Life is Strange: True Colors – Emocionálny kolotoč

Adventúrna séria Life is Strange síce nepatrí medzi vyložené ťaháky určené masám nezriedka bažiacim po neutíchajúcej akcii, v priebehu šiestich rokov si však stihla vybudovať istú tradíciu. Oznámenie každého nového prírastku tak automaticky budí očakávania a inak tomu nebolo ani v prípade Life is Strange: True Colors. Podarilo sa tvorcom z Deck Nine dôstojne naviazať na svoj predchádzajúci pokus Before the Storm?

Recenzovaná verzia: PC

Pamätám si, akoby to bolo včera. O existencii prvého Life is Strange som nevedel až do vydania, no hra mi učarovala od prvých momentov strávených vo fiktívnom mestečku Arcadia Bay. Dobrodružstvo mladej Max schopnej ovládať čas a jej najlepšej kamarátky z detstva Chloe mi prakticky nedalo vydýchnuť, až kým nenaskočili záverečné titulky prvej epizódy. Nebolo to však len o prvom dojme a až nečakane silnú emocionálnu jazdu som si užíval až do úplného konca, ktorý mi dokázal ponúknuť adekvátnu katarziu za všetok strávený čas. O to viac ma mrzí, že druhý diel vo mne i napriek nespochybniteľným kvalitám nedokázal zopakovať podobné pocity a ďaleko viac vo mne zarezonoval zdanlivo zbytočný prequel jednotky Before the Storm. V tej chvíli sa pritom ešte mohlo javiť, že neveľmi známe americké štúdio Deck Nine malo uľahčenú prácu a stačilo im len nepokaziť základy vystavané svojimi francúzskymi predchodcami z Dontnod Entertainment. True Colors sa však darí vcelku jednoznačne zaháňať podobné myšlienky a dokazuje, že nešlo o žiadnu náhodu.

V Life is Strange: True Colors sa znovu vracia do centra pozornosti ženská hrdinka. Tentoraz je ňou dvadsaťjeden ročná Alex Chen, američanka s ázijskými koreňmi, ktorá sa po dlhých rokoch strávených v odlúčení stretáva so svojim bratom Gabom v zdanlivo idylickom horskom mestečku Haven. Miesto, kde pozná každý každého a komunita drží pokope, sa javí ako ideálny začiatok do nového života, no ich opätovné spojenie až prirýchlo naruší nečakaná tragédia. Alex neschopná zmieriť sa so vzniknutou situáciou, sa preto rozhodne prísť na koreň veci a odhaliť pravdu – akokoľvek môže otriasť jej vlastným životom.

Je však dôležité zmieniť, že pokiaľ náhodou očakávate dychberúcu detektívku plnú infarktových zvratov, potom sa radšej poobzerajte inde. Podobne ladené pasáže zaberajú ešte menej priestoru ako v prvom dieli a hoci zohrávajú vcelku zásadnú rolu, hra na nich sama o sebe nestojí. To by však skalných priaznivcov nemalo prekvapovať, keďže alfou a omegou série boli odjakživa postavy a vzťahy medzi nimi. Max síce vedela ovládať čas a Seanov brat v dvojke zase disponoval telekinézou, ale obe schopnosti slúžili výhradne príbehu a jeho témam. Inak tomu nie je ani v True Colors, ktorého hrdinka dokáže pre zmenu vnímať emócie iných, vo vybraných prípadoch s nimi i manipulovať. Už sama o sebe vcelku prízemná schopnosť tak ešte viac umocňuje komornejšie vyznenie zápletky, pojednávajúcej v prvom rade o vysporiadavaní sa so stratou a hľadaním svojho miesta v živote. A vo všetkej jednoduchosti a priamočiarosti tak činí náramne uspokojivo.

