Split Fiction – Medzi svetmi

Nový titul z dielne Hazelight Studios pod taktovkou EA Originals patril bezosporu k najočakávanejším hrám roka. It Takes Two žal pred pár rokmi jedno ocenenie za druhým, no netreba zabúdať ani na vydarený A Way Out, ktorý bol prvou lastovičkou Josefa Faresa na poli kooperácie (Brothers: A Tale of Two Sons nerátam, keďže bol napriek hraniu za dve postavy určený pre jedného hráča). Pokiaľ sa teda tešíte na ďalšiu várku jeho nápadov, potom vás môžem hneď na začiatku patrične navnadiť. Split Fiction je doslova gejzírom kreativity a je možné, že z výsledku budete maximálne nadšení.

Recenzovaná verzia: PC

Ako prekonať alebo sa aspoň pokúsiť prekonať takmer dokonalé? Pred Josefom Faresom stála rozhodne náročná úloha, keďže It Takes Two priniesol hneď niekoľko titulov v jednom, kde každá zo siedmich kapitol výrazne obmieňala hrateľnosť a mechaniky. No a vyriešil to vcelku šalamúnsky, keďže Split Fiction kombinuje rovno desiatky hier do jednoliateho celku a v pravidelných intervaloch na vás valí niečo nové. Znie to až neuveriteľne, no je to skutočne pravda, čo už samo o sebe stačí na odporúčanie. Bo aby som bol fér, rozpíšem sa trochu viac, hoci sa budem snažiť vyhýbať prílišnému vyzrádzaniu. Ako to už totiž býva, nezriedka je lepšie ak niečo zažijete na vlastnej koži, než keď vám o tom niekto sucho rozpráva.

Po mužských hrdinoch a manželskom páre sa tentokrát zhostíte dvoch nádejných spisovateliek, Mio Hudson a Zoe Foster. Zo začiatku sa vôbec nepoznajú a čírou náhodou na seba narazia vo výťahu spoločnosti Rader Publishing disponujúcou naozaj prelomovou technológiou. Pomocou nového experimentálneho zariadenia totiž môžu na vlastnej koži prežiť nimi predložené príbehy, no Mio na poslednú chvíľu zaváha a následkom nešťastnej náhody dôjde k tomu, že obe skončia v jednej simulácii. No stroj na také niečo nie je, pochopiteľne, stavaný a dvojica autoriek, ktorá si spočiatku príliš nesadla, tak musí chtiac nechtiac spolupracovať, aby sa dostala von. Popritom však odhalí aj to, že šéf spoločnosti J.D. Rader sa snaží týmto spôsobom ukradnúť všetky ich nápady a ak mu v tom nezabránia oni, potom asi nikto.

Dvojica hlavných postáv (pomenovaná inak podľa Faresovych dcér) je odlišná nielen charakterovo, no pripravte sa i na to, že každá z nich ponúka trochu inú hrateľnosť. Nie je to, samozrejme, žiadna novinka, dôležité je to hlavne z toho hľadiska, že pokiaľ chcete hru vyťažiť naplno, čakajú vás pokojne aj dva priechody. Kým Mio je spisovateľka sci-fi, Zoe obľubuje skôr fantasy svety, no vy sa, samozrejme, budete pohybovať na striedačku v obidvoch. Bez kooperácie na každom kroku sa rozhodne nezaobídete a vlci samotári by sa mali rovno poobzerať po niečo inom. Tu totiž musíte neustále pomáhať svojimi aktuálnymi schopnosťami spoluhráčovi, ktorý sa bez vás nepohne ďalej a platí i opačne. Split Ficion je však vo väčšine prípadov maximálne intuitívnou záležitosťou a pokiaľ ste už v minulosti čo-to odohrali, tápať budete iba výnimočne. Už len to si zaslúži pochvalu, keďže mechaniky sa tu zvyknú striedať aj po niekoľkých minútach a vy sa na na ne musíte rýchlo adaptovať.

Na hre je skrátka vidieť obrovské kvantum práce, pričom vývojári museli bežne pracovať aj niekoľko mesiacov na niečom, čo si reálne užijete len chvíľku. To je vidieť aj na vedľajších príbehoch, na ktoré môžete naraziť v priebehu vašej cesty naprieč simuláciou. Celkovo je ich dvanásť, každý je založený na nikdy nedokončených konceptoch oboch autoriek a stačí ak napíšem, že ponúkajú poriadnu porciu originality. Osobne som si so svojim kooperačným kolegom užil až na jednu všetky a určite je dobré je neignorovať, hoci sa k nim môžete vrátiť aj neskôr.

