Persona 4 Golden – Legenda žánru už aj na PC

Zatiaľ čo pre konzolistov nie je Persona neznámym pojmom a len PlayStation 4 hráči sa tohto roku dočkali výbornej Royal edície piateho dielu, majitelia PC boli až donedávna ochudobnení o túto slávnu sériu. Toto však zmenila Persona 4 Golden, ktorá vyšla v polovici júla na Steame.

Recenzovaná verzia: PC

K oficiálnemu odhaleniu PC verzie štvrtého dielu došlo počas tohtoročnej prezentácie PC Gaming Show. V rámci nej išlo nepochybne o jeden jej highlightov, a to i napriek tomu, že jej existenciu predvídala už séria únikov. Oveľa väčšie prekvapenie tak priniesli až nasledujúce dni, nakoľko Persona 4 Golden sa okamžite katapultovala na pozíciu najhranejšieho JPRG na Steame, pričom prekonala aj doterajší rekord Final Fantasy XV. A to je viac než pekný úspech, ktorý zrejme väzí v kombinácii podstatne stráviteľnejšej témy a mimoriadne príjemne nastavenej cenovky. No i tak sa bavíme o hre, ktorá si odbila svoju premiéru ešte na konzolách PlayStation 2, takže nejde o žiadnu horúcu novinku. A o to je to celé pôsobivejšie.

Každopádne, Persona 4 Golden nie je úplne identickou záležitosťou ako pôvodný titul z roku 2008. Ide o rozšírenú verziu, ktorá vyšla o štyri roky neskôr na platforme PlayStation Vita. Samozrejme, v jadre ide o tú istú hru, no s množstvom väčších, či menších zmien zasahujúcich nielen do hrateľnosti, no čiastočne i do príbehu. Nemá však zmysel ich dôkladnejšie rozpisovať a stačí len napísať, že pokiaľ náhodou patríte k šťastlivcom, čo si mohli vychutnať tento diel ešte na PlayStation 2, rozšírená edícia má pre vás v tomto smere zmysel. Na jednej strane si totiž môžete zaspomínať na jednu z najpopulárnejších častí, no súčasne platí, že množstvo zmien vnáša do tohto zážitku i toľko potrebnú sviežosť. Majiteľov PC navyše poteší i podpora vyšších rozlíšení, odomknutie FPS limitu, či možnosť voliť medzi anglickým a pôvodným japonským dabingom.

O čom vlastne pojednáva samotný dej? V centre diania je skupina tínejdžerov z malého mestečka Inaba, ktorá sa za vcelku bizarných okolností zapletie do prípadu záhadných vrážd. Vy ako osoba z veľkomesta (kanonicky Yu Narukami, no inak si môžete dať akékoľvek meno) prichádzate na toto miesto z dôvodu ročného štúdia na miestnej škole, no veľmi rýchlo sa stávate lídrom skupinky svojich spolužiakov, osobne zainteresovanej v tejto kauze. Vaším cieľom nie je nič iné ako prísť na koreň veci a odhaliť pravého vinníka skôr než stihne vyprevadiť zo sveta niekoho ďalšieho.

Hrateľnosť titulu pozostáva z dvoch odlišných zložiek. Keďže váš hrdina je žiakom školy, nemôže ju, pochopiteľne, len tak vynechávať. Persona 4 je totiž v prvom rade simulátor školského života a často je iba na vás, čo a ako si rozplánujete. Neexistujú tu takmer žiadne skoky v deji a často musíte doslova čakať na ďalší vývoj udalostí. So svojim hrdinom a jeho kamarátmi tak prežijete takmer rok a to je už dostatok času na to, aby vám každý z nich dostatočne prirástol k srdcu. Hra sa pritom riadi jasnými pravidlami, takže viac ako dve aktivity denne skrátka nestihnete. Taktiež platí, že po príchode zo školy domov automaticky nastáva večer a vy týmto spôsobom prichádzate o drahocenný čas, ktorý ste mohli stráviť inak.

A čo teda môžete robiť vo voľnom čase? V prvom rade utužovať vzťahy, či už s vašimi spoločníkmi, alebo i s ďalšími ľuďmi v meste. Taktiež sa môžete angažovať v dodatočných školských aktivitách ako je dramatický krúžok, či futbalový klub. Alebo i pracovať na čiastočný úväzok, či čítať nakúpené knihy. A tak by som mohol pokračovať, no pre ilustráciu to úplne stačí. A ak sa pýtate, aký má toto všetko zmysel a či nejde o zbytočnú výplň času, odpoveď je, že, samozrejme, nejde. Ak sa totiž venujete svojim spoločníkom, prejavuje sa to napríklad aj na ich bojových schopnostiach. Cez mnoho aktivít si zase môžete vylepšovať svoje atribúty, ktoré potrebujete pri iných činnostiach. V tomto kolobehu skrátka neexistujú hluché miesta, pretože vždy máte čo robiť a všetko má svoje výhody.

No keďže Persona 4 spadá do JRPG žánru, užijete si i dostatok bojov. Treba však počítať s tým, že máte pod kontrolou obyčajných študentov a čakať od nich, že sa budú biť v maskách po nociach v tmavých uličkách je trochu nerealistické. Miesto toho budete vstupovať cez televíziu do sveta vytvoreného z ľudských myšlienok a bojovať v príbehových dungeonoch proti démonom, inak nazývanými aj tiene. S nimi si budete merať sily aj s pomocou svojich Persón, teda skrotených tieňov, pričom ako hlavný hrdina môžete disponovať takmer ľubovoľnou Persónou. Samotné boje potom prebiehajú ťahovým systémom, kde útočíte ako skupina či už klasickými zbraňami, alebo sa snažíte protivníka zdecimovať špeciálnymi schopnosťami.

