Strafe – Návrat starých dobrých čias?

Strafe je ďalším titulom, ktorý vznikol vďaka úspešnej kampani na Kickstarteri. Autori zo štúdia Pixel Titans sľubovali, že ich hra sa ponesie v duchu klasických doomoviek z devätdesiatych rokov. Nakoniec to však dopadlo trochu inak a hra aj napriek štýlovému marketingu trochu klame telom.

Recenzovaná verzia: PC

V roku 1993 si hráči mohli plnými dúškami vychutnávať genialitu tvorcov ako John Carmack a John Romero. Niet najmenších pochýb o tom, že Doom bol skutočne prelomovou FPS, ktorá zadefinovala celý žáner. Podobným hrám sa od toho času nehovorilo inak ako doomovky a hoci je táto doba dávno preč, nejeden hráč na ňu nostalgicky spomína. To sa snažili využiť aj autori titulu Strafe, ktorí sľubovali hrateľnosť á la rok 1996, avšak tieto sľuby sa nakoniec ukázali ako plané. Návrat klasiky sa nekoná, ale to ešte neznamená, že je Strafe automaticky zlá hra. Poďme si teda povedať, aká v skutočnosti naozaj je.

Hlavným odklonom od legiend žánru sú roguelike prvky. Toto označenie mimo iné znamená, že obsah je procedurálne generovaný a teoreticky tak ponúka nekonečnú znovuhrateľnosť. Rovnako je tento pojem zviazaný s mechanikou permanentnej smrti, kedy sa po neúspechu vrátite pekne na začiatok a ste nútení začínať odznova. Strafe sa vydáva práve touto cestou a okrem začiatku každej úrovne je zvyšok náhodne vygenerovaný. Rovnaká je iba skladba druhov nepriateľov. To znamená, že môžete zabudnúť na dôkladne premyslené úrovne plné zaujímavých miest. Akokoľvek totiž bude algoritmus vytvárania levelov fungovať, nikdy nedokáže nenapodobniť prácu skúseného dizajnéra.

Hra je rozdelená do štyroch svetov, pričom každý má 3 úrovne. Všetky svety sa líšia prostrediami, avšak okrem posledného nie sú príliš zaujímavé a už z podstaty roguelike hier si ho samozrejme užijete najmenej. Našťastie vám autori ponúkajú skratku – na začiatku každého sveta je teleport, ktorý môžete opraviť a preskočiť tak viackrát videné svety. Opravenie vám však zaberie aj 5 priechodov daným svetom, kým nájdete všetky potrebné súčiastky. Takže po čase sa aj tak nevyhnutne dostaví stereotyp.

Na začiatku každej hry je možné vybrať si jednu z troch zbraní – brokovnice, railgunu alebo samopalu. Tento výber potom predurčuje celý váš celý priechod, nakoľko sa jej už nezbavíte. Okrem vašej primárnej zbrane sa dostanete aj k niekoľkým dočasným, ktoré však majú obmedzenú muníciu a po vystrieľaní o ne prídete. Tieto zbrane, našťastie, ponúkajú dostatočnú variabilitu a oživujú hrateľnosť. Postupne sa tak dostanete k raketometu, granátometu, či vrhaču diskov

Bohužiaľ, i napriek tomu sa hra po čase rýchlo naberá na stereotype. Jednotlivé priechody majú iba veľmi malú variabilitu a nepriatelia nie sú príliš zaujímaví. Permanentná smrť vás navyše núti hrať opatrne a nepúšťať sa do zbytočných bezhlavých manévrov, lebo na to rýchlo doplatíte. Strafe sa s vami nemazná a životy si budete musieť strážiť ako oko v hlave. Nepriatelia majú totiž v obľube rozbíjať steny za vašim chrbtom a rýchlo na vás zaútočiť, čo nemusíte odhaliť načas. Autori si taktiež zakladajú na výbušných sudoch a lávových nepriateľoch, po ktorých páli ešte aj podlaha naokolo, takže niekedy sa ani nenazdáte a zostane z vás škvarok do halušiek. Najlepšou taktikou je teda cúvať a strieľať nepriateľov pred sebou. Tí sú rýchli ako vy a poslušne vám budú nabiehať pred hlaveň zbrane. To sa neskôr, pochopiteľne, stáva otravným a je to v rozpore s legendami ako Doom, kde bol práve hráč najviac mobilný a mohol tak v miestnosti rozpútať peklo.

To aké vylepšenia dostanete k dispozícii v obchode, predurčuje náhoda. Vďaka dobrým predmetom sa priechod stáva oveľa znesiteľnejším a dokonca aj zábavným, avšak pri slabšej ponuke, pravdepodobne, skončíte neslávne. Takisto vylepšenia primárnej zbrane nie sú vždy identické a niektoré vás dokonca nemilo prekvapia. Ako keď si rýchly a presný railgun “vylepšíte” na nepresný laserový polo-samopal použiteľný iba na blízke stretnutia. No a nakoľko v hre neexistuje žiadne ukladanie, musíte ju prejsť na jeden pokus. To môže predstavovať pre niekoho problém, nakoľko jeden kompletný priechod vám zaberie pokojne aj 2 a pol hodiny.

Graficky Strafe zrejme nikoho neohúri. Dobrú predstavu si nakoniec môžete spraviť už z obrázkov. Vizuálny kabát nie je pre každého, ale mne rozhodne neprekážal a sivé steny zafarbené hektolitrami krvi sa mi nikdy vyložene neomrzeli. Pozitívne hodnotím chytľavý soundtrack, ktorý dokáže rytmickými slučkami posúvať hráča vpred. Zvukové aspekty by však mohli byť rozhodne prepracovanejšie. Niektorí nepriatelia totiž pri behu nevydávajú žiadne zvuky a ten najväčší z nich je kupodivu najtichší. Vzhľadom na to, že sa môže kedykoľvek prebrať k životu a pribehnúť k vám odzadu bez vášho vedomia, dokáže to vo vás vyvolávať menšiu frustráciu. Loadingy medzi úrovňami sú pomerne dlhé, zrejme kvôli generovaniu prostredia za behu.

Strafe je pokus o poctu starým doomovkám, ktorý však ostal na polceste. Roguelike prvky hre skôr škodia, pretože jednotlivé priechody nie sú dostatočne variabilné. Pomerne vysoká obtiažnosť zase hráča núti k pomalšiemu a rozvážnejšiemu postupu, čo po čase prestáva byť zábavné. Zlá hra to však rozhodne nie je, akurát nie je určená pre každého. Preto si radšej poriadne premyslite, či vám stojí za kúpu.