Rozjazd je pritom mimoriadne pozvoľný, ani na moment som však nemal pocit, že by bol zdĺhavý, respektíve nepotrebný. V neskorších fázach zápletky to už, samozrejme, neplatí, no ako v pomalších pasážach, tak i v zvyšku sa môže šikovne vystavaný scenár opierať o vynikajúco napísané postavy, ktoré si vás vedia okamžite omotať okolo prsta. Či už je to Alex, Steph, Ryan, Riley, Ethan, Duckie, alebo Charlotte, každá z nich disponuje nezameniteľnou osobnosťou a vy ich môžete, samozrejme, formovať svojimi činmi. Toto sa týka aj ostatných, menej do popredia tlačených, obyvateľov mestečka, ktoré celkovo pôsobí mimoriadne živým dojmom a nielen ako prázdna kulisa. Až sa núka porovnanie s minuloročným Tell Me Why (práve od tvorcov prvého dielu Life is Strange), kde tomu bolo presne naopak a napriek kratšiemu množstvu epizód sa titul i mierne tiahol. O zlú hru síce nešlo, ale potenciálom sa tam nesporne mrhalo.

Deck Nine naproti tomu pochopili, že hráč musí byť neustále zaangažovaný do diania a priebežne ho vyvádzať z klasickej rutiny. Darí sa im to viac než dobre i vďaka tomu, že sa Haven sa neustále mení pred vašimi očami a prispôsobuje konkrétnym príbehovým udalostiam. Toto všetko iba podtrhuje záujem hráča ním opätovne prechádzať a zisťovať viac o samotnej oblasti, respektíve miestnej histórii. Sympaticky pôsobia i rôzne minihry (stolný futbal!) a špeciálnu zmienku si zaslúži na adventúru mimoriadne prepracovaný LARP. Netreba zabúdať ani na Alexinu schopnosť zvyšenej empatie, ktorú môžete využívať takmer neobmedzene a dokáže vám pomôcť aj pri nepovinných aktivitách. A hoci máte niektoré z nich priamo vyznačené v denníku, nejde o sidequesty v pravom slova zmysle. No rozhodne sa neoplatí ich ignorovať – nielenže sa tým sami ochudobníte o pôsobivejší zážitok, súčasne si i skrátite hernú dobu.

Tá pritom nie je až tak dlhá a k úplnému záveru sa bez problémov dopracujete do desiatich hodín. O to viac oceňujem, že vôbec po prvýkrát značka Life is Strange upustila od trochu samoúčelného epizodického formátu. Stále je síce prítomné delenie na kapitoly a na konci každej si môžete zrekapitulovať svoje voľby, hre však iba prospieva, že je možné si ju vychutnať vcelku. Miesto zdĺhavého niekoľkomesačného vyčkávania na nové epizódy sa tak vynára skôr opačný problém. A tým je, že hlavný príbeh viete dokončiť pomerne rýchlo a vyložená sláva to nie je ani z pohľadu znovuhrateľnosti, keďže jadro zostáva podľa očakávania identické a meníte v ňom iba detaily.

Dokáže si teda hra obhájiť svoju pomerne vysokú cenovku? Osobne som nemal pocit, žeby kratšia dĺžka niečomu škodila. Všetko je totiž dávkované akurát a jednotlivé kapitoly sú dostatočne variabilné. Grafickú stránku zase raz tiahne mimoriadne pôsobivá štylizácia, dabing je bezchybný a mimoriadne ma potešil i väčších výskyt licencovaných hudobných hitov – čo inak bola jedna zo slabín druhej časti. Ani po technickej stránke nemám výraznejšie námietky a osobne by som na PC vytkol azda len občasné doskakovanie textúr. Kvalitu konzolových verzií neviem, bohužiaľ, posúdiť.

Ak by som veľmi chcel, mohol by som vytknúť i viacero menších detailov. No nechcem a v danom prípade sa mi zdajú nepodstatné. Life is Strange: True Colors je totiž strhujúcim emocionálnym kotoločom, ktorý vás bude v pravidelných intervaloch dojímať a inokedy baviť svojou živelnosťou a civilným humorom. A keďže disponuje i jednou z najlepších postáv celej série – hovorím, samozrejme, o Alex – radi mu čo-to odpustíte. Nakoniec, podobne kvalitných príbehovo ladených záležitostí nie je nikdy dosť a Deck Nine hádam definitívne potvrdili, že sú viac než dôstojnou, ak nie priamo lepšou, náhradou za duchovných tvorcov tejto značky značky. A mne to nateraz plne stačí.

Komentuj!