Thronebreaker: The Witcher Tales – Zaklínačské šachy

Príbeh Geralta z Rivie a jeho spoločníkov sa síce uzavrel v titule The Witcher 3: Wild Hunt, konkrétnejšie prostredníctvom datadisku Blood and Wine vydaného pred dvoma rokmi, ale zaklínačské univerzum nepovedalo ani zďaleka posledné slovo. No kým Geralt sa tento rok vrátil na scénu v titule Soulcalibur VI iba v podobe hosťujúceho charakteru a multiplayerový Gwent: The Witcher Card Game nijak zvlášť nemieri na príbeh, Thronebreaker: The Witcher Tales naopak predstavuje plnohodnotný návrat do tohto fanúšikmi obľúbeného sveta.

Recenzovaná verzia: PC

Ak sledujete dianie okolo tohto projektu, asi vám neuniklo, že pôvodne niesol názov Gwent: Thronebreaker, pričom spočiatku malo ísť o singleplayerovú kampaň k samostatnej verzii populárneho Gwentu. Niekedy v priebehu vývoja však postupne nabobtnal do plnohodnotného titulu s viac než tridsaťhodinovou kampaňou a poľskí vývojári sa nakoniec rozhodli ho vydať osobitne. No nedajte sa mýliť, Thronebreaker: The Witcher Tales je, aj nie je, samostatne stojacou záležitosťou. Dôležitý prvok hrateľnosti totiž stále tvoria kartové súboje a previazanosť s Gwentom sa prejavuje aj v niekoľkých ďalších aspektoch. Znamená to teda, že hra nemá zmysel pre tých, ktorí nikdy neholdovali tejto kartovej zábave? To, našťastie, nie.

Ocitáme sa v roku 1267 behom druhej invázie nilfgaardskych vojsk do Severných kráľovstiev. Skalní fanúšikovia vedia, že ide o rok, počas ktorého sa odohrávala väčšina deja kníh Krv elfov, Čas opovrhnutia a Krst ohňom, no nový príbeh tentokrát nesleduje populárneho bieleho vlka, ale Meve, kráľovnú Lyrie a Rivie, Kráľovnú, ktorej cesta sa iba krátko pretla s tou Geraltovou a ktorá sa spočiatku ako jedna z mála rozhodla otvorene postaviť nilfgaardskemu útlaku. Jej boj o nezávislosť a o udržanie si vlastnej koruny však bude lemovaný kľukatými cestičkami plnými prekvapivých momentov, kde zradcovia číhajú takmer na každom rohu….

CD Projekt RED už v minulosti dokázal, že nemá problém vytvoriť pôsobivý príbeh a inak tomu nie je ani v tomto prípade. Nie som ani zďaleka sám, komu po dohraní skrsla v hlave myšlienka, že na de facto kartovú záležitosť s RPG prvkami je ho vlastne až škoda. Lenže práve fakt, že vývojári z Poľska nepodcenili tento aspekt ani v tomto prípade, asi o niečom svedčí. Samotná zápletka pritom sprvoti nevyznieva nijak originálne, no pomerne rýchlo sa zvrhne v zaklínačské Hry o Tróny, kde nie je núdza o rôzne intrigy a neľútostný nepriateľ z juhu rozhodne nehrá podľa pravidiel. Vysokú kvalitu podtrhujú aj nové a výborne písané postavy. Tie vám nezriedka dokážu prirásť k srdcu a o to viac vás následne prekvapí, ak sa vo vybranej situácii zachovajú úplne inak, ako čakáte.

Výborný zážitok z príbehu podporujú aj náročné voľby so skutočným dopadom na celkové dianie. Element voľby je tu skutočne výrazný a väčšie, či menšie rozhodnutie vás čaká prakticky na každom kroku. Niekedy je jeho dopad okamžitý a minimálny, inokedy sa vám zase môže nesprávny, no zdanlivo nedôležitý skutok kruto vypomstiť aj o niekoľko hodín neskôr. Napríklad aj v podobe toho, že potenciálny spoločník sa k vám odmietne pridať, alebo vám pre zmenu opustí, lebo vaše činy sa nezlučujú s jeho presvedčením. Všetko čo konáte, má pritom, pochopiteľne, dopad aj na samotný záver, ktorý tak môže mať v konečnom dôsledku mierne nahorkastú príchuť, alebo vo vás môže naopak vyvolať pocit dokonalej satisfakcie za všetky predošlé prežité útrapy. Hra vám to každopádne nijak neuľahčuje a rovno môžete zabudnúť na nahrávanie predošlej uloženej pozície. Postup sa každú chvíľu nemilosrdne prepisuje a ukladá do jediného voľného slotu, takže so svojimi činmi musíte jednoducho žiť.

I keď sú vyššie spomínané kartové konfrontácie mimoriadne dôležitým a nezanedbateľným prvkom, Thronebreaker, nestojí iba na nich. Naopak, veľká časť hrateľnosti v podstate pripomína starý dobrý Heroes of Might and Magic. Väčšinu času sa pohybujete v izometrickom pohľade po vopred stanovených mapách (tentokrát však v reálnom čase), zbierate zlato, drevo, rekrutujete vojakov do armády a popritom i plníte rôzne vedľajšie úlohy, hádanky, či hľadáte zlaté truhly, ktoré pre zmenu ukrývajú bonusy pre multiplayerový Gwent. K dispozícii máte aj vlastný tábor, ktorý si môžete neustále vylepšovať za získavané suroviny a týmto spôsobom si uľahčovať priechod hrou. Heroes of Might and Magic evokujú po novom dokonca aj ťahové súboje, ktoré prešli od prvých verzíí Gwentu výraznou zmenou a tentoraz už skutočne pripomínajú plnohodnotné strety rôznych frakcií, či rovno armád.

