Just Cause 4 – Videoherný Michael Bay je späť

Jedným z prekvapení tohto roka bolo ohlásenie štvrtého dielu série Just Cause. To prebehlo počas E3 konferencie Microsoftu, pričom predstavená ukážka sa javila pomerne atraktívne. Určité očakávania vzbudzovalo aj prehlásenie režiséra projektu, ktorý tvrdil, že je jeho cieľom vytvoriť najlepší sandboxový titul všetkých čias. Ako je na tom výsledný produkt? 

                                                              Recenzovaná verzia: PC                                                         

Začiatky Just Cause sa datujú do roku 2001, kedy bolo založené štúdio Rock Solid Games dvomi Švédmi, konkrétne Linusom Blombergom a Christoferom Sundbergom. Tí mali pracovať na hernej adaptácii filmu z produkcie štúdia Universal Pictures, béčkovej hororovej snímky Tremors. Štúdio Universal sa vtedy pomerne často púšťalo do videohernej tvorby a preto sa nemožno čudovať tomu, že sa im pozdávalo herné spracovanie komerčne úspešného hororu. Rock Solid Games mali byť následne odkúpení štúdiom Starbreeze, no z tejto spolupráce nakoniec vzišlo a švédske štúdio tak skrachovalo ešte predtým, ako stihlo vôbec dokončiť akýkoľvek titul. Linus ani Christofer sa však nemienili vzdať a v roku 2003 založili Avalanche Studios, v ktorom začali prakticky okamžite pracovať na prototype s názvom Rico: Terror in the Tropics. Ako už zaiste tušíte, išlo práve o prvý diel série Just Cause. Akčný titul s dôrazom na divoké strieľanie a krkolomné kaskadérske kúsky, ktorý vyšiel pod taktovkou vydavateľstva Eidos Interactive, sa síce nestretol s bezvýhradne kladným prijatím, jednalo sa však o pomerne slušný štart začínajúcich autorov.

Druhý diel série už registroval omnoho väčší počet hráčov, zaznamenal i výraznejší komerčný úspech a preto bolo takmer isté, že sa dočkáme aj tretieho dielu. Ten nakoniec prišiel a hoci sa jednalo o dovtedy najveľkolepejší, najakčnejší a vlastne aj najväčší diel tejto značky, k dokonalosti mal rozhodne ďaleko. Optimalizácia nebola pri vydaní ani zďaleka stopercentná, no a všadeprítomný stereotyp niektorých rovno odradil od kompletného priechodu. A prečo to vlastne spomínam? Just Cause 4 totiž, bohužiaľ, kráča v podobných stopách.

Tentokrát to bude osobné

Žiadneho znalca série Just Cause neprekvapí, že Rico Rodriguez sa v štvrtom dieli série ocitne v novej oblasti, s novým hlavným zloduchom, avšak autori tentokrát zakomponovali do hry i Miguela Rodrigueza, otca ústrednej postavy. Zdá sa totiž, že práve Ricov otec pracoval pre organizáciu Black Hand (s ktorou sa Rico stretol v prvom a treťom dieli série), pričom pre nich vyvíjal takzvaný projekt Illapa. V tomto prípade by sa malo jednať o nadľudsky silnú a prísne stráženú zbraň, ktorá dokáže ovplyvňovať počasie, respektíve vyvolávať nečakané meteorologické výkyvy. Rico má teda pred sebou pomerne neľahkú úlohu. Tentokrát totiž pôjde o viac ako len o definitívne zneškodnenie svojho dávneho nepriateľa, organizácie Black Hand. Podarí sa mu odhaliť minulosť svojho otca a okolnosti jeho tragického úmrtia?