Keď som už načrtol kooperáciu, poďme sa trochu venovať tomu aspektu. Znova vám stačí len jedna kópia, cez ktorú môžete pozvať kohokoľvek, čo je obrovská výhoda. Do hry som si osobne zvolil tradičného „parťáka“, s ktorým som prešiel aj A Way Out a It Takes Two a je určite lepšie, pokiaľ máte k dispozícii niekoho ostrieľanejšieho. Ak vám niekto bude tvrdiť, že ide o najprístupnejší titul Hazelight Studios, nie je tak úplne pravda. Vďaka nastaveniam prístupnosti síce môžete pozvať aj úplného nehráča, no iba za cenu preskakovania náročnejších pasáží, ktorých je tu naozaj dosť. Tu okolo vás bežne niečo vybuchuje, rúca sa, strieľajú po vás protivníci a a niekedy je vcelku náročné vsetrebávať všetky vnemy na obrazovke vášho zariadenia. K tomu ešte prirátajte množstvo platformingu, kde môže úlohu zohrávať aj presné načasovanie a nie som tým pádom vôbec presvedčený, že preskakovanie jednotlivých úsekov je najlepším spôsobom ako si Split Fiction užiť. Checkpointy sú síce mimoriadne časté a o nejakej frustrácii sa hovoriť nedá, no viaceré pasáže vás vedia slušne potrápiť.

Pochváliť musím aj intuitívne menu, kde je vcelku ľahké vybrať si svojho kooperačného partnera a ešte ľahšie a rýchlejšie sa pripojiť do hry. Rýchle je aj priebežné načítavanie, kde mi fps kleslo citeľnejším spôsobom len niekoľkokrát, no inak sa náš pätnásťhodinový priechod zaobišiel bez akýchkoľvek zásadnejších problémov. Split Fiction pritom vyzerá celkom k svetu a hoci logicky neponúka grafickú špičku, len hlavné hrdinky sú vymodelované naozaj dobre a v cutscénach to nijak nebije do očí. Zároveň je však vidieť, že sci-fi svety pôsobia až na výnimky o niečo fádnejšie a nie tak vizuálne atraktívne ako fantasy prostredia. Za zmienku stojí i niekoľko drobných bugov brániacich postupu, kde nám však vždy pomohlo nahranie posledného checkpointu a všetko sa rýchlo vyriešilo.

Z vyššie napísaného by sa tak mohlo javiť, že nič nebráni ultimátnemu nadšeniu z výborne realizovaného a nemenej kvalitne ozvučeného zážitku. A zrejme to tak mnohí budú vnímať, proti čomu sa dá len ťažko niečo namietať. Hry ako Josef Fares nerobí nik, ponúkajú rýdzu esenciu toho, toho čo na nich ľudia milujú a obzvlášť v dnešnej dobe, kde sa na nás z AAA scény neustále rútia osvedčené značky či live service tituly, možno niečo podobné iba oceniť. No predsa sme sa so svojim kooperačným kolegom nezávisle od seba zhodli, že It Takes Two nám prišiel o niečo lepší.

Problém u mňa tkvie už v samotnom koncepte striedania sci-fi a fantasy, ktoré sa deje bez poriadneho opodstatnenia. Celý čas som sa vlastne nedokázal ubrániť dojmu, že by som si hru užíval ešte viac, ak by sa držala jednotného štýlu a neustále nepreskakovala medzi žánrami. Chváliť nemôžem ani hlavný príbeh, ktorý pôsobí len ako nutná výplň a nepomáha mu ani prítomnosť maximálne jednorozmerného zloducha oháňajúceho sa hláškami, za aké by sa nehanbil žiadny antagonista z filmov Chucka Norrisa či Stevena Seagala. Hlavné hrdinky sú pritom v poriadku a hoci sa potýkajú s očakávanými traumami, scenár to dokáže podávať s citom a nechýba ani niekoľko emotívnejších momentov. Následkom toho tak bez problémov uveríte prechodu z nedobrovoľných spojencov na najlepšie kamarátky, o čo viac ma zamrzelo, že s príbehom si tvorcovia nedali väčšiu prácu. A že cutscén je vcelku dosť, no celkovo len povinne plávate nanápaditou zápletkou do úplného záveru.

Nechcem však aby môj predošlý odstavec vyznieval ako prílišná kritika. Split Fiction si totiž jednoznačne zaslúži odporúčanie a je úplne jedno, nakoľko holdujete kooperačným záležitostiam. Sám ich nijak zvlášť nevyhľadávam, no hru som si užil vrchovatou mierou vrátane explozívneho a originálne vystavaného finále. Aj ďalší projekt Hazelight Studios tak budem s určitosťou sledovať a vzhľadom k vysoko nastavenej latke, nebudem očakávať nič iné, než ďalší zásah do čierneho.

Komentuj!