A nie, skutočne nejde iba o narýchlo prepracovanú multiplayerovú zložku pre potreby singleplayeru. Komplexnosť pravidiel sa rozhodne nevytratila, no hoci je väčšina kariet podobných, bežne majú o niečo vyššie hodnoty a zmenou prešli aj efekty, ktorými vedia ovplyvňovať stav na hracej ploche. Nechýbajú ani nové špeciálne karty, na ktoré nikde inde nenarazíte a tým zmeny ani zďaleka nekončia. Celkový zážitok je odlišný aj v tom, že množstvo bojov sa odohráva iba na jedno víťazné kolo, niekedy vám zase stačí na dosiahnutie úspechu zlikvidovať vybranú jednotku a tak podobne. K tomu si prirátajte fakt, že sem-tam do diania naskočí i niekto ďalší, unikátne charaktery po sebe miestami pokrikujú a vlastne je až k neuvereniu, ako epicky dokáže občas pôsobiť obyčajná kartová konfrontácia.

Samotné karty do balíčka získavate rôznymi spôsobmi. Jednou z možností je plniť úlohy na mape, ďalšou vytvárať si ich vo svojom vlastnom tábore, no a k niektorým sa pre zmenu dostanete iba tak, že naverbujete nového spoločníka. To v praxi znamená, že pokiaľ o neho náhodou prídete, môžete sa okamžite rozlúčiť s jeho unikátnym bonusom. Zaujímavým prvkom je aj fakt, že hodnotu jednotiek priamo ovplyvňuje vaša morálka. Ak je vysoká, hodnota kariet je vyššia o jeden bod ako obvykle, a ak je nízka, do konfrontácie idete s menšou nevýhodou. No pravdou je, že s výnimkou vybraných duelov obtiažnosť tak-či nepatrí k práve najnáročnejším. Niektorí, čo strávili v bete Gwentu stovky hodín sa sťažujú až na prílišnú jednoduchosť, no z pohľadu nových hráčov je to úplne v poriadku. Na najľahšej obtiažnosti je tu dokonca i možnosť preskakovať prehrané bitky, čo zrejme ocenia hlavne fanúšikovia idúci po príbehu.

Čo naopak potrápi výrazne viac, sú už spomínané hádanky, na ktoré môžete naraziť počas putovania po mape. Tie sú prevažne nepovinné a majú taktiež podobu kartových duelov, no pravidlá v nich fungujú diametrálne odlišne a navyše musíte uspieť za asistencie vopred určených jednotiek. Aj medzi nimi sa síce nájdu jednoduchšie prípady, avšak nezriedka vám dá správne riešenie poriadne zabrať. No či už platí jeden alebo druhý prípad, jednu vec majú spoločnú a to je poriadna dávka originality. Kreativita CD Projekt RED je chvíľami až ohromujúca, pričom za všetky stačí spomenúť moment, kde sa ocitnete uprostred hradnej miestnosti iba s dvojicou najvernejších a tam budete vykrývať nepriateľské útoky skrývaním sa za karty predstavujúce stoly.

Thronebreaker: The Witcher Tales však nie je dokonalou hrou. A to i napriek tomu, že koncept je ako taký naozaj chytľavý a ku spomínaným kladom sa pridáva aj mimoriadne vydarený štylizovaný vizuál, skvelá hudba a vynikajúci dabing. Lenže nie je všetko zlato čo sa blyští. Niekomu môže teoreticky prekážať nižšia náročnosť, inému zase zlaté debničky s lootom do Gwentu, alebo aj to, že hra tentoraz nie je v českej lokalizácii a obzvlášť niektoré knižné obraty rozprávača príbehu nepôsobia práve najjednoduchšie. Aj keď… vyčítať to posledné by bolo asi trochu nefér. Čo sa už naopak dá objektívne vyčítať, je predsa len pozvoľnejšie tempo, nakoľko môže trochu trvať kým vás hra pohltí a ani gradácia nie je vždy vyložene ideálna. Alebo aj rôzne technické nedostatky, prejavujúce sa či už klesaním fps v niektorých úsekoch, alebo v zablokovaných achievementoch (dôležitých predovšetkým z pohľadu odmien do Gwentu).

Lenže, netreba chodiť pridlho okolo horúcej kaše, nič z toho výrazne neznižuje mimoriadne vysoké kvality. Menšie chybičky na kráse sa dajú odpustiť o to ľahšie, že lepšiu hru s kartami zameranú na príbeh a postavy nenájdete nikde na trhu. Je, samozrejme, možné, že recept CD Projekt RED časom niekto okopíruje, no momentálne Thronebreaker: The Witcher Tales nemá svojim spôsobom vôbec žiadnu konkurenciu. A niečo mi hovorí, že ak ho aj v budúcnosti niekto prekoná, možno pôjde znova o projekt zo susedného Poľska.

Komentuj!