Príbeh Just Cause 4 teda istým spôsobom nadväzuje na predošlé časti a vytvára jednoliaty celok. To neznamená, že by ste ich nutne museli poznať, avšak skalní fanúšikovia určite ocenia viaceré odkazy, pričom jednotlivé postavy dokonca často preberajú spoločnú minulosť. Vracia sa aj stálica značky Tom Sheldon, ktorý s Ricom prežil nejedno dobrodružstvo a hoci neboli ich vzťahy po treťom dieli práve najlepšie, zhodou okolností sú znovu nútení spolupracovať. Rozprávanie príbehu však nikdy nebolo hlavnou doménou tejto série, nakoľko dej bol zakaždým odstavený na druhú, niekedy až  tretiu koľaj. V tomto ohľade nie je Just Cause 4 žiadnou výnimkou. Nájde sa tu síce pár zaujímavejších momentov, ktoré súvisia práve s odhaľovaním Miguelovej minulosti, avšak väčšina dejových pasáží pozostáva iba zo stručného vysvetlenia plánu, či nadchádzajúcej misie.

Príležitostne dokonca natrafíte i na kuriózne charaktery, avšak väčšinou ide o nezaujímavé a jednotvárne postavy, ktoré chcú buď Rickovi pomôcť alebo zbroja práve proti nemu. Taktiež platí, že len málokedy sa stáva, že by vás vývoj deja niečím zaskočil, respektíve došlo k pôsobivejšiemu momentu. No keď už nič iné, príbeh aspoň drží pokope a funguje minimálne ako spoľahlivé lepidlo, ktoré spája výbušnú hrateľnosť. Nič viac od neho netreba očakávať a je pokojne možné, že vás kvôli svojej všednosti vôbec nezaujme.

Výbuchy, streľba, chaos

Pokiaľ očakávate výraznejšiu obmenu hrateľnosti, potom ste na zlej adrese. V tomto ohľade totiž vývojári zo štúdia Avalanche zvolili úplne rovnakú cestu, ako pri predchodcoch Just Cause 4 a zasnežený úvod vám v podstate predvedie všetky základné mechaniky hry. Strieľanie, lietanie s padákom, ikonický wingsuit i ďalšie Rickove vymoženosti sú predstavené prostredníctvom atraktívnej úvodnej pasáže, ktorá kombinuje efektný prelet nad belasými vrcholmi hôr a divoké pálenie po nepriateľoch. Hneď na to sa ocitáte v obrovitánskom otvorenom svete, kde začínate budovať revolúciu a… veď to nakoniec veľmi dobre poznáte.

Opäť je teda vašou prioritou ničenie nepriateľských táborov, pričom tie majú formu vedľajšej aktivity, priamo spojenej s hlavným príbehom. Jednotlivé misie sa totiž nachádzajú v rôznych kútoch mapy, avšak na to, aby ste si ich odomkli, musíte obsadzovať nepriateľské územia. Niektoré sa vám sprístupnia po zničení obrovskej továrne, základne či tábora, iné musia obsadiť vaši vojaci. Za generovanie chaosu, ktorý sa vám zvyšuje pri ničení nepriateľského vybavenia sa vám pridávajú takzvané Squad body, ktoré využívate práve vtedy, kedy dané územie musia obsadiť vaši vojaci. S niečim podobným pracovala aj Mafia III, avšak ešte predtým, ako sa zľaknete, v Just Cause 4 je toto nútené plnenie vedľajších aktivít predsa len zábavnejšie. Netvrdím, že sa u vás časom nedostaví stereotyp, keďže hrateľnosť pozostáva najmä z ničenia všetkého možného i nemožného, avšak minimálne nebudete prevracať oči nad nepomerom skutočných príbehových misií a sandboxového ničenia. Vo väčšine základní navyše musíte splniť i niekoľko úloh, aby sa vám ju podarilo kompletne zneškodniť a je sympatické, že sa priveľmi neopakujú.

Bohužiaľ, samotných príbehových misií, respektíve operácií, je iba poskromne. Spravidla sa operácie rozdeľujú na niekoľko častí, pričom každá z nich vyžaduje buď obsadenie nového územia, prípadne základne. Hlavné úlohy vám však často umožňujú konať pomerne zábavné činnosti, ktoré vďaka istému príbehovému pozadiu navyše pôsobia o niečo zmysluplnejšie, než iba drancovanie utláčateľov. Primárne teda stále robíte to isté, čiže bojujete s protivníkmi, jazdíte v šialených rýchlostiach, avšak často sa ocitáte v unikátnych kulisách, respektíve máte k dispozícii zaujímavé a dovtedy nevidené vybavenie.

