácie pre telefóny. Ešte pred hraním som však očakával, že narazím na tento estetický problém, no mnohí hráči hľadali krátko po vydaní lepšie cesty ako si Xenoblade Chronicles 3 vyskúšať. Siahali tak po neoficiálnom PC porte s grafickými vylepšeniami a ja sa im ani nečudujem. Pokiaľ ešte hráte s konzolou v rukách, mnohé sa vďaka malej obrazovke sratí. Ak však hlava niektorej z postáv pripomína jednu veľkú kocku (a to nepreháňam), je to v podstate priamy výlet späť do časov prvých konzol PlayStation. A ja mám síce rád klasiky z deväťdesiatych rokov, no dnes už nemôžu obstáť.

Hit leta? Alebo rovno JRPG roka?

Tak či tak, Xenoblade Chronicles 3 je výbornou hrou, ktorú ocenia najmä fanúšikovia tohto žánru. Veľmi jemne by som ju odporučil i nováčikom (respektíve neznalcom JRPG), pretože ten príbeh, jeho hutné postavy a vlastne aj nadmieru zábavná hrateľnosť, za to rozhodne stoja. A ak vás to náhodou nezaujme, vždy viete fyzickú kópiu niekomu predať, no nie? Osobne si však myslím, že k niečomu podobnému nedôjde, keďže naratívne rozprávanie vás chytí v absolútnom úvode a následne už nepustí.

A v zásade rovnakú vetu by som mohol aplikovať na hrateľnosť, ktorá sa na prvý pohľad môže zdať ako jednoduchá, možno až pasívna. Z videí a gameplay prezentácií len ťažko posúdiť hráčovu aktivitu, avšak môžete mi veriť, že rozhodne nebudete civieť na obrazovku zatiaľ čo by sa boje vyhrávali samé. Koniec koncov, aj v dnes zmienenom Knights of The Old Republic to na videách vyzerá, že v zásade nič nerobíte. Nesmiete však zabúdať na element taktiky, ktorý je podporovaný rýchlosťou a nutnosťou meniť pozície či efektívne využívať triedu práve ovládaného bojovníka.

K tomu sú môžete pripísať veľmi dobré questy. Tie síce sú štrukturálne veľmi podobné, avšak ťažia z početnej súpisky nepriateľov a unikátnosti lokácií, kde takmer každý nový kút sveta reprezentuje trochu iný zážitok s odlišnou farebnou paletou a hlavne iným soundtrackom. Ten je, mimochodom, fantastický a nezriedka formuje atmosféru. Dôkazom toho je napríklad fakt, že prechod nočnou krajinou je diametrálne odlišný od cestovania naprieč slnkom zaliatymi lokáciami. A veľkú zásluhu na tom má práve hudobné podkreslenie.

Nemá preto cenu tajiť, že som spokojný. Vlastne, skôr by sa hodil výraz nadšený, pretože mi Xenoblade Chronicles 3 urobilo náramnú radosť. Jednak som si mohol zaspomínať na výborný KOTOR a súčasne som dostal záležitosť, ktorá ma vtiahla, emočne zasiahla a, čo je asi hlavné, po stránke hrateľnosti výborne bavila. A dovolím si bezproblémovo tvrdiť, že ide o najlepšie japonské RPG tohto roka. Súčasne si myslím, že ani nepochybné skvosty, ktoré nás v záverečných štyroch mesiacoch čakajú (Valkyrie Elysium, Crisis Core: Final Fantasy VII Reunion) nebudú schopné pokoriť tohto giganta, ktorý, paradoxne, vyšiel na najmenšej mainstream platforme súčasnosti. A to je fantastický úspech. 

Komentuj!