Na tomto mieste môžem inak pochváliť fakt, že každý dungeon je unikátny, disponuje odlišnou atmosférou, hudbou a občas i trochu pozmenenými pravidlami. Už podstatne menej sa mi však pozdáva fakt, že drvivá väčšina poschodí, s výnimkou toho posledného, je vždy náhodne generovaná. A to až do takej miery, že dungeon sa nemení len po východe z TV sveta, ale v Golden verzii aj potom, čo sa náhodou rozhodnete vrátiť na už preskúmané poschodie. Práve vtedy totiž zistíte, že mapa je znova nepreskúmaná a to akosi kazí dojem z explorácie. A hoci poschodí nie je veľa, beztak na mňa začal každý z nich po chvíli pôsobiť trochu úmorným dojmom. Boje sa totiž opakujú, nikdy neviete, z ktorého tieňa sa vykľuje aký protivník a po chvíli sa tak môžete pristihnúť, že to všetko robíte len preto, aby ste naháňali levely. Hre by celkovo aj prospelo, ak by dungeony boli o niečo kratšie a bolo ich viac, nakoľko striedanie príbehovej a súbojovej časti by pôsobilo vyváženejšie.

Nie je to síce žiadna tragédia a súbojový systém ako taký má svoje pozitíva, no ak v niečom Persona 4 nezostarla úplne ideálne, je to práve táto zložka – a bohužiaľ tomu nepomáha ani spomínaná Golden úprava. No i celkovo sa nemá zmysel tváriť, že na hre sa vôbec neodpísal zub času. Nakoniec, už pohľad na samotný vizuál veľmi rýchlo odhalí, že Persona 4 nepatrí medzi žiadne novinky. No sú tu i ďalšie prvky, ktoré sami o sebe až tak neprekážajú – akurát je zjavné, že dnes sú už mnohé tituly užívateľskou pohodlnosťou trochu inde. A ak ste náhodou hrali tohto roku Personu 5 Royal, o to to bude pre vás citeľnejšie. Prítomné sú aj menšie technické problémy, s ktorými sa v tomto porte potýkali viacerí hráči a zopár sa nevyhlo ani mne.

Vadí však niečo z toho natoľko, aby to výraznejšie narúšalo celkový zážitok? Určite nie. Dnes už síce Persona 4 nie je takým zjavením ako pred dvanástimi rokmi, ale stále ide o skvelú záležitosť hodnú investície – ako finančnej, tak i časovej. Hovoríme tu inak minimálne o desiatkach hodín hrania, pričom teoreticky vám môže zabrať priechod i stovku. A to ani nehovoriac o istej znovuhrateľnosti, keďže všetko určite nestihnete vyskúšať na prvýkrát.

I napriek tomu, že ústredná premisa radí Personu 4 do krimi žánru, dej je neustále odľahčovaný veľkým množstvom humoru. Je ho tu rozhodne viac ako v predchádzajúcich dieloch, no tvorcom sa darí veľmi umne balansovať medzi oboma diametrálne odlišnými tónmi – a to nie je rozhodne žiadnym pravidlom v rámci japonskej tvorby. Svoje by o tom vedel hovoriť napríklad aj tohtoročný Disaster Report 4: Summer Memories, kde to z tohto pohľadu niekedy škrípalo (no aby som bol férový, ten v skutočnosti trápili oveľa závažnejšie problémy). Tu však po všetko funguje ako má – ak teda tvorcovia chcú aby ste sa smiali, budete sa smiať, a ak chcú aby ste sa dojímali, budete sa i patrične dojímať. Určite pomáha aj kvalitná hudba, ktorá vhodne dopĺňa dianie.

Ak by som však chcel niečo predsa len vytknúť, tak asi to, že Golden verzia rozmelňuje úplný záver viac ako je nutné. Za predpokladu, že sa venujete novému obsahu, totiž pridáva približne mesiac a pol času navyše. Ten môžete stráviť i dodatočným budovaním vzťahov, no mierne to nabúrava tempo. Takže po tom čo sa vysporiadate so zloduchom, hra pokračuje i naďalej, aby ste mali dostatok času pripraviť sa na nový príbehový dungeon – lenže ten však, povedzme si pravdu, iba umelo navyšuje obtiažnosť a výhradne Golden postava, ktorej sa priamo týka, je o niečo menej zaujímavá ako pôvodná zostava. Niekoľko vydarených januárových, či februárových momentov a dodatočná epilógová scéna síce stoja za to, ale i tak som sa miestami neubránil myšlienkam, že menej je niekedy viac.

Mimochodom, samotnú hru som testoval v anglickom dabingu, ktorý bol pôvodne prítomný ako jediný v západných verziách. A túto voľbu rozhodne neľutujem, pretože ak máte pokope mená ako Yuri Lowenthal, Troy Baker, či Laura Bailey, je jasné, že o kvalitu je po tejto stránke postarané. No pokiaľ túžite po autentickejšom zážitku, pokojne siahnite po tom japonskom. V zásade je to však úplne jedno a podstatné je, že Persona 4 Golden má čo ponúknuť aj po dvanástich rokoch od vydania. No niečo podobné u hry, ktorá je v istých kruhoch považovaná za legendárnu, asi len ťažko prekvapí. Pôsobivo vystavaný príbeh, zaplnený mimoriadne životnými postavami vás skrátka chytí a pustí až v úplnom závere. Mohol by som napísať i viac, no ďalšie slová sú asi zbytočné. Persona 4 možno nie je z dnešného pohľadu dokonalá ako celok, no rozhodne stojí za to – a zďaleka najlepšie bude, ak skúsite odhaľovať jej tajomstvá na vlastnej koži.

Komentuj!