Ostatne, momenty ako odstraňovanie obrovského zariadenia, ktoré chráni oponenta, a zároveň aj vás, pred bleskami sa bežne nevidia. Skúste si predstaviť hustú búrku, burácanie bleskov, ich nepretržitý blikot, do toho hukot respektíve žiaru vašich i protivníkových zbraní, či guľky, ktoré aspoň sčasti lámu tú prietrž dažďových kvapiek. Vy letíte naprieč touto dažďovou clonou, pomocou wingsuitu sa vyhýbate niekoľkým raketám z páliacich helikoptér a to všetko je navyše okorenené energickým hudobným sprievodom. Podobné javy pri ničení táborov skrátka nezažijete, čo je určite dobre, keďže hlavná kampaň tým pádom pôsobí pomerne sviežim dojmom.

V oku tornáda

Možnosti počas prestreliek a vlastne aj ničenia sú takmer nekonečné. Tentokrát máte k dispozícii i nové vymoženosti, ktoré môžete napríklad využiť k vzletu niektorých predmetov, či k ich spusteniu na zem v správny čas. V prípade, že vám nechýba kreativita, budete tieto hračky často využívať vo svoj vlastný prospech. Vďaka nim si totiž dokážete pritiahnuť nejaký krycí predmet, prípadne sa dokážete dostať k nejakému objektu v priebehu niekoľkých sekúnd. Nepriateľov môžete poslať na dlhý let, počas ktorého ich jednoducho zastrelíte alebo ich odpáliť aj niekoľko stoviek metrov od vás. No keď sme už pri tých prestrelkách, až zamrzelo, ako tragicky pôsobí umelá inteligencia protivníkov. Tým totiž pojmy ako sluchové, či zrakové vnímanie nehovorí vôbec nič, no a o periférnom videní zrejme počuli len v starých povestiach.

Preto eliminácia nepriateľov pôsobí často až komicky a príliš zjednodušene. Akýkoľvek prvok taktizovania v menších súbojoch prakticky absentuje, no je pravda, že akonáhle na vás hra uvrhne väčší počet, rôznorodých protivníkov, potom môžete pociťovať istú náročnosť. Vďaka automatickému liečeniu postavy však často stačí nájsť dobrú strategickú pozíciu a odstreľovať jedného vojaka za druhým. Tí vám totiž bežne nabiehajú na mieridlo zbrane, ako prasiatka na porážku. Nedá sa povedať, že by ste sa pri tom vôbec nebavili, nakoľko máte k dispozícii obrovský arzenál rôznorodých zbraní a rôzne vymoženosti, ktoré slúžia na vykonávanie husárskych kúskov, avšak v porovnaní s tvrdeniami režiséra projektu, ktorý sa dušoval, že vývojári pracovali na vylepšení umelej inteligencie, pôsobí výsledný produkt, minimálne v tejto oblasti, ako veľké sklamanie.

Zabaviť dokáže aj deštrukcia prostredia, no záleží len a len od vás, ako zaujímavú si ju spravíte. Hra vám totiž vôbec neprikazuje, aby ste napríklad spojili niekoľko výbušných objektov a cez ne vytvorili gigantickú explóziu, pripomínajucu pád atómovej bomby. Stačí vám len vziať do rúk granátomet a niečo odpáliť, avšak v takomto prípade sa stereotyp dostaví omnoho rýchlejšie. Preto jednoznačne odporúčam striedať a vyskúšať všetky možnosti, ktoré vám hra ponúka. Máte k dispozícii tank? Tak doň okamžite nasadnite a násilnou cestou zbúrajte niekoľko budov. No a ak vo vašej blízkosti stojí helikoptéra, okamžite nabíjajte jej guľomety a doslova trhajte na kusy všetko, čo sa hýbe a má v ruke zbraň. Hovoríme tu totiž o sandoboxovom titule, ktoré vám dáva veľké možnosti a bola by škoda, pokiaľ by ste ich nevyužívali.

Bohužiaľ, počas hrania veľmi rýchlo zistíte, že avizované tornáda boli iba krutým marketingovým ťahom. Na samotnú hrateľnosť totiž majú minimálny dopad, čo je určite škoda. Venuje sa im síce jedna hlavná operácia, avšak to je až žalostne málo, keď vezmeme v úvahu, že takmer každý trailer bol založený práve na nich. Na jednej strane autorov chápem, keďže tornáda sú tou najzásadnejšou novinkou, ktorú ponúklo nové dobrodružstvo agenta Rodrigueza, no mohli byť spracované aj o niečo veľkolepejšie, tak aby na nich hráči nikdy, alebo aspoň na poriadne dlhú dobu, nezabudli. Hovoríme tu síce o neopozeranom jave, avšak autorom z Avalanche sa podarilo pomerne rýchlo pretaviť tento unikát v relatívne všednú záležitosť, čo skrátka zamrzí.

Nepriateľom nie je organizácia Black Hand, ale množstvo problémov

Najväčšia lavína kritiky sa však po štarte zosypala na Avalanche Studios a Square Enix hlavne za nezvládnutú optimalizáciu a grafickú stránku. Tvrdenia, že hra prešla oproti trailerom a gameplay ukážkam obrovským grafickým downgradom, pritom nie sú úplne nezmyselné, nakoľko množstvo textúr je rozmazaných, neostrých, niektoré sa dokonca načítavajú pred vašimi očami. Tvorcovia už vedia o týchto problémoch a snažia sa pracovať na ich opravách, no v tomto kontexte pôsobí vtipne tvrdenie spred viac než mesiaca, že práce na titule boli úspešne dokončené. Áno, autori inovovali svoj Apex engine, no ani to ich z môjho pohľadu neospravedlňuje.

Slabou umelou inteligenciou inak ovplývajú nielen nepriatelia, ale aj vaši spolubojovníci, ktorým občas robí problém i banálne nasadnutie do vozidla. Netreba zabúdať ani na jazdný model, ktorý je na pomery open world titulov vcelku nevydarený. Dá sa povedať, že pôsobí až neprirodzene a jednotlivé dopravné prostriedky akoby chvíľami vôbec nepočúvali vaše rozhorčené tlčenie do kláves. Rovnako by to chcelo zapracovať aj na fyzike, keďže nepriatelia občas vyletia po obyčajnom výstrele niekam do vesmíru a obrovské helikoptéry zase často odrazí maličký dron. Podobné javy sa, nanešťastie, vyskytujú pomerne často a zbytočne kazia dojem z inak zábavnej hrateľnosti.

Štyrikrát a dosť

Just Cause 4 plne chápe pravidlá svojho žánru. Neberie sa príliš vážne, ponúka obrovské možnosti v hrateľnosti, ktoré dávajú priestor, ako kreatívnejším jedincom, tak aj tým, ktorí iba radi strieľajú. Občas k tomu dokonca i pridá výborný Easter egg. No nestačí to, nakoľko vývojári sa zjavne nevedia poučiť zo svojich vlastných chýb, pričom momentálne sa môžete pripraviť i na množstvo technických nedostatkov. V súčasnej podobe teda nemôžem Just Cause 4 s čistým svedomím odporúčať ani skalným fanúšikom. Samotný počin je pritom v jadre zábavný, no nemá zmysel si kaziť zážitok kvôli zbytočným problémom, ktorým sa autori nielenže mohli, no jednoznačne mali vyhnúť. Po tom, čo zapracujú na opravách, by ste však pokojne mohli zavítať do tohto sveta, už len z toho dôvodu, že Rico Rodriguez sa ďalšieho návratu, pravdepodobne, nedožije. Minimálne nie v takejto podobe, keďže táto séria už jednoznačne potrebuje nový vietor do plachiet.

Hru na recenziu poskytla spoločnosť

Komentuj!